Siriusova skrinka II. 15.
„A teraz, ak dovolíte, Minerva...“ Dumbledore vstal z kresla, prehodil si cez ruku plášť a spolu s profesorkou McGonagallovou sa pobrali ku dverám.
Minerva McGonagallová mala pevne stisnuté úzke pery a celou cestou dole schodmi z riaditeľovej pracovne neprehovorila. Svoj nesúhlas dávala najavo len občasným prudkým odfrknutím.
Keď však vyšli na chodbu a kamenná obluda sa za nimi s rachotom zatiahla, ešte raz prehovorila. „Hovorím vám to v dobrom, pán riaditeľ, Sibyla Trelawneyová nie je pripravená na také závažné povolanie ako je miesto učiteľa na Rokforte. Keby ste ju boli videli v Rokvile...“
„Ak ide len o to, malo by vás upokojiť, že ju uvidím dnes večer,“usmial sa Dumbledore, no v jeho úsmeve chýbala akási ochotná láskavosť, taká obvyklá, pokiať išlo o profesorku transfigurácie. „Dovoľte, aby som sám posúdil, či je alebo nie je vhodná na túto prácu. Dovidenia, Minerva.“
Slnko už dávno zapadlo a večer bol na tento letný mesiac nezvyčajne vlhký, akoby sa nebo chystalo plakať. Dumbledore vyšiel z hradu. Škola i okolie boli takmer prázde, len v Hagridovej chalupe pri lese sa svietilo obvyklou mäkkou žiarou.
Rokfortský riaditeľ si prehodil plášť cez plecia a zvesela si popiskujúc premeral cestu do Rokvillu pokojnou vychádzkovou chôdzou.
Teraz, keď si študenti užívali prázdniny a teda školské výlety do Rokvilu neboli uskutočniteľné, výklady boli chladné, pozhasínané a poloprázdne.
Dumbledore podišiel ku krčme na konci dediny, nazrel dnu a potom s úsmevom vkročil. V najskrytejšom kúte sedela postava zahalená do dlhého čierneho plášťa. Kapucňu mala spustenú hlboko do tváre a úplne ignorovala prísediaceho opitého chlapa, ktorý sa na niečom smial. Dumbledore by stavil všetky svoje diplomy a odcenenia, ktorých naozaj nebolo málo, že spod kapucne ho sledujú čierne oči Severusa Snapa.
Snape ho už párkrát žiadal o miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii a využil každú príležitosť, aby mu to pripomenul. Určite nebolo ťažké zistiť kde nájde riaditeľa Rokfortu dnes večer. Sibyla sa nijako netajila týmto stretnutím.
„Dobrý večer, Aberforth,“usmial sa Dumbledore na barmana leštiaceho poháre. „Ako idú kšefty?“
„Ahoj, Albus,“odvetil a pousmial sa krivými ústami. „Tak predsa si prišiel - pracovne?“spýtal sa a jeho brat prikývol. „Hore, piate dvere naľavo,“zavelil Aberforth a nerušene pokračoval v činnosti.
Dumbledore rýchlo našiel spomínané dvere a potichu, no rázne zaklopal.
„Vstúpte,“ozval sa takmer okamžite zastretý tichý hlas.
Dumbledore vstúpil do chladnej miestnosti. Sibyla Trelawneyová stála uprostred izby zakrútená do mnohých šálov a korálikov, no nose veľké hrubé okuliare. Pripomínala dieťa stratené uprostred neznámeho sveta, no bojujúce zo všetkých síl, aby si ho niekto všimol – a pomohol mu.
„Dobrý večer, drahá Sibyl,“prihovoril sa jej Dumbledore a začal sa opatrne vypytovať na jej doterajšie pôsobenie a magické schopnosti, ktoré by chcela odovzdať Rokfortským študentom.
