Siriusova skrinka II. 4.
20. 9. 2009
Sirius rozložil na stole Remusove noviny a začítal sa.
„Odkedy ty číaš noviny?“začudoval sa Remus, natiahol ruku a zohol roštek novín, aby videl, čo Sirius tak úpenlivo študuje. „Inzeráty?“
„Musím niekde bývať, keď odídeme z Rokfortu,“povedal Sirius a zaškeril sa na prichádzajúceho Jamesa s Lilly. „A kde budete bývať vy dvaja?“
„Čože?“zháčila sa Lilly. „Ja idem ešte k rodičom a potom, ak si Potter nenájde inú...“
„Tak to asi zostaneš celý život s rodičmi,“podotkol James. „Ja sa vrátim domov.“
Lilly ho objala. „Našiel si tam niečo, Black?“
„Je tu niečo v Goldrickovej úžľabine, ale to je asi skôr pre rodinky,“uškrnul sa. „Nejaký veľký dom. Malý bytík v Londýne, toho už mám plné zuby. Dokonca je tu muklovský dom v čisto muklovskej dedine. Ale toto vyzerá lepšie,“zabubnoval prstami po inzeráte celkom v rohu stránky. „Yorkshire, Horné Kameňovce. Ani veľký, ani malý, akurát pre mňa.“
„A máš vôbec peniaze na taký domček?“spýtala sa Abigail.
„Mám, minulý týdeň mi zomrel strýko, neboj sa, veľmi sme sa nevídali, ale zanechal mi peknú kôpku peňazí. Boli sme si podobní, obaja sme neznášali našu rodinu a on zrejme nemal nikoho iného, komu by odovzdal dedičstvo,“rozmýšľal nahlas Sirius. „Hm... Evansová, požičaj mi brko a pergamen, napíšem tomu chlapovi, nech mi ten dom podrží.“
Všetci na neho závistlivo pozerali, keď dopísal list, požičal si od jedného mladšieho žiaka sovu a poslal ju po svoj nový dom.
Bol koniec apríla a takmer všetci žili len pre to, aby sa mohli učiť na MLOK-y. Donekonečna si opakovali a skúšali kúzla, miešali najrôznejšie elixíry a smiali sa na svojich nevydarených pokusoch.
Dávali si vzájomné doučovania v prázdnych triedach a skutočne sa zlepšovali.
„Musíš tam pridať viac asfodelu, Potter,“zavelila Lilly, keď sa Jamesovi ani na tretí pokus nepodarilo namiešať dostatočný Elixír krásy.
„Načo mi vlastne bude najaký elixír krásy?“rozčuľoval sa, pričom krájal asfodel na malé kúsočky. „Chcem byť auror, mal by som sa učiť uvariť elixír pomätenia.“
„Ale čo ak sa budeš potrebovať zamaskovať?“podpichla ho Lilly a pre zmenu nazrela do Siriusovho kotlíka. „Oveľa lepšie!“
Ale ani James jej nič nedaroval, keď po siedmykrát zdvihla prútik, vykríkla „Expecto patronum!“ a z konca prútika vyšla len striebristá hmla.
„Evansová, ty máš problém so sústredením, nemysli na nič iné, len na tvoju najšťastnejšiu spomienku!“vyzýval ju James.
Lilly zavrela oči a chvíľu si utieďovala myšlienky. „Dobre... Expecto Patronum!“
Tentokrát sa vytvoril striebristý štít.
„Výborne!“potešil sa James. „Tak predsa z teba niečo bude!“ zasmial sa, zoskočil z lavice a pobozkal ju.
„Expecto Patronum!“zakričala ešte raz a tiedou prebehla striebristá laň.
„To bol ale kus. Samica akurát pre mňa,“začal sa smiať James. „Ešte ju musíme naučiť rozprávať, ide nám hlavne o to. Ja sa totiž postarám, aby si sa s dementorom nikdy nestretla.“
Ale neboli jediní, čo si navzájom pomáhali.
„Preskúšaj ma ešte raz,“zamávala Abigail knihou z dejín mágie popred Alice.
„Daj teraz pokoj, ja sa tiež musím učiť!“odvrkla Alice, ani na ňu nepozrela.
Abigail si zničene sadla na zem, oprela sa chrbtom o kreslo a unavene otvorila knihu.
„Môžem?“ozval sa zrazu nad ňou Petrer a vzal jej knihu z rúk.
„Ale iste, že...“
„Nemôžeš,“ bol jedným skokom pri nich Remus a zmocnil sa knihy. „Choď sa radšej učiť čarovanie. Stavím sa, že Klimove zákony levitácie si ešte ani nevidel!“
„Nerozkazuj mi, Remus,“zapišťal Peter a natiahol sa ešte raz po Abinej, knihe, ale Remus ju chytil pevnejšie a nahnevane na neho zrúkol: „Bež sa učiť! Sľúbil som tvojej mame, že na to dohliadnem. Ty tie MLOK-y musíš urobiť!“
Peter si ešte niečo zahundral a pobral sa do izby.
„Tak, čo ťa to mám vyskúšať?“usmial sa Remus na Abigail.
„Žiarliš?“spýtala sa a všimla si, že Alice už úplne zabudla na transfiguráciu.
„Ako znie čarodejnícky zákon o utajení z roku...?“
„Nemáš dôvod aby si žiarlil,“nedala sa odbiť jeho nevšímavosťou. „Nie som tvoje dievča.“
„Nežiarlim, a viem, že nie si, aj keď si bola a obaja chceme, aby si bola ešte vždy,“zahundral Remus trochu nervózne pozrúc na Alice a opäť položil tú istú otázku.
„Keď odídem z Rokfortu, už sa nikdy nestretneme,“vyhlásila zrazu Abigail a Remus sa ani nesnažil skryť prekvapenie, dokonca aj Alice zaklapla učebnicu a nahlas zvýskla : „Čože?!“
„Remus vieš čosa môže stať, ak by sme...“Abigail tiež pokukovala po Alice, ktorá o celom probléme nič nevedela. „Jednoducho to nebudem riskovať. Už sa viac neuvidíme. A nebudem to teraz rozoberať,“dodala, keď Remus protestne otvoril ústa.
MLOK-y boli v polovici mája. Sirius s Jamesom mali azda po prvý raz nervy na krajíčku, keď stepovali pred skúšajúcimi a snažili sa ich presvedčiť, že elixíry pre nich nepredstavujú žiaden problém.
Našťastie sa tých pár mučivých týždňov konečne minulo a všetci si mohli užívať posledné dni na Rokforte. Celé hodiny ležali na slnku a smiali sa aj na najmenej vtipných poznámkach. S obľubou si uťahovali zo Siriusa, pretože už poslal bývalému majiteľovi domu v Yorkshire všetko svoje imanie a teraz len dúfal, že je skutočne jeho súčasným majiteľom.
Remus si nabral za hrsť kamienkov a snažil sa vytvárať na hladine jazera žabky.
„Stále na to myslím,“povedal šeptom, keď sa k nemu pridala Abigail. „O pár dní odchádzame a ja ťa už neuvidím!“
„Robím to kvôli mojej dcére. Mám len jednu šancu a chcem, aby žila krásny život,“odvetila tiež šeptom a vzdala pokusy hodiť žabku.
„Takže... Chceš to urobiť?“Remus sťažka prehltol. „Zomrieš aby...“
„Bojím sa,“povedala takmer nečujne. „Stále sa bojím smrti. Strašne.“
Remus nevedel čo povedať, tak len naďalej hádzal kamienky a díval sa ako poskakujú po vodnej hladine a následne miznú.
„Myslíš, že keď zomriem, zmiznú spomienky?“spýtala sa nečakane a Remus konečne odtrhol zrak od vody. „Ako to myslíš? Ja na teba nikdy nezabudnem!“
Abigail pokrútila hlavou. „To si teda myslím, že nezabudneš!“usmiala sa. „Pýtala som sa na seba. Chcem si ťa pamätať, keď zomriem.“
„Čo si to tam vy dvaja šepkáte?“vyrušil ich Meganin hlas a obaja sa strhli, akoby ich načapali pri niečom nekalom.
„Remus si nie je istý otázkou päť v teste z OPČM!“povedala Abi a zo skupiny sa ozvali bručanie a pískanie. O skúškach si navzájom zakázali rozprávať.
Bola to predposledná noc, ktorú strávili v škole. Srdcia sa všetkým zvierali úzkosťou, už sa nevedeli smiať na každej hlúposti, pretože slzy ich štípali v očiach len čo na seba pozreli a nevedeli, kedy sa opäť všetci uvidia.
Nad Rokfortom svietil pomaly cúvajúci mesiac a osvetľoval dve postavy pomaly sa posúvajúce po streche jednej z vežičiek.
„Ale no tak, Lilly, veď si tu už bola,“usmial sa James a pritiahol si ju bližšie, aby nedostala závrat z výšky.
„Môžeš si tu zobrať Alice, tá sa asi nebojí ničoho, ale ja nie som na toto stavaná,“povedala Lilly, keď konečne dorazili na miesto s rovnou plochou a mohli si sadnúť.
„Ale výhľad je odtiaľto nádherný,“nedal sa odbiť James. „Stojí to za to.“
Lilly sa len usmiala a nebadane pokrútila hlvou. „Stále to tu máš rád?“
„Navždy. Viem, že som sa tu dozvedel o mojich rodičoch, ale... Bude to vždy len naše, Záškodnícke a naše miestečko.“
Chvíľu si vychutnávali svoju vzájomnú prítomnosť, bozkávali sa a mysľou lietali v smiešnych hlúpostiach.
„Ľúbim ťa,“povedala Lilly a očami hltala každý kúsok jeho tváre, akoby ho už nikdy nemala videť a nechcela na neho zabudnúť.
„Lilly, vieš, že aj ja teba,“odvetil s úsmevom a bez toho, aby odvrátil pohľad nahmatal čosi po ich pravici. Potiahol a obajvili sa štyri priesvitné fľaše v ktorých poletovali drobulinké krehké víly a vydávali matné ružovkasté svetlo. Lilly sa cítila ako v raji. Zaplavovali ju neopísateľné vlny šťastia a zrazu mala pocit, že keby prehovorila, niečo by sa zmenilo. Niečo by to čaro pretrhlo. Preto bola radšej ticho. Pozerala na Jamesa v tom ružovom svetle a vedela, že takto sa na neho chce pozerať aj keď bude mať sto rokov. Keď budú mať obaja sto rokov. James siahol do vrecka a opäť od nej ani neodtrhol pohľad. „Nemysli si, prosím, že som mladý pojašený, nerozvážny, bláznivý a to všetko, čo si mi celé roky tvrdila. Skutočne som si to dobre premyslel a ver, že to myslím úprimne. Milujem ťa.“
Cítila, že jej lícom steká slza, ale nevedela , čo tam robí. Vedela, kam James smeruje, ale necítila napätie, ani strach.
James roztvoril dlaň a pred očami sa jej zaleskol strieborný prstienok s jednoduchým jasnozeleným očkom.
„Smiem ťa bozkávať do konca života?“spýtal sa prosto.
Lilly počula svoj vlastný tichý smiech. „Smieš.“
Megan sa zvalila na kufor na podlahu v kupé vlaku.
„Kam vlastne ideš, keď domov sa už nechceš vrátiť?“spýtala sa Alice, ktorá si až teraz uvedomila, že nevie kam má jej najlepšia priateľka namierené.
„Idem rovno k Robertovi,“odvetila, no netvárila sa príliš natešene. „Jeho rodičia nemajú nič proti.“
Alice sa usmiala. „Ak ho neľúbiš, opusť ho. Takto nebudete šťastný ani jeden!“
„Budeme šťastní. Posnažím sa. Nie. Viem to.“
Obe sa rozosmiali a Alice veľmi potešilo, že sa v očiach jej priateľky objavili veselé ohníčky.
James strtčil hlavu do dverí a veselo sa zaškeril. „Dobrý deň, máte voľné?“
„Nie!“odvrkla Alice a zasmiala sa. „Sirius tu má vyhradené miesto!“
„Sirius sa lúči s piatačkami na druhom konci vlaku,“povedala Lilly spoza jeho chrbta a pretisla sa dnu. „Ostatní sú ešte vonku. Idem im naproti, aby nás našli, dobre?“
Vyšla z kupé a prebehla k dverám vagóna. Nástupište sa hmýrilo študentmi. Všetci sa prekrikovali, sácali, náhlili do vlaku a navzájom hľadali, takže vznikla poriadna tlačenica.
Lilly zostala chvíľku stáť na schodoch a dúfala, že uvidí Abi, Remusa alebo Petra, ale ani jedného v tom dave nemohla nájsť.
„Nezavadzaj,“zavrčal ľadový hlas a pred ňou sa zjavil Severus Snape s bandou Slizolinčanov za pätami.
Lilly na neho povýšenecky pozrela a zišla dole, aby mohli nastúpiť.
„Poď, Severus, ideme do iného vagóna, tu sedí čvarga,“povedal niektorý zo Slizolinčanov a zmizli jej z dohľadu.
Do zorného poľa jej však padlo niečo iné. Abigail nastupovala o dva vagóny ďalej. Naskočila teda opäť dnu a ponáhľala sa im oproti.
„No sláva!“potešil sa Remus, keď ju zbadal. „Kde máme kupéčko?“
„Ešte jeden a pól vagóna,“odvetila a pomedzi namrzaných študentov sa ponáhľala späť.
Ozvala sa výpravcova píšťalka a vlak sa pohol.
„Aj by som sa ešte pozrela na Rokfort, ale odtiaľto ho nevidno,“vzdychla Abigail sklamane a vlak vošiel do tunela. „A už ani vidno nebude.“
Konečne prišli k svojmu kupé a Remus s Petrom vošli dnu.
„Môžem si ťa ešte na chvíľu uchmatnúť?“usmiala sa Abi a chytila Lilly za ruku. „Hneď prídeme!“
Decká sa pozatvárali do svojich kupé a začali viesť dlhé rozhovory. Chodby zatiaľ zostali prázdne, len pár študentov si ešte hľadalo voľné miesta.
„Nepovedala som ti, niečo, čo ťa asi sklame, Lils, nechcela som ti kaziť posledné chvíle na Rokforte,“začala Abigail trochu ustráchane. „Pamätáš, na tú prácu, čo ponúkla McGonagallová Remusovi... cestovať po svete a zbierať staré predmety, kupovať cenné čarodejnícke veci, dal mi ten kontakt a prijali ma.“
„Super!“potešila sa Lilly. „Kedy ideš do agentúry?“
„Nejdem. Oni mi dajú pevnú pracovnú zmluvu, ak sa mi podarí niečo zohnať, ako skúšku. A preto odchádzam hneď zajtra do Ruska, neverila by si, čo tam má jedna ježibaba! Bude to super začiatok!“
Lilly sa zaliali oči slzami a zastala. „Zajtra?!“
„Nechcem stratiť ani minútu života,“vysvetlila Abi a vyzerala náramne spokojne a vzrušene z nadchádzajúcej cesty, potom si však premerala Lillinu smutnú tvár. „Nie, nehovor to, Lilly, nehovor to, čo ti svieti v očiach,“rozplakala Abigail a objala svoju najlepšiu priateľku. „Nechcem tu počuť žiadne zbohom. Budeme si písať a o pár dní budem aj tak doma, uvidíš, že sa ani nenazdáš...“
„Našla si si blbú prácu, len odídeš z Rokfortu a si v inej krajine...“zobrala si od Abi vreckovku a teraz do nej fikala.
„Ty mi to snáď nedopraješ? Chcem veľa cestovať, pretože viem, že budem mať krátky život,“smutne sa usmiala a vytiahla z vrecka daľšiu papierovú vreckovku.
„A vieš čo je na tom najhoršie?“spýtala sa Lilly a na perách sa jej jemne mihol úsmev. „Že ma Potter požiadal o ruku.“
„Najhoršie?“Abi sa zasmiala cez slzy.
„Áno, lebo ja už nemôžem odmietnuť a ty potom nebudeš na mojej svadbe!“
„Ale budem, odchádzam len na pár dní,“utišovala ju Abigail.
„Nie,“Lilly zavrtela hlavou. „Obe vieme, že to tak nebude. Keď odídeš, tak navždy. Ja to viem, inak by si sa vrátila k otcovi. Už sa nestretneme, a ty to vieš oveľa lepšie ako ja. Neobzeráš sa. Ideš dopredu pre každú minútu svojho života, lebo každá je príliš vzácna na návraty...“
Lilly sa tak rozplakala, že si musela sadnúť na podlahu vlaku, ktorý ich unášal na posledné, najdlhšie Rokfortské prázdniny.
