Siriusova skrinka 22.
„Amy, ty
nespíš!“zašepkala Megan, keď odhrnula závesy a videla kamarátku sediacu na
posteli.
„Ani ty,“odvetila
jej s kamennou tvárou.
„Vyzeráš
hrozne,“vzdychla Megan narážajúc na Amynu smutnú tvár a kruhy pod očami.
„Nespím už takmer
týždeň...“priznala Amy. „Bojím sa, že keď sa zobudím... že už budem tam
a že sa s vami nerozlúčim. Bojím sa, že sa niečo pokazí a... ja viem,
som hlúpa!“
„Nie si. Ani ja
nespím,“povedala Megan a prebehla k nej do postele. „Neverím, že tam
ideš.“
„A to už o pár
hodín!“
Odhrnul sa daľší
záves a na dlážke zacupotali Abine bosé nohy. „Čo sme to vymysleli?“
Abigail plakala.
„Nie, netráp sa,
moja,“usmiala sa Amy a statočne prehĺtala slzy.„Takže tu spia len Alice
a Lilly?“
„To si myslíte
vy!“zašepkala Alice a pretočila sa tvárou k nim. „Celú noc som hore.“
„Zobuďme aj
Lilly, nech sa nesťažuje,“navrhla Megan. Alice vstala a odhrnula záves na
jej posteli. „Zmizla!“
„Čože?“zamračila
sa Megan.
„Nie je tu!
A nám bude kázať o tom, že máme byť v noci vo svojich posteliach!“zamračila
sa Alice.
„Ešte tak aby ste
boli v cudzích posteliach!“ozval
sa Lillyn hlas od dverí.
„Kde si
bola?“spýtala sa Alice, keď si Lilly vyzula topánky a sadla si k Amy.
„S
Remusom...“povedala Lilly a previnilo pozrela na Abigali. „Boli sme
pohľadať vhodné miesto pre poštu.“
„Zakladáte si
poštovú firmu?“nahnevane nadvihla Abigail obočie.
„Nie. Vlaste, bol
to Remov nápad. Keď bude Amy tam, kam ide...“vysvetľovala Lilly. „Ako budeme
vedieť čo sa s ňou stalo? Remus vymyslel, že v Severnej veži môže
odtiahnuť jeden kameň a zasunuť ich zaň. Tam na nás snáď počkajú...“
Amy sa usmiala
a objala Lilly okolo krku. „Ďakujem.“
„Poďakuj
Remusovi. Je to tretí kameň od dverí, siedmy od podlahy. Zapamätáš si?“
„Tretí od dverí,
siedmy od podlahy,“odrecitovala Amy. „Nemaj starosť.“
Dievčatá sa
rozprávali až do rána. Potom si Amy zbalila kufor i keď si nebude môcť
zobrať všetko. Zbalili potrebné veci na prepravu a odišli do Veľkej siene
na raňajky. Keď si posadali za Chrabromilský stôl ako slzavé údolie všetci si
na ne ukazovali a pýtali sa čo sa stalo. Obávali sa ďaľšieho útoku
smrťožrútov.
„Idú
Záškodníci,“oznámila Amy, ktorá si poriadne prezerala každý kút hradu rovnako
ako každú známu tvár.
„Dobré
ráno,“pozdravili a posadali si oproti. Všetci štyria boli nervózni
a vzružení.
„Všetko
pripravené?“spýtal sa Sirius a pozrel na Lilly.
„Hej,“ prikývla
a potľapkala si po vrecku.
„Dobré
ráno,“pristavil sa pri ich stole Dumbledore. „Po raňajkách vás odprevadím až na
ministerstvo mágie, slečna Williamsová.“
„Ďakujem, pán
riaditeľ,“prikývla Abigail. „Môže ma odprevadiť pár priateľov?“
„Pár?“usmial sa
riaditeľ a zobral si zopár cukríkov zo stola. „Ale iste.“
„Ďakujem,“zopakovala
Abigail a riaditeľ odišiel.
„Ideme
všetci?“spýtala sa Megan.
„To sa pýtaš
teraz? Hovoríme o tom od februára!“zavrčala Alice. „Nikto z nás tam
nesmie chýbať!“
Zvyšok raňajok
preberali plán, pokiaľ opäť neprišiel Dumbledore. Veľká sieň bola takmer
prázdna.
„Profesori sa
veľmi nepotešia, že som im ukradol všetkých šiestakov,“dobromyseľne sa usmial
a vyprevadil ich von z hradu.
Bol už máj. Kvety
kvitli a rozvoniavali. Vtáčiky štebotali a študenti mali prácu vonku.
