Siriusova skrinka II. 18
Lilly štrangala na hrkálke okolo Harryho hlavy. Usmievala sa, prihovárala sa mu a snažila sa vyzerať bezstaroste. Pol oboch lícach jej však stekali dotieravé slzy, ktorých sa akosi nevedela zbaviť. Jej oči si už robili čo chceli, alebo si možno zvykli na neustály plač a nedokázali sa zastaviť. Utrela si tvár chrbtom ruky a opäť sa usmievala na synčeka.
Snažila sa nemyslieť na Remusa a Siriusa, ktorých práve James oboznamuje s tou hroznou správou. Nemohla tam vydržať. Nedokázala o tom počúvať stále dookola, odkedy Dumbledore prekročil ich prah. Nezniesla pomyslenie na to, že jej synček, najväčšia láska jej života, je taká zraniteľná.
V kuchyni na prízemí ich domu sa James s tvárou ako z mramoru otočil k omráčenému Siriusovi.
„Sirius, dohodli sme sa s Lilly. Myslíme, že si najlepší človek, ktorého poznáme... Najlepší na stráženie tajomstva,“povedal James s prosbou v hlase. „Voldemort pôjde najprv po Dumbledorovi. Potom po mne. Až potom zváži iné možnosti.“
„Prečo jeho?“zapochyboval Remus.
„Prečo nie?“prudko a k nemu ponad stôl naklonil Sirius.
„James, vieš o čom sme hovorili minule,“zašepkal Remus ostražito.
„Takže ty ma podozrievaš? Ešte ťa to neprešlo, Námesačník?“zavrčal Sirius. „Aj ja mám dôvod ťa upodozrievať, že donášaš Voldemortovi. Len nám povedz, čo si robil, keď sme boli všetci preč? Prečo si nešiel s nami?“
Remus sa začervenal, uhol pred kamarátovimi očami a hľad podporu u Jamesa. „Bolo pred splnom.“
„Ale vrátili sme sa včas, tak v čom bol problém? A neodpovedal si na prvú časť otázky,“upozornil Sirius.
„To je moja vec, Tichošľap, som dospelý a svojprávny...“
„Ale nesprávaš sa tak! Čo si tu robil?“zapáral Sirius naďalej. „Mal si k dispozícii oba naše domy. Sliedil si? Hľadal si informácie pre svojich Smrťožrútskych priateľov?“
„Upokoj sa, Sirius!“zasiahol James, no akosi sa nedokázal dostať ku koreňu ich sproru. Všetko to plynulo mimo jeho vedomia.
„Nech nám povie, čo vtedy robil!“
„Daj pokoj!“zasyčal Remus a vybehol z izby.
„Tak,“odfrkol Sirius a vystrel sa na stoličke.
„To si vážne nemusel,“zamračil sa James, keď si uvedomil, čo sa stalo. Aj bez ich hádok mal dosť problémov. „Nechaj Remusa na pokoji, Sirius. On by ničoho takého nebol schopný.“
„A ja? Myslíš, že by som bol...“
„Keby som si to myslel, nevybral by som ťa ako strážcu! Prestaň hľadať čo nie je! Prestaň s tým, nebýval si taký.“
Sirius mu dlho hľadel do tváre. „Aj Dumbledore si myslí, že to ja donášam.“
„To nie je pravda.“
„Ale áno, je,“zanovito tvrdil Sirius svoje. James vedel, že mu to nie je jedno. Sirius bol poznačený svojím menom. Len kvôli tomu na neho ukazujú prstom. Kvôli jeho rodine je pokladaný za zradcu. „Never mi, James, nemusíš, ale never ani Remusovi. Ja mu už tiež neverím.“
„Sirius!“
„Zver to tajomstvo Petrovi. To Voldemort bude čakať najmenej. Ako si hovoril pôjde po Dumbledorovi, po tebe a potom po mne. Ale Peter? Komu by to napadlo?“
„Ja neviem, Sirius.“ Nepozdávalo sa mu to. Nevidel žiadnu výhodu v tom, že tajomstvo zverí tak slabému jedincovi ako bol ich kamarát Peter.
