Siriusova skrinka II. 5.
1. 11. 2009
James so Siriusom kráčali k domu Potterovcov. Neboli tu od minulých prázdnin a teraz mlčky rozmýšľali, čo ich čaká. Pohreb bol malý, tichý a rýchly, takže do domu ich ani nepustili. Boli len na cintoríne a potom sa vrátili do Rokfortu.
Konečne zabočili z hlavnej cesty a vidali sa hore kopcom k domčeku na úpätí. Kufre hrkotali na kolieskach za nimi, keď prechádzali po príjazdovej ceste.
„Bože,“zašepkal James a pohľadom prešiel po vybitom okne a vylomených dverách. Obaja nechali kufre tam, kde zastali a vošli dnu. Všetko nasvečovalo tomu, že sa tu bojovalo a nikto sa nenamáhal zakryť stopy.
Nábytok bol porozhadzovaný, roztrhaný... na stene boli spáleniny po zaklínadlách, ktoré minuli svoj cieľ. Obrazy popadané na zemi zapadávali prachom.
„Chceš tu skutočne ostať?“spýtal sa Sirius smutne prechádzajúc prstom po zašpinenej okennej tabuli.
James zavrtel hlavou. „Nateraz radšej nie.“ Niekde hlboko v jeho srdci vyšľahol nanovo plameň trpkosti a smútku. Opäť ho zaplavila túžba, ktorá sa za posledné mesiace v Rokforte zmiernila. Chcel pomstiť smrť svojich rodičov.
„Idem nám po veci...“povedal Sirius a zamieril ku schodom. Hrdlo mu zovrelo, keď na treťom schode preskočil niečo, čo s anápadne podobalo na zaschnutú krv a ponáhľal sa do ich izby. Len čo však otvoril napoly obhorenú skriňu, zdola sa ozvali výkriky.
„James?“zakričal a rozbehol sa späť ku schodom vyťahujúc prútik.
„Nehýb sa!“zvreskol James s prútikom namiereným na postavu s maskou, tá však zaklínadlo odklonila mávnutím prútika.
„Petrificus totallus!“prebral sa Sirius a postava padla na podlahu. „V pohode, James?“
„Poďme odtiaľto,“zachrčal James celý sa trasúc. Práve zažili svoj prvý skutočný súboj a nebolo to dvakrát zábavné. „Jeden je v obývačke, toho som zviazal.“
Sirius zbehol dole a čo najrýchlejšie sa pratali von. „Myslíš, že sledujú dom?“
„Asi áno,“odvetil James a pristihol sa, že takmer beží a kufor za ním poslušne nadskakuje na kameňoch ako nadrozmerná žaba. Prútiky držali v rukách a jastrili pohľadmi naokolo. „Dumbledore vravel, že niekoho strážili a teraz vieme, že ich zabili Smrťožrúti,“pokračoval a na hlavnej ceste spomalili. „Radšej sa odmiestnime.“
„Do môjho domu,“zavelil Sirius a ozvalo sa hlasné PRÁSK. James sa obzrel na dom svojich rodičov, zavrel oči a odmiestnil sa za Siriusom.
„Už som myslel, že si sa niekde zasekol,“uškrnul sa Sirius a širokým gestom ukázal na dedinku rozprestierajúcu sa pred nimi. Nebola na rovine, ale ani v horách. Okolité kopce mali tak hladké svahy, že pripomínali doširoka roztvorenú náruč. Dedinka nemala presný začiatok, ani koniec, nebola bod na mape, bola proste tam. Domy tu boli chaoticky rozhádzané. Niekde sa tisli k sebe ako nerozlučné dvojčatá, inde boli medzi nimi niekoľko metrové rozostupy a veľké záhrady sa stretávali s maličkými dvormi, takže človek nevedel, čo očakávať.
„Hľadáme dom na východnej ceste číslo 28,“povedal Sirius a začal sa obzerať po nejakej ceduľke, ktorá by im pomohla.
„Dobrý deň, hľadáte niečo?“ozvalo s az okna domu okolo ktorého sa tiahla cesta.
„Dobrý,“odzdravili a zistili, že sa rozprávajú so starým mužom opierajúcim sa o drevenú palicu. Sirius mu zopakoval adresu domu, ktorý hľadajú a snažil sa pôsobiť milo.
„Východnú, dom 28, ty si kúpil Joeyho dom, chlapče!“starček si ho prezrel od hlavy po päty ako nový, výstredný, gýčovitý tovar v obchode. Potom vyceril zostávajúce štyri zuby. Zrejme sa mu nový sused zapáčil. „Choďte dvadsať metrov rovno, potom vpravo tretí dom od konca.“
Poďakovali sa a cítiac, že an nich dolieha únava sa podbrali danou cestou. O dvadsať metrov však zistili, že to nebude také jednoduché. Východná cesta sa kľukatila pomedzi domy a nedalo sa určiť aké je dlhá.
„To je bordel,“vyškieral sa James a prečítal číslo na dome okolo ktorého prechádzali. „Dvanásť. A to je prvý dom v ulici.“
Sirius sa na tom zasmial, ale v celku vyzeral spokojne. A James vedel prečo. Po dlhoročnom perfecionalizne Siriusovej matky priam potreboval trochu neporiadku. A tu sa ho určite dočká dosť. Zdalo sa, že domy číslovali tak, ako sa stavali a stavali sa dosť neusporiadane, pretože za jednou zákrutou narazili na dom číslo tri, ktorý sa takmer opieral o múr domu číslo dvadsaťsedem.
Tretí dom od konca, dom číslo 28 sa vynoril po jednej obzvlášť dlhej záhradke od ktorej ho oddeľoval len potok a tak nebolo možné na prvý pohľad určiť ku torému domu je záhrada určená. Z druhej strany bol dom vzdialený asi dvadsať metrov, pričom plot stál v polovici.