„Som rád, že sa
vaša záhadná choroba už vyliečila,“podotkol Dumbledore.
„Aj ja,“odvetila
Abigail ťahajúc za sebou kufor.
„Cítite sa
dobre?“spýtal sa sledujúc oblohu veselým pohľadom.
„Ako sa to
vezme,“stisla plecia.
„Tento rok ste
mali kurz premiestňovania. Takže Rusell street,“zavelil riaditeľ a celá
skupinka sa odmiestnila.
„Všetci
celí?“veselo sa spýtal, keď sa zjavili v malej uličke. Po zborovom
prikyvovaní a súhasnom mrmlaní Dumbledore otvoril dvierka telefónnej
búdky. „Čo poviete, zmestíme sa?“
Dumbledore,
Abigail, Amy, Lilly a Megan sa natrepali do búdky.
„My prídeme hneď
za vami,“rozhodol Sirius, keď videl, že sa tam ledva tlačia. „Počkajte, prosím,
pri fontáne.“
Dumbledore
súhlasil a zavrel dvere.
„Kde je?“zašepkal
Remus, keď sa búdka začala strácať v podzemí.
„Denys?!“zakričal
Sirius a zapískal na prstoch.
Na rohu uličky sa
zjavil plavovlasý muž a Siriusov hvizd sa zmenil na tiché zapískalnie.
„Ahojte,“pozdravil
nervózne a podali si ruky. „Denys Sullivan.“
„Teší
nás,“uškrnul sa James a vydoloval z vaku neviditeľný plášť. „Bude
zázrak, ak sa nám to podarí.“
„Amy písala, že
vy viete robiť zázraky,“podotkol Denys a prehodil si cez seba plášť. „Ako
vyzerám?“
„Lepšie ako
predtým!“povedal Remus otvárajúc dvere búdky. „Hýbte sa.“
„Vitajte na
Ministerstve mágie. Povedzte prosím svoje mená a účel návštevy,“ozvalo sa
z telefónu, keď James na ciferníku vyťukal 62442.
„Sirius Black, James
Potter, Remus Lupin, Peter Pettigrew...“ kričal Sirius, zaváhal, pozrel na
neviditeľného Denysa a pokračoval. „Doprovod Abigail Williemsovej!“
„Ďakujem.“
Z telefónu vyšli štyri kartičky.
„James Potter-
doprovod. Som zvedavý, čo na to povie Evansová,“podotkol James, keď búdka
klesala dolu.
„Už sme mysleli,
že ste nás opustili,“podotkol Dumbledore a žmurkol na prázdne miesto, kde
stál Denys.
Sirius sa
nervózne posunul pred neho. „Ale ešte sme tu.“
„Tak ma
nasledujte,“povedal veselo riaditeľ a viedol ich k stolíku
s váhami.
„Dobrý deň,
Dumledore,“pozdravil vysoký svalnatý chlap. „Čo vás k nám privádza?“
„Pracovná
záležitosť, Elong.“
„Ako vždy-
v práci,“nepríjemne sa uškrnul Elong a natrčil ruku za prútikom.
„Musí to
byť?“spýtal sa Dumbledore s povzdychom. „Helen mi to vždy odpustí.“
Elong zaváhal
a poobzeral sa okolo. „Ale iba dnes, keď je vás tak veľa.“
Dumbledore sa
s ním rozlúčil a viedol skupinu k výťahu. „Musíte mu to
odpustiť. Je to dobrák, ale má svoju slabú stránku. Lenivosť...“
„Dumbledore! Máte
tu školský výlet?“
„Dobrý deň,
Fudge. Slečne Williemsovej sme dovolili priviesť si priteľov, všakže?“
„Hej, hej,“usmial
sa Fudge a otcovsky pozrel na Abigail. „Tešíte sa domov?“
„Keby som sa
vrátila na Rokfort, šla by som domov,“smutne povedala Abigail. „Ale myslím, že
to som vám už písala, pán minister.“
„Iste... Tak
dovidenia, Dumbledore a šťastnú cestu, slečna,“povedal a odišiel.
„Na ktoré ideme
podlažie?“spýtala sa Lilly so živým záujmom.
„Óó, až úplne
dole,“milo povedal Dumbledore. „Na oddelenie záhad.“
Sirius sa pomrvil
a vyškerene pozrel na Jamesa.
„Tieto záhady vám
ale nebudem môcť nechať napospas, pán Black. Môžu byť životu
nebezpečné,“upozornil Dumbledore.
Amy zatiať
v kúte výťahu kontrolovala, či sa Denys drží pri nich.
„Musím ísť na
toaletu,“vyhŕkla Abigail, keď vystúpili.