Neodpovedala veľmi uspokojivo. „Schponosti som zdelila po moje pra – prababičke... odhaľovala som ich sama... Postupne mi boli odkryté všetky tajomstvá budúcnosti... Otvorilo sa moje vnútorné oko!“
„Ďakujem za príjemne strávený večer,“povedal napokon Dumbledore a pomaly vykročil ku dverám. „Ste skutočne obdivuhodná žena, Sibyl...“
„Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom...“zachrapčala zrazu mladá žena úplne cudzím chrapľavým, ťažkým hlasom. Očami kúľala do všetkých strán a zdalo sa, že sa nedokáže poriadne nadýchnuť. „narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac pohasína... a Temný pán ho poznamená ako seberovného, ale on bude mať moc o ktorej Temný pán nevie... a jeden z nich musí zomrieť rukou toho druhého, lebo ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive... ten, ktorý má moc zvíťaziť nad Temným pánom, sa narodí, keď bude siedmy mesiac pohasínať...“
Sibyla sa zhlboka nadýchla, no skôr ako sa stihla spamätať, skôr, ako sa stihol Dumbledore na niečo spýtať, uistiť sa, že je v poriadku, dvere sa rozleteli a do izby vpadol Severus Snape.
„Prepáč, Albus, ale tento tu sa obšmietal chodbou,“zavrčal Aberforth schytiac Snapa za zátylok ako nevychované chlapčisko.
„Len som strail smer...“zahabkal Snape uhýbajúc očami pred Dumbledorovým pohľadom, ktorý si ho analyticky premeriaval. „Šiel som na toaletu... Poplietol som sa...“
„Ďakujem za upozornenie, Abelforth. Odprevaď, prosím ťa, toho muža opäť dolu, ďakujem,“požiadal barmana a zavrel za nimi dvere. „Sibyl, rozhodol som sa, že by som vás rád videl v našej škole. Bude mi potešením privítať vás ako svoju kolegyňu.“
O chvíľu už Dumbledore prechádzal školskými pozemkami. Tentoraz si však nepopiskoval, kráčal ráznejšie a čelo mal zadumane stiahnuté.
„Pán riaditeľ,“stroho ho oslovila Minerva McGonagallová len čo vykročil po chodbách hradu. V ruke niesla svietnik a pozerala na svojho nadriadeného s nahnevaným výrazom. „Ako dopadlo vaše stretnutie.“
„Úplne nečakane, Minerva,“pousmial sa riaditeľ.
„Tak poviete mi, či ste ju prijali, alebo nie?“dožadovala sa podrobností.
„Ale áno, iste.“
„Vy,“profesorke McGonagallovej sa zachveli nozdry. „Vy ste ju prijali? Ale Albus...?!“
„Vyzeráte prekvapene, Minerva,“poznamenal riaditeľ a zanechal šokovanú profesorku uprostred chodby.
„Charlotte?“ potichu zaklopal Sirius na dvere jej izby. Tej istej izby, v ktorej kedysi bývali James a Lilly Potterovci a z ktorej sa posledných pár hodín ozývalo ticho, priam hmatateľné.
Ani teraz nedostal Sirius žiadnu odpoveď.
„Charlie, no tak, otvor konečne,“ dohováral jej opäť búchajúc na dvere.
„Nechaj ma.“
Sirius si vydýchol. Vážne sa o ňu začínal báť. Nielenže neotvárala, ale ani neodpovedala, či sa jej nežne prihováral, prosil ju, aby otvorila, vyhrážal sa, že vylomí dvere, alebo sa o to vážne pokúšal. Vnútri bolo už niekoľko hodín neodbytné ticho.
„Pusť ma dnu, porozprávame sa,“ navrhol s nádejou.
„Nechaj ma,“ odvetila tým istým tónom, no tentoraz počul, ako sa v izbe hýbe. Niečo buchlo a potom sa ozýval len rovnomerný šuchot.