Samotný dom 28 nebol väčší ako rozľahlý byt. Mal len jedno poschodie a severný múr bol zastavaný do mohutného starého dubu, ktorý rozprestieral nad ním svoje dlhé ruky.
„Pekné,“skonštatoval James uznanlivo. Sirius priam žiaril. „Paráda!“
Vchodové dvere sa otvrili a vyšiel z nich asi štyridsaťročný muž v dobrej forme a plešinou na hlave.
„Dobrý deň!“vyštartoval Sirius. „Som Sirius Black.“
Pán mu podal ruku. „Joey Kratz, čakám tu už nejakú tú hodinku, takže len rýchlo poďte, ukážem vám čo treba.
Vnútri bola úzka chodba, ktorá rovnako ako cesta v dedine menila tvar na najneočakávanejších miestach a rozdeľovala dom na nerovné časti. Kuchyňa bola primalá, kúpeľna priveľká, obývačka nepravidelná a spálňa...
„Je tu len jedna spálňa?“spýtal sa James a nazrel do izby do ktorej zasahovala časť stromu.
„To som na tomto dome miloval,“zaškeril sa Joey. „Ak chcete, je len jedna, ale ak nie...“vyšiel na chodbu a zabočil do najužšej chodby, ktorá končila pri strome. „Je tu ďalšia.“
Prútikom klepol po kôre a tá zmizla, aby odhalila schodište. Sirius vyzeral, že od šťastia bude tancovať. Tajná chodba v jeho dome!
„To už preskúmate sami,“povedal Joey podávajúc Siriusovi kľúče od domu. „Schody už nezvládam. Problém s nohami... Tak dúfam, že sa vám tu bude páčiť!“
Joey smutne opustil dom, prešiel cez lávku nad potokom a niekde uprostred cesty sa odmiestnil.
„Toto je najlepší dom aký som kedy videl!“jasal Sirius bežiac hore po schodoch v kmeni dubu. „Veveričky môžu zelenieť závisťou!“
Schodište vyústilo v malinkej obývačke tvorenej gaučom a stolíkom. Rozľahlé postele, kreslá a gauče zaberali asi polovicu domu a zdalo sa, že Siriusovi to nanajvýš vyhovuje. V izbe boli jediné dvere, ktoré viedli na balkón posplietaný z konárov starého stromu, tie prerastali cez strop domčeka na strome.
„Super výhľad,“schválil James, keď vyšiel na balkón a pred ním sa vynorila scenéria dedinky nad ktorou sa stmievalo.
Sirius sa prechádzal hore-dole a zrazu... „James, sú tu dvere!“
Tieto viedli do izby približne rovnako veľkej ako bola obývačka, ale mala jemne polkruhový charakter a namiesto gauča sa tu rozťahovala posteľ.
„Nie sme v dome, sme v nebi,“vyhlásil Sirius na druhý deň a túto vetu pripísal aj do listu pre Remusa. „Musí to vidieť.“
James zatiaľ písal rozsiahly list pre Lilly. „Nebude ti to prekážať, len ako dočasné opatrenie?“uisťoval sa nervózne krútiac brkom v ruke.
„Môj dom-tvoj dom!“usmial sa Sirius a James sa húževnato vrhol opäť do písania. „Sľubujem, že hneď ako budem mať príležitosť, kúpim si vlastný dom,“povedal skladajúc list. „Nejaké preniaze mám po rodičoch a keby som predal náš starý dom...“ James si vzdychol. Chcal začať odznova a to sa v tom dome plnom spomienok nedalo. „Ale to nepôjde, ak tam hliadkujú Smrtíci.“
„Môžeš pripísať do inzerátu, že je to s prekvapením zadarmo,“uškrnul sa Sirius.
„Zájdem radšej za Dumbledorom. Keď sme pri tom, Sirius, vstúpime do boja proti Smrtíkom? Zabili nám rodičov a ešte mnohých daľších. Neuvažuješ o tom?“spýtal sa James to, čo mu už dlho chodilo po rozume.
„Nie,“odvetil Sirius a vypustil sovu s odkazom pre Remusa. „Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Pokladám to za hotovú vec.“
„Cítim sa ako slon vo fraku,“skonštatoval James obzerajúc sa v novom obleku. „Ako... premerlina... sa uväzuje... táto... vec?!“
„Táto vec je kravata,“vysvetlil Remus s úškrnom a pribehol kamarátovi na pomoc, pretože vyzeral, že sa ňou zaškrtí skôr, akoby si ju uviazal. „A zaväzuje sa celkom ľahko... Okolo, hore, cez uzlík a je to!“
„Dúfam, že je to aj správne,“poznamenal Sirius nedôverčivo pozerajúc na ten kúsok látky visiaci Jamesovi na krku.
„Máš všetko? Bonboniéru, kvety...“kontroloval Remus a keď zistil, že nič nechýba spokojne pomädlil rukami. „A nezabúdaj, že sú to muklovia, James, žiadny metlobal, žiadne najnovšie kúzla a ani ministerstvo mágie! Môžeš im o tom porozprávať, ale nečakaj ich postrehy, jasné?“
„Neboj sa, Remus, ja to zvládnem,“ubezpečil ho James a vzal kvety aj bonboniéru. „Držte palce, takýto nervózny som nebol ani pred posledým zápasom.“
Sirius s Remusom vyprevadili Jamesa až k dverám, potom musel ísť sám. Prešiel cez lávku a s nepríjemným pocitom v bruchu sa odmiestnil.
Evansovci žili v Sheldone, dedinke neďaleko Manchestru. Viedla tade jedna dlhá prehľadná ulica, na ktorú sa napájali desiaky menších uličiek. A tak James rýchlo našiel rozľahlý dom neďaleko detského parku.
Skontroloval menovku na zvončeku a nervózne ho stlačil.
„James!“ozval sa Lillin šťastný hlas a rozbehla sa mu od dverí v ústrety. Dlhé červené vlasy sa rozleteli na všetky strany a obkľúčili ho ako plamene, keď sa mu hodila okolo krku.
