Siriusova skrinka II. 17
Abigail sa usmiala ešte skôr než otvorila oči. Cítila sa taká šťastná, ľahká ako pierko unášané vetrom. Poodchýlila viečka. Priamo pred ňou sa črtalo okno. Vonku bolo sychravo. Začínala jeseň a stromy sa voľky – nevoľky museli zohýbať pred silnejúcimi nápormi vetra. Tu vnútri však bolo príjemne. Veľmi príjemne.
Úsmev sa jej ešte viac rozlial po tvári, keď sa prevrátila na druhú stranu.
„Dobré ráno,“povedal Remus.
„Dobré,“odpovedala Abigail a zasmiala sa.
Remus sedel na stoličke. Opieral sa lakťami o kolená. Hlavu mal spustenú nadol, až sa bradou takmer dotýkal hrude. V rukách držal svoju bundu. Bol už kompletne oblečený aj obutý.
Abigail si sadla, zabalila sa do prikrývky a prehrabla bielymi prstami neposlušné vlasy. Na hrudi sa jej stále hompáľal veľký zlatistý mesic. V prítmí zamračeného dňa bol ešte žiarivejší. „Ponáhľaš sa niekam?“spýtala sa upierajúc naňho svoje veľké fialové oči.
Prečo ho, premerlina, tak priľahujú? Čo je na tom také úžasné? Tak má za splnu fialové oči a čo teraz?
„Áno aj nie,“odvetil a ona vedela, že sa zase hlboko zamýšľal a chystá sa povedať nejakú hlbokú myšlieknu o tom, že to takto nejde. Prečo musí zase všetko pokaziť? Neovládne sa a potom narieka ako to spackal! „Nikam sa neponáhľam, to by som ti klamal. Ale ponáhľam sa preč od teba.“
Už je to tu... „Zase?“
Remus na ňu prekvapene pozrel. „Aké zase?“
„Aj v škole si to bol ty, kto to skončil,“vyštekla, vstala a stále zabalená do prikrývky začala zbierať svoje veci po izbe.
„Chcel som sa k tebe vrátiť! Ak si to správne pamätám, tak ty si stále hovorila, že si chceš užiť zvyšok života a nemôžeš to urobiť svojej dcére, aby... aby mala takého otca ako som ja!“rozhorčil sa Remus, no ešte stále nezmenil polohu.
„Nechci ma naštvať, Remus!“vyhrážala sa. Naozaj mala čo robiť aby na neho nepozrela. Vedela, že by sa neovládla. Učila sa ovládať. Trvalo to tak dlho, kým to dokázala. Už bola nebezpečná len nepatrný čas počas splnu...
„Nebojím sa ťa. Nikdy som sa ťa nebál,“zavrčal. Vstal.
„Nejde o to, či sa ma bojíš, došľaka!“pristihla sa pri tom, že kričí. To je zlé! „A prestaň s tým!“
„S čím mám prestať?“
„S... s tým!“
Na mieste, kam pozerala sa začala tvoriť v koberci diera. Len kúsok od tohto miesta ležala zakotúľaná zlatá obrúčka. Mala sto chutí pozerať na ňu. Na ten kúsok kovu, ktorý jej nastokol na prst nesprávny muž. Teraz to už vedela.
Remus potichu odišiel. Zatvoril za sebou dvere a zišiel dole do kuchyne.
Pomaly sa začala upokojovať. Obliekla si svoje veci, chvíľku strávila v kúpeľni a keď zbehla dolu za Remusom, príjemne ju prekvapilo, že prichystal raňajky.
„Však neurobíš do tej omelety dieru?“spýtal sa s vážnou tvárou, akoby sa uisťoval, že jeho konto v Gringottbanke je bezpečné.
„Pre toto ťa...“začala sa smiať, no opäť stíchla. Obaja sa tvárili, že táto veta priletela odniekiaľ zvonku. Remus potichu pustil rádio a postavil pred ňu tanier.
„Ďaujem,“usmiala sa. „Vonia to perfektne. Ty si nedáš?“
„Ja mám chuť na mäso. Taký neprepečený steak,“vysvetlil a tentoraz sa pousmial. „Tak už som s tým prestal?“
„S čím?“ Abigail na chvíľu stratila niť rozhovoru.
