Sirusova skrinka II. 11.
James
s Lilly sa presťahovali koncom týždňa. Sirius im s veľkou chuťou pomáhal.
Skutočne bol všade tam, kde ho potrebovali, ale často práve kvôli jeho pomoci
práca stála. Keď už po tretí raz prišiel z obývačky a povedal, že
zabudol zobrať prázdne kartónové škatule, do ktorých Lilly ukladala obrazy
a vázy zo spálne, mala vážne podozrenie, že to robí náročky.
Podobne to
dopadlo, keď sa ponúkol, že pohľadá Jamesove nožnice na zastrihávanie vetvičiek
na metle, ktoré sa mu niekam zapotrošili. Sirius ich hľadal po celom dome
zo dve hodiny a napokon vyhlásil, že sú asi nadobro stratené, no James sa
bez nich odmietal odsťahovať a tak hľadali spolu ďalšiu pol hodinu. Lilly
ich následne našla v zásuvke pod kuchynským drezom zabalené do utierky.
Napokon sa im
však podarilo dostať až k domu. Krabice naložili do auta, ktoré si James
požičal od niekoho z rádu a po niekoľkých hodinách cesty vystúpili v Godrickovej
úžľabine. Sirius ich predbehol na svojej motorke a už stál vo dverách
s rozčapenými rukami.
„Keď tak nad tým
uvažujem, James,“povedal, keď vytiahli prvé krabice z kufra auta. „Ani by som
vás tu nemal púštať. Je to nemorálne, aby ste spolu bývali pred svadbou.“
„Veď aj doteraz
sme bývali spolu,“namietla Lilly rozumne a podala mu jednu krabicu.
„Ale doteraz som
tam bol aj ja. Dozeral som na vás,“uaškľabil sa Sirius a keď vykročil, v
krabici to nebezpečne hrkotalo.
„Opatrnejšie,
Sirius!“zaprosila Lilly, vzala si menšiu krabicu a s obavami ho
nasledovala do domu, kde už James ukladal prvú krabicu na kuchynský stôl.
Sirius zamieril
rovnako do kuchyne a Lilly vykročila hore schodmi do spálne.
„Už sa neviem
dočkať kedy tu budú pobiehať malí Jamesíkovia,“povedal Sirius. „A ja budem
ujo.“
„Ako poznám
Lilly, zakáže im styk s tebou,“uškrnul sa James a otvoril okno, aby
sa do domu dostal vzduch. „Ale ja ich každý víkend vezmem na prechádzku
a stretneme sa s tebou.“
„Toľká to
česť,“zaškeril sa aj Sirius a pobrali sa po ďalšie krabice.
„Ale ani jedno sa
nebude volať James. Ja som len jeden, originál!“uškŕňal sa James cestou, keď
ich dobehla Lilly. „To som rada. Ďalšieho takého ako si ty by som už nezniesla.
Ak budeme mať dcéru, bude sa volať Elvendork.“
„To je predsa
chlapčenské meno,“nepáčilo sa Jamesovi. „Dcérka bude Lily.“
„Elvendork! Mne
sa nepáči, keď má niekto meno po príbuzdných. A keď budeš upevňovať obrazy,
Potter,“oznamovala Lilly, „,oproti posteli nechaj miesto na svadobnú fotku.“
„Ja budem
upevňovať obrazy?“zažmurkal James a rozhliadol sa po prázdych stenách.
„Mal som predsa vymaľovať!“
„A čo ti
v tom bráni?“usmiala sa Lilly a pobehla dolu schodmi.
A tak James
maľoval. Kuchyňu na zeleno, obývačku na oranžovo, predsieň na ružovo...
„James, zlatko,
môžeš na moment?“zavolala Lilly z obývačky a James prišiel od hlavy
po päty zelený z kuchyne. „Mám dať tú vázu na hornú poličku, alebo na
spodnú?“
„Em...“James
nechápal prečo sa ho to pýta. Má dosť inej práce a v tomto sa
nevyzná. „To je jedno, Evansová. Ako chceš. Ty sa v tom vyznáš lepšie.“
„Neviem sa
rozhodnúť. Len povedz, hociktorú,“zaprosíkala a James bol ešte zmätenejší.
„Tak
hore,“povedal napokon spokojný sám so sebou.
Lilly ju položila
hore, ale vzápätí ju strhla a dala do spodnej. „Tu je krajšia,“vyhlásila
a usmiala na Jamesa, ktorý teraz už úplne stratil reč. Mal pocit akoby
neuspel v nejakom prijímacom teste.
„Načo si sa to
vlastne pýtala?“
„Chcela som počuť
tvoj názor,“odôvodnila Lilly a vytiahla z krabice nejakú sošku, aby
ju usadila na vrchnú policu. „Ďakujem, Jamies, to je všetko.“
James sa uškrnul
v domnení, že jeho snúbenica postupne stráca rozum od ustavičného
zariaďovania domu: „Aj nabudúce,“povedal a vrátil sa k maľovaniu.