„Ahoj, miláčik,“usmial sa, keď ho konečne pustila a nevedel odtrhnúť zrak od jej planúcej šťastnej tváre.
„Prečo si nenapísal kedy prídeš?“spýtala sa a zase ho objala, akoby sa bála, že odíde rovnako nečakane ako prišiel.
„Prekvapenie,“uškrnul sa. „Prišiel som si po teba, ako som sľúbil. Chýbala si mi, Lilly. Sľubujem, že bez teba neodídem, ani keby som mal kempovať na záhrade.“
Lilly sa rozosmiala. „Poď dnu. Poď. Všetci sme doma, máš šťastie.“ Chytila ho za ruku a viedla k domu. Na prste sa jej ligotal jasnozelený prsteň od Jamesa.
„Nosíš ho?“potešil sa.
„Samozrejme, že ho nosím. Je nádherný. Inak, prečo mení farbu?“spomenula si, keď už boli takmer pri dverách.
„Keď si šťastná je zelený, keď si nahnevaná, zhnedne a ak si smutná, je žltý,“vysvetlil James a pousmial sa. „Však nebol žltý?“
Lilly neodvetila, otvorila dvere a vošla do predsiene.
„Mami, oci, máme návštevu!“
„A kto to je, srdiečko?“ozval sa hlas pani Evansovej a pán Evans vyskočil z kresla v obývačke, kde čítal noviny. „Jane, zlatko, asi by si tu mala prísť a zavolaj aj Tuni!“
Pán Evans si rýchlo uhladil bledé vlasy a usmial sa na Jamesa. „Vitaje. Hádam správne, že ste James Potter, vynikajúci čarodejník, ktorý sa snaží dosiahnuť povolanie aurora, neskutočný stíhač a snúbenec našej Lilly?“
Jamesa to zjavne vyviedlo z rovnováhy. „Myslím, že... že trochu zveličujete, pán Evans, ale áno, som James Potter.“
Podali si ruky a do izby vošla Petunia v maminom sprievode.
„Mami, Tuni“usmiala sa Lilly a od vzrušenia hovorila rýchlajšie než bežne. „Toto je James.“
Pani Evansová bola Lillinou staršou kópiou. Mala jej červené vlasy, ktoré však boli nakrátko ostrihané a jej zelené oči, okolo ktorých sa vytvárali jemné vrásky, no stále krásne žiarili.
Petunia bola kostnatešia a vyššia ako Lilly. Jej vlasy mali farbu suchej trávy a modré oči si žiarlivo prezreli Jamesa od hlavy po päty.
Keď sa všetci zvítali, sadli si do kresiel. Pani Evansová vystavila kvety od Jamesa na skrinke.
„Tuni, poď mi pomôcť niečo pripraviť do kuchyne,“požiadala Lilly svoju sestru.
Petunii škublo kútikom úst. „Už idem,“zavrčala nevrlo a prudko vstala.
„Tak, James, ako pokračuje v kariére?“nadškrtol pán Evans.
„Ešte čakám na výsledky MLOK-ov,“odvetil James a zúfalo si želal, aby sa Lilly vrátila z kuchyne a sadla si k nemu. „Teda Mimoriadnej legálnej odb...“
„My vieme, čo sú MLOK-y, James,“zastavila ho pani Evansová milo. „A čo myslíte, aké bude vaše hodnotenie?“
-Určite budem mať všetky vynikajúce!- chcel vyhŕknuť svojim zvyčajným spôsobom, ale spomenul si na Remusovu radu, že má pôsobiť skromne a tak mu z úst vyšlo len neurčité. „Eem..“
„Samozrejme, že to ešte nemôžte s určitosťou vedieť, ale čo mienite robiť, keď vás neprijmú na školenie aurorov?“spýtal sa pán Evans a Jamesovi začali byť ich pohľady nepíjemné. O tom vôbec neuvažoval. Ani v najhoršej nočnej more mu nereletelo cez rozum, že by ho nevzali! „Emm...“
„Pochopiteľne, že naša Lilly bude perfektná čaromedička, ale nezvládne uživiť celú rodinu, manžel má byť živiteľ! A navyše ochranca. Nemienite sa pustiť do ničoho nebezpečného, však, James?“pokračoval pán Evans neoblomne.
Jamesovi sa vynoril v pamäti rozhovor s Dumbledorom, v ktorom sa mu sľúbili, ako noví čenovia Fénixovho rádu a tak... „No, hmm...“
„Chápem, že ste maldý, búri sa vám krv, ale keď dospejete do veku, v ktorom som ja, pochopíte, že sú iné normy, dôležitejšie ako hrdinstvo. Vašich rodičov, nech je im zem ľahká, zabili len nedávno, určite je bezpečné vydať sa za ich syna?“
„John!“buchla do neho pani Evansová a James cítil, že sa červená. Zrazu tu túžil nebyť.
„Prepáčte, bolo to nediskrétne, len si chcem byť istý, že moja dcérka bude šťastná a v bezpečí,“ospravedlňoval sa pán Evans. „Kde vlastne budete bývať? V tom... dome?“
„Nie,“pokrútil James hlavou a každým slovom mal pocit, že sa to len zhoršuje. „U môjho najlepšieho priateľa. Je mi ako brat. Má dom v York...“
„A nebude vám prekážať, že nemáte žiadne súkromie?“zapojila sa pani Evansová. „Ani vy, ani váš priateľ? A navyše, kedy sa chcete odsťahovať, keď ešte nezarábate peniaze?“
„Čím skôr, pani Evansová...“chabo odvetil James, keď Lilly s Petuniou vyšli z kuchyne s plnými misami dobrôt.
„Dúfam, že ste mi ho úplne neodplašili, oci?“usmiala sa Lilly a pritúlila sa k nemu. James by bol zrazu radšej, keby tu nerobila. Pred jej rodičmi sa chcel správať čo možno najdôstojnešie, tak mu to radil Remus...
