Siriusova skrinka 23.
Sirius pevne
držal Megan okolo pása, aby sa opäť nezošmykla na zem a napoly ju viedol,
napoly niesol k Rokfortskému hradu. Skupinka, kráčajúca pred ním bola dosť
čudná a náramne smutná. Keby niekto nezasvetený videl Lilly
v Jamesovom objatí myslel by si, že sú dávni milenci. Zrejme si to
uvedomila aj ona, pretože sa ho pustila a pridala sa k nariekajúcej
Alice.
Remus plakal
spolu s Abi, ktorá pomaly začínala dostávať svoju podobu. Len Dumbledore
šiel pokojne a pomaly, akoby premýšľal čo sa to vlastne stalo.
„Dnes vás
ospravedlním z vyučovania, bežte do izieb,“láskavo povedal Dumbledore, keď
prekročili prah školy.
„Ďakujeme, pán
profesor,“povedal James.
V hrade bolo
ticho. Vyučovanie bolo v plnom prúde, no ich to vôbec nezaujímalo.
„Lilly,
list!“vyhŕkol zrazu Remus. „Lills, počúvaš ma?“
„Nie... vlastne
hej. Čo? List?“zažmurkala Lilly a nemo na neho pozrela.
„Tretí stĺpec,
siedmy rad,“upresnil Remus a kývol na Jamesa, nech ho nasleduje. „Buďte
v našej izbe!“zakričal cez plece a zmizol za rohom.
„No
jasné,“spamätala sa Lilly. Na tú dohodu za posledých pár chvíľ úplne zabudla
a zabudla ešte na čosi. Ale o tom neskôr.
Dopratali sa až
do Chrabromilskej veže a bez slov sa usadili v izbe Záškodníkov.
Abigail už nadobudla zvyčnú tvár a s napätím čakala. Možno prešla
celá večnosť, možno len pár minút, no keď do izby vbehol zadychčaný Remus
a za ním James s kamennou tvárou všetci zhíkli.
„Neboli
tam?“zašepkla Abigail prestrašene.
„Kto ti povedal
takú hlúposť?“usmial sa James a vytiahol zväzok listov spoza opasku
džínsov. „Nezabudla na nás.“
„Vďakabohu!“vykríkla
Alice a vrhla sa na Jamesa, najmä na jeho pravú ruku.
„Pokoj,
dievča,“zastavil ju James. „Chce to chladnú hlavu.“
„Daj to
sem,“vytrhla mu zväzok a skočila na posteľ.
„Otoč to, nech je
ten najstarší navrchu,“poradila Lilly a sledovala, ako Alice vyťahuje
jeden list.
„Moment,“zhlboka
sa nadýchla a zavrela oči, aby našla rovnováhu tela a mysle
a začala čítať známe Amyno písmo. Písmeno za písmenom, slovo za slovom,
vetu za vetou, list za listom...
Denys Sullivan
a Amy Powellová-Sullivanová sa zjavili v Anglicku v roku 1782.
Mladý manželský pár opustil stroj času, zničili ho a spoločnne sa
premiestnili k Rokfortskému hradu, kde mienili nájsť útočište.
Stretli sa
s vtedajšou riditeľkou, pani Arnoudovou. Spočiatku veľmi nedôvrečivá pani
sa napokon podujala na pomoc ľudom v núdzi a presvedčila pár na nový
príbeh ich života.
Amy
Powellová-Sullivanová sa od tej chvíle volala Saibel Normenová-Lytteltovová
a jej manžel Denis Lyttelton, ktorí pricestovali zo Škótska a usadili
sa v dedinke Rokville, aby si založili rodinu v krajine svojich
predkov.
Saibel napísala
zopár listov pre svojich priteľov a chystala sa na výstup do Severnej
veže, aby ich uložila na určené miesto a nezabudla, čo sľúbila. Pomocou
prútika povytiahla určenú skalku a zasunula za ňu listy. Písala spočiatku
každý deň. Čo zažila, ako sa cíti, čo robieva a ako sa vyrovnáva so
samotou. Potom sa začala spoznávať s ľuďmi z okolia. Hneď vo vedľajšom
dome bývala dcéra jedného z profesorov Rokfortu, ktorá mala o rok
viac a bola veľmi milá. Saibel písala čoraz menej, až napokon chytila brko
do ruky len pri zvláštnych príležitostiach a narýchlo zreferovala, čo sa
stalo.
A tak sa o dvesto
rokov neskôr jej pritelia dozvedeli nasledovné:
-15.december
1783- Saibel sa narodilo prvé dieťa. Dievčatko sa volá Megan Alicinda
Lytteltonová.