Poobede sa
zastavili Remus a Peter, aby ho vystriedali, keďže James mal skúšku z elixírov
a musel na hodinku odísť. S miernymi obavami nechal všetko v ich
rukách a nasadol za Siriusa na motorku.
„Celú
nazeleno?“uisťoval sa Remus naštartovaný so štetcom.
„Áno, zelená je
upokojujúca. James tvrdí, že to bol zámer. Vraj sa nebude môcť hnevať, keď
niečo pripálim,“usmiala sa Lilly prechádzajúc po novinách k oknu, aby ho
otvorila. „Budete chcieť niečo na pitie? Kávu, čaj, ďatelinové pivo...?“
„Remus!
Pohotovosť!“zaznelo z chodby a do izby vbehol James.
„Prečo len
Remus?“zavrčala Lilly spustila ruku z kľučky na okne a ako prvá
prebehla cez izbu. „Sme tu aj ja a Peťo. Čo sa vlastne deje?“
„Tí idioti
napadli Šikmú uličku,“oznámil James a nemusel vysvetľovať, koho tými idiotmi
myslí. „Sirius je už tam, len mi to povedal a bežali s Dorcas na pomoc.“
Remus odložil
štetec a vybehol spolu s priateľmi von.
„James! Počul si
to?“cestou sa k nim blížil Dadalus Diggle.
„Práve tam
ideme,“rýchlo oznámil James.
„Kam?“prekvapene
zažmurkal Dadalus.
„Do Šikmej
uličky, predsa! Smrťožrúti sa tam zašli vyblázniť.“
„Smrťožrúti
v Šikmej uličke? Idem s vami,“rozhodol Dadalus a všetci sa
odmiestnili.
V Šikmej
uličke to vrelo. Zaklínadlá lietali všetkými smermi a rozbíjali výklady
obchodov.
Výkriky sa
miešali s chrupčaním skla pod nohami a spadnúť bolo rovnako
nebezpečné ako nevyhnúť sa zaklínadlu.
„James, dostante
odtiaľto tých ľudí!“zakričala Dorcas, ktorá práve spadla na zem a zúfalo
sa snažila nájsť svoj prútik v kope haraburdia rozsypaného na ulici. Ruky
mala až po lakte porezané od úlomkov po ktorých sa posúvala.
Pri výkladoch
a v obchodoch sa krčili čarodejníci, ktorí uviazli v bojovom poli
ako v klietke. Niektorí plakali, kvílili, alebo sa len snažili dostať preč
v nemom úžase.
A nad tým
všetkým hrozivo a nebojácne plápolalo Temné znamenie, ktoré sa čoraz viac
vynímalo na temnejúcej oblohe.
„Idem
tamto,“povedala Lilly ukazujúc na najbližší obchod, ktorý už nemal sklo vo
výklade.
„Ale nieže budeš
teraz nakupovať,“uškrnul sa James a začal bojovať so Smrťožrútom, ktorý
zaútočil na bezzbrannú Dorcas.
Lilly skočila cez
výklad rovno dnu a prikrčila sa za policou s knihami. Vedľa nej sa
rovnako krčila postaršia žena. „Musíte sa dostať ku kozubu, madam. Odídete
hop-šup sieťou.“
Zatiaľ sa vonku
v zápale boja vytratil Sirius. Prekĺzol pomedzi bojujúce páry
a stratil sa za rohom.
Niečo zahučalo
a scéna na chvíľu zanechala monotónnosť boja. Nad hlavami všetkých sa
vznášala obrovská motorka, klesla nižšie a zamierila k Jamesovi.
„Nasadaj, ideme
po pomoc,“zavelil Sirius a žmurkol na Jamesa, ktorý bez váhania vyskočil
na sedadlo za kamarátom a motor zahučal.
Počuli ešte
výkrik: „Zastavte ich!“ a leteli k oblohe.
„Idú za
nami?“spýtal sa Sirius cez plece.
„Áno, vzali si
metly!“informoval James a Sirius začal klesať k zemi až pristáli na
úplne prázdnej muklovskej ulici a ďalej pokračovali po zemi. „Zhltli nám
to, Sirius! Dofrasa, poliši!“
„Kto?“
„Policajti, idú
za nami. Nemali by sme do toho zapliesť aj muklov,“vysvetľoval James, ale
Sirius len pridal plyn a leteli ďalej.
Vtom tesne pred
nimi zabrzdilo policajné auto a Sirius musel rýchlo zabočiť do prázdnej
slepej uličky. Boli chytení v pasci mohutnej tehlovej steny a policajného auta,
ktoré teraz drkotalo smerom k nim a vyzeralo ako vrčiaci predátor so
svietiacimi očami.