„S tým,“odvetil a komicky pokrčil plecia. „Ty si odpovedz. Ja neviem. Bližšie si to nešpecifikovala.“
„Zabudni,“hodila rukou. „Tá omeleta je super. Ozaj, kedy prídu Potterovci? Som tu predsa kvôli nim!“
„Pozajtra,“odvetil a naklonil sa ponad stôl. „Však to nechceš riskovať ešte jednu noc? S blížiacim sa splnom za seba neručím.“
Pár minút sa na seba uprene zadívali, akoby odhadovali kde končí zábava a začínajú seriózne otázky. No rovnako by ste mohli hľadať pás vody, kde končí more a začína oceán.
„Nie, odídem... Hneď po raňajkách,“povedala napokon Abi a pustila sa do jedla s novým elánom ako vojak, keď načerpá nové sily pri útoku na nepriateľa. „Niežeby mi tu nebolo úplne super, to netvrdím, ale čaká ma môj oficiálny partner.“
Remus si odfrkol. Vstal a zamieril do kuchyne. „Dáš si kávu? Lilly tu má veľmi dobrú zrnkovú!“
Ako Remus povedal, neklamal, pretože väčšinou bol čestný muž, Potterovci sa vrátili dva dni potom. Vovalili sa dverami ako veľká voda a zložili všetky kufre a tašky v obývačke. Harry sedel v prenosnej sedačke ako príručná batožina – ani nemukol, zmorený z cesty a neustálej chôdze.
„Vidím, že Remus polieval,“potešila sa Lilly, keď zistila, že jej orchidey stále kvitnú. „Ako dobre, že sme doma, však, Potter – nedávaj Harryho na stôl, nie je jedlo – a pozri, nechal nám tu odkaz.“
Chytila lístok zo skrinky a prečítala si ho. „Vraj mu vypadol v spáni prútik a prepálil nám koberec. Zažil si, že by niekedy Remusovi vypadlo niečo z ruky?“
„Nie, miláčik,“odpovedal James vyťahujúc Harryho zo sedačky. „Nerieš to, Evansová, možno sa podkol na tej váze od Petunie, keď sa vykotúľala spod postele.“
Lilly sa uškrnula, vhodila Remusov lístok do koša a začala vybaľovať tašky. Dovolenka sa vydarila a síce ich tam bolo viac ako je na dovolenku zvykom, výborne sa zabavili a to hlavne v tie dni, keď deti bavili oteckovia. Zblížili sa s Petrom, no trochu sa vzdialili Longbottomovcom, ktorí riešili krízu po presťahovaní sa k Frankovej matke. Napriek tomu sa nikomu nechcelo vrátiť domov, kde ich čakali jesenné dažde a zatiahnutá obloha.
Lilly sa sklonila ku košíku. Doniesli si z dovolenky živý suvenír. Mačička Iset si natešene povystierala labky. „Kedy si zase urobíme taký výlet?“spýtala sa Lilly s úsmevom.
James rozprestrel na gauči plienku, opatrne položil Harryho na bruško a sadol si na zem k nemu. Harry s vypätím všetkých síl dvíhal drobulinkú hlavičku a škeril sa na otca.
„Čím skôr,“odvetil James. „Všimla si si, ako mu zelenejú oči? O chvíľu budú ako tvoje.“
„Aspoň niečo bude mať po mne,“súhlasila. „Vlasy má stále čierne ako uhoľ a silný je tiež po tebe, pozri!“ Lilly priam zvýskla, keď sa Harry zaprel rukami a vysoko sa nadvihol.
„Budú za ním behať všetky baby na Rokforte,“sníval James s úľubou. „Bude perfektný stíhač, najlepší akého kedy Chrabromil mal. Samozrejme, že bude chodiť do Chrabromilu! A všetci ho budú poznať, pretože bude pekný po otcovi a ako bonus budú tie tvoje oči. V známkach bude najlepší z ročníka, ako jeho mama ale bude sršať humorom, to ho naučí krstný otec. Všetci ho budú milovať.“
„A čoskoro mu narastie dlhý nos, pretože bude namyslený. To bude mať tiež po otcovi,“ podpichla ho Lilly a vzala si synčeka na ruky. „Podľa mňa je dokonalý už teraz.“
Neprešlo veľa času a Harry sa dokázal sám prevaliť nabok. Vypliešťal na rodičov svoje nádherné oči, veľké a ligotavé ako dva smaragdy. Smial sa na otcových vtipoch a s vážnou tvárou si premeriaval Penelope, svoju malú priateľku.
