Sirusova skrinka II. 12.
Abigail dočítala
list od Lilly, starostlivo po poskladala a zviazala dokopy
s ostatnými, ktoré obdržala od priateliek. Bolo jej nesmierne ľúto, že sa
nemohla zúčastniť svadby. Vždy ju túžila vidieľ v bielych šatách. No
nemohla sa ubrániť pocitu, že ak sa k nim vráti čo i len na chvíľku,
nebude schopná opäť cestovať.
Pozrela na
hodinky a zhlboka si vzdychla. Konečne sa dostala do New Yorku a nemá
čas si pozrieť mesto. Ani muklovskú, ani čarodejnícku časť.
Vstala od stola,
nechala vedľa prázdneho taniera pár galeónov a rýchlou chôdzou zamierila
von.
O chvíľu otvorila
dvere malého obchodíku. Po miestnosti sa ozval rýdzi hlas zvončeka. Bola to
typická predajňa starožitností. Historické sedačky, príborníky, vytríny ukrývajúce
staré knihy...
Za pultom stál
v pološere muž a skúmal niečo, čo bolo položené na drevenej doske
vedľa pokladne.
„Dobrý
deň,“usmiala sa Abigail. „Som Abigail Williamsová...“
„Áno,
áno,“prikyvoval natešený Američan. „Už vás čakám, slečna Williamsová.“
Chlapík sa
vystrel a vyšiel spoza pultu. Nebol veľmi vysoký, mal nakrátko ostrihané
blond vlasy a tmavomodré oči. „Som Charles Halltom, majiteľ obchodu, mám
tu pre vás tú krásu relikviu. Vidím, že vy ste tiež krásna, ale nie ste
relikvia...“vyhŕkol, typicky americky sa zaškeril, potriasol jej rukou
a viedol ju k pultu.
„Ak si to želáte,
nabudúce vás sem pošlem nejakú relikviu v ľudskej podobe.“
„Nie, to prosím,
nie!“zaškeril sa ešte raz. „Vy ste pekfektná!“
„Budem rada, keď
mi ukážete tú vec čím skôr, chcem sa ešte trochu potúlať po New Yorku, som tu
prvý raz,“usmiala sa Abigail na sympatického pána.
„Skutočne, tak
v tom prípade sa rád stanem vašim sprievodcom... pokiaľ vám to nebude
prekážať, slečna.“
Videla, že to
z neho vyletelo bez rozmyslu, ale páčil sa jej spôsob ako veci bral.
S nadhľadom, nestrácal ani minútu, neváhal. Bol imlupzívny
a nespútaný. Nezaťažoval sa tým, čo príde.
„Prečo
nie?“prikývla a Charles sa zamotal do skladu, aby našiel vzácny prútik,
ktorý odkúpila Abina spoločnosť.
Zatiaľ sa prechádzala
obchodom, hoci ju absolútne nezaujímali predmety vystavené na policiach, pristavené
k vybieleným stenám, visiace zo stropu... Kedysi ich milovala, ale už
zovšedneli. Neboli tak tajomné, pretože sa naučila, že mnohé sú falošné.
„Preskúmali sme
ho asi stokrát, kým sme si boli istí, že...“Charles otvoril podlhovastý balíček
a odhalil úplne biely krátky prútik. „Patril Jimovi Cartrovi a...“
„Ušetrite ma
toho, pán Halltom,“zaprosila, zbalila prútik naspäť do krabičky, zapäčatila ho,
vložila do kabelky a pobavene sa usmiala na šokovaného Američana. „Aj tak
ho ešte budú skúmať u nás, kým ho zapíšu do Knihy pamiatok a vystavia v múzeu,“vysvetila stručne
a keď sa stále neprestával tváriť šokovane a urazene opäť sa zachichotala.
Taký bol sebaistý a bezuzdý a teraz nenachádza slov! „Prevediete ma
teda mestom?“
„Ja.. áno, iste.“
Spamätal sa, tiež sa zasmial a celý vykoľajený začal zamykať sklad. Schoval
zopár vzácnych kúskov, zamkol vchod a vykročili dole Ulicou mágie, ktorá
skrývala všetky zázraky čarodejníckeho sveta pred zrakmi amerických muklov.