„Práve sme riešili otázku vášho bývania, chrobáčik,“povedala pani Evansová ponúkajúc Jamesa obloženým chlebíčkom. „Vraj ťa chce zobrať k nejakému kamarátovi.“
„Áno, vravela som vám, že Sirius má perfektný dom!“rozhodila Lilly rukami. „Niektoré izby sú na strome, starý dub je súčasťou domu!“
Petunia si pohŕdavo odfrkla.
„Rozmýšľali ste nad kariérou v metlobale, James?“spýtal sa pán Evans, ktorému zrejme poznámka o dome neprekážala. „Mohli by ste hrať za národné družstvo.“
„Áno, dostal som ponuku,“prikývol James. „Môj niekdajší tréner teraz patrí do ich tímu a odporúčal ma. Viete, hádžem výborné šípky a zvládam aj Wortryho fintu. Ako stíhač totiž musím chytiť...“
„Viem ako sa hrá metlobal, James, nemusíte mi to vysvetľovať,“zastavil ho pán Evans. „Prečo ste ale neprijali to miesto? Musíte si nejako zarábať aj počas štúdia.“
„No...“James zaváhal. Ako mu má vysvetliť, že popri štúdiu, rádu a Lilly by na nekonečné tréningy nemal čas? „Ja... o tom ešte uvažujem.“
„James by bol taký dobrý, že by si ho chceli stoj čo stoj nechať a potom by nemohol robiť aurora, tati,“uškrnula sa Lilly. „A nayvše by ma potom zanedbával.“
„Ako myslíte, deti, ale...“
„No tak, mami, už nás nemučte,“zasmiala sa Lilly. „My si svoje šťastie nájdeme.“
Pán Evans sa napäto usmial a spýtavo pozrel na svoju polovičku, ktorá sa náhle rozplakala.
„Ja... tomu... nemôžem... uveriť...“vzlykala a rýchlo si utierala slzy. „Moja malá... Lilly!“
James mal pocit, akoby tej dobrej milej žene zámerne ubližoval. Skrútilo mu žalúdok, keď si predstavil, ako budú odchádzať a ona bude roniť potoky sĺz.
„Nebuď taká precitlivelá mami,“zavrčala Petunia. „Aj tak ju tu väščinu roka nevidíme.“
„Petunia!“zahriakol ju otec, ale Lilly pokývala hlavou a podala mame vreckovku. „Tuni má pravdu, bude to akoby som bola v Rokforte. Sľubujem, že vás budem navštevovať. A budem písať ako doteraz.“
„Tak moment,“spamätal sa pán Evans. „Ty niekam ideš, Lilly?“
„Samozrejme, odchádzam s Jamesom. Sľúbil, že si po mňa príde a je tu,“odvetila Lilly akoby to bola samozrejmosť.
Pán Evans očervenel: „Ale nemôžeš len tak odísť. James je veľmi milý chalan, ale nemá nič, čo by ti mohol hneď teraz ponúknuť. Nebudete predsa žiť z lásky, Lilly!“
James cítil, že srdce mu bije o niečo rýchlejšie a nedokázals a ubrániť pocitu, že pán Evans má pravdu. A potom si spomenul na Amy. Amy, ktorá ušla s Denysom do minulosti, hoci jej nemohol ponúknuť nič, len lásku. Spomenul si na slová Tučnej panej: „Bola veľmi nešťastná... Bola bláznivá...! Veľa plakala...“
„Lilly, ak chceš viac času...“povedal a za každé slovo by sa najradšej prefackal. A bol si istý, že to urobí, len čo odíde z tohto domu. „Teda, pán Evans má pravdu. Takto nebudeme šťastní... Nechcem aby si bola nešťastná. Prídem si po teba, keď ťa budem môcť mať. Keď si ťa zaslúžim.“
Lilly zostala sedieť ako obarená. Pootvorila chvejúce sa pery a prsteň na jej pravej ruke náhle ožltol. Napokon pomaly zašepkala: „Ja pôjdem s tebou.“
Pani Evansová hlasno zanariekala, Petunia opäť odfrkla a pán Evans vyskočil na nohy.
„Preboha, Lilly, máš rozum?“zavrčal na dcéru.
Lilly vstala. „Idem si po veci.“
„Evansová!“zastavil ju James a všetci na neho prekvapene pozreli. „Ja ťa nevezmem.“
„A ja ťa neopustím!“odvetila a buchla mu do hrude. „Rozumieš, Potter? Neopustím ťa, nikdy ťa už nenechám odísť. Radšej budem niekde s tebou o hlade ako bez teba sýta. Počuješ ma?!“
James ju schytil za ruku a pevne ju objal.
Pani Evansová zabudla nariekať, keď sa Lilly s plačom pritúlila k Jamesovi jemu sa spod okuliarov tiež vykotúľala diamantová guľôčka. Petunia vstala a vybehla z izby.
Konečne, po veľmi dlhej dobe si pán Evans sadol, pohľadom našiel oči svojej dcéry a prikývol: „Ty si si vybrala.“
Lilly vybehla náhle z izby. James sa rýchlo odvrátil a úchytkom si zostrel zradnú slzu.
„Ak zistím, že jej niečo chýba, Potter,“povedal pán Evans a zahľadel sa na Jamesa nezvyčajne tvrdo. „Nepraj si ma.“
James prikývol a niekde z jeho nôh sa šíril nepochopiteľný pocit šťastia, ktorý sa zrážal s prázdnotou v jeho hlave.
Pani Evansová sa prebrala z tranzu a opäť sa rozplakala. Akoby si vzala príklad zo svojej dcéry, pritisla sa k manželovi.
Lilly docupkala s ťažkým kufrom dlho sa lúčila s rodičmi, potom schytila Jamesa za ruku a energicky otvorila vchodové dvere.
„A kde je vlastne Tuni?“spýtal sa pán Evans, keď už stáli pred dverami.
