Siriusova skrinka II. 20.
Harry zelenými očami sledoval ako popred neho šermuje otecko rukami. James mával lyžičkou s jogurtíkom do všetkých strán a s vážnou tvárou komentoval:
„... a Amy Powellová perfektným zákrokom prihráva Frankovi a áno! Je to gól!“
Harry zistil, že lyžička mu pristála v ústach a Chrabromil vyhráva 150:0, ako sa mu snažil nahovoriť otecko. Lyžička sa opäť vzniesla do vzduchu a Jamesov pútavý komentár Harryho rozosmial.
„Zase si z neho robíš slizolinské bránkovisko?“zaškerila sa Lilly, vzala Harryho veci a začala ich ukladať. „Zabav ho ešte chvíľku, idem ustalať. Keď zaspí, dnešný večer bude náš.“
„Už sa neviem dočkať! Po úžasnom víťazstve Chrabromilu 310:0 som ochotný stráviť večer v dámskej spoločnosti!“zahlásil James. Lilly sa zasmiala niekde na chodbe.
Konečne Harryho oslobodil od podbradníka a vybral ho z detskej stoličky. Pohľad mu padol na metlu v kúte, no po celodennom behaní s rukami meter nad zemou, ako Harryho poistka, ho začínal bolieť chrbát.
Zvalili sa teda na gauč. Oprel Harryho o vankúše a začal kresliť prútikom dymové šmuhy. Harry sa smial. S ockom bola vždy zábava! O chvíľku začal v pravidelných intervaloch z prútika vypúštať dymové krúžky.
„Len ho veľmi nerozjaš, lebo nezaspí!“ozvala sa Lilly od dverí. „Daj mi ho a počkaj ma tu.“
„Dám ti ho,“súhlasil James, vstal a podal jej Harryho v mäkkunkej pyžame do náručia. „Ale či tu zostanem? Prisahám, Evansová, ešte jeden takýto týždeň a uľahčím Voldemortovi prácu.“
Odhodil prútik na gauč a poriadne sa ponaťahoval. „Mám predsa len tridsaťtri stavcov.“
Lilly už bola na schodoch, keď sa slabučkým pípaním ozvalo poplašné zariadenie.
„Ja otvorím!“zakričal James a vošiel do haly.
V prvom momente neveril vlastným očiam. Nerozumel tomu. Čo to má preboha znamenať?!
„Lilly...“musel ju varovať. Musí ho zdržať, kým ujdú. „Vezmi Harryho a choď! To je on! Choď! Bež! Ja ho zdržím!“
Počul jej rýchle kroky na schodoch. Musí sa jej podariť odmiestniť. Siahol po prútiku, no v tom si spomenul, že ho odhodil na gauč. Taká hlúposť!
„Avada Kedavra!“zašepkal Voldemort pevným hlasom a prekročil jeho telo, sotva dopadlo na zem.
Lilly odvrátila pohľad v momente, keď sa ozval Voldemortov šepot. Vbehla do izby. Náhlivo otočila kľúčom v zámke. Prútik nechala v obývačke, keď ukladala Harryho veci. Bol úplne bezzbranná, len Harryho hlavičku si pevne pritisla k hrudi a v zmätku hľadala spôsob úniku. Vedela však, skôr ako sa odvážila prijať tú myšlienku, že niet kam ujsť. Ani na okamih nepustila Harryho z rúk, keď chytala všetko, čo jej prišlo pod ruku a posúvala to k dverám. Cítila Voldemortovu prítomnosť. Bol tu. Kráčal chodbou. A to mohlo znamenať len jedno. Zabíjacie zaklínadlo neminulo svoj cieľ.
Zámka cvakla a dvere sa otvorili, akoby barikáda nakopená pred nimi ani nejestvovala.
Voldemort pomaly prekročil prah. V dlhých chudých prstoch zvieral prútik. Červené hadie oči na bledej tvári sa ligotali akýmsi zvláštnym vzrušním.
Lilly položila synčeka do postieľky, kde zostal sedieť s vystrašeným pohľadom, no ani nemukol.
