Siriusova skrinka II. 14.
Sirius sa prevalil na druhý bok a na sekundu zostal v šoku. Potom si však spomenul kde je, čo sa stalo a kto to konečne leží vedľa neho. Pohladil ju po svetlých vlasoch a prešiel prstom po perách, jemne, aby ju nezobudil.
Pousmial sa sám nad sebou a nad svojimi naivnými myšlienkami. Je to tu? Obával sa, že áno. Asi by mal jasať, ale nevedel si predstaviť ako. Len sa usmieval s pocitom, že mu patrí celý svet, až si pripadal hlúpo. Tak toto je tá láska o ktorej všetci básnia. On miloval všetky ženy. Skutočne ich ľúbil, nezneužíval, ale práve táto jedna.. Práve táto, pri ktorej to nečakal... Možno mu počarila jej útla ženská postava, alebo to boli veľké detské modré oči?
Vstal, obliekol si nohavice a potichu zišiel dolu točitými schodmi skrývajúcimi sa v kmeni stromu, no mysľou ani na sekundu neopustil spálňu. Zamieril do kúpeľne v duchu sa zo seba smejúc, pretože stále cítil, že sa akosi hlúpo vyškiera.
Ellen stretol len prednedávnom a po skúsenosti s Charlotte bol spočiatku chladný, odmeraný a akosi nechával veciam voľný priebeh. To doteraz nikdy nespravil. Zväčša to bol práve on, kto riadil celý vzťah podľa vlastných predstáv.
K Charlie sa správal bratsky. Hoci ho tak hrozne pokorila, hoci mu urobila to najhoršie, čo si od ženy vedel predstaviť, predsa sa nedokázal vzdať jej spoločnosti.
„Sirius,“ prebral ho zo zadumania ženský hlas.
„Ahoj, Charlotte, bré ránko,“ uškrnul sa a pretlačil sa popri nej k umývadlu. „Ak ideš robiť raňajky, tak, prosím pre troch.“
Charlotte zavrela dvere a oprela sa o vaňu. „Niečo sa stalo.“
„Čo?“ pozrel na ňu vyťahujúc svoju zubnú kefku a po prvýkrát si všimol, že jej v očiach chýbajú povestné žiarivé ohníčky, ktoré podčiarkovali jej živý intelekt. „Ak si stretla niekoho lepšieho – o čom pochybujem – pokojne si ho priveď.“
„Nie, dofrasa. Sirius! Ja som tehotná.“
Videla ako pomaly pokladá kefku do umývadla roztrasenou rukou. „Kto to bol? Kto je otec? Je to s ním také... vážne?“
„Je to s ním zlé,“ prikývla. „Myslím, že ho ľúbim, nie, viem to, ale len oddnes.“
„A čo povedal... na to?“
„Ešte sa nevyjadril.“
Chvíľu pozeral na svoj odraz v zrkalde a snažil sa nemyslieť na Ellen ležiacu hore v spálni. Teraz je tu oveľa dôležitejší problém, teraz ho potrebuje jeho malá Charlotte. „Si s ním už dlho? Nikoho si mi nespomínala. Určite ho poznám, však?“ snažil sa nahodiť radostný tón, ale akosi sa mu to nedarilo, namiesto toho počul škrípavý podtón.
„Ja ani neviem. Myslím, že ty ho nepoznáš, nie naozaj...“
„Prisahám, že ak ťa ten chlap nechá, zabijem ho,“ zastrájal sa Sirius, pretože sa mu niečo na tom celom nezdalo. Zrazu mu niečo prišlo na um. „Ni je to nejeký Smrťožrút, však nie?“
„Nie,“ pokrútila hlavou a s hlbokým povzdychom zašepkala. „Sirius, ja som okrem teba s nikým nebola.“
Počul sa, ako zanadával. „Dofrasa, nie teraz, nie teraz!!“
Charlotte vybehla z izby.
Nie teraz!