„Čo robíš, Charlie?“
Chvíľu bolo ticho. Potom sa ozvalo slabučké: „Odchádzam.“
„Odchádzaš?“ Sirius cítil ako v ňom zovrela krv. Nepochopiteľne bolestne mu pulzovala v žilách. „A kam si myslíš, že ideš? K bratovi, s ktorým sa nerozprávaš? Určite ťa rád zaopatrí aj s nemanželským deckom! Alebo ideš k môjmu najlepšiemu priateľovi? Ideš k Potterovcom bez ohľadu na to, že ma uvidíš takmer každý deň? Aký to má potom význam, Charlotte?“
„Jednoduchý – nebudem TU!“
Sirius zalapal po dychu. „Čo mám ešte urobiť, aby si sa prestala správať ako malá? Rozišiel som sa s Ellen. Rozumieš mi? Rozišiel som sa s ňou a ty nevieš, netušíš, ako som ju ľúbil!“
„Tak kvôli tomuto mám zostať? Aby si mi každý deň vyhadzoval na oči, že si ju opustil?! Nebudem ti ničiť život, Sirius. Ak by malo mať moje dieťa otca, ktorý ho nebude milovať...“
„O čom to teraz hovoríš?“ zrúkol Sirius opäť sa pokúšajúc vylomiť dvere. „Otvor konečne tie sprosté dvere!“
Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že v izbe nastalo opäť ticho. Neodpovedala a zdalo sa, že sa prestala aj baliť. Ochabol, oprel sa plecom o dvere sťažka dýchal.
„Nikdy si nepovedal, že... Nepovedal si, že je tvoje dieťa, alebo naše. Vždy len TO dieťa, alebo TVOJE. Vôbec oň nestojíš,“ pokojne vysvetlila Charlotte. Opäť zavládlo ticho, keď po špičkách prechádzala izbou. Položila mäkkú teplú dlaň na tvrdé drevo dverí. „Bol si na tej chate aj s ňou, však?“
„Ak to musíš vedieť, tak áno,“ priznal Sirius. „Ale keby som tušil, čo sa stane tej noci s tebou...“
„Nebral by si ma tam.“
„Nebral by som tam ju.“
„Ako to myslíš?“ zarazene sa spýtala Charlotte a srdce sa jej rozĺklo.
„Lebo keby som tam nebol s tebou... Nečakala by si teraz naše dieťa.“
V zámke zaštrngotal kľúč. „Ale ty ma neľúbiš,“ pokračovala Charlotte v rozhovore pootvoriac dvere.
„Ah, Charlie. Keby som ťa neľúbil,“ pousmial sa Sirius, keď vkĺzol do izby. „Nechal by som ťa tu bývať? Rozišiel by som sa s Ellen a čakal by som s tebou dieťa?“
Vedela, že Sirius stojí tesne za ňou, ale akosi nenazbierala odvahu pozrieť sa na neho. Možno by mu to mala povedať. Asi sa jej však do toho nechcelo. Pripadala si ako z nepodareného filmu, kde predsudky a klebety rozbíjali to, čo mohlo fungovať od začiatku.
Napokon sa odhodlala. Stále naňho nepozerajúc začala vysvetľovať.
„Ja neviem, či ti mám veriť, Sirius. Mne sa nikdy, nikdy sa mi nestalo, že by som sa tak zaľúbila, ako keď som spoznala teba. Lenže potom som o tebe počula rôzne veci. Ako si nevážiš ženy a nedokážeš vydržať vo vzťahu. Bála som sa, že ak ti poviem pravdu, budeš ma brať ako jednu z mnohých, hlúpych husičiek, ktoré sa zamilujú na prvý pohľad. Skúšala som teda moju osvedčenú taktiku - hrať sa na nedobytnú. A nezaberalo to. Vôbec si si ma nevšímal. Hoci som už bývala pod tvojou strechou, nič si mi nenaznačil, nič sa nedialo!“ konečne sa otočila. Tvár mala ako z kameňa, bez štipky emócie. „A potom sa stalo to na chate. Bola som ako v nebi. Verila som, že ma miluješ a zostaneme spolu, no potom prišlo ráno a kým si spal, nad všetkým som zbytočne veľa rozmýšľala.“
Zasmiala sa.