„Červochvost je nenápadný, ľahko sa skryje a teraz myslím aj na jeho druhú podobu. Ako som už spomínal, Voldemort nebude čakať, že to zveríš niekomu takému a navyše – všetkým povieme, že to ja som strážca tajomstva.“
James sa zamyslel zvažujúc oba plány. Bola to dobrá myšlienka. Nenadarmo bol Sirius považovaný za jedného z najlepších aurorov.
„Dobre teda. Zavolám Petra a ešte dnes to spravíme podľa tvojho plánu,“súhlasil napokon James a Sirius ho potľapkal po pleci.
Snáď to stihnú. Musia to aspoň skúsiť. James bol rozhodnutý urobiť všetko pre to, aby bola jeho rodina v bezpečí. Naozaj všetko.
Vstal a chystal sa ísť za Lilly, aby jej to oznámil.
„A, Paroháč“zastavil ho Sirius so stiahnutým obočím. „Nehovor o tom ani Remusovi. Čím menej ľudí to vie, tým lepšie.“
James súhlasil, vyšiel z dverí a vzápätí sa vrátil.
„Ale oni sa to dozvedia. Peter im predsa bude musieť povedať našu adresu. Remusovi, Dumbledorovi... Nebudeme predsa skrytí pred všetkými...!“uvažoval nahlas. Veľmi ho sklamalo, že našiel tak očividnú chybu v pláne. Štrbinu, ktorú by prekuklo oj malé dieťa.
„Poviem Petrovi, aby to napísal. Teda, ak vie písať,“zasmial sa celkom zvesela, no rýchlo zase zvážnel. „Napíše ju na papier a ja ju budem ukazovať s tým, že ja som strážca.“
„Áno, to by šlo,“zahundral James a nadobro odišiel za svojou rodinou.
Bude ešte niekedy niečo tak ako predtým?
Dni a týždne rýchlo ubiehali, premieňali sa na mesiace a opäť sa drobili na hodiny. „Život v exile“, ako potajomky nazýval James to, čomu Lilly hovorila „bezpečie domova“ sa stal nevyhnutnou súčasťou ich životov. Síce to trvalo dlho a nebolo vôbec jednoduché si na to zvyknúť, napokon, na niečo takéto sa zvyknúť ani nedá, Potterovci sa s tým zmierili. Boli predsa len v bezpečí a popri rodičovských starostiach niekedy aj zabúdali, čo sa deje vonku.
Klamstvo, ktoré Sirius tak prezieravo naplánoval, fungovalo bez najmenšieho zádrheľu. Peter sa naučil napodobniť jeho písmo a utiahol sa do zabezpečeného domu niekde na okraji mesta, kde ho Sirius pravidelne navšetevoval. Všetkých prekvapilo s akým elánom sa Peter zhostil svojej úlohy. Lilly neraz vravievala, že takých priateľov je len málo a obaja si ho veľmi vážlili – veď za nich nasadzoval vlastný život.
Harry zatiaľ rástol ako z vody vo svojom malom bezstarostnom svete, kde nejestvoval žiadny lord Voldemort, ani neustávajúce hádky medzi Siriusom a Remusom. Čoskoro totiž dospeli do štádia, keď sa spolu takmer nerozprávali.Všetky Jamesove a Lilline pokusy o zmierenie boli márne, no napriek tomu, že Remus sa začínal vyhýbať ich domu, kde permanentne stretával Siriusa, verili v uzmierenie.
Začiatkom mája však prišiel dlhý list od Abigail.
Drahá Lilly!
Prepáč, že som sa Ti neozvala takú dlhú dobu, ale vždy, keď som chytila do ruky brko a pomyslela som si, čo Ti musím oznámiť, roztriasli sa mi prsty. Nedokázala som na to ani len myslieť, preto iste pochopíš, že som sa to bála napísať.