Dumbledore
zaváhal, porel na ňu a potom sa široko usmial. „Iste, na konci chodby...
pôjdeme okolo.“
„Idem aj
ja!“pridala sa Amy.
„Tak aj
ja...“zahundrala Lilly, ako bolo dohovorené a s Amy a Abigail
vošli na WC.
„Je to tu
hrozné!“striasla sa Lilly.
„Vydrž,“posmeľovala
ju Amy a vzala si fľaštičku Všehodžúsu. „Neotrávim sa?“
„Nie, je to
dobré. Nezabudni na vlas, alebo necht!“upozornila Lilly a Amy vytrhla
Abigailin vlas. „Ide sa na to!“
„Počkaj!“zastavila
ju Abigail a tiež jej vytrhla vlas. „Teraz môžeš!“
Amy aj Abigail si
naraz dali Všehodžús. Abi zvreskla a pustil fľaštičku na zem, Amy sa
rozbehla do kabínky a Lilly zostala bezradne stáť a dúfala, že
Dumbledore nepríde pozrieť čo sa stalo.
„Lilly, hoď mi
šaty!“zavolala Amy- Abigail.
„Sekundu! Amy..
tada Abi len teraz vliezla do kabíny!“zavrčala Lilly.
O pár minút
vyšli na chodbu.
Dumbledore si
s veľkým záujmom prezeral stenu a čierny strop, ostatní sa ticho
rozprávali.
„Všetkov
pohode,“oznámila Amy (v podobe Abi) a široko sa usmiala. „Kde sa koná môj
pohreb?“
Dvere vľavo sa otvorili a vykukol mladý, chudý
muž. „Pán profesor Dumbledore!“
„Á, pán Kalliton!
Ako sa darí?“
„Trochu sa kroť,
Amy,“zašepkala Alice.
„Veľmi dobre, pán
profesor. Teraz som mal dobrú prácu na tom stroji času,“vzrušene hovoril John.
„Poďte, už vás očakávame! A kde je tá...Abigail?“
„Slečna
Williemsová,“zavolal ju Dumbledore dopredu a spolu prešli cez prah.
„Tadeto,“otvoril
John jedny z dverí v kruhovej chodbe.
Sirius
a James vrhali túžobné pohľady na ostatné dvere, no nasledovali skupinku
ďalej. Prešli cez miestnosť, kde na stenách tikali stovky hodín, potom cez
akúsi chodbu a boli tam.
„Nerád tu chodím
priamo,“vravel John ukazujúc na dvere týčiace sa nad desiatkami radov kamenných
sedadiel. „Je to veľmi nepríjemný pohľad.“
„Viete čo to
je?“spýtal sa Dumbledore skupinky, akoby boli na hodine a on im ukazoval
nejaký vzácny exemplár.
„Sieň
popráv,“povedala Lilly mračiac sa na záves a vysoký oblúk v strede
miestnosti. „Prečo sme tu?“
„Stroj je
tamto,“ukázal John do kúta.
Stroj času
vyzeral ako malé kruhové pódium. Všade okolo trčali tyče, tikali hodiny
a krútili sa rôzne guľky a paličky.
„Waw!“potešili sa
chalani.
„Takveru, mali by
sme ešte počkať na Dericka, Michala a Kennie. Pracovali na tom so mnou
a radi by videli ako odchádza,“povedal John závistlivo hľadiac na Abigail.
„Nie som žiadna
atrakcia!“zamračila sa Amy. „Nebudú na mňa zízať!“
Amy prišla až
úplne k stroju. Megan sa rozplakala a hodila sa Siriusovi na plece.
Sirius zostal v pomykove a pohľadom sa pýtal Amy a Lilly čo má
teraz robiť.
„Môžete nás
nechať samých? Chcem sa rozlúčiť s kamarátmi...“rýchlo povedala Amy
a pribehla k Meg.
„To nejde! Musíme
strážiť stoj a..“
„Ale
iste,“povedal Dumbledore. „No tak, John, necháme ich... pre slečnu je to veľmi
ťažké.
„Niekto tu musí
zostať!“nedal sa John.
„Snáď mi to
odpustíte, slečna Williamsová,“zamyslene povedal Dumbledore. „Budem pri oblúku.
Skutočne ma to fascinuje.“
John vybehol
z miestnosti bočnými dverami s Dumbledore si prezeral kamenný oblúk
tak zblízka, že sa ho takmer dotýkal špičkou nosa.