-4.júl 1785-
narodilo sa druhé dievčatko s menom Abigael Lila Lytteltonová
-9.apríl 1788-
prvý chlapček Siraj Jamie Lyttelton
-17.september
1789- druhý chlpček Remy Peter Lyttelton
-28.január 1791-
tretí chlpček Denys Olim Lyttelton
-1.júl 1796-
posledné dievčatko Amey Teal Lytteltonová
-Denisova kariéra maliara
a reštavrátora vrcholí
-1829- Denis
zomiera vo veku 76 rokov na následok zaklínadla, ktoré na neho uvrhli
v súboji
„September
1848,“čítal Sirius, keďže Alice sa už unavila od čítania i sĺz. „Neverím,
že ja už mám osemdesiattri rokov a vy. Vy tam niekde v budúcnosti ste
stále tí šestnásťroční mladí ľudia. Je to nespravodlivé... stále to tvrdím
a moji priatelia si o mne myslia, že mi preskakuje. Vraj ešte nie som
tak strašne stará a už mi ubúda rozumu. Pár slov pre vás, kým si potykám
so Smrťou.
Megan- nezabula
som, ani ja ani Denys. Jééj, napísala to s tvrdým y,“usmial sa Sirius.
„Lilly, choď s Jamesom na rande. Alice, pomenuj po mne svoju dcéru, ak sa
Frank nenahnevá. Abigail, mám otázku: Hnevala si sa niekedy na svoju matku, že
sa rozhodla mať dieťa?“Sirius zaváhal, no po chvíli pokračoval. „Záškodníci,
ste úžasní, chýba mi váš humor. Nestraťte ho. Zbohom. Teším sa, že už čoskoro
sa stretnem s Denysom a... budem vám tam hore držať miesto. Nenechajte ma
dlho čakať. Podpis Sabriel Lytteltonová je prečiarknutý a pod tým je Amy
Powellová.“
„To je posledný,“povedal
James a v hrdle mu vyschlo.
„Posledný?“vyhŕkla
Alice a neveriacky prehrabávala prikrývky. „Nie!“
„Ale áno, Al,
zmier sa s tým,“povedal Remus, no Alice neprestajne natriasala vankúše.
„Vieš čo to
znamená?!“vykríkla Alice nešťastne klesajúc na zem. „Ona je mŕtva!“
„Iste, s tým
sme počítali,“smažil sa ju upokojiť, no sám sa neubráni slzám. „Hovorili sme
o tom, Alice, tak nebuď prekvapená. A pozri... mala, pekný život.
Bola šťastná.“
Lilly si
prezerala listy a čítala si niektoré úseky. „Nevieme ako zomrela.“
„A je to asi
lepšie,“prikývla Abigail. „Denys mal úspešnú kariéru maliara a Amy bola
úžasná matka.“
„Ticho,“zahriakla
ju Lilly a náruživo čítala jeden z listov. „No iste! Poďte niekto so
mnou,“požiadala ich a Abi s Jamesom okamžite vyskočili na nohy.
„Kam sa
ženieme?“spýtal sa James, keď zišli do klubovne.
Lilly preliezla
portrétový otvor a zastala na chodbe. „Tučná pani?“
„Čo od nej
chceš?“zamračila sa Abigail.
„Povedzte heslo.“
„Nie, teraz nejde
o to,“povedala Lilly a márne sa snažila zabrániť, aby sa jej chvel
hlas. „Pamätáte na ten prsteň, čo mala Amy a vraveli ste, že ho poznáte?“
„Prsteň? Aký
prsteň? Ja nemám čas na vaše ťaľafatky!“ohradila sa Tučná pani a bolo na
nej vidno, že vážne nevie o čom je reč.
„Dobre, tak
inak,“zašepkala Lilly a na chvíľu sa zamyslela. „Čo viete o Denisovi
Lytteltonoi?“
„Ten milý pán,
ktorý na reštavroval?“zachichotala sa Tučná pani. „Bol skutočne úžasný! Ale tá
jeho žena!“
„Čo
s ňou?“spýtala sa Abigail prudko.
„Bola čudná.
Veruže, čudná. Veľa plakala a hovorila divné veci,“tajomne prednášala
Tučná pani. „Stále chcela aby som niekoho pozdravovala a aby som nezabudla
na mená a čas...“
„A vy ste
zabudli,“uškrnul sa James.
„Nezabudla, len
na to nemyslím stále! Som tu veľmi dlho, chlapče a nemôžem si všetko
pamätať!“
„Prepáčte
mu,“zasyčala Lilly. „Môžete nám povedať, čo sa s ňou stalo?“
„To je to
najčudnejšie! Ešte nebola tak stará na čarodejnicu... viete a ona,
bláznivá sa vrhla zo Severnej veže! Nikto nevie prečo. Bola bláznivá! Hovorila,
že ak nájde stroj času, že sa presunie do budúcnosti a keď sa jej to
nedarilo, tak skočila.“
„Pre
Merlina,“zatriasla sa Abigail.
„Takveru,“prikyvovala
Tučná pani. „Pochovali ju v Rokville vedľa manžela ale bol to malý
a tajný pohreb. Len jej šesť detí s partnermi a vnúčatá. Žiadni
priatelia. Musela byť osamená, ako inak. Všetkým vyhadzovala na oči, že nie sú
ako tí jej... neviemčo.“
„Stíhač,“povedal
James heslo, keď tučná pani skončila. „To už stačí.“
Portrétový otvor
sa preklopil.
„Ja im to nepoviem,“zavzlykala
Lilly a James s Abigail na seba chápavo pozreli.
Bol večer. Nad
Rokfortom sa pomaly stmievalo, no izba Záškodníkov bola ešte stále plná. Dnes
toho videla a počula mnoho. Slzy, zúfalý smiech, rady
a upokojovanie...
„Mali by sme sa
vyspať,“povedal Remus rozhodne. „Môžete zostať tu baby. My sa zložíme na zemi.“
Sirius preniesol
Megan na svoju posteľ a sadol si na okenný rám. Alice zostala rozložená
tam, kde bola.
„Ktorá je
Potterova posteľ?“spýtala sa Lilly nezabúdajúc na svoju obozretnosť, no Abigail
si ľahla do Remusovej.
„Tak asi zostanem
na zemi,“vzdychla Lilly. James len prevrátil oči a ľahol si na zem vedľa
nej. „Prijímam posteľ,“usmiala sa Lilly, keď ho zbadala a vyliezla hore.
Na dvre sa ozvalo
rázne zaklepanie.
„Áno?“zakričal
Sirius a dnu vošela profesorka
McGonagallová.
„Dobrý večer,
pani profesorka,“pozdravili, keď si ich prekvapene premerala.
„Profesor
Dumbledore mi všetko povedal,“začala prebodávajúc Abigail žeravými očami. „Bolo
to hlúpe a nezodpovedné. Brala som vás ako takmer dospelých čarodejníkov,
ale vy mi stále dokazujete, že nimi nie ste. Koho to bol nápad?“
„Amyn,“zašepkala
Megan previnilo.
„A tvoj brat
s tým súhlasil? Čakala by som aspoň u neho viac rozumu.“
„Chcelo to veľkú
dávku odvahy...“povedal Sirius v snahe zastať sa ich vydareného plánu.
„Odvahy? Odvaha
je pobiť sa s nepriateľom, nie pred ním utekať! Dúfam, že si nebudete brať
príklad zo svojej spolužiačky. Momentálne sa musím hanbiť za to, že ste
Chrabromilčania, dúfam, že mi dokážete, že neoprávnene. Budete mať na to celý
siedmy ročník... ak urobíte skúšky,“dodala pochybovačne a buchla za sebou
dverami.
„A ja som to
stále brala akoby sme sa správali ako skutoční Chrabromilčania,“smutne
prehodila Lilly. „Myslela som, že...“
„Zlyhali
sme,“povedal Remus kruto pravdivo.
„To my
všetci,“pridal sa Sirius zamračene. „My všetci.“
***
Skúškové dni boli
už za nimi, keď sa pridali k posledným návštevníkov Rokvillu.
K šiestakom sa pridali Frank a Robert a blúdili
v dvojiciach po Rokvillskom cintoríne.
„Aké to boli
mená?“spýtal sa Robert odkrývajúc nános z písmen vyrytých do kameňa.
„Lytteltonovci.
Denis a Saibel,“odvetila Megan a Robert pokrútil hlavou.
„Tu, decká! Mám
to!“zakričal James z druhej strany cintorína a divo zamával rukami.
Dva náhrobné
kamene, pri ktorých stál, boli celkom obyčajné, no predsa výmimočné.
„Nemalo to byť
takto,“smutne povedala Alice.
„Myslíš si to?
Ale úplne vážne...“spýtal sa Remus zamyslene.
„Áno,“prikývla
Alice.
„Orchideus,“mávol
Frank prútikom a podal Alice nádhernú kyticu, aby ju položila na hrob.
„Neviem, či sú orchidei tie správne...“
„Amy by sa
potešila akýmkoľvek kvetom,“upokojila ho Megan a sama pridala kyticu chryzantém.
Sirius prešiel na
druhú stranu náhrobku a vytiahol vreckový nožík.
„Čo
robíš?“zamračila sa Abigail, keď začal ryť do kameňa.
„Niekto sa
pomýlil, keď to vytesával,“odpovedal Sirius a poklepkal po noži prútikom,
aby mu to šlo ľahšie. „Dali im tam zlé mená.“
***
„Lilly.“
Lilly sa pomaly
otočila v úzkej chodbe Rokfortského expresu. „Čo chceš, Severus?“
„Lilly, mňa to
mrzí. Ani nevieš...“
„Nie, neviem.
Neviem, Severus a nechcem vedieť. Naše cesty sa rozišli a ja
o tom nebudem s tebou hovoriť,“skočila mu do reči. „Aj mňa to mrzí.
Bol si môj najlepší priateľ.“
Snape zlvesil
hlavu.
„Evansová?“vystrčil
James hlavu z kupé. „Otravuje ťa Ufňukanec?“
„Áno, Potter,
kričí na mňa cez celú chodbu!“zavrčala Lilly.
„Čo tým chceš
povedať, Evansová?“
„Za tých šesť
rokov ti to už mohlo dôjsť, Potter! Vlastne, nie, sorry, zabudla som,“odvetila.
„Čo si
zabudla?“zamračila sa James.
„Že taká bytosť
ako ty nemá mozog,“povedala za zvuku Snapových krokov smerujúcich do kupé.
„Poď k nám,
držím ti miesto!“zavolal ju James a ukázal rukou do kupé.
„Ani za vrece
galeónov,“odvetila sladko a zabuchla dvere svojho kupé.
„Zase sa
hádate?“úplne zbytočne sa spýtala Abigail a prevrátila pár strán Proroka.
„Ešte stále,
chcela si povedať...“opravila ju Alice. „Alebo, akoby povedala Amy: Láska ich
nepustí...“
V kupé zaznel
tlmený výbuch smiech, ktorý sa zmenil na smutné úsmevy.
„Kam vlastne
pôjdeš, Abi?“otočila sa k nej Megan.
„K pestúnom. Mark
a Lola Katerovci, sú milí, ale nevedia čo so mnou, nemali deti a ja
som akože náhrada,“prevrátila Abigail oči.
„Môžeš prísť
k nám,“navrhla Lilly. „Spinner's End 28.“
„Budem ti
písať,“povedala Abigail. „Ale neviem, či prídem.“
„Všetky si budeme
písať a ešte pred koncom prázdnin sa musíme stretnúť
v Londýne,“vyhlásila Alice.
„Bývam v Carmarthri
na Brewery Road,“povedala Abigail. „Aby ste mi mohli písať.“
„My si ťa
nájdeme,“usmiala sa Megan. „Už sa viac nerozdelíme.“
„Priateľky až do
smrti?“spýtala sa Lilly.
„Aj po tom,
budeme sa čakať tam hore... alebo tam dole,“ukázala Alice vystretým palcom na
podlahu vlaku. „Viete, samej by mi tam bolo smutno.“
Ich smiech zaznel
spolu s iným výbuchom, ktorý však prichádzal niekde z chodby.
„Čo sa
deje?“vykukla Abigail a tiež sa zasmiala. „Poďte sem,“kývla na ne.
„Ty nemusíš,
Lilly,“snažila sa ju Alice odtlačilť z dverí.
„Prečo aj ja
chcem vidieť, čo sa deje!“búchala ju Lilly po ruke a naťahovala krk ponad
jej plece, až kým ju Al nepustila.
„Há! Potter!
Black! Prisahám, že vám hneď na začiatku roka strhnem po dvadsať
bodov!“zvreskla a dala si ruky vbok.
„Evansová!“uškrnul
sa James a pustil Snapov ružový pramienok vlasov. „Fňučko chce zmeniť
vizáž, tak mu trochu pomáhame!“
„No to určite. Vypadnite!“mračila
sa Lilly.
„Ani sa
nebránil,“podotkol Sirius a prefarbil mu daľší pramienok na žlto.
„Jasné, že sa
nebránil, keď ste ho znehybnili,“zasipela a siahla po prútiku.
„Dobre vám radím,
kryte sa,“zasmiala sa Abigail a prižmúrila oči.
„Bojíme sa!“James
so Sirius sa rozrehotali a zmizli vo svojom kupé.
„Kreténi,“uškrnula
sa Abigail a dotkal sa horúceho skla, ktoré uriekla pohľadom.
„Majú šťastie, že
sú blbí,“povedala Lilly a jej smiech sa niesol otvoreným oknom, až zanikol
v hučaní vlaku.
Komentáře
Přehled komentářů
wow :) tak toto bolo krásne :) síce je pravda, že som si pri tom trochu poplakala, ale naozaj krásne :D máš na to talent, to sa musí uznať :D tak teda idem čítať ďalej a už vopred sa teším, čo sa bude diať :D :D
:D
(Elizabeth, 10. 4. 2012 21:22)