Penelope bola drobunká, ale nádherne bucľatá a neposedná. Bola dieťaťom svojich rodičov a dokázala prebdieť takmer celé noci. Všetci boli zvedaví aká osoba z nej vyrastie, no už teraz bolo jasné, že s takými rodičmi nemôže byť škaredá. Len Sirius občas potajomky zažartoval, že by Snapovi nikdy neodpustil, keby mala niečo z jeho nosu.
V jedno neskoré januárové popoludie, keď sa James celý rozosmiaty vrátil domov z Ministerstva a rozprával Lilly čo vymysleli so Siriusom na ospravedlnenie, keď nevyplnili záznam o výjazde, ozvalo sa alarmové kúzlo. Bolo nastavené na najnižšiu hlasitosť, aby nezobudilo Harryho, no napriek tomu sa Lilly bežala pozrieť do jeho izby.
Keď sa vrátila našla v obývačke Albusa Dumbledora v rozhovore s Jamesom o nadchádzajúcom zápase v metlobalovej lige.
„Dobrý deň, pán profesor,“nadšene ho privítala Lilly, no hneď ju premkla zlá predtucha. Dumbledore nechodieval do ich domu len tak na čaj o piatej. Stalo sa niečo s rádom? V poslednom čase sa vyskytli podnety na nedôverčivosť – niekto zrejme donáša Voldemortovi. Dokonca už začali padať obvinenia aj medzi priateľmi. Siriusovi sa nepozdávalo, že Remus nebol s nimi na dovolenke. Remusovi boli tŕňom v oku Siriusove pochybné výlety, ktorých sa nevzdal ani po narodení Pen. Snáď Dumbledore nenesie nijaké zlé správy. „Čomu vďačíme za vašu návštevu?“
Dumbledore sa po usmial. „Voldemortovi, ako inak. Vždy je to on, kto ma vyháňa do sveta. Len škoda, že nie s lepšími správami.“
Usadili sa v obývačke. Dumbledore vyfasoval Jamesovo obľúbené kreslo a Lilly s Jamesom obsadili gauč oproti.
Lilly si sadla hneď aj vyskočila. „Dáte si čaj, kávu?“
„Dám si brandy. Len zostaň sedieť, Lilly, ja to zariadim,“povedal a v okamihu vyčaril tri poháre a plnú fľašu lahodnéj tekutiny. „Budeme ju potrebovať asi všetci.“
Potterovci si vzali svoje poháre a vystrašenými tvárami pozerali na profesora, ktorý si trochu odpil a vrátil pohár na stôl.
„Hovorte, Dumbledore, čo sa deje?“pobádal ho James, akoby sa bál, že Dumbledore popri zdvorilostiach zabudne, čo im vlastne chcel povedať.
„Ide o vášho syna.“
„O Harryho?“vyhŕkla Lilly a podvedome chytila Jamesa za ruku.
James sa na ňu pozrel s neurčitým výrazom, ustarostene a znepokojene, no zároveň akoby sa pýtal : Koľko iných synov máme?
„Áno, o Harryho a našu novú profesorku veštenia,“doplnil Dumbledore.
„Ale čo s ňou má Harry...? Nepoznáme ju predsa,“zamyslelane pokrútila Lilly hlavou.
„Profesorka Trelawneyová, bez toho, aby o tom vedela, vyslovila veštbu,“začal rozprávať Dumbledore a naznačil Lilly, aby mu neskákala do reči. „Stalo sa to v lete, keď som bol u nej na príjímací pohovor. Dúfal som, že to bola len jej hra. Snáď tým chcela na mňa zapôsobiť. Napriek tomu som ju prijal a ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie vzhľadom na jej bezpečnosť.“
„Tá veštba sa týkala nášho syna?“spýtal sa James.