„Denys?“zašepkala
Abigail(Amy), aby ju riaditeľ nepočul. „Si pripravený?“
„Nie,
Amy,“odvetil hlas za jej chrbtom a Amy sa zatriasla. „Mali sme sa vziať.“
„Neskoro, ale
bude to prvá vec čo urobíme, keď tam dôjdeme,“povedala. „Chcem ťa objať.“
„Bude na to času
dosť,“zahriakla ich Alice a tiež tíško plakala.
„Nech nás oddá
Dumbledore!“povedal Denys celkom nahlas.
Všetci sa otočili
k riaditeľovi, no ten sa ďalej tváril, že ich nepočuje.
„Pššt!“priložila
si Lilly prst na ústa. „Choďte!“
„Pán profesor!“zakričal
Denys a strhol si plášť.
Dumbledore sa
nemohol dlhšie hrať na hluchého a tak sa veľmi pomaly otočil. „Som rád, že
ste sa konečne ukázali, pán Sullivan.“
„Pán profesor,
prosím. Zosobášte nás s Amy,“povedal Denys bez obalu.
„A slečna
Powellová súhlasí?“otočil sa riaditeľ k Amy.
„Em, Amy je
tamto,“zašepkala Amy a ukázala na Abigail.
„Iste, zabudol
som. Slečna Powellová?“
„Nieto
času!“zašepkala Amy a zbledla.
„No tak, Amy!
Nevieš, čo sa môže stať! Sama si vravela, že je to nebezpečné, že môžeme
umrieť! Ak sa to stane... chcem byť tvojím manželom!“prosil Denys.
Lilly sa
rozplakala a musela sa podoprieť o Jamesa, ktorý zrejme len na to
čakal a vďačne ju chytil do náručia.
„Áno. Zoberme
sa,“zašepkala Amy.
„Ešte som nemal
tú česť...“usmial sa Dumbledore.
„Teraz nie je čas
na rozpaky, pán profesor,“zahriakol ho Sirius.
„Správne. Takže-
Amy Powellová berieš si...“
„Svedkovia!“vyhŕkol
Remus.
„Myslím, že
svedkov je viac než dosť,“povedal Denys, „Ale tak oficiálne... Megan a ten
chlapec.“
„Sirius
Black,“predstavil sa Sirius a prikývol.
„Amy Powellová,
berieš si tu prítomného Denysa Makra Sullivana za svojho zákonitého manžela,
budeš...?“flegmaticky prednášal Dumbledore.
„Bla bla bla,
a tak ďalej...“prerušil ho Sirius.
„Áno,“povedala Amy.
„A ty, Denys Mark
Sulliven berieš si tu prítomnú Amy Powellovú za svoju zákonitú manželku
a tak ďalej, ako pripomenul pán Black?“
„Áno,“odvetil
Denys a pobozkal Amy.
„Vyhlasujem vás
za muža a ženu, môžete...“
„Už sa
stalo,“uškrnula sa Amy. „Môžete sa naďalej venovať oblúku, pán profesor?“
Dumbledore sa
takmer vďačne vzdialil.
„Zbohom,“povedla Amy
a vyobjímala všetkých do radu. „Dám list na dohodnuté miesto. Tak často,
ako budem môcť.“
Denys sa dlho
lúčil s Megan, potom chytil Amy za ruku.
Amy zhlaboka
vzdychla, no plač potlačiť nedokázala. „Zbohom,“zopakovala. „Abi, daj tak rok 1782.“
Abigail
pristúpila k stroju, niečo tam prestavovala, premiestnila zopár paličiek
a guličiek a otočila sa späť. „Hotovo.“
Amy a Denys
vystúpili na pódium.
„Veľa
šťastia,“zaprial James a mnohí súhlasne prikývli.
Abi zapla stoj.
„Budete mi
chýbať,“plakala Amy, keď sa pohyblivé časti vzniesli a obkľúčili ich ako
v klietke. „Veľmi...“
„Držte
sa!“zakričala Abi a odstúpila. Pohyblivé časti začali rýchlo rotovať a miestnosť
naplnilo modrosivé svetlo. Vzduchom sa nieslo hlasné tikanie hodín
a prerážalo ušné bubienky.
Bočné dvere by sa
boli s rachotom otvorili, keby ich neprehlušil buchot a sikot stroja.
„Čo ste to
urobili?!“zúfalo kričal John, no z úst akoby mu nevyšiel ani hlások, aj
Meganin prenikavý výkrik len slabo doľahol do uší najblišie stojacich ľudí.
Ticho...
Tma...
Ticho...
Tma...
„NIE!“zrevala
Megan po druhý raz a zosypala sa na zem, akoby ju Sirius ani nedržal. Siahla ho
na kolená a kŕčovito vzlykala. „Nie!“
Po stroji času,
Amy a Denysovi zostalo len prázdne miesto...