„Povedala som ti, že si mi ako brat, aby som mohla zostať v tvojom dome. Po tom, čo som o tebe počula som bola presvedčená, že ma za pár dní nadobro opustíš, ale by som nezniesla! Rozhodla som sa radšej žiť s tebou v neúprimnom sesterskom vzťahu ako bez teba vôbec.“
„To je naozaj absurdné,“ rozhodil Sirius rukami. „Ale veď som ti predsa povedal, že ťa ľúbim. Povedal som ti to vtedy...“
„A ako som mala vedieť, že to myslíš úprimne?“
Sirius sa pozrel z okna, akoby očakával, že odpoveď uvidí niekde tam. „Teraz to už vieš. Charlotte, neopúšťaj ma. Začnime odznova.“
Vystrel ruku a chytil jej malú dlaň. Bola taká maličká. Taká drobučká. Ako by mohla sama vychovávať dieťa? Veď by ju to zmohlo. A to by si neodpustil.
Lilly sa zhlboka nadýchla a zahryzla si do pery. Au! Posadila sa na posteli. Zasvietila budík. Tri minúty po jednej. Zdalo sa jej, že nespala ani dve minúty, keď začalo malé kopať.
„Pššt,“pohladila sa po bruchu, keď pocítiala niečo úplne iné. Niečo nové. Snažila sa pravidele dýchať, no zistila, že sa jej to veľmi nedarí.
James vedľa nej pokojne spal.
Natiahla ruku a pobúchala ho po pleci. „James!“zašepkala.
Zachrapčal a spal ďalej.
„James! Zobuď sa!“ Lilly zvýšila hlas.
„Hmm?“zaznelo niekde z vankúšov.
„Musíme do pôrodnice!“naliehavo povedala Lilly už normálnym hlasom.
„Super,“zachrčal a prevrátil sa na bok.
„Potter! Vstávaj, ja rodím!“zasvietila lampičku snažiac sa dostať z postele.
„Čo je Lilly, je ti zle?“konečne nadvihol hlavu a pozrel na ňu zalepenými očami.
„Tebe bude zle, ak okamžite nevstaneš. Ideme k Mungovi,“zamierila ku skrini a začala rýchlo vyťahovať všetko, čo jej prišlo pod ruku.
„Už?“zašmátral rukou po stolíku, nasadil si okuliare a tiež vyskočil z postele. „Sadni si, nemôžeš predsa chodiť! Už to vieš dlho?“
„Čo?“zamračila sa Lilly klesnúc do kresla.
„Že budeš rodiť predsa!“
„Je deväť mesiacov dostatočne dlhá doba?“ironicky sa spýtala Lilly.
James prevrátil oči. Zrejme usúdil, že teraz s ňou nebude rozumná reč a možno sa bál, že ak by teraz prehovoril, vybuchne smiechom a to nie je práve najvhodnejšia chvíľa. O chvíľku bude otcom. Už o chvíľku...
Rýchlo nahádzal do tašky veci, na ktoré Lilly ukázala prstom a chytil ju za lakeť, aby jej pomohol vstať.
„Nie, Potter, počkaj, niečo si zabudol,“zastonala, no neubránila sa úsmevu. „Prosím ťa, obleč sa.“
„Oh, jasné, keď to pokladáš za nutné,“uškrnul sa, no Lilly videla aký je nervózny, keď si natiahol naopak nohavice a potom sa snažil pretiahnuť hlavu cez rukáv trička nadávajúc na nekvalitné muklovské výrobky.
Konečne sa dostali dole schodmi so všetkým čo potrebovali a práve sa dohadovali, ako sa tam najrýchlejšie dostanú, keď sa ozval domáci alarm a následne niekto zabúchal na dvere.
„Udržíš to ešte minútku?“James starostlivo oprel svoju manželku o kreslo a položil tašku k jej nohám.
„Vážne si myslíš, že ho tam držím?“
„Prepáč, hneď som späť,“zamumlal ospravedlňujúco, vytiahol svoj prútik spoza opaska a zamieril ku dverám. „Kto je tam?“
„James? Otvor, tu Remus, mám úžasnú správu! Idem rovno z nemocnice...“pokračoval Remus už vo dverách. V ruke niesol fľašu vína a bol vyškerený od uch k uchu. „Frank má syna! Predstav si, to musíme osláviť! On má syna!“
„Vážne? Super!“tešil sa James ako malé decko. „Tak on to už má za sebou.“
„ON? A Alice pri tom ani nebola? Pohni zadkom, Potter, lebo ti porodím v obývačke,“ozvala sa Lilly.