„Vo svojej izbe,“odvetila Lilly a stisla pery. „Dovidenia. Majte sa krásne.“
Vykročili opäť k hlavnej ulici a za vysokým hrubým múrom, krytí pred zrakmi muklov sa odmiestnili.
Konečne zabočili z hlavnej cesty a vidali sa hore kopcom k domčeku na úpätí. Kufre hrkotali na kolieskach za nimi, keď prechádzali po príjazdovej ceste.
„Bože,“zašepkal James a pohľadom prešiel po vybitom okne a vylomených dverách. Obaja nechali kufre tam, kde zastali a vošli dnu. Všetko nasvečovalo tomu, že sa tu bojovalo a nikto sa nenamáhal zakryť stopy.
Nábytok bol porozhadzovaný, roztrhaný... na stene boli spáleniny po zaklínadlách, ktoré minuli svoj cieľ. Obrazy popadané na zemi zapadávali prachom.
„Chceš tu skutočne ostať?“spýtal sa Sirius smutne prechádzajúc prstom po zašpinenej okennej tabuli.
James zavrtel hlavou. „Nateraz radšej nie.“ Niekde hlboko v jeho srdci vyšľahol nanovo plameň trpkosti a smútku. Opäť ho zaplavila túžba, ktorá sa za posledné mesiace v Rokforte zmiernila. Chcel pomstiť smrť svojich rodičov.
„Idem nám po veci...“povedal Sirius a zamieril ku schodom. Hrdlo mu zovrelo, keď na treťom schode preskočil niečo, čo s anápadne podobalo na zaschnutú krv a ponáhľal sa do ich izby. Len čo však otvoril napoly obhorenú skriňu, zdola sa ozvali výkriky.
„James?“zakričal a rozbehol sa späť ku schodom vyťahujúc prútik.
„Nehýb sa!“zvreskol James s prútikom namiereným na postavu s maskou, tá však zaklínadlo odklonila mávnutím prútika.
„Petrificus totallus!“prebral sa Sirius a postava padla na podlahu. „V pohode, James?“
„Poďme odtiaľto,“zachrčal James celý sa trasúc. Práve zažili svoj prvý skutočný súboj a nebolo to dvakrát zábavné. „Jeden je v obývačke, toho som zviazal.“
Sirius zbehol dole a čo najrýchlejšie sa pratali von. „Myslíš, že sledujú dom?“
„Asi áno,“odvetil James a pristihol sa, že takmer beží a kufor za ním poslušne nadskakuje na kameňoch ako nadrozmerná žaba. Prútiky držali v rukách a jastrili pohľadmi naokolo. „Dumbledore vravel, že niekoho strážili a teraz vieme, že ich zabili Smrťožrúti,“pokračoval a na hlavnej ceste spomalili. „Radšej sa odmiestnime.“
„Do môjho domu,“zavelil Sirius a ozvalo sa hlasné PRÁSK. James sa obzrel na dom svojich rodičov, zavrel oči a odmiestnil sa za Siriusom.
„Už som myslel, že si sa niekde zasekol,“uškrnul sa Sirius a širokým gestom ukázal na dedinku rozprestierajúcu sa pred nimi. Nebola na rovine, ale ani v horách. Okolité kopce mali tak hladké svahy, že pripomínali doširoka roztvorenú náruč. Dedinka nemala presný začiatok, ani koniec, nebola bod na mape, bola proste tam. Domy tu boli chaoticky rozhádzané. Niekde sa tisli k sebe ako nerozlučné dvojčatá, inde boli medzi nimi niekoľko metrové rozostupy a veľké záhrady sa stretávali s maličkými dvormi, takže človek nevedel, čo očakávať.
„Hľadáme dom na východnej ceste číslo 28,“povedal Sirius a začal sa obzerať po nejakej ceduľke, ktorá by im pomohla.
„Dobrý deň, hľadáte niečo?“ozvalo s az okna domu okolo ktorého sa tiahla cesta.
„Dobrý,“odzdravili a zistili, že sa rozprávajú so starým mužom opierajúcim sa o drevenú palicu. Sirius mu zopakoval adresu domu, ktorý hľadajú a snažil sa pôsobiť milo.
„Východnú, dom 28, ty si kúpil Joeyho dom, chlapče!“starček si ho prezrel od hlavy po päty ako nový, výstredný, gýčovitý tovar v obchode. Potom vyceril zostávajúce štyri zuby. Zrejme sa mu nový sused zapáčil. „Choďte dvadsať metrov rovno, potom vpravo tretí dom od konca.“
Poďakovali sa a cítiac, že an nich dolieha únava sa podbrali danou cestou. O dvadsať metrov však zistili, že to nebude také jednoduché. Východná cesta sa kľukatila pomedzi domy a nedalo sa určiť aké je dlhá.
„To je bordel,“vyškieral sa James a prečítal číslo na dome okolo ktorého prechádzali. „Dvanásť. A to je prvý dom v ulici.“
Sirius sa na tom zasmial, ale v celku vyzeral spokojne. A James vedel prečo. Po dlhoročnom perfecionalizne Siriusovej matky priam potreboval trochu neporiadku. A tu sa ho určite dočká dosť. Zdalo sa, že domy číslovali tak, ako sa stavali a stavali sa dosť neusporiadane, pretože za jednou zákrutou narazili na dom číslo tri, ktorý sa takmer opieral o múr domu číslo dvadsaťsedem.
Tretí dom od konca, dom číslo 28 sa vynoril po jednej obzvlášť dlhej záhradke od ktorej ho oddeľoval len potok a tak nebolo možné na prvý pohľad určiť ku torému domu je záhrada určená. Z druhej strany bol dom vzdialený asi dvadsať metrov, pričom plot stál v polovici.
Samotný dom 28 nebol väčší ako rozľahlý byt. Mal len jedno poschodie a severný múr bol zastavaný do mohutného starého dubu, ktorý rozprestieral nad ním svoje dlhé ruky.