Najdrahšia Lilly, Ty vieš, ako veľa pre mňa znamenáš, rovnako ako ja viem o Tvojej láske ku mne. Preto ma bolí, že Ťa teraz zarmútim. Zároveň si však želám, aby si nebola smutná. Už som sa s tým zmierila a nebolo by spravodlivé, aby prvé, čo uvidí moja dcérka, keď príde na svet, boli slzy smútku.
Som skutočne tehotná, mali by sme sa všetci radovať. Nie je to nespravodlivé? Prečo sa môj manžel neteší na dcérku? Prečo som sa rozplakala, keď som zistila, že som tehotná, nie od šťastia, ale od strachu? Prečo sa desím tej chvíle, keď príde moje dieťatko na svet? Chcem sa radovať rovnako ako ste sa tešili Vy na Harryho. Nemôžem! Nikdy neuvidím svoju dcérku, nikdy! Aké bude mať oči? Aký noštek? Bude cestovať po celom svete ako ja? Bude sa usmievať rovnako krásne, ako jej otec? Bude mať jeho prsty na nohách? Alebo bude mať jeho schopnosť dovidieť na dno duše? Ja to nikdy nezistím a tak hrozne by som chcela. Aspoň na malý, maličký moment, aby som si mohla obrázok jej tváričky zobrať so sebou na druhý svet!
Niekedy sa utešujem myšlienkou, že tam príde za mnou a bude sa mi to zdať ako krátka chvíľa, lebo tam určite nejestvuje čas. A potom, potom si uvedomím, že to bude nekonečná doba, kým sa opäť stretneme. Aký dlhý dokáže byť ľudský život! Tak nespravodlivo dlhý! A ona ho bude musieť prežiť sama. Nechávam ju tu bez ochrany v náručí cudzích ľudí. Ako bude vyzerať jej život? Bude ju Charles milovať? Dokáže sa o ňu skutočne postarať? Vždy som si myslela, že áno, ale čo ak... ?
Upokojuje ma jedine sutočnosť, že ona nebude poznať kliatbu. Často Ti píšem o Charlesovej protivnej sestre Janette, chorej na rakovinu. Jej stav sa zhoršuje a ona vie, že dlho už nevydrží. Neznáša ma, ale miuje svojho brata a to natoľko, že urobila niečo neskutočné. Spolu s Charlesom spojili tím odborníkov. Sú to čaromedici, zaklínači, mágovia a historici, ktorí urobia všetko pre to, aby moju dcéru zbavili kliatby. Študovali neúnavne dlhé mesiace a prišli na spôsob ako to urobiť. Keď sa malá narodí, dokážu moju kliatbu preniesť namiesto nej na Janette! Na tú istú Janette, ktorá ma neznášala od prvé dňa, kedy ma stretla, ktorá mi znepríjemňovala aj deň svadby a škodoradostne sa usmievala, keď som jej vravela o mojej kliatbe. Keby si vedela, ako teraz Janette obdivujem! Dáva život mojej dcérke. Skutočný život o akom som ja vždy len snívala.
Pevne verím, že sa to všetko podarí, tak, ,ako je to naplánované. Musí to výjsť! A ak nie? Moje dievčatko bude anjelikom. Neodíjdem sama. Nebudem na ňu musieť čakať. Nenechám ju tu!
Som tak sebecká. Určite mnou teraz opovrhuješ, no predstav si, či i len na minútku, že by si tu nechala dobrovoľne Harryho samučkého ako prst. Nikdy by nepoznal teplo Tvojho náručia, Tvoju lásku, nevedel by, ako znel Tvoj hlas. Nechala by si ho tu bez ochrany? Kto by ho pohladil po vlasoch, keď mu príde clivo? Kto by ho naučil prvé písmenká, preskákal s ním prvé lásky? Kto by si ho privinul k sebe, keď sa mu zrúti celý svet postavený z vratkých maličkostí?
Kto to urobí pre moju dcérku?
Vybrala som jej meno. Dhlo som sa hrabala v starých knihách a slovníkoch, aby som našla to správne. Moje dievčatko bude Anchesenpamoon – požehnaná mesiacom.