James mu podal fľašu ďatelinového piva a sadol si na tribúnu vedľa neho. „Toto vyhrajú jedine kanóny, letky sú slabé.“
„Chýba ti to?“ spýtal sa Sirius otvárajúc fľašu.
„Ani nevieš ako. A aj ja chýbam im,“ uškrnul sa. „Evansová chcela aby som pokračoval, ale...“
„... ty si sa už rozhodol.“
„Presne,“ pritakal James zaboriac sa hlbšie do sedadla.
Chvíľu sledovali zápas mlčky.
„Aké to je, keď sa hanbíš?“ vyhŕkol Sirius, keď kanóny strelili ďalší gól a štadión zaburácal. James mal pocit, že kamarát nechcel aby ho niekto počul.
„Keď vieš, že si urobil niečo zlé, máš výčitky a zdá sa ti, že všetci okolo na teba pozerajú cez prsty, že všetci vedia, no nechápu to. Odsudzujú ťa?“
Sirius prikývol. „V živote som sa tak nehanbil. Neviem čo mám robiť.“
„Kvôli Regulusovi? Nemohol si mu pomôcť. Sám sa zaplietol medzi... nich,“ povzbudzujúco ho buchol po pleci. Len pred pár dňami sa dozvedeli, že Siriusov mladší brat zmizol. Najpravdepodobnejšie je mŕtvy. „Zľakol sa, keď zistil, kto v skutočnosti sú. Nevedel, že nemôže vycúvať.“
„Radšej mi to ani nespomínaj, James. Snažím sa na to nemyslieť. Chcel som sa spýtať na niečo iné.“
„Niečo sa stalo s Ellen?“
Sirius pokrútil hlavou a chvíľu sa upokojoval, kým bol schopný povedať to svojmu najlepšiemu priateľovi. „Charlotte. Ona je v tom.“
„S kým? Nevedel som, že niekoho má.“
„Ale no tak,“ zavrčal Sirius, ktorého to z neznámych príčin podráždilo. Akosi sa mu zdalo logické, že James by to mal vedieť. „Bolo to len raz. Vtedy na chate. Boli sme tam sami, vonku mráz, vnútri živý oheň, ťažká romantika. Je to už dávnejšie, ani mi nenapadlo...“
James mlčal. Jediným znakom toho, že počúva Siriusove slová bolo, keď nevrieskal pri nečakanom góle.
„Nikdy sme sa o tom ani nerozprávali. Proste sme sa nechali uniesť. Obaja sme to tak brali.“
Sirius cielene klamal. Nemohol predsa priznať, že to bol práve ON, kto odišiel s dlhým nosom a len pár hodín po tom, čo prežil svoj najkrajší sen ho Charlotte prebrala do reality.
„Máš predstavu, čo by si mal urobiť?“ spýtal sa James.
„Čo by som mal, urobiť, viem aj ja,“ pripustil, ale nezdalo sa, že by bol tomuto riešeniu naklonený. „Ale ja si ju jednoducho... Je pre mňa ako Evansová, chápeš?“
„Ty by si ma znovu oženil?“ pokúsil sa o žart James, ale rýchlo sa toho vzdal.
„Keby si vzala Remusa,“ vysvetľoval Sirius. „Myslel som, že tí dvaja by sa k sebe aj hodili. Ona si už všeličo zažila pri bratovi a otčimovi...“
„Vieš, že Remus by nesúhlasil,“ pokrútil hlavou. „Zachovaj sa ako správny chlap, Sirius.“
„Keby bolo to dieťa niekoho iného, a nechcel by si ju vziať, asi by som ho zabil a zrejme by som si ju vzal. Aby nebola na to sama.“
„Ale s tvojím vlastným dieťaťom ju nechceš? Počúvaš sa, Sirius?“
„Počúvam, ale neviem si pomôcť. Vieš, Ellen je tá najúžasnejšia žena, akú poznám. A poznám ju len pár dní. Predstav si, že by si musel opustiť Evansovú, pretože je Alice v inom stave - s tebou.“
James mlčal ponorený do úvah.
„Ja som sa asi zamiloval. Vieš, ako to býva, nevieš, čo k nej cítiš, kým ju nestrácaš. Tak to je asi môj prípad.“
„Ja som tiež skoro stratil Evansovú, pamätáš?“
„Živo.“
„Takže viem, čo asi prežívaš, ale aj tak si myslím, že by si to mal Charlotte uľahčiť.“
Opäť sledovali triafačku Londýnskych letiek, ako stratila prehadzovačku tesne pred súperovými obručami a širokým oblúkom preletela k svojim spoluhráčom, aby bránila vlastné obruče a pokúsila sa opäť dostať k lopte.
Siriusovi sa nezdalo, že by to mohlo byť pre Charlotte uľahčenie. Nemyslel teraz na to malé a ako prvotný záujem si určil, aby to ona ustála bez ujmy. A možno z číreho sebectva sa domnieval, že on by ju nevedel urobiť šťastnou. Veď vravela, že je ako jej brat. Nedokázala by s ním žiť. Určite by to nedokázala. A navyše teraz, keď sa zamiloval do Ellen...
Chudák Sirius. Ako mohol vedieť ktorá z jeho dvoch žien je tá, ktorú naozaj miluje? Nikdy nepoznal pravú lásku medzi mužom a ženou a nikto mu nebol ochotný napísať vzorec ako to má zistiť. Nikto mu to nedokázal uľahčiť.
Stála pred zrkadlom a neverila sama sebe. Svojmu odrazu v zrkadle ani svojmu šťastiu. Nečakala, že to zájde až tak ďaleko a predsa to bolo tu. Bol to jej veľký deň. Ich veľký deň.
Potočila sa na mieste a užívala si ten pocit, keď sa jej ľahké biele šaty zavlnili okolo členkov.
V jemne tvarovanom hlbokom výstrihu odhaľujúcom celé plecia sa vynímal striebristosivý okrúhly kameň. Bol jej prekliatím a predsa tak krásne dopĺňal všetko, čo si obliekla.
„Pristane ti to,“ usmiala sa Janette bez štipky nadšenia a s nadvihnutým pravým obočím si prezrela jej šaty, pristaviac sa na spomínanom doplnku. Zvrtla sa a pomalým krokom vychádzala z izby.
Abigail zaťala zuby. Nevedela ju vystáť ani na minútku. Sestra jej budúceho manžela? Odporná falošná zmija!
„Veľa šťastia v manželste. Aspoň Charles ho bude potrebovať,“dodala než odišla.
Abigail už mala čo robiť, aby ovládala svoje obranné pudy. Stačil by len jeden pohľad, trochu sa sústrediť a... No vedela, že Janette má dosť bolesti aj bez toho. Bojovala s rakovinou a možno práve preto tak zatrpkla voči nej. Charles bol jej najväčšou oporou a teraz má o ňu prísť. Teraz, keď sa jej celý čarodejnícky svet „čistej krvi“ obracia chrbtom, pretože zomiera na muklovskú chorobu.
Možno by ju aj ľutovala, keby nebola tak protivná.
Ešte raz pozrela do zrkadla a spokojne prikývla. Takto si samu seba vždy predstavovala. Aspoň odkedy prišla do tohto storočia.
Abigail Williamsová – Hamilltonová.
-A čo Remus?- zabŕdal tichý hlas v jej hlave.
-Čo Remus?-
Nič. Mal tisíc príležitostí sem prísť. Mohol mi napísať, vedel, kde som sa usadila. Vedel moju newyorskú adresu a predsa sa neozaval.
Abigail Williamsová – Lupinová.
Ťažko si to čo i len predstaviť. A prečo ho stále rieši? Je to minulosť. Teraz má Charlesa.
„Áno,“povedala svojmu odrazu v zrkadle a zasmiala sa na sebe. „Áno, beriem.“
Charlotte siahla po čajovom pečive, no len čo priložila koláčik k ústam, odložila ho späť na tanier a zúfalo si vzdychla. „Asi pôjdem späť k Severusovi. Nakoniec mal pravdu. Nemala som sa zapliesť so...“
„Sama vieš, že to tak nie je. Len sa to stalo v nesprávnom čase. Sirius ťa má rád, nenechá ťa takto... Je len príliš unesený z tej Ellen. Videla si ju, cukrovú bábiku. Možno sama vycúva, keď zistí, čo sa stalo.“
„Ale ja nechcem, aby ma nenávidel a on ma bude neznášať, ak ho kvôli mne opustí, zničí mu to život, dofrasa! Ja ho tak ľúbim.“
„On si to proste len musí urovnať v hlave.“
„Ty si ho nepočula po tom, čos a to dozvedel. Vyzeral ako šialený, na pokraji zbláznenia, ten jeho výraz! Lilly, ja si to dieťa nechám vziať. Ja ho vlastne ani nechcem.“
Lilly rázne vstala a pokrútila hlavou. „To nehovor, Charlotte. Nemysli na takú možnosť. Prosím.“
Charlotte sa schúlila v kresle a unavene zažmúrila oči, kým Lilly odpratávala tanieriky a šálky.
„Musím teraz do práce. Ak chceš, ostaň tu. Vlastne ostaň, aj keď nechceš,“zavelila Lilly a na chvíľu vybehla hore schodmi.
Charlotte osamela vo veľkom kresle. Zrak jej mimovoľne zalietal k bielučkej kope dosák v kúte. O pár týždňov budú tvoriť postieľku pre malé Potterča. Ale čo Siriusovo dieťa? Bude tiež niekedy sedieť v postieľke a šťastne rozhadzovať rúčkami, aby dočiahlo na oteckovu tvár?
„Evansová? Si doma?“ozvalo sa od dverí.
„To som ja,“ohlásila sa Charlotte. Vyskočila z kresla a rýchlo si utrela slzy. „Lilly šla hore. Chystá sa do práce.“
„Oh, ahoj,“rozpačito sa usmial James a pohľadom prešiel po jej bruchu a potom ho rýchlo uprel ku kozubu. „Zapálim oheň? Bude tu oveľa príjemnejšie.“
„Ja už odchádzam,“pokrútila hlavou, no zadržala ju Lilly, ktorá práve schádzala po schodoch.
„Nech sa neopováži odísť. James, postaraj sa o ňu,“prikázala manželovi, pobozkala ho na líce a šeptom dodala. „Sirius ti to už povedal?“
„Áno,“prikývol James, odpovedajúc na otázku, no rýchlo dodal. „Ja sa ti o ňu postrám.“
Rozlúčili sa, a keď Lilly odišla, James so Chalottou zostali stáť každý na inom konci izby.
„Tak ja teda zapálim ten oheň. A nesnaž sa ujsť, lebo použijem prútik,“usmial sa James a priskočil ku kozubu. Netušil, čo jej má teraz povedať. Utešovať ju? Netúžil hľadať slová, ktoré by jej pomohli. Vedel, že sa nenacházajú v jeho repertoári. Začal pátrať po iných témach na rozhovor, no zdalo sa všetky sa akosi úzko spájajú so Siriusom. Zamieril prútikom na pokrčeného starého Denného Proroka a neverbálne ho podpálil. O chvíľku už v kozube príjemne pukotal oheň.
„Dáš si kávu?“navrhol rozhodiac rukami s úprimnou túžbou, aby chcela.
„Už som mala, ďakujem,“odvetila Charlotte. Zjavne tiež nevedela, čo by Jamesovi povedala. A možno o tom ani neuvažovala. Jej myšlienky boli príliš ťažké, aby sa hýbali tak rýchlo ako tie jeho. Zostávali na mieste a dusili ju.
„Tak... si dáme aspoň jedno kolo pľuvadlíkov!“nástojčivo zahlásil James, vytiahol zo skrinky spoločenskú hru, ktorú dostal na Vianoce a rýchlo ju postavil na stolík. „Uvidíš, že ťa to úplne pohltí!“