„Pekné,“skonštatoval James uznanlivo. Sirius priam žiaril. „Paráda!“
Vchodové dvere sa otvrili a vyšiel z nich asi štyridsaťročný muž v dobrej forme a plešinou na hlave.
„Dobrý deň!“vyštartoval Sirius. „Som Sirius Black.“
Pán mu podal ruku. „Joey Kratz, čakám tu už nejakú tú hodinku, takže len rýchlo poďte, ukážem vám čo treba.
Vnútri bola úzka chodba, ktorá rovnako ako cesta v dedine menila tvar na najneočakávanejších miestach a rozdeľovala dom na nerovné časti. Kuchyňa bola primalá, kúpeľna priveľká, obývačka nepravidelná a spálňa...
„Je tu len jedna spálňa?“spýtal sa James a nazrel do izby do ktorej zasahovala časť stromu.
„To som na tomto dome miloval,“zaškeril sa Joey. „Ak chcete, je len jedna, ale ak nie...“vyšiel na chodbu a zabočil do najužšej chodby, ktorá končila pri strome. „Je tu ďalšia.“
Prútikom klepol po kôre a tá zmizla, aby odhalila schodište. Sirius vyzeral, že od šťastia bude tancovať. Tajná chodba v jeho dome!
„To už preskúmate sami,“povedal Joey podávajúc Siriusovi kľúče od domu. „Schody už nezvládam. Problém s nohami... Tak dúfam, že sa vám tu bude páčiť!“
Joey smutne opustil dom, prešiel cez lávku nad potokom a niekde uprostred cesty sa odmiestnil.
„Toto je najlepší dom aký som kedy videl!“jasal Sirius bežiac hore po schodoch v kmeni dubu. „Veveričky môžu zelenieť závisťou!“
Schodište vyústilo v malinkej obývačke tvorenej gaučom a stolíkom. Rozľahlé postele, kreslá a gauče zaberali asi polovicu domu a zdalo sa, že Siriusovi to nanajvýš vyhovuje. V izbe boli jediné dvere, ktoré viedli na balkón posplietaný z konárov starého stromu, tie prerastali cez strop domčeka na strome.
„Super výhľad,“schválil James, keď vyšiel na balkón a pred ním sa vynorila scenéria dedinky nad ktorou sa stmievalo.
Sirius sa prechádzal hore-dole a zrazu... „James, sú tu dvere!“
Tieto viedli do izby približne rovnako veľkej ako bola obývačka, ale mala jemne polkruhový charakter a namiesto gauča sa tu rozťahovala posteľ.
„Nie sme v dome, sme v nebi,“vyhlásil Sirius na druhý deň a túto vetu pripísal aj do listu pre Remusa. „Musí to vidieť.“
James zatiaľ písal rozsiahly list pre Lilly. „Nebude ti to prekážať, len ako dočasné opatrenie?“uisťoval sa nervózne krútiac brkom v ruke.
„Môj dom-tvoj dom!“usmial sa Sirius a James sa húževnato vrhol opäť do písania. „Sľubujem, že hneď ako budem mať príležitosť, kúpim si vlastný dom,“povedal skladajúc list. „Nejaké preniaze mám po rodičoch a keby som predal náš starý dom...“ James si vzdychol. Chcal začať odznova a to sa v tom dome plnom spomienok nedalo. „Ale to nepôjde, ak tam hliadkujú Smrtíci.“
„Môžeš pripísať do inzerátu, že je to s prekvapením zadarmo,“uškrnul sa Sirius.
„Zájdem radšej za Dumbledorom. Keď sme pri tom, Sirius, vstúpime do boja proti Smrtíkom? Zabili nám rodičov a ešte mnohých daľších. Neuvažuješ o tom?“spýtal sa James to, čo mu už dlho chodilo po rozume.
„Nie,“odvetil Sirius a vypustil sovu s odkazom pre Remusa. „Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Pokladám to za hotovú vec.“
„Cítim sa ako slon vo fraku,“skonštatoval James obzerajúc sa v novom obleku. „Ako... premerlina... sa uväzuje... táto... vec?!“
„Táto vec je kravata,“vysvetlil Remus s úškrnom a pribehol kamarátovi na pomoc, pretože vyzeral, že sa ňou zaškrtí skôr, akoby si ju uviazal. „A zaväzuje sa celkom ľahko... Okolo, hore, cez uzlík a je to!“
„Dúfam, že je to aj správne,“poznamenal Sirius nedôverčivo pozerajúc na ten kúsok látky visiaci Jamesovi na krku.
„Máš všetko? Bonboniéru, kvety...“kontroloval Remus a keď zistil, že nič nechýba spokojne pomädlil rukami. „A nezabúdaj, že sú to muklovia, James, žiadny metlobal, žiadne najnovšie kúzla a ani ministerstvo mágie! Môžeš im o tom porozprávať, ale nečakaj ich postrehy, jasné?“
„Neboj sa, Remus, ja to zvládnem,“ubezpečil ho James a vzal kvety aj bonboniéru. „Držte palce, takýto nervózny som nebol ani pred posledým zápasom.“
Sirius s Remusom vyprevadili Jamesa až k dverám, potom musel ísť sám. Prešiel cez lávku a s nepríjemným pocitom v bruchu sa odmiestnil.
Evansovci žili v Sheldone, dedinke neďaleko Manchestru. Viedla tade jedna dlhá prehľadná ulica, na ktorú sa napájali desiaky menších uličiek. A tak James rýchlo našiel rozľahlý dom neďaleko detského parku.
Skontroloval menovku na zvončeku a nervózne ho stlačil.
„James!“ozval sa Lillin šťastný hlas a rozbehla sa mu od dverí v ústrety. Dlhé červené vlasy sa rozleteli na všetky strany a obkľúčili ho ako plamene, keď sa mu hodila okolo krku.
„Ahoj, miláčik,“usmial sa, keď ho konečne pustila a nevedel odtrhnúť zrak od jej planúcej šťastnej tváre.
