Siriusova skrinka 17.
- – Alice a Frank
Alice chytila
Franka za ruku a viedla ho cez nástupište k východu. Ostatných
nechali za sebou.
„Len buď
prirodzený,“poúčala ho Alice. „Naši neznášajú pretvárku.“
„Tak v tom
prípade si budeme rozumieť,“bezstarostne odvetil Frank.
„Otec!“zamávala
Alice nervózne na vysokého pána.
„Alice,
slniečko!“pán Reeser sa predral pomedzi dav a objal svoju dcéru.
„Oci toto je
Frank Longbottom,“predstavila ho Alice nervózne. „Frank, môj otec.“
„Teší ma, mladý
muž,“stisol mu pán Reeser ruku. „Počúvam o vás samé chvály. Ale je pravda,
že z úst mojej dcéry by som nič iné ani nečakal. No, uvidíme, či vravela
pravdu.“
„Pokúsim sa jej
slová potvrdiť,“usmial sa Frank.
„Nestojme tu,
mama vás čaká,“posledné slová adesoval pán Reeser svojej dcére.
Frank zobral
kufre a spoločne sa odmiestnili z násupišťa.
Pani Reeserová sa
zvŕtala po kuchyni, no keď počula, že sa už vrátili domov všetko nechala tak
a šla im naproti.
„Už sme doma,
Hellen!“volal jej muž od dverí. „Alice aj s očakávaným prírastkom!“
Pani Reeserová sa
zasmiala a usadila manžela do kresala. „Vitaj, u nás Frank, cíť sa ako
doma.“
„Ďakujem,“poďakoval
Frank a podal si s Alicinou matkou ruku. „Môžete mi ukázať, kam mám
zložiť kufre?“
„Alice ťa zavedie
do izieb,“milo odvetila pani Reeserová. „Choďte hore, večera bude o pol
hodiny!“
„Frank bude spať
v hosťovskej?“uisťovala sa Alice.
„Áno, oproti
tvojej izbe,“odpovedal pán Reeser a pôžitkársky si vystrel nohy ku krbu.
Alice sa usmiala
a doviedla Franka na druhé poschodie k izbám. „Vidíš? Nebude to také
zlé.“
„Ja som bol
o tom presvečený celý čas,“pokrčil Frank plecia a zložil svoj kufor
do hosťovskej izby. „A kdeže je tvoje kráľovstvo, princezná?“
Alice sa zasmiala
a otvorila dvere oproti. „Moja komnata, princ.“
O poschodile
nižšie sa Hellen a Josh Reeserovci spokojne rozprávali o prvom dojme
z Franka. Ani jeden z nich netušil, čo sa deje v Alicinej izbe.
- – James a Sirius
„Mamíí!“volal
James v prázdnej obývačke. „Kde ste?!“
Odpoveď
neprichádzala.
„Nezmenili
plány?“zapochyboval Sirius a rozbehol sa hore do svojej izby.
„Hej! Otec!
Mama!“volal zdola James. „Sirius!! Rýchlo poď dolu!“
Sirius si
prezliekol tričko a poslušne nabehol do kuchyne. „Čo?“
„Je tu lístok:
Museli sme ísť za babičkou,neviem, kedy sa vrátime. Večeru máte v chladničke.
Majte sa. Mama a otec,“prečítal James a v očiach mu zaihrali
iskričky. „Celý dom..“
„Je náš,“dokončil
Sirius pôžitkársky a vyskočil na kuchynskú linku.
James nazrel do
chladinčky. „Máme si akože sami opražiť syr?“
„Problém?“spýtal
sa Sirius nevšímavo.
James pokrčil
plecami a vybral si krabičku mlieka. „Nechce sa mi.“
Sirius mávol
prútikom na ozdobený stromček v obývačke. „Veď to nemusíš hneď.“
„Čo nemusím
hneď?“zamračil sa James a oblial sa miekom. „Ty to opražíš! Nie ja!“
Sirius sa zasmial
lačne pozerajúc na stromček. „Accio, salónka!“Salónka v strebristom obale
takmer prevrhla stromček, keď sa snažila dostať preč z vetvičky, no
napokon pristálal Siriusovi na nohách.