Neviem, Lilly, naozaj neviem, či som úplne pri zmysloch keď píšem tento list. Len si to po mne prečítaj, toľko nezodpovedaných otázok a zvratov. Nič nie je isté, keď nepoznáš budúcnosť a ak chceš zvážiť každú možnosť, musíš ísť proti sebe. Koľko som toho ešte nestihla. Tak veľmi by som chcela žiť a zároveň chcem zomrieť, ak je to jediná cesta ako môže žiť moje dievčatko.
Mám pocit, že sa zbláznim! Alebo už som blázon?!
Ľúbim Ťa, Lilly, ako svoju najoodanejšiu a najlepšiu priateľku. Bez Teba by bol môj život prázdny. Keď nemyslím na svoju dcérku a na náš ďalší osud, myslím len na Teba a čas strávený v Rokforte. Keby sa to dalo vrátiť späť, ako veľa by som zmenila! Všetko by bolo inak! Nikdy by som nepripustila, aby Amy odišla, aby sa nám Megan tak vzdialila a ja, ja by som tiež zostala tam, kde patrím. V Anglicku. Pri Vás.
Prosím, odpusť mi všetko čo som urobila nesprávne. Povedz raz mojej dcérke... Povedz jej, že som ju ľúbila a ľúbim ju stále. Nič viac od Teba nežiadam. Snáď ma pochopíš, hoci sama si vôbec nerozmiem. Ty si to vždy vedela nejlepšie.
Napokon, je tu otázka, ktorá ma trápi najmenej a zároveň viem, že by ma mala znepokojovať viac ako čokoľvek iné z toho, čo som doteraz napísala. Lilly, moja najdrahšia kamarátka! Čo sa stane, ak Charles zistí, že Anche nie je jeho dcéra?!
S láskou
Abigail
P.S. Nečakám odpoveď. Zrejme by nedorazila včas.
Lilly v ten deň ležala na trávniku za ich domom a hladila Harryho po jemnných vláskoch. James, ležiaci vedľa nej si čítal list od Abi. Mačička Isis si obďaleč v tráve chytala vlastný chvist. Napriek teplým slnečným lúčom im bolo akosi chladno. Mrazilo ich každé jedno slovo listu a ten pocit nedokázal vyhnať ani najhorúcejší oheň.
„Anche nie je jeho dcéra?“spýtal sa James, keď dočítal a zložil list.
„Zrejme nie,“odvetila Lilly prosto.
„Ale koho potom?“ James so sileným úsmevom odtiahol Harryho rúčku zo svojich okuliarov.
„Remusova,“zašepkala Lilly. „Netvár sa tak prekvapene. Remus nám nikdy nepovedal ako strávil dni, keď sme boli na dovolenke. Diera v koberci od zaklínadla? Ťažko, strávila som s Abi nejaký ten deň a videla som všeličo, čo prepálila pohľadom, keď sa neovládla. Bolo to tesne pred splnom, pamätáš? A mesiace tiež sedia.“
Harry začal nemotorne trhať trávu neposlušnými prstíkmi. Obaja rodičia ho sledovali neprítomnými pohľadmi. Myšlienkami boli od tohto miesta na míle vzdialení. Harrymu sa zapáčila oteckova tvár a začal natrhanú trávičku strkať do jeho úst.
„Čo by si povedal, keby sme mali ešte jedno dieťa?“nečakane vyhŕkla Lilly tónom, akoby to už bolo na ceste.
„Čo?“ padla Jamesovi sánka a už mal v ústach celú Harryho pästičku. Opäť odtiahol rúčku od svojej tváre a oprel sa na lakte. „Snáď nie si zase tehotná, Evansová?!“
„Nie,“zamračila sa. „Myslela som na Anchesenpamoon.“
James sa zatváril, akoby sa bál o jej duševnú rovnováhu. Pomyslel si, že je príliš rozrušená z Abinho listu a pohladil ju po ruke.
„To by nešlo. V prvom rade nevieš, či žije. A keby aj, nemôžeš tam len tak prísť, povedať Charlesovi, že nie je jej otec a vziať si ju.“
„Keď vyrazím hneď, ešte stihnem Abigail. Ona mu to povie a ja malú len vezmem za otcom,“vysvetľovala svoj plán.