„Prečo si nenapísal kedy prídeš?“spýtala sa a zase ho objala, akoby sa bála, že odíde rovnako nečakane ako prišiel.
„Prekvapenie,“uškrnul sa. „Prišiel som si po teba, ako som sľúbil. Chýbala si mi, Lilly. Sľubujem, že bez teba neodídem, ani keby som mal kempovať na záhrade.“
Lilly sa rozosmiala. „Poď dnu. Poď. Všetci sme doma, máš šťastie.“ Chytila ho za ruku a viedla k domu. Na prste sa jej ligotal jasnozelený prsteň od Jamesa.
„Nosíš ho?“potešil sa.
„Samozrejme, že ho nosím. Je nádherný. Inak, prečo mení farbu?“spomenula si, keď už boli takmer pri dverách.
„Keď si šťastná je zelený, keď si nahnevaná, zhnedne a ak si smutná, je žltý,“vysvetlil James a pousmial sa. „Však nebol žltý?“
Lilly neodvetila, otvorila dvere a vošla do predsiene.
„Mami, oci, máme návštevu!“
„A kto to je, srdiečko?“ozval sa hlas pani Evansovej a pán Evans vyskočil z kresla v obývačke, kde čítal noviny. „Jane, zlatko, asi by si tu mala prísť a zavolaj aj Tuni!“
Pán Evans si rýchlo uhladil bledé vlasy a usmial sa na Jamesa. „Vitaje. Hádam správne, že ste James Potter, vynikajúci čarodejník, ktorý sa snaží dosiahnuť povolanie aurora, neskutočný stíhač a snúbenec našej Lilly?“
Jamesa to zjavne vyviedlo z rovnováhy. „Myslím, že... že trochu zveličujete, pán Evans, ale áno, som James Potter.“
Podali si ruky a do izby vošla Petunia v maminom sprievode.
„Mami, Tuni“usmiala sa Lilly a od vzrušenia hovorila rýchlajšie než bežne. „Toto je James.“
Pani Evansová bola Lillinou staršou kópiou. Mala jej červené vlasy, ktoré však boli nakrátko ostrihané a jej zelené oči, okolo ktorých sa vytvárali jemné vrásky, no stále krásne žiarili.
Petunia bola kostnatešia a vyššia ako Lilly. Jej vlasy mali farbu suchej trávy a modré oči si žiarlivo prezreli Jamesa od hlavy po päty.
Keď sa všetci zvítali, sadli si do kresiel. Pani Evansová vystavila kvety od Jamesa na skrinke.
„Tuni, poď mi pomôcť niečo pripraviť do kuchyne,“požiadala Lilly svoju sestru.
Petunii škublo kútikom úst. „Už idem,“zavrčala nevrlo a prudko vstala.
„Tak, James, ako pokračuje v kariére?“nadškrtol pán Evans.
„Ešte čakám na výsledky MLOK-ov,“odvetil James a zúfalo si želal, aby sa Lilly vrátila z kuchyne a sadla si k nemu. „Teda Mimoriadnej legálnej odb...“
„My vieme, čo sú MLOK-y, James,“zastavila ho pani Evansová milo. „A čo myslíte, aké bude vaše hodnotenie?“
-Určite budem mať všetky vynikajúce!- chcel vyhŕknuť svojim zvyčajným spôsobom, ale spomenul si na Remusovu radu, že má pôsobiť skromne a tak mu z úst vyšlo len neurčité. „Eem..“
„Samozrejme, že to ešte nemôžte s určitosťou vedieť, ale čo mienite robiť, keď vás neprijmú na školenie aurorov?“spýtal sa pán Evans a Jamesovi začali byť ich pohľady nepíjemné. O tom vôbec neuvažoval. Ani v najhoršej nočnej more mu nereletelo cez rozum, že by ho nevzali! „Emm...“
„Pochopiteľne, že naša Lilly bude perfektná čaromedička, ale nezvládne uživiť celú rodinu, manžel má byť živiteľ! A navyše ochranca. Nemienite sa pustiť do ničoho nebezpečného, však, James?“pokračoval pán Evans neoblomne.
Jamesovi sa vynoril v pamäti rozhovor s Dumbledorom, v ktorom sa mu sľúbili, ako noví čenovia Fénixovho rádu a tak... „No, hmm...“
„Chápem, že ste maldý, búri sa vám krv, ale keď dospejete do veku, v ktorom som ja, pochopíte, že sú iné normy, dôležitejšie ako hrdinstvo. Vašich rodičov, nech je im zem ľahká, zabili len nedávno, určite je bezpečné vydať sa za ich syna?“
„John!“buchla do neho pani Evansová a James cítil, že sa červená. Zrazu tu túžil nebyť.
„Prepáčte, bolo to nediskrétne, len si chcem byť istý, že moja dcérka bude šťastná a v bezpečí,“ospravedlňoval sa pán Evans. „Kde vlastne budete bývať? V tom... dome?“
„Nie,“pokrútil James hlavou a každým slovom mal pocit, že sa to len zhoršuje. „U môjho najlepšieho priateľa. Je mi ako brat. Má dom v York...“
„A nebude vám prekážať, že nemáte žiadne súkromie?“zapojila sa pani Evansová. „Ani vy, ani váš priateľ? A navyše, kedy sa chcete odsťahovať, keď ešte nezarábate peniaze?“
„Čím skôr, pani Evansová...“chabo odvetil James, keď Lilly s Petuniou vyšli z kuchyne s plnými misami dobrôt.
„Dúfam, že ste mi ho úplne neodplašili, oci?“usmiala sa Lilly a pritúlila sa k nemu. James by bol zrazu radšej, keby tu nerobila. Pred jej rodičmi sa chcel správať čo možno najdôstojnešie, tak mu to radil Remus...