Mohli ste tu
nájsť podobné obchody ako v Šikmej uličke. Predajne habitov, prútikov,
metiel, apatieku, zverinec, Americkú čarodejnícku banku. Nepodobala sa však na
Šikmú uličku. Budovy boli moderné, ako mesto samo. Tunajší čarodejníci „išli
s dobou“ a zo starých domčekov už dávno zišlo. Teraz sa týčili výškové
budovy a Abigail si pripada zvláštne cudzia v tomto čarodejníckom
spoločenstve, ktoré sa od muklovského odlišovalo len nosením habitov
a vlastníctvom prútika.
„Kde ste už bola,
slečna? Aby som vás neťahal na tie isté miesta?“pýtal sa Charles.
„Prišla som
prenášadlom a pár hodín som sedela v kaviarni na konci ulice,“zhrnula
Abigail program svojho zájazdu.
„Tak potom
sľubujem, že dnes už do tej istej kaviarne nepôjdeme,“zasmial sa Charles.
„Dnes?“
„Samozrejme, ak
ma dnes nezavrhnete, pozývam vás tam zajtra na raňajky. Skutočne tam úžasne
varia!“
„To sa ešte
uvidí,“zahundrala Abigail a museli sa na chvíľu rozdeliť, pretože oproti
nim kráčala čarodejnica s drevenou krabicou z ktorej sa vystrkovali
chudé sivé chápadlá a búchali okoloidúcich do hláv. „Prepáčte, to nie je
môj xeropontilus! Nesiem ho naspäť na...“osparvedlňovala sa čarodejnica, no jej
posledné slová zanikli v hukote davu, ktorý ich unášal stále dopredu.
Vedľa Abi sa opäť
zjavil Charles. „Často zatvárate obchod kvôli ženám?“
„Len kvôli mojej
sestre, je vážne chorá,“odvetil akoby sa pýtala čo mal na obed.
„Prepáčte,“zahundrala
a tvárila sa, že ju strašne zaujal fialovoružový model metly pre deti,
ktorý sa vznášal pár centimetrov nad zemou vo výklade.
„Najprv vás
zavediem k Soche slobody. Budete prekvapená koľko čarodejníckych dejín sa
s ňou spája!“začal rozprávať Charles energicky.
James sa prevalil
v posteli a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že nemá tri ruky, ale
tá, ktorá nečinne leží na jeho hrudi patrí jeho manželke. Manželke, aké
zvláštne. Lilly Potterová. Nechcelo sa mu hmatať po okuliaroch a tak len
pootočil hlavu a pozeral na rozmazanú podobu svojej ženy. Už je tomu pár
týždňov a predsa si ešte nezvykol.
„Nepozeraj na
mňa,“zašepkala rozospato a James sa zasmial. „Choď radšej urobiť raňajky.
Nemusím ich vždy pripravovať ja.“
„Ty nepotrebuješ
jesť, aj tak to vždy vyvraciaš,“odvetil a niekde vo vzdialem kúte jeho
mozgu sa zdvihol pohŕdavý hlas: Ty si tomu dal, Potter!
Lilly otvorila
oči a posadila sa. „To čo bolo?“
James už teraz
hmatal rukou po stolíku snažiac sa nájsť okuliare. „Len si myslím, že by si
mala zájsť za lekárom.“
„Pracujem
v nemocnici, nemusím za nikým chodiť!“ohradila sa Lilly.
„Ale čo ak si
vážne chorá?“spýtal sa James, konečne si nasadil okuliare a v jasných
detajloch uvidel jej spýtavý výraz. „Bojím sa o teba. Sirius... Sirius
povedal, že môžeš byť... Teda, že vraj si tehotná, ale to by som si všimol,
nie? A navyše by si mi to povedala. Som si istý, že je to niečo iné. Neboj
sa, Evansová, pôjdem s tebou, ak chceš. Spolu to zvládneme.“
Lilly pokrútila
hlavou a klesla naspäť na vankúš. „Bež urobiť raňajky.“
James rezignovane
vstal, obliekol si nohavice a odpratal sa do kuchyne. Rýchlo natrel pár
hrianok maslom, zalial vločky mliekom a stále dumajúc nad Lillinou
chorobou sa vrátil do izby.
„No vidíš, aký si
šikovný,“potešila sa Lilly, uchmatla si jednu hrianku, keď obchádzal posteľ
a veselo začala chrúmať. „Oddnes robíš raňajky ty, Potter.“
Vyliezol na
posteľ a podnos si uložil na kolená.