„Nie, nie Harryho, prosím! Nie Harryho!“počula svoj vlastný hlas. Znel cudzo, no cítila, že sa jej pery hýbu, keď zakrývala postieľku za svojím chrbtom.
„Odstúp, ty hlúpe dievča... odstúp nabok, hneď!“zavrčal Voldemort a pery sa mu zvláštne krivili, pri každom slove.
-Hlupák! – prebleslo zrazu Lilly hlavou. – Naozaj si myslí, že mu odovzdá svojho synčeka?-
„Nie, Harryho nie! Prosím, nie, vezmite si mňa, zabite namiesto neho mňa...“
-Môj život sa už aj tak skončil. James je mŕtvy. Ja som mŕtva. Moje telo tu je len kvôli Harrymu.-
„Toto je moje posledné varovanie!“
„Nie Harryho! Prosím... zmilujte sa... zmilujte sa... Nie Harryho! Nie Harryho! Prosím... Urobím čokoľvek...“
„Odstúp. Odstúp, dievča!“vyzval ju naposledy, no videl, že je to márne. „Avada Kedavra!“
Lillino telo sa zošuchlo popri postielke. Jej vlasy pošteklili Harryho na tváričke.
Kým ten zvláštny ujo robil svetielka, Harry vstal, aby ich mohol chytať. Možno nezmiznú na rozdiel od ockových.
No keď prišiel ten ujo celkom blízko, bol by sa radšej hral s oteckom. Rozplakal sa.
„Avada Kedavra!“
Opäť tu bolo to zelené svetlo, no tentoraz ho nevysvetliteľne rozbolela hlavička. Padol do postieľky, no ocitol sa na zemi. Drevená konštrukcia sa rozpadla. Niečo prasklo, ako keď rozbil mamičkinu vázu. Nastal hluk. Harry sa bál. Okolo postieľky sa rozkrútil kúdoľ prachu. A následne všetko stíchlo.
Všetko, okrem Harryho plaču. Bál sa. Tak neskutočne sa bál. Kde je mamička? Prečo ho nevezme na ruky? Nepritúli? Nepohojdá v náručí? Prečo mu otecko nepovie rozprávku o Rokforte? Nepríde vyčariť dymové krúžky? Prečo ho tak strašne bolí hlavička?
Plakal tak silo, až sa zadúšal, kašľal a nevedel sa nadýchnuť. Trosky postieľky boli všade okolo neho...
Možno prešlo niekoľko hodín. Možno ubehlo len pár minút od posledného vysloveného zaklínadla, keď sa cez vchodové dvere pretisla mohutná postava.
Hagrid si utrel oči do veľkej fľakatej vreckovky. Sklonil sa nad Jamesovo telo a vzal ho do náručia. Poobzeral sa okolo, kam by ho položil? Nemôže ho nechať len tak, na podlahe! Vošiel do obývačky a jemne ho položil na gauč.
Chcel by urobiť viac, ale zhora sa ozýval naliehavý plač. Vybehol po schodoch. Nemusel dlho hľadať, kým našiel spálňu – úplne zdemolovanú.
Lilly ležala pod troskami s nádherne pokojnou tvárou. Len pár centimetrov od jej ruky ležal Harry. Zaprášená, vydesená sirôtka.
„Poj ku mne, maličký,“zašepkal Hagrid. Veľkými rukami vzal chlapčeka do náručia. Snažil sa ho upokojiť, nevediac ako. Pomaly ho začal hojdať v náručí. Sám plakal takmer rovnako ako to úbožiatko, no vedel, že sa nesmie zdržiavať.
Keď vykročil z izby, okolím sa rozľahol hluk motora a hneď ako vyšiel z dverí, do oka mu padol Sirius. Stál nehybne pri bránke a zdesene pozeral na zničený dom. Bol bledý ako stena, triasol sa a keď si uvedomil, že sa niekto blíži, vyľakane sa strhol.
„To som ja, Sirius,“zafikal Hagrid. „Je to hrozné. Tak je to naozaj...“
Sirius sa zachytil priečky plotu. Neprehovoril. Zdalo sa, že je ešte bledší než prv.