„Upokoj sa zlatko, už som pri tebe!“zavolal naspäť James. „My práve ideme tiež,“vysvetlil kamarátovi s úškrnom.
Remus zlbedol ako stena, odložil fľašu na stolík v predsieni a zhlboka sa nadýchol. „Dva pôrody za noc, to je trochu dosť.“
Lietancie dvere pôrodnice sa takmer neustále hompáľali v pántoch. Sestričky lietali hore –dole s rovnako rozlietanými budúcimi oteckami v pätách.
„Tam teraz vážne nemôžete ísť, pane!“prísne zastavila Jamesa jedna zo sestričiek. „Sadnite si a čakajte!“
James niečo zavrčal a začal sa prechádzať dokola po čakárni. V kúte sedel nízky plešatý muž s dobráckou tvárou. Zdalo sa, že sa každú chvíľu zosype.
„James! James! Mám syna!“zaznel zrazu Frankov hlas z lietacích dverí. „Nemusel si chodiť takto večer. Alice aj tak spí a malého uvidíš len cez sklo...“
„Evansová je na sále,“preušil ho James a Frank sa šťastne zasmial.
Remus s bledou tvárou sedel ako päť peňazí. Premeriaval si muža v kúte a zjavne nevedel, či sa mu má prihovoriť, alebo nie.
Frank sa stále s úsmevom od ucha k uchu pridal k Jamesovi a spoločne vo vzrušenom rozhovore premeriavali izbu dlhými krokmi, keď sa dvere opäť otvorili. Tentokrát to bol Sirius so žiaraicimi očami a zvedavým výrazom bol skokom pri Jamesovi.
„Tak vy tu oslavujete a mňa nezavoláte? Už je na svete? Čo je to?“
„Ešte nie!“netrpezlivo mávol rukou James pokračujúc v prechádzke.
Sirius sa teda vrhol na Franka a spoločne sa tešili z malého Nevilla. Sirius sľuboval, že sa na neho príde pozrieť a bude mu veľkým strýkom. Potom sa zvalili na lavičku k Remusovi a snažili sa ho vrátiť späť do reality.
James sa opäť pokúšal dostať na sálu. „Nemôže to predsa trvať tak dlho! Už je dnu dvadsaťpäť minút, premerlina! Určite sa niečo stalo. Možno... možno to bol len planý poplach! Nemôže to trvať tak DLHO!“
O sedem hodín James zdvihol hlavu z dlaní a unavenými, no živými očami pozrel na prichádzajúcu čaromedičku. Žeby konečne?
Nekonečné čakanie ich všetkých zmorilo, až pozaspávali opierajúc sa jeden o druhého.
„Pán Potter?“spýtavo pozrela mladá slečna do papierov a následne na štyroch mužov spiacich na gauči.
„To som ja,“James vyskočil a Remus, ktorý sa oňho zapieral plecom sa takmer zvalil na sedačku. V polovici pádu sa prebral, zachytil sa rukou a opäť si sadol.
„Gratulujem, vašej panej sa narodil krásny chlapček. Ako meno uviedla Harry James Potter,“usmiala sa čaromedička a James sa vzrušene zasmial. „A môžem ho vidieť? Môžem ho vidieť? A čo Evansová je v poriadku?“
„Všetko je v poriadku, pán Potter. Môžete ich vidieť oboch, ale až za chvíľu. Počkaj tu, prosím“odvetila so smiechom, nazrela do popierov a trochu ospravedlňujúco sa spýtala. „Asi mám chybu v papieroch. Meno matky je teda Lilly Evansová?“
„Áno, teda, teraz už je Potterová,“rýchol odpovedal James a otočils a k spiacim priteľom. „Ako môžete TERAZ spať? Mám syna, Sirius! Mám syna!“