„Odkedy ty číaš noviny?“začudoval sa Remus, natiahol ruku a zohol roštek novín, aby videl, čo Sirius tak úpenlivo študuje. „Inzeráty?“
„Musím niekde bývať, keď odídeme z Rokfortu,“povedal Sirius a zaškeril sa na prichádzajúceho Jamesa s Lilly. „A kde budete bývať vy dvaja?“
„Čože?“zháčila sa Lilly. „Ja idem ešte k rodičom a potom, ak si Potter nenájde inú...“
„Tak to asi zostaneš celý život s rodičmi,“podotkol James. „Ja sa vrátim domov.“
Lilly ho objala. „Našiel si tam niečo, Black?“
„Je tu niečo v Goldrickovej úžľabine, ale to je asi skôr pre rodinky,“uškrnul sa. „Nejaký veľký dom. Malý bytík v Londýne, toho už mám plné zuby. Dokonca je tu muklovský dom v čisto muklovskej dedine. Ale toto vyzerá lepšie,“zabubnoval prstami po inzeráte celkom v rohu stránky. „Yorkshire, Horné Kameňovce. Ani veľký, ani malý, akurát pre mňa.“
„A máš vôbec peniaze na taký domček?“spýtala sa Abigail.
„Mám, minulý týdeň mi zomrel strýko, neboj sa, veľmi sme sa nevídali, ale zanechal mi peknú kôpku peňazí. Boli sme si podobní, obaja sme neznášali našu rodinu a on zrejme nemal nikoho iného, komu by odovzdal dedičstvo,“rozmýšľal nahlas Sirius. „Hm... Evansová, požičaj mi brko a pergamen, napíšem tomu chlapovi, nech mi ten dom podrží.“
Všetci na neho závistlivo pozerali, keď dopísal list, požičal si od jedného mladšieho žiaka sovu a poslal ju po svoj nový dom.
Bol koniec apríla a takmer všetci žili len pre to, aby sa mohli učiť na MLOK-y. Donekonečna si opakovali a skúšali kúzla, miešali najrôznejšie elixíry a smiali sa na svojich nevydarených pokusoch.
Dávali si vzájomné doučovania v prázdnych triedach a skutočne sa zlepšovali.
„Musíš tam pridať viac asfodelu, Potter,“zavelila Lilly, keď sa Jamesovi ani na tretí pokus nepodarilo namiešať dostatočný Elixír krásy.
„Načo mi vlastne bude najaký elixír krásy?“rozčuľoval sa, pričom krájal asfodel na malé kúsočky. „Chcem byť auror, mal by som sa učiť uvariť elixír pomätenia.“
„Ale čo ak sa budeš potrebovať zamaskovať?“podpichla ho Lilly a pre zmenu nazrela do Siriusovho kotlíka. „Oveľa lepšie!“
Ale ani James jej nič nedaroval, keď po siedmykrát zdvihla prútik, vykríkla „Expecto patronum!“ a z konca prútika vyšla len striebristá hmla.
„Evansová, ty máš problém so sústredením, nemysli na nič iné, len na tvoju najšťastnejšiu spomienku!“vyzýval ju James.
Lilly zavrela oči a chvíľu si utieďovala myšlienky. „Dobre... Expecto Patronum!“
Tentokrát sa vytvoril striebristý štít.
„Výborne!“potešil sa James. „Tak predsa z teba niečo bude!“ zasmial sa, zoskočil z lavice a pobozkal ju.
„Expecto Patronum!“zakričala ešte raz a tiedou prebehla striebristá laň.
„To bol ale kus. Samica akurát pre mňa,“začal sa smiať James. „Ešte ju musíme naučiť rozprávať, ide nám hlavne o to. Ja sa totiž postarám, aby si sa s dementorom nikdy nestretla.“
Ale neboli jediní, čo si navzájom pomáhali.
„Preskúšaj ma ešte raz,“zamávala Abigail knihou z dejín mágie popred Alice.
„Daj teraz pokoj, ja sa tiež musím učiť!“odvrkla Alice, ani na ňu nepozrela.
Abigail si zničene sadla na zem, oprela sa chrbtom o kreslo a unavene otvorila knihu.