„Práve sme riešili otázku vášho bývania, chrobáčik,“povedala pani Evansová ponúkajúc Jamesa obloženým chlebíčkom. „Vraj ťa chce zobrať k nejakému kamarátovi.“
„Áno, vravela som vám, že Sirius má perfektný dom!“rozhodila Lilly rukami. „Niektoré izby sú na strome, starý dub je súčasťou domu!“
Petunia si pohŕdavo odfrkla.
„Rozmýšľali ste nad kariérou v metlobale, James?“spýtal sa pán Evans, ktorému zrejme poznámka o dome neprekážala. „Mohli by ste hrať za národné družstvo.“
„Áno, dostal som ponuku,“prikývol James. „Môj niekdajší tréner teraz patrí do ich tímu a odporúčal ma. Viete, hádžem výborné šípky a zvládam aj Wortryho fintu. Ako stíhač totiž musím chytiť...“
„Viem ako sa hrá metlobal, James, nemusíte mi to vysvetľovať,“zastavil ho pán Evans. „Prečo ste ale neprijali to miesto? Musíte si nejako zarábať aj počas štúdia.“
„No...“James zaváhal. Ako mu má vysvetliť, že popri štúdiu, rádu a Lilly by na nekonečné tréningy nemal čas? „Ja... o tom ešte uvažujem.“
„James by bol taký dobrý, že by si ho chceli stoj čo stoj nechať a potom by nemohol robiť aurora, tati,“uškrnula sa Lilly. „A nayvše by ma potom zanedbával.“
„Ako myslíte, deti, ale...“
„No tak, mami, už nás nemučte,“zasmiala sa Lilly. „My si svoje šťastie nájdeme.“
Pán Evans sa napäto usmial a spýtavo pozrel na svoju polovičku, ktorá sa náhle rozplakala.
„Ja... tomu... nemôžem... uveriť...“vzlykala a rýchlo si utierala slzy. „Moja malá... Lilly!“
James mal pocit, akoby tej dobrej milej žene zámerne ubližoval. Skrútilo mu žalúdok, keď si predstavil, ako budú odchádzať a ona bude roniť potoky sĺz.
„Nebuď taká precitlivelá mami,“zavrčala Petunia. „Aj tak ju tu väščinu roka nevidíme.“
„Petunia!“zahriakol ju otec, ale Lilly pokývala hlavou a podala mame vreckovku. „Tuni má pravdu, bude to akoby som bola v Rokforte. Sľubujem, že vás budem navštevovať. A budem písať ako doteraz.“
„Tak moment,“spamätal sa pán Evans. „Ty niekam ideš, Lilly?“
„Samozrejme, odchádzam s Jamesom. Sľúbil, že si po mňa príde a je tu,“odvetila Lilly akoby to bola samozrejmosť.
Pán Evans očervenel: „Ale nemôžeš len tak odísť. James je veľmi milý chalan, ale nemá nič, čo by ti mohol hneď teraz ponúknuť. Nebudete predsa žiť z lásky, Lilly!“
James cítil, že srdce mu bije o niečo rýchlejšie a nedokázals a ubrániť pocitu, že pán Evans má pravdu. A potom si spomenul na Amy. Amy, ktorá ušla s Denysom do minulosti, hoci jej nemohol ponúknuť nič, len lásku. Spomenul si na slová Tučnej panej: „Bola veľmi nešťastná... Bola bláznivá...! Veľa plakala...“
„Lilly, ak chceš viac času...“povedal a za každé slovo by sa najradšej prefackal. A bol si istý, že to urobí, len čo odíde z tohto domu. „Teda, pán Evans má pravdu. Takto nebudeme šťastní... Nechcem aby si bola nešťastná. Prídem si po teba, keď ťa budem môcť mať. Keď si ťa zaslúžim.“
Lilly zostala sedieť ako obarená. Pootvorila chvejúce sa pery a prsteň na jej pravej ruke náhle ožltol. Napokon pomaly zašepkala: „Ja pôjdem s tebou.“
Pani Evansová hlasno zanariekala, Petunia opäť odfrkla a pán Evans vyskočil na nohy.
„Preboha, Lilly, máš rozum?“zavrčal na dcéru.
Lilly vstala. „Idem si po veci.“
„Evansová!“zastavil ju James a všetci na neho prekvapene pozreli. „Ja ťa nevezmem.“
„A ja ťa neopustím!“odvetila a buchla mu do hrude. „Rozumieš, Potter? Neopustím ťa, nikdy ťa už nenechám odísť. Radšej budem niekde s tebou o hlade ako bez teba sýta. Počuješ ma?!“
James ju schytil za ruku a pevne ju objal.
Pani Evansová zabudla nariekať, keď sa Lilly s plačom pritúlila k Jamesovi jemu sa spod okuliarov tiež vykotúľala diamantová guľôčka. Petunia vstala a vybehla z izby.
Konečne, po veľmi dlhej dobe si pán Evans sadol, pohľadom našiel oči svojej dcéry a prikývol: „Ty si si vybrala.“
Lilly vybehla náhle z izby. James sa rýchlo odvrátil a úchytkom si zostrel zradnú slzu.
„Ak zistím, že jej niečo chýba, Potter,“povedal pán Evans a zahľadel sa na Jamesa nezvyčajne tvrdo. „Nepraj si ma.“
James prikývol a niekde z jeho nôh sa šíril nepochopiteľný pocit šťastia, ktorý sa zrážal s prázdnotou v jeho hlave.
Pani Evansová sa prebrala z tranzu a opäť sa rozplakala. Akoby si vzala príklad zo svojej dcéry, pritisla sa k manželovi.
Lilly docupkala s ťažkým kufrom dlho sa lúčila s rodičmi, potom schytila Jamesa za ruku a energicky otvorila vchodové dvere.
„A kde je vlastne Tuni?“spýtal sa pán Evans, keď už stáli pred dverami.
„Vo svojej izbe,“odvetila Lilly a stisla pery. „Dovidenia. Majte sa krásne.“
Vykročili opäť k hlavnej ulici a za vysokým hrubým múrom, krytí pred zrakmi muklov sa odmiestnili.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář