Siriusova skrinka II. 21.
Sirius kráčal londýnskymi uličkami. Neponáhľal sa. Nie naozaj. Vedel, že mu aj tak neunikne. Vždy ho mal prečítaného. Petra, najbojazlivejšieho priateľa, ktoré ochraňovali. Hlúpučký a ľahko zmanipulovateľný. Malo mu to napadnúť skôr. Ako to mohol prehliadnuť? Ako mohol presvedčiť Jamesa – pri tej spomienke mu zovrelo hrdlo – aby zveril tajomstvo tomu červovi?
No tentoraz mu nenaletí na vyľakanú tváričku. Toto mu neodpustí. Nedokáže odpustiť zradu priateľa. Poslal ich na smrť, len aby si zachránil vlastnú kožu.
So znepokojením si uvedomil, že Peter mieri hlbšie do Londýna. Chce mu naozaj ujsť? Myslel si, že sa len snaží nájsť miesto na svoju smrť. Aké šľachetné, on nedal Lilly a Jamesovi ani túto možnosť.
„Tak už zostaň stáť, Peter! Nebudeme sa hrať na slepú babu,“zakričal napokon a videl, že Peter spomalil. Otočil sa a nechal si kapusňu spadnúť na plecia.
Zašli príliš ďaleko. Uličkou prechádzali muklovia, zarazene a zvedavo sledujúci týchto dvoch mužov.
Sirius podišiel ešte pár krokov. V rukáve mal zastrčený prútik a zachytával ho len končekmi prstov, pripravený zaútočiť. Oči sa mu blýskali očakávaním. Nevedel sa už dočkať, kedy rozšliapne tohto malého zákerného červa.
Peter sa zohol, akoby sa chcel chrániť pred úderom, ktorý neprichádzal. Bol bledý a strhaný. Pravú ruku mal zastrčenú v ohybe plášťa, akoby sa držal za srdce. Znenazdajky sa rozplakal.
„Sirius, ako si mohol!“zavyl a ukázal naňho prstom. „Ako si len mohol? Lilly a James... Ako si to mohol urobiť, Sirius?“
Uvoľnil prsty a nechal prútik, aby sa mu zošmykol do dlane. No skôr, než ho pevne stisol. Peter vytiahol doposiaľ skrytú ruku. Rýchlym nacvičeným pohybom zápästia mávol prútikom.
Sirius si uvedomil muklov, ktorí nechápavo pozerali na jeho zradného priateľa... A vtom sa ozval výbuch. Hrozný výbuch, akoby sa rúcali budovy. Siriusa odhodilo k múru a zasypali ho akési úlomky. Cítil ranu do hlavy a na ľavej ruke ho čosi štípalo, no nedokázal otvoriť oči kvôli prachu.
Netrvalo však dlho a pridržiavajúc sa múru vstal. Otvoril oči. Uprostred ulice bola obrovská diera, akoby niekto vyrval kus zeme aj s chodníkom. Muklovia kričali, plakali a snažili sa pomôcť raneným. Sirius akoby to ani nevidel. Jeho oči hľadali len jedno. V ruke stále zvieral prútik. Pristúpil pár krokov bližšie. A vtom to zbadal. Na druhej strane krátera, tam, kde pred chvíľou stál Peter. Kopu niečo pripomínajúceho mäso a kúsok látky z jeho plášťa.
Peter sa vyhodil do vzduchu svojím vlastným zaklínadlom. Chcel zabiť ďalšieho priateľa a zabil sa sám...
Sirius počul niečí smiech. Vzápätí si uvedomil, že sa smeje on. Peter sa vyhodil do vzduchu. Smial sa. Nemal na výber. Nikto nevedel, že Peter je strážca. Bolo mu to jedno. Peter je mŕtvy. Nezostal z neho jediný celistvý kúsok. Smial sa. Smial sa, kým vydesení ľudia odvracali tváre od znetvorených tiel. Smial sa ako blázon, ktorým v ten deň naozaj bol.
„Remus?“ Alice ho jemne chytila za lakeť. „Remus, mal by si niečo povedať.“
Pozrel na ňu. Očami blúdil po jej tvári a zároveň akoby nič nevidel. Tak prázdny pohľad upierajúci sa na niečo, čomu ostatní nerozumeli...
„Prosím?“zašepkal. Pery mal popraskané a kruhy pod očami výraznejšie než kedykoľvek predtým. Bol úplne na dne svojich síl.
„Ne – nechceš niečo povedať o Jamesovi a Lilly?“spýtala sa opatrne.
Remus sa odvrátil. Prešiel pohľadom po dvoch čiernych truhlách uložených vedľa seba na drevených podperách. Dumbledore, stojaci napravo, niečo hovoril. Nedarilo sa mu rozlúštiť význam tých slov. Preglgol a neodlepiac oči od truhiel zašepkal. „Mal som ich veľmi rád. Sú mi bližší ako rodina. A on ich zabil.“
„Ja viem,“odvetila. Objala ho okolo pliec, no keď nedal nijako najavo, že ju vníma, vrátila sa k Frankovi o kúsok dozadu.
Na cintoríne sa vytvorili veľké skupinky prizerajúcich sa čarodejníkov. Boli tu všetci, čo Potterovcov poznali a prišli im vzdať poctu. Vo veľkej miere tu však postávali zvedavci, ktorí sa dozvedeli dátum pohrebu a chceli sa uistiť, že je to pravda. Voldemorotove posledné obete...
Truhly začali spúšťať dolu. Jamy v zemi pohlcovali čierne drevo ako obrovské nenásitné ústa. O chvíľu sa nad nimi zavrú a Lilly a James už nikdy neuvidia modrú oblohu týčiacu sa vysoko nad nimi. Ľudia postupne prichádzali k jamám. Hádzali dolu kvety a hrudy hliny.
Remus si želel, aby s tým prestali. Najradšej by vytiahol truhy späť, odklopil veko a potiasol Jamesom, aby sa prestal predvádzať. A veril, že James by otvoril oči. Začal by sa smiať. Pobúchal by ho po chrbte a vyhlásil: „No tak, Námesačík, netvár sa tak tragicky.“
Každý kvet, každý kúsok zeme dopadajúci na truhlu ho však uisťoval, že sa to nestane. James by nemohol predstierať, že spí tak dlho. To búchanie by ho predsa prebralo...
Charlotte sa odpojila od skupinky, kde bola s Megan a hodila do Lillinho hrobu ružu. Líca mala zmáčané slzami a v tvári vpísaný zármutok. Remus v nej však videl len Siriusov obraz. Na chvíľu sa im pohľady stretli. Charlie sa odvrátila a odišla z cintorínu.
Skupinky sa strácali za nízkym plotom. Cintorín sa vyprázdňval, aby mŕtvi mohli pokojne spať. Jednoduché zaklínadlo a nad truhlami sa zosypala navŕšená kopa zeminy. S hrozným, neodvrátiteľným hrmotom sa zasunula biela mramorová doska. Na jej chladnom povrchu sa ligotali zlaté písmená:
JAMES POTTER LILY POTTEROVÁ
Narodený 27. marca 1960 Narodená 30. januára 1960
Zomrel 31. októbra 1981 Zomrela 31. októbra 1981
,Posledný nepriateľ, ktorý musí byť porazený, je smrť.´
Megan sa chcela tešiť. A jedna jej časť priam skákala radosťou. Konečne sa jej to podarilo. Nosila pod srdcom dieťatko. Jej vlastný malý tvorček, ktorý ju bude milovať.
Tešiť sa však, keď všetci plačú nie je najlepší nápad. Lilly a James Potterovci sú mŕtvi. Radosť pochovali spolu s nimi.
Mĺkvo sledoval Charlottu, ako chodí hore – dolu po spálni v dome so stromom a zbiera posledné veci. Siriusove šaty nechala v skrini, jeho knihy zostali na poličkách a metla pod posteľou. Zapla zips na kufri a postavila ho k ostatným.
„Bude nám tam lepšie,“presviedčala samu seba. Úplne ju zdrvil Remusov pohľad, ktorý na nej spočinul, keď stála pri hroboch svojich najlepších priateľov. „Čo to len Sirius urobil... ?“
Chvíľu sa ešte rozhliadla po izbe. Hľadala ešte nejaké svoje veci, alebo spomínala, čo všetko tu Sirius povystrájal?
„Musím už ísť. Prenášadlo mám zajednané na štvrtú,“vzdychla si napokon a pozrela na Megan, ktorá potichu plakala. „Ďakujem, za všetko.“
„Budem vám držať palce,“usmiala sa Megan pomedzi slzy. „Francúzsko je dobrá voľba, prežila si tam predsa pol života, bude tam perfektne aj Penelope.“
„Dúfam,“zahundrala Charlotte a obliekla dcérke bundičku. „Ale bude nám chýbať ocko. Neviem, ako jej to budem vysvetľovať. Ako mám povedať Nellinke, že jej otec je vrah?“
Megan ju objala. Snažila sa vložiť do toho objatia všetko. Všetku svoju radosť z dieťatka, ktoré je na ceste, aby Charlie aspoň trochu povzbudila.
„Ďakujem, Meg. Budem ti písať. Každý deň!“prisľúbila Charlie, vzala malú na ruky, mávnútím prútika zlevitovala kufre a obe vyšli z domu. „Dovidenia!“
Ešte raz sa objali a Charlotte odišla dole ulicou.
Megan sa vrátila dnu. Prešla všetky izby, aby skontrolovala, či tam nezostalo niečo, čo treba odstrániť, alebo vypnúť, no nič nenašla. V Siriusovej spálni na moment zaváhala, sadla si k stolíku a otvorila dvierka. Netrvalo dlho a našla, čo hľadala. Charlotte ho tu nechala. Zdalo sa jej to zvláštne. Ona by nikdy nenechala v dome, ktorý opúšťa, svoje spomienky. Vytiahla fotoalbum a dvierka starostlivo zavrela.
Napokon opustila dom nadobro. Zamkla dvere. Netušila, kto ich nabudúce otvorí. Ako dlho zostane kľučka nehybná?
„Myslíš, že nedokážem dať pozor na svojho vnuka?“štipľavo sa spýtala pani Longbottomová svojej nevesty a doslova jej vyškubla Nevilla z rúk. „Franka som vychovala dobre a nie je to až tak dávno.“
„Ale...“ zaprotestovala Alice a snažila sa viať syna späť. Jej svokra bola jediná osoba, pri ktorej strácala slová. „Ja nikam nejdem! Posledné, čo chcem teraz robiť je zabávať sa!“
Pani Longbottomová uprela na ňu prísny pohľad ponad krivý nos. „Musíš vypnúť!“
Alice vedela, že Frankova mama jej chce len pomôcť, ale nikdy sa nevedela zbaviť pocitu, že jej riadi život. Neradila jej. Rozkazovala.
„Naozaj sa mi nechce zabávať! Moja najlepšia priateľka je mŕtva,“ zopakovala a uštedrila Frankovi, ktorý práve vošiel do izby, nahnevaný pohľad.
„Sú to už tri mesiace, Al, musíš začať žiť,“prosebným tónom povedal Frank. „Aspoň to skús, zlato. Je to len jeden večer. Ak sa ti tam nebude páčiť, pôjdeme domov. Sľubujem.“
Voľky – nevoľky sa Alice pobrala do izby a obliekla si sviatočné šaty. Nesedeli jej. Za tie tri mesiace schudla viac ako sa zdalo. Radostná okrúhla tvár sa znemila na strhanú a uplakanú. Šaty na nej priam viseli, akoby bola vešiak, nie figurína. Prezliekla sa do iných – dievčenských šiat, ktoré už dávnejšie na seba nenavliekla. Celkom jej sedeli. Odhrnula si vlasy z tváre, namaľovala sa, aby zakryla svoj smútok, vybrala si topánky a konečne sa opäť objavila v kuchyni, kde čakal Frank.
Neville sedel v detskej sedačke ako päť peňazí. Keď ho kŕmila ona, večne vyvádzal akoby ho na nože brali. Nespravodlivosť!
„Pripravená?“vyskočil Frank na nohy. Usmieval sa.
Odvetila, že môžu ísť, rozlúčila sa so synčekom aj svokrou a opustili Frankov rodičovský dom. Vonku bol chladný januárový večer a Alice až striasalo od zimy, keď prechádzali pomedzi muklovské domy. Prečo prepána žijú na tak frekventovanej ulici? Vždy musia prejsť dva bloky, aby sa mohli odmiestniť.
„Mrzí ma, že si stále taká smutná,“priznal Frank a pokúsil sa chytiť svoju polovičku za ruku.
Alice sa však stiahla a prekrížila si ruky na prsiach. „A aká mám byť?“
„Možno by si mohla žiť viac pre prítomnosť. Nemyslieť sústavne na to, čo bolo.“
Odvrátila pohľad, akoby jej navrhol niečo neslušné a ďalej kráčali mlčky, kým neprišli k tujovej aleji. V nej sa môžu bezpečne odmiestniť. Vykročili pomedzi stromy.
„Možno máš pravdu, ale nejde to len tak,“zašepkala.
„Tak mi dovoľ, aby som ti pomohol!“odvetil, no skôr, než doznela posledná veta, odkiaľsi spoza stromov vyletelo omračujúce zaklínadlo a Alice sa zviezla na zem.
Frank mal v momente prútik v ruke a mieril kamsi do tmy. Netušil však, kto je jeho neriateľ a kde sa skrýva.
„Nehýb sa!“zakričal, no zasiahol len strom. A vtom cítil, že aj on padá pod váhou vlastného tela.
Vzápätí otvoril oči. Cítil sa zmätený a v hrdle mu navrela čudnú hrča, no v prvej chvíli nevedel prečo. Spomenul si. Niekto ich omráčil. Kde je Alice?
„Alice?“zašepkal zachrípnuto. Odpoveď však neprichádzala. „Alice?!“
Tentokrát sa ozval ženský hlas. Drsný a hrubý. Smial sa. Tá žena sa smiala. Na čom sa, premerlina, mohla smiať?
„Vitaj, Frankie Longbottom,“zachripel nejaký muž.
Frank nič nevidel. Znervózňovalo ho to. Toto budú určite Smrťožrúti. Kto iný...? Kde je Alice?! Pokúsil sa nahmatať prútik, ale bol spútaný akýmsi zaklínadlom.
„Frank...“začul jej slabý hlas. Žije!
„Mal by si zažať svetlo, Rodolfo, naši hostia na seba nevidia a pri rozhovore sa treba pozerať do očí,“zaškriekala tá žena a vzápätí sa rozsvietilo.
Po prvom ožiarení si uvedomil, že sa nachádzajú v akejsi pivnici. Bolo tam vlhko a chladno, vo vzduchu sa vznášal čudný ťažký pach. Alice ležala pár metrov od neho. Zrejme bola tiež spútaná. Pri dverách stál plavovlasý chalan. Nemal viac ako devätnásť. Hral sa s ich prútikmi a poočku sedoval, ako sa pri tom Frank tvári. Kúsok od neho stál muž s výraznou tvárou. Mal ostré črty a na tvári akýsi silene lačný výraz. A uprostred miestnosti. Priamo pred ním stála Bellatrix Blacková. Tú si nemohol pomýliť. Premerala si ho opovržlivým pohľadom.
„Kde je Temný pán?“spýtala sa omieľajúc každé slovo na jazyku.
Odkiať to má on vedieť? „Je mŕtvy?“skôr tipoval, než odpovedal.
„Nie! Nie, Frank, ON nie je mŕtvy a ty to dobre vieš. Ten starý babrák Dumbledore to vie. Kde je Temný pán?“vzrušene šepkala Bellatrix.
„Neviem. Neviem, kde je!“povedal Frank. Tomuto tu chýbala logika. Ako môže on – auror vedieť, kde je Voldemort? Bol rád, že zmizol z ich životov, prečo by sa oňho zaujímal? A napokon, keby Dumbledore o ňom vedel, nepokúsil by sa ho zabiť nadobro? „Neviem.“
Frank pozrel na svoju maželku. Bola vydesená, no odhodlaná čeliť skúške, ktorá ich určite neminie. Chcel by ju ochrániť, no nedokázal to. Bol úplne bezzbranný. Odkázaný na súcit ľudí, ktorí nepoznajú city.
„Crucio!“zvreskla Bellatrix a nemilosrdne namierila prútik na Alice.
„Nie!!!!“zvreskol Frank zároveň so svojo ženou. Alice sa zmietala na podlahe a hrozne kričala v ukrutných mukách. Zväzujúce zaklínadlo sa zrejme prerušilo, pod silnou kliatbou. „Nechajte ju! Nie!“
Bellatrix odklonila prútik a spokojne sa zaškľabila.
„Tak hovor, Frankie,“zaškeril sa Rodolfo, pristúpil bižšie a otŕčal mu prútik pod nosom. „Ak aj nepoznáte polohu Temného pána. Určite máte pre nás veľa cenných informácií. Čo sa teda – presne – stalo v tú noc, keď sa Temný pán rozhodol skoncovať s Potterom?“
„Nič... im... nehovor...“šepkala Alice.
„Tak?“spýtal sa Rodolfo a Bella opäť namierila prútik na Alice. „Nič?“
Frank pokrútil hlavou.
„Crucio!“natešene vybľakla Bellatrix.
„Nechajte ju! Nechajte ju!“vrieskal Frank, ale márne.
„Je to len na tebe Frankie, prehovor a nič sa jej viac nestane.“ Pobádal ho Rodolfo.
„Nič... nepovie! Môžete... nás... rovno... zabiť!“vzlykala Alice.
Bellatrix sa zasmiala. Prechádzala sa okolo Alice a pohojdávala prútikom v ruke. Už sa nemohla dočkať, kedy ho na ňu opäť namieri. „Nie, Alice, moje hlúpe dievčatko. To by bolo príliš jednoduché.“
Schmatla Alice za vlasy a namierila jej prútik na hruď. „Tak čo, ani ty nám nič nepovieš?“ Pozerala jej priamo do tváre, pousmiala sa. „No tak, Alice, čo sa stalo v tú noc? Nie, nepovieš? Crucio!“
Alice by sa v hrozných mukách zmietala na podlahe, keby ju jej mučiteľka nedržala za vlasy tak pevne.
„Nič vám nepovieme!“zakričal Frank.
Bella ju pustila, priam ju odhodila k stene. „Alebo to urobíme opačne,“zaškľabila sa a podišla k Frankovi. „Crucio!“
„Takto z nich nič nedostaneš, Bellatrix,“zavrčal chalan pri dverách. „Nechaj im viac času, nech sa dostanú k slovu. Aspoň sa s nimi môžeš viac pohrať.“
Všetci traja sa zasmiali.
Alice s Frankom boli na uzavretom oddelení prvé dni pripútní k lôžku. Hrozné nočné mory, šialenstvo, ktoré ich zachvacovalo, nebezpečenstvo, že ublížia sebe a svojmu okoliu... No nik nepochyboval o tom, že najviac bolo ublížené im.
„Nie... Nie! NIE!!“kričala Alice zo spánku a neprestávala, ani keď sa zobudila. Nič ju nedokázalo utíšiť, jedine čarovný spánok, ktorý bol ich jedinou vidinou do budúcna.
Megan sa vzdialila od postele, na ktorej spala Alice. Podišla k čaromedičke dávajúcej pozor pri dverách a šeptom sa začala spytovať na ich stav.
„Nevedno, či sa z toho niekedy dostanú,“oboznamovala ju čaromedička. „Mučili ich celé hodiny. Vôbec nevedia o skutočnosti. Sú úplne nepríčetní. Ale vraj dostanú Merlinov rad?“
Megan prikývla. Zdalo sa to úplne nepodstatné. Zbytočnosť. Slabomyseľná pletka. Nikto z toho nebude mať osoh. Načo? Zdravie im to nevráti.
„Ďakujem,“poďakovala napokon Meg.
I keď neskôr kráčala uličkami, mysľou neopustila nemocničnú izbu a ten hrozný pohľad na Longottomovcov. Opäť začínali byť šťastní a opäť padli, no tentoraz hlbšie než kedykoľvek predtým. Načo je dobrý takýto život? Načo žijeme, keď nás nečaká už nič pekné? Zdalo sa, že aj Megan doposiaľ viac stratila, než získala. Všetci jej blízki, jej priatelia, jej rodina, všetci ju istým spôsobom opustili. Zostal jej len Robert, jeho rodina a ich malé, ktoré nosí pod srdcom už štyri mesiace. Jej jediné malé rozkošné slniečko...
Znenazdajky jej do očí vybehli slzy. Ako by im bolo krásne, keby niet Toho – Koho – Netreba – Menovať! Všetko zničil jediný človek, ktorý nepoznal lásku. Šla úzkou uličkou utierajúc si do rukáva slzy. Nesmie plakať, uškodí to dieťatku! Vravela si v duchu, no ťarcha úmrtí, strata priateľov boli silnejšie.
Teraz musí myslieť len na dieťa, len na dieťa...
„Waddiwasi!“ozvalo sa jej za chrbtom a Megan silné zaklínadlo vymrštilo do vzduchu. Neuvedomila si, čo sa deje. Zľakla sa a keď prudko dopadla naspäť na chodník, ani na um jej neprišlo siahnuť po prútiku. Pocítila hrozú bolesť v bruchu. Schúlila sa do kĺbka a snažila sa spamätať zo šoku.
Pri jej hlave zastal pár krásnych ženských čižiem a keď pozrela hore, pomedzi slzy spoznala ženu, ktorú videla s Jamesom v kaviari, ktorá sa mu predtým snažila rozbiť vzťah s Lilly...
„To malo byť moje dieťa, ty suka,“zašepkala Holly s nenávistne privretými očami. „Nechcela som od Jamesa až tak veľa. Keď to nedal mne, nebudeš mať jeho dieťa ani ty.“
Megan pomaly dochádzalo o čo sa Holly sanaží, no priečila sa tej myšlienke. Nemôže jej vziať to dieťatko. Nemôže jej ho vzaiť. Je to jej dieťa. Jej a Roberta budúcnosť.
„Nie,“zaprosila a snažila sa vstať. „Moje malé nie je Jamesovo. Nie je jeho. Nechaj ma tak, prosím!“
Holly sa zvrtla a odišla pár krokov. Vtom však zastala a ešte raz na ňu namierila prútik. „Waddiwasi!“