„Pozveme Remusa
a Siriusa na večeru?“spýtala sa a privlastnila si celú misku
cereálií.
„Načo?“zvýšil
James pozornosť.
„Dlho sme sa
nevideli,“mykla plecom. „A navyše sa mi ozvala jedna kamarátka z detstva.
Určite by rada prišla tiež!“
„Je pekná?“
„Je krásna. Ale
podľa toho čo viem od... o nej je asi rovnako prelietavá ako Sirius, takže
by im to spolu neklapalo,“vysvetľovala zamyslene. „Pozvem ich, bude sranda. Po
dlhej dobe.“
„Aj Megan
a Alice s Frankom?“
„Nie, všetci šli
na tú svadbu Robertovej sestry.“
Sirius rýchlo
prechádzal Hyde parkom a usiloval sa nemyslieť na Jamesa a jeho
medové týždne, ktoré si užíva niekde v Španielsku. Povetrie bolo krásne
čisté a na trávnikoch sedeli celé rodinky, s úmyslom užiť si posledné
pekné dni pred začiatkom jesenných dažďov.
„Nepískaj na mňa,
nie som pes!“zarezonoval dievčenský hlas sprava a Sirius sa otočil práve
včas, aby zazrel vysokú peknú blodínku ako rýchlo kráča preč od nejakého
obsmŕdačského frajera. Z kabelky jej niečo ladne vypadlo a nehlučne to
pristálo na chodníku. V momente pochopil, že je to prútik a rovnako
rýchlo pochopil, že ona to nevie.
Pobehol, zdvihol
drevenú paličku zo zeme a dobehol slečnu, ktorá koketne pohadzovala
hlavou. „Prepáčte...“
„Tak ty si nedáš
pokoj?!“vyhŕkla a siahla do kabelky.
„Sorry, ja len,
že toto vám vypadlo a nebolo by dobré, keby to niekto videl.“rýchlo ju usmernil
muž a podával jej prútik „A nemusíte na mňa tak vrčať. Po tom, čo som počul váš
rozhovor s tamtým, určite na vás nezapískam.“
Usmiala sa
a uprene mu pozrela do očí. Pôsobila veľmi roztomilo, ale zároveň tajomne.
Mal nepochopiteľnú chuť dotknúť sa jej, akoby prišla z inej planéty. Je to
víla – prebleslo mu hlavou.
„Vy môžete. Keď
ste mi vrátili...“
„Ďakujem, ale čo
keby som namiesto pískania mal tú česť vás kúsok odprevadť.“strojene sa uklonil
a v očiach mu zasvietil plamienok.
„Budem
rada.“zasmiala sa „Vy viete, čo to je?“spýtala sa, keď schovávala prútik.
Prikývol a
poklepla si prstom po zadnom vrecku nohavíc.
„To je úžasné! Ani by som to na vás
nepovedala,“nadšene zvolala a prehodila si dlhé svetlé vlasy na chrbát.
„.. .teba...
tykajte mi,“žmurkol na ňu a ona sa zapýrila, hoci už na pohľad nebola ten typ. „Môžem
vedieť kam mierite?“
„Tiež mi tykaj, prosím.
Idem do Šikmej uličky, ale neviem, kde to je. Brat mi povedal len, že pri Hyde
parku. To je trochu široký okruh, ale lepšie ako nič.“
„Do Šikmej uličky?
Výborne, tam idem aj ja,“potešil sa a mykol hlavou, aby sa zbavil vlasov, ktoré
mu zacláňali vo výhľade. „Pred parkom mám motorku, ak by...“
„Tak prečo si
šiel cez park, keď si tu na motorke?“spýtala a zvedavo na neho mrkla.
„Hmm.. ja. Mal
som sa tu s niekým stretnúť,“vysúkal zo seba a veľavravne sa poškrabal po nose.
Vlastne práve pobozkal na rozlúčnu jednu milú šmukelku, ktorú zbalil pred pár
dňami.
„Motorku mám z druhej strany.“hovoril a
ukazoval si cez plece. Vrátime sa? Je to len kúsok.“
„Dobre, poďme,“uškrnula
sa a pozrela na bránu parku črtajúcu sa pred nimi. Boli už na druhom konci.
„Odkiaľ
si?“spýtal sa zvedavo.
„Z Anglicka,“zasmiala
sa na jeho nechápavom výraze a pokračovala: „Vyrastala som vo Francúzsku.“
„Ale nemôžeš tu
byť dlho, keď si sa ešte nedostala do Šikmej uličky?“
„Len pár dní.“
„Koľko?“
„Asi
tri,“zasmiala sa. „Nemala som čas na nákupy. Bola som zamestnaná mojim
milovaným...“
„Psom?“zažaroval
Sirius.
„Nie!
Bratom,“odvetila opäť so smiechom. „Tiež chodil do Rokfortu.“
„Vážne, ako sa
volá? Možno ho poznám.“
„Nie, to iste
nie. On je mladší,“teraz sa pre zmenu zamračila „Vyzvedáš ako obchodník s biely
mäsom.“
„Upst, tak si ma
prekukla.“ Zahryzol si do pery. „Ak ťa nechám ísť, neprezradíš ma, však?“
Dievčina sa
zasmiala. „Nechoď, tebe by som sa aj nechala uniesť. Ale len do Šikmej uličky.“
„Ďakujem. Pozri,
toto je moja motorka. Krásna, však?“ s hrdosťou ukázal na najväčšiu motorku
odstavenú na parkovisku.
„Paráda. Je
skutočne obrovská,“usmiala sa.
Mladík sa na ňu
vyšvihol a strčil kľúče do zapaľovania.
Sadla si za neho
a chytila sa rukou jeho mocného pleca.
„Drž sa
pevnejšie,“ napomenul ju a nakopol motor.
Motorka sa
roztriasla a vyrazila dopredu. Rýchlo ho objala okolo pásu a dievčensky sa
zachichotala, keď sa rútili popri pomalých autách.
„Waw! Paráda!“
zavolala aby prehlušila zvuk motora.
Siriusovi sa po
tvári rozlial šťastný úsmev. Cítil sa taký voľný ako už dávno nie.
Nevysvetliteľný pocit, akoby za ním na sedadle sedel kúsok neho samého mu
vybroval v mozgu. Akoby ju poznal celý život.
Napokon zabočil a
zastal neďaleko malej krčmičky. Motor zafučal a stíchol.
„A sme tu. Páčila
sa ti jazda?“spýtal sa, no nezosadol.
„Samozrejme, bolo
to úžasné,“odvetila, no tiež nevyzerala na to, že by chcela zosadnúť. Namiesto
toho si prehodila ruku cez jeho rameno a naklonia sa, aby mu videla do tváre.
„Zavedieš ma až
dnu?“
Nesúhlasne však pokrútil
hlavou: „Prepáč, ale nie.Už musím ísť. Bol som pozvaný na večeru a už
meškám,“zaklamal a veľmi ho to mrzelo, ale mal ešte vybaviť jednu
záležitosť pre rád. A rád je prvoradý... Divooký by ho zabil, keby zistil,
že odložil niečo tak dôležité kvôli dievčaťu. „Prejdi cez Deravý kotlík a
spýtaj sa barmana Toma. Len tu nezostávaj na noc, myslím, že v tomto ,hoteli´
by sa ti nepáčilo. Bývajú tu zvláštne bytosti.“
Sklamane zosadla:
„Ako ťa nájdem?“
„Nenecháme to na
náhodu?“navrhol a v očiach sa mu zaiskrilo. Vedel, že on tej náhode pomôže, ale
ona to bude považovať za romantické. Starý trik.
„Do skorého
videnia!“zakývala mu a zamierila do malej krčmy.
Za chrbtom jej
zahučal motor, ale keď sa obzrela, motorka tam už nebola
Novembrový vietor
sa opieral do korún stromov a rozfúkaval lístie po ceste pred domom.
Šuchotanie a skuvíňanie zákerného novembrového severáku však nemohlo
prehlušiť zvuk motora, ktorý sa tiahol z oblohy. Následne cestu osvetlilo
veľké žiariace umelé slnko a s rachotom tu pristála obrovská ťažká
motorka.
Dvere
najbližšieho domu sa otvorili. „Sirius! Konečne!“potešil sa James, keď jeho
najlepší priateľ vypol svetlo, zosadol a pribehol k nemu.
„Cestou som stretol jedno parádne dievča,“uškrnul
sa a nasledoval priateľa do jeho domu, kde sa rozvalili v obývačke.
„To som si mohol
myslieť,“šťuchol ho James a zavrel za ním dvere.
Prešli do
obývačky a Sirius si vyložil nohy na stôl.
„Kde máš
Lilly?“spýtal sa Sirius rozhliadajúc sa okolo, keď na chodbe zazneli ženské
kroky.
Lilly vstúpila, veselo
pozdravila, pristúpila k Jamesovi a nežne ho pobozkala.
„Mal by si
vedieť, že príde moja kamarátka,“pozrela na Siriusa. „Môžeš sa s ňou
rozprávať akokoľvek, ona je taká istá, takže z vás aj tak nič nebude.“
„O čom to...
?“Sirius nechápavo pozrel na pani Potterovú a jej rovnako prekvapeného
manžela.
Lilly sa
naklonila k Jamesovmu uchu a takmer nečujne zašepkala. „V Siriusovej
skrinke som sa premiestnila do tohto dňa. Vieš, James,“trochu zaváhala dúfajúc,
že jej manžel nedostane na mieste porážku. Rozhodla sa, že to povie najprv iba
jemu... „... som tehotná, ale pššt.“
Posledné
upozornenie však bolo úplne zbytočné.
„Tehotná?!“zvreskol
James vo chvíli, keď sa po dome rozľahol škrekot zvonca.
„Tehotná?“zopakoval
aj Sirius a všetci trja akosi ignorovali zazvonenie. „James, ty to všetko
nejako stíhaš. Dom, práca, no skôr škola, posteľ...“krútil hlavou.
Sirius
s Jamesom v okamihu vyskočili a začali predvádzať akýsi
neznajboha tanec, ktorým zaplnili celú obývačku. „Tehotná! Tehotnááá! Budeme
mať babenoo...“
Zvonček sa ozval
opäť a tentoraz sa Lilly so smiechom vytratila na chodbu.
Dnu vkročila
vysoká mladá žena. Bola štíhla, mala dlhé blond vlasy, tmavomodré oči
a roztomilý úsmev.
„Ahoj,
Charlotte!“objala ju Lilly a poriadne si ju premerala. Bola presne ako si
ju pamätala zo Siriusovej skrinky.
„...
bábo-o-o-o...“spievali Sirius s Jamesom v obývačke a zjavne si
neuvedomili prítomnosť ďalšej osoby.
„Viem, že majú
kultúru asi ako priemerný jogurt, ale práve som im oznámila, že čakám bábo
a môj manžel je z toho jemne vyvedený z rovnováhy,“uškrnula sa
Lilly.
„To je skutočne
super!“potešila sa Charlotte a opäť ju objala.
Na jej výkrik
však stíchli aj zvuky z obývačky. Chlapi zrejme zistili, že je tam niekto
navyše.
Sirius pozrel
hore a na chvíľu zamrzol. „Oh, ahoj. Teda. Mne sa snáď sníva!“uškrnul sa
a striahol zo seba Jamesovu ruku, ktorá ho mocne oblápala okolo krku. „Tak
ty sa poznáš s Lilly?“
„Áno, my sme
známe,“pritakala Charlotte elegantne pokynúc hlavou.
„A vy sa odkiaľ
poznáte?“zapojil sa James, ktorému tak trochu došlo, čo sa deje a na
moment mu to vytlačilo z hlavy bábätko.
„Dnes sme sa
stretli v parku,“uškrnul sa naňho Sirius a žmurkol. „Ale ako sa volá
toto krásne stvorenie, mi zatiaľ nie je známe“nežne sa oznámil a očami ju
hltal.
„Volám sa Charotte,“podávala mu ruku, ktorú
Sirius ihneď prijal.
Namiesto
priateľského stisnutia však uprednostnil letmý bozk.
„Sirius
Black,“predstavil sa. „Môžem ťa odprevadiť ku stolu?“ponúkol jej svoje rameno,
na ktorom okamžite spočinula jej ruka. Zalichotil jej ten galantný prístup, no
zároveň sa zdalo, že medzi nimi ani na okamih nepreskočila tá povestná „iskra“,
ktorá rozpaľuje okolie. A možno to bolo kvôli tomu, že ich úplne zatienilo
šťastie Lilly, Jamesa a ich nenarodeného dieťatka.