„Mňam!“pôžitkársky
vzdychol Sirius. „Človek niekedy netuší aký je hladný!“
„Tuší,“zašepkal James a namieril prútik
na stromček. „Accio, salónka!“
V celom dome
svietil len vianočný stromček. Pod jeho vetvami ležali dvaja chalani obklopení
striebristou žiarou.
„Accio, salónka!“povedal
lenivo Sirius. „Accio, salónka!“
„Choď sa tam
pozrieť,“pobádal ho James ospanlivo.
Sirius niečo
zamumlal a vyhrabal sa spod strieborných papierikov. „Tamto je myslím že
ešte jedna! Accio!“
Salónka sa
napínala na šnúrke akoby ju ťahal neviditeľná ruka, no nemohla sa pohnúť
z miesta.
„Zasekla sa,
chudikna,“smutne povedal James a natiahol za ňou ruku.
„To teda
nie,“zašomral si Sirius a namieril prútik na kamaráta. „Nehýb sa!“
„Čo báznieš, ty
vole?“nechápavo na neho pozrel James, keď kúzlo rozbilo banku nad jeho hlavou.
Sirius sa
neúspešne natiahol za sladkou dobrotou. Na chvíľku sa zadumal a vystrelil
nové zaklínadlo: „Diffindo!“
Namiesto tenkej
šnúrky na salóne však zasiahol halúzku, ktorá odťatá spadla na zem. Neúprosný
zvuk robíjajúcich sa baniek sa zarezal Siriusovi do uší a miešal sa
s Jamesovým privolávacím zaklínadlom.
„Nié!“zvreskol
Sirius, no neskoro. Salónka so sebou potiahla calú odseknutú halúzku
a zamotala sa s ňou do vetiev stromu.
James si
uvedomil, čo sa stalo a bleskovo sa
odkotúľal z dosahu stromčeka
a to práve v čas, aby mu uvoľnil miesto na pristátie.
Sirius zostal
stáť na mieste, kde bol pred chvíľou nádherný symbol vianoc
a s úškrnom pozeral na Jamesa. „Pozri, čo mám!“ Pôžitkársy zvliekol
salónku z vetvičky a odhodil striebristý obal.
„Accio!“zvreskol
James a Sirius prišiel o sladkú pochúťku v poslednej chvíľi.
James ju vďaka
výborným reflexom stíhača chytil do dlane.
„Prebohananebi!“zaznel
výkrik zo dverí. „James! Sirius! Čo sa tu stalo?“
„Ahoj,
mami,“uškrnul sa James a rýchlo vstával.
„Ahojte,“pozdravil
aj Sirius Potterovcov, ktorí mu už boli bližší než rodičia.
„Tak čo sa
stalo?“zopakovala pani Potterová.
„My sme len...
večerali,“vysúkal James a mávol rukou na stromček a kopu prázdych
obalov.
„Večerali?
A syr?“spýtala sa pani Potterová podozrievavo.
„A syr? Syr...“
„Aký syr?“zatváril
sa Sirius nechápavo.
„Mali ste si
opražiť syr!“
„Vážne? A kde
ste vlastne boli?“hral James komédiu spolu sa Siriusom.
„Veľmi dobre vieš
kde sme boli, James Potter!“zvyšovala pani Potterová hlas. „Tvoja stará mama je
chorá a nechala som ti na stole odkaz!“
„Aký od...“
„Ten, ktorý je
teraz na kuchynskej linke a vidím ho až dotiaľto!“
„Čo sa deje,
zlatko? Ahojte, chlapci,“pozdravil pán Potter a nazrel do obývačky.
„Keď už nič iné,
mal by si naučiť svojich synov aspň klamať,“nazúrene mu oznámila manželka
a mávnutím prútika postavila stromček späť na miesto. „Mohli ste sa
zraniť.“
Pani Potterová
odišla do kuchyne a hlasno za sebou zabuchla dvere.
„Povedala-
svojich synov-?“spýtal sa Sirius vyjavene, ale šťastne.
„Hej, poďte,
chlapci,“usmial sa pán Potter. „Dám vám prvú lekciu ako oklamať ženu.“
- –Amy, Megan a Denys
„Denys!“zapišťala
Amy a hodila sa mladému plavovlasému mužovi do náručia.