Dumbledore prikývol, načo si obaja odpili z brandy.
„Týkala sa vášho syna a rovnako aj Voldemorta. Podľa slov profesorky Trelawneyovej sa potenciálny premožiteľ Voldemorta narodí na konci siedmeho mesiaca. Bude to chlapec, ktorého rodičia sa trikrát Voldemortovi vzopreli.“
„Ale...,“začal James. „Načo nám to hovoríte, Dumbledore? Nikde sa nespomína, že to musí byť Harry! A navyše, lord Voldemort o tom predsa nevie. Vraveli ste...“ Jamesov mozog pracoval na plné obrátky. „Vy ste povedali, že tá profesorka o tom tiež nevie, však? A vy to predsa Voldemortovi nepoviete!“
„Bohužiaľ,“ Dumbledore sa naklonil dopredu a na tvári sa mu zračil hnev. „Proroctvo si vypočul ešte niekto iný. Za dverami počúval jeden z Voldemortových prívržencov a prezradil svojmu pánovi všetko, čo počul.“
Lilly si skryla tvár do dlaní. Toto predsa nie je možné. Nie!
James zatiaľ hľadal ďalšie argumenty, aby dokázal Dumbledorovi, že sa mýli. „Dobre, tak Voldemort o tom vie, ale ako prišiel na nás. Ako mu napadol Harry? Veď predsa, aj Neville... Alice s Frankom sa tiež...“
„Ale on si vybral Harryho. Viem to od spoľahlivého zdroja.“
Lilly sa už úplne rozplakala. „A čo – čo to všetko – Čo to znamená?“
„Pôjde po nás,“zašepkal James a Dumbledore len prikývol.
„To nemyslíte vážne, Dumbledore,“zalapal Lilly po dychu. „Chcete tým povedať...“
„Áno, váš syn je v nebezpečenstve. Najlepšie bude, keď zostanete v bezpečí domu.“
„Ale...“namietla Lilly a zavesila sa Jamesovi na krk. „Ale...“
„Je na vás, koho určíte za strážcu tajomstva, ale dovoľujem si navrhnúť moju maličkosť,“jemne sa usmial Dumbledore.
Nastalo dlhé ticho prerušované len Lillinými vzykmi. James ju držal v náručí a neprichádzalo mu na um jediné slovko útechy. Čo sa tu dalo povedať?
Jedninou polhodinou sa im zrútil celý radostný svet, kde Voldemort hral len postrannú úlohu potenciálneho ohrozenia. Zrazu bol tu, v ich životoch. Bol súčasťou každého ich nádychu. Neboli viac v bezpečí nikde a nikdy.
„Dajte...“začal James, no jeho hlas znel zachrípnuto a v po prvom slove zlyhal. Odkašľal si a začal znovu. „Dajte nám čas, Dumbedore. Musíme to nejak spracovať. Premyslieť si to.“
„Chceš odo mňa, aby som ti dal to, čo nemáme? Nerád to hovorím, ale sám netuším koľko času nám zostane, kým sa rozhodne, že je čas. On nevie, že ste boli upozornení. Využite to. Opakujem, že sa veľmi rád stanem strážcom tajomstva.“
„Máme na náš dom uvaliť to zaklínadlo? Ako sa to...? Kúzlo spoľahlivosti?“uisťoval sa James. Počuli o tom ako o účinnej ochrane pred Voldemortovými stúpencami. Účinnej, pokiať strážca nesklamal. Pokiaľ neprešiel na druhú stranu, alebo to z neho nevytiahli násilím...
„Nie, Dumbledore. Ak zistí, že sme ho čakali, budete prvý, po kom pôjde,“namietol James.
Dumbledore sa usmial. „A teraz na mňa snáď nečíha parta Smrťožrútov na každom rohu?“
„Nie, proste nie. Ďakujeme. Za všetko ďakujeme. Spýtam sa Siriusa,“uzavrel napokon James a Lilly sa od neho konečne odlepila.
„Áno, Siriusa. On je vážne skvelý,“súhlasila a opäť sa rozplakala.