„Daj mi Harryho, Hagrid,“povedal nakoniec slabým hlasom. „Ja... som jeho krstný otec. Postarám sa oňho...“
Hagrid pokrútil hlavou s ľútostivým pohľadom. „Profesor Dumbledore kázal, aby som ho doniesol. Pôjde k tete a strýkovi do Malých Neradostníc.“
Sirius chvíľu pozeral na balíček v Hagridových rukách. Harry sa nepokojne mrvil a občas zamrnčal, ale už neplakal.
„Čo môžem urobiť, Hagrid? Ja neviem, čo mám robiť. Neviem,“šepkal Sirius úplne bezradne. Krútil havou a zrejme sa nedokázal prinútiť pozrieť opäť na dom.
Hagrid ho potľapkal po pleci. Vyfúkal sa do vreckovky a vzdychol si. „Zas to bude dobré, Sirius. Harry žije. Musím... musím ho zaniesť...“
Sirius nesústredene prikývol, no keď sa Hagrid pohol na odchod, zastavil ho.
„Vezmi si moju motorku. Zavez Harryho ja už ju nebudem potrebovať,“podal Hagridovi kľúče. O chvíľu osamel v tichej noci. Stál chrbtom k domu. Snažil sa ovládať. Nezosypať sa. James ho potrebuje. Neuverí ničomu, čo počul, kým ho neuvidí...
Zhlboka sa nadýchol a rýchlo vykročil k domu. Bál sa, že ak zastane, už nebude vládať pokračovať. Priam vbehol do chodby sa zavrel za sebou dvere.
Chodba bola prázdna, no keď sa pohol ku schodom, kútikom oka zazrel niekoho na gauči. Inštinktívne ta pozrel. Bol to James. Ležal tam, ako ho pložil Hagrid s okuliarmi nakrivo nasadenými na nose a otvorenými očami. Meravý pohľad upieral nahor.
Sirius sa našiel tesne pri ňom. Nepamätal si, kedy tam vykročil a nebolo to vôbec dôležité. Trasúcou sa rukou siahol po okuliaroch. Zložil ich a odložil na stolík. Potom pohladil Jamesovi čelo a prešiel dolu k očiam, aby mu ich naveky zatvoril. Vycúval z obývačky. Nemohol tam zosať dlhšie, musel ešte nájsť Lilly. Vyšiel hore a utierajúc si líca do rukáva sa sklonil nad jej mŕtvym telom. Vzal ju do náručia. Ruky jej bezvládne ovisli popri tele. A vtedy si to uvedomil. Už ho nikdy neobíjme. Nikdy sa nezasmeje na jeho vtipnej poznámke o manželstve. Nezamračí sa na neho s výčitkou v očiach... Lilly Potterová je mŕtva.
Vyšiel z izby nedívajúc sa pod nohy. Hustý závoj sĺz mu zastrel oči a on len po pamäti zišiel do obývačky. Uložil ju na gauč k Jamesovi a napravil jej ruky.
Vyzerali akoby len zaspali. Harry celý deň vyvádzal a plakal kvôli zúbkom. Boli takí unavení, že namiesto romantického večera zadriemali jeden vedľa druhého. Stačilo im, že cítili svoju vôňu. Počuli tlkot svojich sŕc, ktoré sa nikdy nerozlúčili.
Sirius klesol na kolená. Zaboril si tvár do dlaní a rozplakal sa.
Komentáře
Přehled komentářů
Čítam už ani neviem koľkokrát a pokaždé sa rozplačem :,( :,(
Podľa mňa by Rowlingová mala napísať knihu len o záškodníkoch pretože oni si naozaj zaslúžia vlastnú pamiatku. Od tejto kapitoly som až po koniec plakala nech som to čítala kedykoľvek. Píšeš krásne a obdivujem tvoju schonosť rozcitlivieť čitateľov. Chudák Sirius, najviac plačem pri jeho reakcii tá ma vždy dostane. Nechápem ako mohli slávni záškodníci skončiť takto. Takto nespravodlivo. Myslím, že je to naozaj ako predchodca Harry Pottera. Klobúk dole!
:,(
(Minnie, 19. 11. 2016 2:40)