„Nie,“James krútil havou. „Sami sme radi, že sme ešte nažive. Zobrala by si si ju na zodpovednosť? Voldemort môže každú chvíľu prekročiť náš prah. Charles nezistí tak ľahko, že nie je jeho.“
„Vážne?“ Lilly sa chystala zasadiť rozhodujúci úder. Bola si istá, že potom bude musieť James súhlasiť. „Zrejme čakáš, že si nikto nevšimne, že Anche je vlkolak.“
„Bože,“zašepkal James a buchol sa po čele. Na to ani nepomyslel. To je ďalší dôvod prečo si ju nemôžu vziať. „Ty by si vystavila Harryho takému nebezpečenstvu?“
„Si bezcitný, Potter!“
„JA? Počúvaš sa vôbec? Chceš do domu priviesť vlkolaka, možno aj s tou kliatbou, ak im to nevyjde!“
Lilly mlčky zvažovala možnosti. James mal pravdu. A Charles by malú asi neopustil, ak keby na to prišiel. Musí len dúfať. Teraz ju však začalo trápiť niečo iné a James mal čo robiť, aby stíhal sledovať jej myšlienkové pochody.
„Ty už nechceš dieťa?“spýtala sa.
„Ako si na to prišla?“
„Podľa tvojej reakcie! Prečo už nechceš deti?“
„Ja nechcem deti teraz, Evansová. Je to priveľký záväzok. Stále platí to o Voldemortovi, nezabúdaj.“
„Ale ja ešte chcem.“
„Bolo by to priveľmi nezodpovedné. Musíme počkať, až budeme v bezpečí.“
„Tebe to nevyhovuje, však? Strácaš slobodu. Najprv som ťa spútala ja, potom Harry. Ďaľšie dieťa by si nezvládol?“
„To je absurdné, Evansová!“
Harry sa rozplakal. Nerozumel tomu, prečo otecko zrazu tak zvýšil hlas. Prečo ho mamička nehladká. Prečo je tu zrazu tak zle, keď im bolo príjemne. Prečo sa na seba otecko s mamičkou mračia.
„Porozmýšľaj aké máš priority, Potter,“chladne ho vyzvala Lilly, vzala Harryho na ruky a zamierila k zadným dverám domu.
„Spamätaj sa, Evansová! Nie ja, ty by si sa mala zamyslieť!“
Na druhý deň odchádzal James do práce stále namrzený. Na nálade mu nepridalo ani obarenie sa horúcou kávou a ťažký deň v práci. So Siriusom boli priam donútení napísať hlásenia z výjazdov, čo nielenže obaja neznášali – pripomínalo im to školské písomné tresty – ale pri mnohých si už ani nepamätali potrebné podrobnosti.
Keď potom kráčal Londýnskymi ulicami s úmyslom odreagovať sa, prečistiť si hlavu a mať pár minút pokoja od všetkého a všetkých ani trochu ho nepotešilo, že začul niekoho volať svoje meno.
„James? James Potter?!“
Skontroloval, či má prútik poruke. Prehrabol si rukou vlasy a nedobrovoľne sa otočil: „Áno?“
„Ako dávno sme sa už nevideli! James, ty ma snáď ani nepoznávaš!“natešene rapotala vysoká čiernovláska a pri každom slove odhaľovala dva rady dokonalých bielych zúbkov.
Pamätal si ju. Až pridobre vedel, kto je tá žena.
„Ahoj, Holly, čo robíš v Londýne?“precedil pomedzi zuby. Dúfal, že nadobro odišla z jeho života.
„Prišla som sem na služobnú cestu s jedným hrozne nudným kolegom, stále by sedel len v hoteli, suchár. Ale čo ti budem rozprávať uprostred ulice? Poďme si niekam sadnúť. Mám ti toho toľko čo povedať! Určite aj ty máš kopu noviniek,“vysypala tváriac sa, akoby boli odnepamäti najlepší priatelia a už ho ťahala do najbližšej kaviarničky.