„Nemôžete si to
nechať na inokedy?“uškrnula sa Megan, keď sa začali bozkávať.
„Ahoj,
sestrička,“objal ju Denys, keď sa odlepil od Amy. „Ty máš kocúra?“
„Mačku,“opravila
ho Megan. „Je to Suiris.“
„Nápadité,“uškrnula
sa Amy a zavesila sa Denysovi za rameno.
„Nádherné,“odpovedala
Megan a obsadila bratovu voľnú ruku.
„Ešte sa
o mňa pobite,“uškrnul sa Denys spokojne.
„Hovoríme
o tej mačke,“usmernila ho Megan. „Hýbme sa, nemôžem sa dočkať, kedy budem
doma!“
Dom Sullivanovcov
bol vlastne priestranná rezidencia. Amy bola ohromená zistením, že jej snúbenec
a najlepšia kamarátka žijú tak vo veľkom.
„Prečo som doteraz
u vás nebola?“spýtala sa Amy prezerajúc si veľkolepú bránu.
„Lebo si
nechodila s Denysom,“podpichla ju Megan. „Kde budeš vlastne spať, dievča?“
„U teba,
Megan,“povedal Denys. „Máš izbu blízko mojej.“
„Nie,
u teba,“oponovala Meg. „Ste zasnúbení!“
„Nemáte...
hosťovskú izbu?“spýtala sa Amy nevinne.
„Tá je na druhom
konci domu,“pokrútila Megan hlavou.
„Pán Sullivan,
slečna Sullivanová,“uctivo sa uklonil dobre vyzerajúci domáci škriatok.
„Kron, kde bude
spať Amy?“spýtal sa ho Denys zamračene.
„Pani Sullivanová
prikázala ubytovať slečnu Powellovú v obývacej izbe,“odrecitoval škriatok.
„Kde?“vyštekla
Megan a Suiris sa jej vykĺzla z náruče.
„V malej obývacej
izbe na prvom poschodí, slečna,“upresnil škriatok. „Ak dovolíte, postarám sa
o kufre.“
„Choďte s Amy
do tvojej izby,“obrátil sa Denys na sestru. „Idem sa porozprávať s mamou.“
„Nie, Denys.
Nechaj to tak,“zadržala ho Amy. „To je v poriadku.“
„V poriadku? Ako
môžeš povedať, že je to v poriadku?“zamračil sa Denys. „Neboj sa, ja sa
s ňou porozprávam.“
„Den!“zavolal za
ním Amy, no ten už sa hrnou chodbou preč. „Nechcem robiť problémy.“
„Neboj sa, nič sa
nestane. Denys len povie matke, nech ťa presťahuje k nám a bude
všetko v poriadku,“povedala Megan a odviedla ju do svojej izby.
„Meg, veď ty máš
izbu veľkú ako celá Chrabromilská klubovňa!“zvískla Amy pri pohľade na obrovskú
izbu.
„A to si ešte
nevidela môj šatník!“zasmiala sa Megan a prebehla k dverám na druhej
strane izby. „No tak, poď sa pozrieť!“
Amy prišla za ňou
a od úžasu si zabudla zavrieť ústa. „Megan! Toto je...!“
„Moja
skriňa,“uškrnula sa Meg. „Skriňa“ bola veľká asi ako pozičovňa kostýmov.
„Poď, niečo ti
vyberiem,“posunula ju Megan dnu a začal vyťahovať habity i muklovské
oblečenie všetkých druhov a farieb.
„Hí, toto je
nádherné!“Amy sa pristavila pri plesových šatách a slávnostných habitoch.
„Tento mi
doniesol strýko z Japonska,“vytiahla Megan hnedý habit pekného strihu. „Je
nádherý, ale mne je malý. Nemala som ho ani raz a vyrástla som
z neho.“
„Budeš si
myslieť, že som nevďačná a vtieravá, ale môžem si ho skúsiť? Len
raz!“zaprosila Amy.
„Práve som ti to
chcela navrhnúť,“uškrnula sa Megan. „Tam je kabínka.“
„Ty máš aj kabínku?“
„Jasné, že mám aj
kabínku!“prvrátila Megan oči a obe sa rozosmiali.