„Môžem?“ozval sa zrazu nad ňou Petrer a vzal jej knihu z rúk.
„Ale iste, že...“
„Nemôžeš,“ bol jedným skokom pri nich Remus a zmocnil sa knihy. „Choď sa radšej učiť čarovanie. Stavím sa, že Klimove zákony levitácie si ešte ani nevidel!“
„Nerozkazuj mi, Remus,“zapišťal Peter a natiahol sa ešte raz po Abinej, knihe, ale Remus ju chytil pevnejšie a nahnevane na neho zrúkol: „Bež sa učiť! Sľúbil som tvojej mame, že na to dohliadnem. Ty tie MLOK-y musíš urobiť!“
Peter si ešte niečo zahundral a pobral sa do izby.
„Tak, čo ťa to mám vyskúšať?“usmial sa Remus na Abigail.
„Žiarliš?“spýtala sa a všimla si, že Alice už úplne zabudla na transfiguráciu.
„Ako znie čarodejnícky zákon o utajení z roku...?“
„Nemáš dôvod aby si žiarlil,“nedala sa odbiť jeho nevšímavosťou. „Nie som tvoje dievča.“
„Nežiarlim, a viem, že nie si, aj keď si bola a obaja chceme, aby si bola ešte vždy,“zahundral Remus trochu nervózne pozrúc na Alice a opäť položil tú istú otázku.
„Keď odídem z Rokfortu, už sa nikdy nestretneme,“vyhlásila zrazu Abigail a Remus sa ani nesnažil skryť prekvapenie, dokonca aj Alice zaklapla učebnicu a nahlas zvýskla : „Čože?!“
„Remus vieš čosa môže stať, ak by sme...“Abigail tiež pokukovala po Alice, ktorá o celom probléme nič nevedela. „Jednoducho to nebudem riskovať. Už sa viac neuvidíme. A nebudem to teraz rozoberať,“dodala, keď Remus protestne otvoril ústa.
MLOK-y boli v polovici mája. Sirius s Jamesom mali azda po prvý raz nervy na krajíčku, keď stepovali pred skúšajúcimi a snažili sa ich presvedčiť, že elixíry pre nich nepredstavujú žiaden problém.
Našťastie sa tých pár mučivých týždňov konečne minulo a všetci si mohli užívať posledné dni na Rokforte. Celé hodiny ležali na slnku a smiali sa aj na najmenej vtipných poznámkach. S obľubou si uťahovali zo Siriusa, pretože už poslal bývalému majiteľovi domu v Yorkshire všetko svoje imanie a teraz len dúfal, že je skutočne jeho súčasným majiteľom.
Remus si nabral za hrsť kamienkov a snažil sa vytvárať na hladine jazera žabky.
„Stále na to myslím,“povedal šeptom, keď sa k nemu pridala Abigail. „O pár dní odchádzame a ja ťa už neuvidím!“
„Robím to kvôli mojej dcére. Mám len jednu šancu a chcem, aby žila krásny život,“odvetila tiež šeptom a vzdala pokusy hodiť žabku.
„Takže... Chceš to urobiť?“Remus sťažka prehltol. „Zomrieš aby...“
„Bojím sa,“povedala takmer nečujne. „Stále sa bojím smrti. Strašne.“
Remus nevedel čo povedať, tak len naďalej hádzal kamienky a díval sa ako poskakujú po vodnej hladine a následne miznú.
„Myslíš, že keď zomriem, zmiznú spomienky?“spýtala sa nečakane a Remus konečne odtrhol zrak od vody. „Ako to myslíš? Ja na teba nikdy nezabudnem!“
Abigail pokrútila hlavou. „To si teda myslím, že nezabudneš!“usmiala sa. „Pýtala som sa na seba. Chcem si ťa pamätať, keď zomriem.“
„Čo si to tam vy dvaja šepkáte?“vyrušil ich Meganin hlas a obaja sa strhli, akoby ich načapali pri niečom nekalom.
„Remus si nie je istý otázkou päť v teste z OPČM!“povedala Abi a zo skupiny sa ozvali bručanie a pískanie. O skúškach si navzájom zakázali rozprávať.
Bola to predposledná noc, ktorú strávili v škole. Srdcia sa všetkým zvierali úzkosťou, už sa nevedeli smiať na každej hlúposti, pretože slzy ich štípali v očiach len čo na seba pozreli a nevedeli, kedy sa opäť všetci uvidia.