Medzi dverami
auta a stenami domu bolo tak málo miesta, že policajti mali čo robiť, aby sa
vôbec nejako dostali z vozidla.
„Zlezte z
motorky!“ zavelil policajt smerom k Jamesovi a Siriusovi.
Urobili tak, ako
im bolo povedané.
„Bez prilieb!“
zakričal a ukazoval na ich hlavy, na ktorých skutočne chýbali prilby.
„Prekročenie rýchlosti o... o dosť veľa!“ (V skutočnosti bola zaznamenaná taká
vysoká rýchlosť, že si neboli schopní pripustiť, že motorka takou rýchlosťou
vôbec môže ísť.) „Nerešpektovanie príkazu polície na zastavenie!“
„Radi by sme sa
zastavili na kus reči,“ povedal James, „my sme sa len snažili...“
„Nechytráčte tu,
vy dvaja máte poriadny problém!“ vrčal druhý policajt. „Mená!“
„Mená?“ zopakoval
Sirius s úškrnom. „No... dobre, pozrite. Napríklad Wilberforce... Bathsheba...
Elvendork...“
„A čo je na
poslednom mene pekné, môžete ho použiť ako pre chlapca, tak aj pre dievča,“
povedal James a letmo si spomenul na rozhovor s Lilly, keď vyhlásila,
že toto meno chce dať svojej dcére. Nepáčilo sa mu, musí ju ukecať, aby si to
rozmysela.
„Och, vy ste mali
na mysli NAŠE mená, že?“ opýtal sa Sirius, keď policajt začal prskať od hnevu.
„To ste mali povedať hneď! Toto je James Potter a ja som Sirius Black!“
Hrali o čas.
Museli ich nejako zabaviť, kým prídu Smrťožrúti, ktorý leteli za nimi. Už tu
mali byť!
„Veď vás ten
humor hneď prejde, uvidíte, vy malí drzí...“
Ale ani James,
ani Sirius nevenovali strážnikovi pozornosť. Zrazu spozorneli ako dva lovecké
psy a zízali niekam ponad strechu auta na koniec tmavej ulice. Potom obaja
siahli rovnakými plynulými pohybmi do zadných vreciek.
„Paličky na
bubon?“ usmial sa Anderson. „Ste vy pekní vtipkári, čo? Dobre, zatýkame vás na
základe obvinenia z ...“
Ale policajt
nikdy nedopovedal, na základe akého obvinenia ich zatýka. James a Sirius zakričali
zaklínadlá a vyslali lúče svetla...
Policajti
pobehovali dookola, nakoniec sa zrazili. Na metlách ulicou preleteli traja muži
a v rovnakom okamžiku sa policajné auto zdvihlo na zadné kolesá.
Policajtovi sa
podlomili kolená a ťažko dopadol na zem. Druhý zakopol o jeho nohu a spadol, v
tom bolo počuť PRÁSK – BUM – ŠKRÍP, Smrťožrúti narazili do prevráteného auta a
spadli zrejme v bezvedomí na zem, zatiaľ čo úlomky z metiel lietali všade
navôkol.
Motorka opäť
ožila.
„Veľmi pekne vám
ďakujeme!“ zakričal cez hluk motora Sirius. „Sme vašimi dlžníkmi!“
„Hej, tešilo
nás!“ povedal James. „A nezabudnite: Elvendork! Hodí sa pre obidve pohlavia!“
Auto opäť dopadlo
na štyri všetky kolesá. Potom sa motorka postavila na zadné a hneď na to sa za
úžasu oboch policajtov vzniesla do vzduchu: James a Sirius odlietali nebom,
pričom ich zadné svetlo za nimi blikalo ako miznúci rubín, až ho pohltila tma.
Nasledujúcich
niekoľko dní sa všetci spamätávali z udalostí v Šikmej uličke. Trvalo
dlho, kým si z hláv vytlačili podobu Voldemorta, chladného
a noeohrozeného, keď sa zapojil do boja, kým im v ušiach doznel Fabianov
srdcedrápajúci výkrik, kým im spred očí zmizlo ženské telo pomaly padúce na
črepiny skla, ktoré nanovo vydláždilo ulicu...
Je zložité nájsť
oddaného priateľa, ťažké opustiť a nemožné naňho zabudnúť. V ten deň
sa rozlúčili s Dorcas Meadowsovou, najkrajšou a najveselšou profesorkou
v dejinách kurzov aurorov, ktorá neznášala dlhé sukne, ale milovala
Fabiana.
„Neplač už,“pohladil
James vzlykajúcu Lilly po pleci, hoci sám sa nenútene nezasmial už niekoľko
dní.
„Už...
nebudem,“povedala utierajúc si slzy. „Ale keď ona bola taká milá a mala
sa... vydávať! Je to tak nes-pravodlivé, James!“
Opäť ju trochu
pohladil a vstal z gauča, na ktorom sa rozprávali o detailoch
svadby. Vedel, čo ju trápi, teda to
aspoň tušil, ale nechcel sa o tom rozprávať. Zase by sa zmenila na slzavé
údolie a on chcel, aby sa usmievala. Mali by sa tešiť, že oni prežili
a už o pár dní budú svoji. Pomyslel si, že ju musí nejako zamestnať,
aby odpútal jej myseľ a tak sa začal prehrabávať v papieroch na
stole, kde boli načrtnuté všetky detajly svadobného stola.
„Nemali by byť
tie obrusy radšej so vzorkou fénixa? Ako znak, že sme verní rádu,“povedal
prevracajúc papier v rukách.
„Sú tam ľalie,
pretože som Lilly, čo znamená ľalia, James. Je to symbolické,“vysvetľovala
vážne.
„Aj fénix by bol
symbolický.“
„Fénix bude na
torte!“
„Tak dajme na
tortu nás. Alce a Frank tam mali seba, pamätáš? A potom môže byť na
obruse fénix. Alebo bude na torte aj obruse. Aspoň budú spolu ladiť...“
„Berieš si mňa
alebo fénixa?“spýtala sa Lilly a na tvári sa jej mihol úsmev.
„Neviem ako ti to
povedať. Malo to byť tajomstvo, ale naša svadba nebude len naša. Bude to
dvojitá svadba. Sirius... požiadal fénixa o ruku,“zažartoval James.
Lilly nezmenila
výraz tváre, len pokrútila hlavou a dodala: „Skôr o krídlo...“
Dni sa rýchlo
prehnali ponad ich hlavy a v ten deň svitlo krásne jasnomodré ráno.
„Ako to vyzerá
vonku? Nezmokneme?“uisťoval sa James zapínajúc si košeľu.
„Všetko
v pohode,“odvetil Sirius, ktorý sa obzeral takmer s rovnakým záujmom,
ako ženích.
James sa našponoval
a vypol hruď pred zrkadlom.
„Aby si
nepraskol,“šťuchla do neho Alice a prehodila mu okolo krku kravatu.
„Frank je
dole?“spýtal sa Sirius a keď Alice netrpezlivo prikývla, vyšiel
z izby.
„Musím mať aj to
škrtítko?“zavrčal James a snažil sa povoliť tuhý uzol na krku.
„Jasné, ako inak
by ťa Lilly priviazala do záhrady?“zaškľabila sa Alice a zaborila mu do
neposedných vlasov hrebeň.
„S tým sa netráp,
lepšie to nebude,“odtisol jej ruku James. „Ale poďme už, nemôžem prísť neskôr
ako nevesta, to by bol trapas.“
Alice sa zasmiala
a vyšla za ženíchom z izby.
Sirius
a Frank sa výdatne smiali na nejakom im neznámom vtipe.
„Tak poďme,
poďme! Lilly a Megan už budú možno aj v kostole!“poháňal ich James.
„Som ešte stále
tu, Potter!“zakričala Lilly niekde z kúpeľne.
„Evansová, čo tu
ešte robíš? Za necelých desať minút sa vydávaš!“šokovane sa spýtal James
a bolo vidno, že ho to rozrušilo. Meškanie bola jeho parketa, čakal, že
Lilly tam už bude.
„Už idem, neboj
sa,“ubezpečila ho a v honosných šatách vycúvala z kúpeľne.
„Vlastne môžeme ísť všetci naraz, nie?“
Obrad sa konal
uprostred dediny v starom kostolíku, spoza ktorého vykúkal cintorín
s mnohými rôzne starými náhrobkami. Uprostred námestia stál obelisk, ako
pamätník vojakom druhej svetovej vojny, no keď prechádzali okolo, zmenil sa na
vysokú sochu muža s dlhou bradou. Držal vysoko nad hlavou meč, na ktorom
bolo vyryté Richard Chrabromil.
„Raz tu bude
tvoja socha, James,“uškrnul sa Sirius. „Ale budeš držať zlatú strelu!“
James sa zasmial
a zabočil ku kostolu. Voviedol dnu Lilly v nádherných dlhých bielych
šatách s kyticou ľalí v rukách. Za nimi šli Sirius a Alice ako
svedkovia, Megan s Robertom, Remus a Peter, Lillini rodiačia
a zopár členov rádu, ktorí prijali pozvanie a prišli sa na nich
pozrieť.
„Je to tu krásne,“zašepkala
Lilly.
Pozerajúc po
kamenných stenách a oltári vyzdobených nabielo.
„Mne sa páči
všade, kde si ty,“odvetil James a zastali.