„Kde je
Amy?“ozval as Denysov hlas.
„Tu som, zlato!“zamávala
mu Amy z kabínky.
„Sťahujem ťa do
Meginej izby,“oznámil jej nahnevaným tónom.
„Tvoja mama
súhlasila?“spýtala sa Amy a vyšla von.
„No... Si
v tom nádherá! Pristane ti to,“usmial sa na japonský habit.
„Mám k tomu
aj topánky!“pohotovo vyhlásila Megan a bežala k poličkám
s topánkami. „Tu sú! Ou, dajte si pohov!“
„Sorry,
sestrička, nemohol som jej odolať,“uškrnul sa Denys. „A je to len tvoja vina.“
- -Lilly, Abigail a Remus
Chodby
Rokfortského hradu zostali poloprázdne. Učebne sa zamkli a veruže sa nikto
nesťažoval. Veľkú sieň zdobil tucet stromčekov a na brneniach sa zjavila
falošná námraza.
„Zase
v knihách?“zazívala Abigail a sadla si oproti Lilly.
„Pšššt!“priložila
si Lilly prst k perám. „Sme v knižnici.“
„No a? Načo
šepkáš, aj tak tu nikto nie je,“pokrčila Abi plecami.
„Z posvetnej
úcty,“odvetila Lilly a zmučene hľadela do knihy. „Blbá obrana! Neverbálne
zaklínadlá, kto to vymyslel?“
„Nejde ti
to?“vykukol Remus zpoza police. „Mám ti dať súkromné doučko?“
„Súkromné?“zamračila
sa Abigail, keď si k nim Remus pritiahol stoličku.
„Nečerti sa,
miláčik a pozri čo som našiel,“Remus položil na stôl hrubú knihu. N ajej
zaprášenom obale boli vyryté písmenké tvoriace jediné slovo: Časovraty.
„Čo s tým
chceš robiť?“spýtala sa Abi nervózne, keď v nej Remus začal listovať.
„Pozri. Zoznam
najznámejších cestovateľov v čase. Nie je toho veľa,“ukazoval na zoznam
asi ôsmich čarodejníkov aj so sprievodným textom.
„Číslo tri.
Abigail G. Williamsová,“usmial sa na ňu. „Ako šestnásťročná sa vydala na cestu časom
na stroji, ktorý zostrojil jej otec Eduard G. Williams. Písal sa rok . Abigail sa v časodejníckych dejinách
doposiaľ nevynorila. Nevedno, či sa stratila v čase, alebo nás jej príchod
ešte len čaká.“
„Merlin
pomáhaj!zašepkala Lilly a nakláňala sa Remusovi cez plece. „Abi, to si
ty?!“
Pod článkom sa
nachádzal maličký dobový obrázok dievčaťa v bohatých šatách.
„Áno,“usmiala sa
Abigail a prevrátila zopár strán knihy. „Nevedela som, že niekto
o tom vie... Otec im to teda povedal.“
„Komu?“nechápala
Lilly.
„Všetkým,
verejnosti...“mykla Abigail plecom. „Po toľkých rokoch tajenia!“
„Rokoch?“zamračil
sa Remus.
„A čo myslíš, že
sme stroj času postavili za dva dni?“ironicky sa uškrnula Abigail. „Od mojich
štyroch rokov až do šestnásty!“
Remus potichu
zapískal. „Ty si mu pomáhala?“
„Jasné
a keby som chcela, tak ten stroj opravím za týždeň,“pokojne povedala
Abigail. „Ale nechcem, tak nechám odborníkov, nech sa trápia.“
„Keď to vieš
opraviť...“zaváhala Lilly. „Vieš to aj pokaziť.“
„A?“
„Ak... to
pokazíš,“pokračovala Lilly ešte stále neisto. „Nepôjde stroj- zostaneš tu.“
Abigail za
zamračila a zatresla knihu. „Remus, vráť to späť, prosím. Nech sa
stane...“
„...čo sa má
stať,“predbehla ju Lilly a ich pohľady sa stretli. „To mi povedal
Dumbledore.“
Abigail sa chápavo
usmiala a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Mne otec.“