Nad Rokfortom svietil pomaly cúvajúci mesiac a osvetľoval dve postavy pomaly sa posúvajúce po streche jednej z vežičiek.
„Ale no tak, Lilly, veď si tu už bola,“usmial sa James a pritiahol si ju bližšie, aby nedostala závrat z výšky.
„Môžeš si tu zobrať Alice, tá sa asi nebojí ničoho, ale ja nie som na toto stavaná,“povedala Lilly, keď konečne dorazili na miesto s rovnou plochou a mohli si sadnúť.
„Ale výhľad je odtiaľto nádherný,“nedal sa odbiť James. „Stojí to za to.“
Lilly sa len usmiala a nebadane pokrútila hlvou. „Stále to tu máš rád?“
„Navždy. Viem, že som sa tu dozvedel o mojich rodičoch, ale... Bude to vždy len naše, Záškodnícke a naše miestečko.“
Chvíľu si vychutnávali svoju vzájomnú prítomnosť, bozkávali sa a mysľou lietali v smiešnych hlúpostiach.
„Ľúbim ťa,“povedala Lilly a očami hltala každý kúsok jeho tváre, akoby ho už nikdy nemala videť a nechcela na neho zabudnúť.
„Lilly, vieš, že aj ja teba,“odvetil s úsmevom a bez toho, aby odvrátil pohľad nahmatal čosi po ich pravici. Potiahol a obajvili sa štyri priesvitné fľaše v ktorých poletovali drobulinké krehké víly a vydávali matné ružovkasté svetlo. Lilly sa cítila ako v raji. Zaplavovali ju neopísateľné vlny šťastia a zrazu mala pocit, že keby prehovorila, niečo by sa zmenilo. Niečo by to čaro pretrhlo. Preto bola radšej ticho. Pozerala na Jamesa v tom ružovom svetle a vedela, že takto sa na neho chce pozerať aj keď bude mať sto rokov. Keď budú mať obaja sto rokov. James siahol do vrecka a opäť od nej ani neodtrhol pohľad. „Nemysli si, prosím, že som mladý pojašený, nerozvážny, bláznivý a to všetko, čo si mi celé roky tvrdila. Skutočne som si to dobre premyslel a ver, že to myslím úprimne. Milujem ťa.“
Cítila, že jej lícom steká slza, ale nevedela , čo tam robí. Vedela, kam James smeruje, ale necítila napätie, ani strach.
James roztvoril dlaň a pred očami sa jej zaleskol strieborný prstienok s jednoduchým jasnozeleným očkom.
„Smiem ťa bozkávať do konca života?“spýtal sa prosto.
Lilly počula svoj vlastný tichý smiech. „Smieš.“
Megan sa zvalila na kufor na podlahu v kupé vlaku.
„Kam vlastne ideš, keď domov sa už nechceš vrátiť?“spýtala sa Alice, ktorá si až teraz uvedomila, že nevie kam má jej najlepšia priateľka namierené.
„Idem rovno k Robertovi,“odvetila, no netvárila sa príliš natešene. „Jeho rodičia nemajú nič proti.“
Alice sa usmiala. „Ak ho neľúbiš, opusť ho. Takto nebudete šťastný ani jeden!“
„Budeme šťastní. Posnažím sa. Nie. Viem to.“
Obe sa rozosmiali a Alice veľmi potešilo, že sa v očiach jej priateľky objavili veselé ohníčky.
James strtčil hlavu do dverí a veselo sa zaškeril. „Dobrý deň, máte voľné?“
„Nie!“odvrkla Alice a zasmiala sa. „Sirius tu má vyhradené miesto!“
„Sirius sa lúči s piatačkami na druhom konci vlaku,“povedala Lilly spoza jeho chrbta a pretisla sa dnu. „Ostatní sú ešte vonku. Idem im naproti, aby nás našli, dobre?“
Vyšla z kupé a prebehla k dverám vagóna. Nástupište sa hmýrilo študentmi. Všetci sa prekrikovali, sácali, náhlili do vlaku a navzájom hľadali, takže vznikla poriadna tlačenica.
Lilly zostala chvíľku stáť na schodoch a dúfala, že uvidí Abi, Remusa alebo Petra, ale ani jedného v tom dave nemohla nájsť.
„Nezavadzaj,“zavrčal ľadový hlas a pred ňou sa zjavil Severus Snape s bandou Slizolinčanov za pätami.
Lilly na neho povýšenecky pozrela a zišla dole, aby mohli nastúpiť.
„Poď, Severus, ideme do iného vagóna, tu sedí čvarga,“povedal niektorý zo Slizolinčanov a zmizli jej z dohľadu.
Do zorného poľa jej však padlo niečo iné. Abigail nastupovala o dva vagóny ďalej. Naskočila teda opäť dnu a ponáhľala sa im oproti.
„No sláva!“potešil sa Remus, keď ju zbadal. „Kde máme kupéčko?“
„Ešte jeden a pól vagóna,“odvetila a pomedzi namrzaných študentov sa ponáhľala späť.
Ozvala sa výpravcova píšťalka a vlak sa pohol.
„Aj by som sa ešte pozrela na Rokfort, ale odtiaľto ho nevidno,“vzdychla Abigail sklamane a vlak vošiel do tunela. „A už ani vidno nebude.“
Konečne prišli k svojmu kupé a Remus s Petrom vošli dnu.
„Môžem si ťa ešte na chvíľu uchmatnúť?“usmiala sa Abi a chytila Lilly za ruku. „Hneď prídeme!“
Decká sa pozatvárali do svojich kupé a začali viesť dlhé rozhovory. Chodby zatiaľ zostali prázdne, len pár študentov si ešte hľadalo voľné miesta.
„Nepovedala som ti, niečo, čo ťa asi sklame, Lils, nechcela som ti kaziť posledné chvíle na Rokforte,“začala Abigail trochu ustráchane. „Pamätáš, na tú prácu, čo ponúkla McGonagallová Remusovi... cestovať po svete a zbierať staré predmety, kupovať cenné čarodejnícke veci, dal mi ten kontakt a prijali ma.“
„Super!“potešila sa Lilly. „Kedy ideš do agentúry?“
„Nejdem. Oni mi dajú pevnú pracovnú zmluvu, ak sa mi podarí niečo zohnať, ako skúšku. A preto odchádzam hneď zajtra do Ruska, neverila by si, čo tam má jedna ježibaba! Bude to super začiatok!“
Lilly sa zaliali oči slzami a zastala. „Zajtra?!“
„Nechcem stratiť ani minútu života,“vysvetlila Abi a vyzerala náramne spokojne a vzrušene z nadchádzajúcej cesty, potom si však premerala Lillinu smutnú tvár. „Nie, nehovor to, Lilly, nehovor to, čo ti svieti v očiach,“rozplakala Abigail a objala svoju najlepšiu priateľku. „Nechcem tu počuť žiadne zbohom. Budeme si písať a o pár dní budem aj tak doma, uvidíš, že sa ani nenazdáš...“
„Našla si si blbú prácu, len odídeš z Rokfortu a si v inej krajine...“zobrala si od Abi vreckovku a teraz do nej fikala.
„Ty mi to snáď nedopraješ? Chcem veľa cestovať, pretože viem, že budem mať krátky život,“smutne sa usmiala a vytiahla z vrecka daľšiu papierovú vreckovku.
„A vieš čo je na tom najhoršie?“spýtala sa Lilly a na perách sa jej jemne mihol úsmev. „Že ma Potter požiadal o ruku.“
„Najhoršie?“Abi sa zasmiala cez slzy.
„Áno, lebo ja už nemôžem odmietnuť a ty potom nebudeš na mojej svadbe!“
„Ale budem, odchádzam len na pár dní,“utišovala ju Abigail.
„Nie,“Lilly zavrtela hlavou. „Obe vieme, že to tak nebude. Keď odídeš, tak navždy. Ja to viem, inak by si sa vrátila k otcovi. Už sa nestretneme, a ty to vieš oveľa lepšie ako ja. Neobzeráš sa. Ideš dopredu pre každú minútu svojho života, lebo každá je príliš vzácna na návraty...“
Lilly sa tak rozplakala, že si musela sadnúť na podlahu vlaku, ktorý ich unášal na posledné, najdlhšie Rokfortské prázdniny.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář