Najlepšie vo mne VI.
„Ako si to povedal, Severus?“ spýtal sa Temný pán okázalo. Na bledých tenkých perách mu pohrával nepekný zlomyseľný úsmev.
„Je načase aby sme začali využívať ich silu...“
„Ako ich slabosť,“ doplnil Voldemort a súhlasne prikyvoval, keď mávnutím ruky rozrážal vysoké dvere malfoyovského sídla a dlhými krokmi prechádzal miestnosti. Snape a pár ďalších verných Smrťožrútov klusalo za ním.
„Veľmi pekná myšlienka. Takmer až poetická,“ smial sa ľadovým hlasom, prudko sa zvrtol a zadíval sa Snapovi do očí. „Počuli ste to všetci? Máme tu básnika!“
Smrťožrúti sa zasmiali. Snape však ani brvou nemihol.
„Ale vieš čo sa hovorí, Severus?“ pokračoval.
„Nie som si istý čo máte na mysli, pán môj,“ odvetil pokojne.
Voldemortova hadia tvár sa priblížila. „Vraj dušu umelca nepochopíš.“
Sieňou, v ktorej práve stáli sa opäť rozľahol smiech. Bellatrix sa spokojne prechádzala okolo okien a občas vrhala majetnícky pohľad na svojho pána.
„To sa týka obyčajných smrteľníkov, nie tak mocného čarodejníka ako ste vy, pane,“ odvetil formulujúc každé slovíčko osobitne.
„Veľmi dobre,“ napriek šepotu, akým Voldemort prehovoril, sa jeho hlas dostal do každého kútu miestnosti. Smiech okamžite stíchol, akoby niekto znenazdajky vypol zvuk. „Tvoj nápad sa mi páči, Severus. Obzvlášť tá časť s Dumbledorovou smrťou.“
„Pane,“ vďačne sa poklonil.
„Ale čo za to? Určite čakáš nejakú veľkú odmenu,“ zaškeril sa.
„Pre mňa bude najväčšia odmena istá v podstate nepatrná záležitosť,“ povedal pomaly.
Lord Voldemort pokynul rukou. Toto netrpezlivé gesto ho malo uistiť, že môže hovoriť pokojne ďalej.
„V hrade sa nachádza jedna žena, ktorá musí vyviaznuť bez ujmy.“
„Kto je to? Kto je tá žena, Severus?“
„Raz som vás už žiadal o jej život. Možno si spomeniete na tú záležitosť s Longbottomom a proroctvom?“
„Áno,“ pripustil Voldemort. Hadie oči bez žmurknutia upieral na tvár svojho služobníka, kým pomalými mačacími krokmi krúžil okolo ako lev pripravujúci sa skočiť na svoju korisť. „Bol to chlapec, ktorý ma mal poraziť.“
„Ale nikto nezapochyboval o vašej sile, môj pane,“ zapojila sa Bellatrix. Voldemort si ju nevšímal.
„Pokračuj, Severus, čo s tým má tá žena?“
„Je to matka toho druhého chlapca,“ odvetil. „Matka Harryho Pottera. Chceli ste zabiť najskôr jeho. Až neskôr ste zmenili rozhodnutie, môj pane.“
„Lily Potterová,“ spomenul si Voldemort na jej meno. „Čo je na nej také výnimočné? Prečo ju stále ochraňuješ?“
„Má niečo čo malo byť už dávno moje,“ odvetil. Musel vedieť, že Temnému pánovi takáto odpoveď nestačí, ale aj tak to skúsil. Nechcel vyhlásiť pred svojimi smrťožrútskymi kolegami, že ju beznádejne miluje celý svoj život. A obával sa aj Voldemortovej reakcie. Bolo iné žiadať o jej život raz. Ale robiť tak opakovane? To si rovno mohol uvariť plný kotlík jedu. „Ona mala byť už dávno moja.“
„Keď len to,“ zasmial sa Voldemort. „Tvoj plán je veľmi odvážny a v mnohom môže zlyhať. Ak sa nič nepokazí. Môžeš ju mať, Severus. Temný pán bude milosrdný. Lily Potterová. Tvoj plán sa predsa týkal aj jej rodiny.“
„Áno, môj pane.“
Voldemort sa opäť rozosmial. „Obzvlášť zaujímavé. Netušil som koľko krutosti sa v tebe skrýva, Severus. Obzvlášť zábavné!“
Nádvorie bolo tiché a na prvý pohľad prázdne, ale on vedel, že sú tu. Keď kráčal chodbou počul ich hlasy nesúce sa z tohto smeru. Prešiel popri dlhom stĺporadí a zastal za opadaným kríkom. Bol November a nebyť neviditeľného plášťa, nikdy by sa za taký chabý úkryt neutiahol.
„Chcel som ťa len vidieť,“ ozval sa zrazu Snapov hlas a spoza posledného stĺpu vykročila Lily zahalená do zimného plášťa. Snape kráčal hneď za ňou a Jamesa zarazil zvláštne dychtivý výraz na jeho tvári. Ešte nikdy ho nevidel. Nech sa stretli kdekoľvek, vždy sa tváril odmerane a nenávisť, ktorá z neho inokedy priam sršala niekam zmizla. Na tých pár chvíľ, keď sa domnieval, že ho nikto nevidí sa dokonca pousmial.
„Znovu?“ zasmiala sa Lily a ani sa nenamáhala stíšiť hlas. Snape ju dobehol a teraz už kráčali spoločne. Len stopy v nehu zostávali ako nemý svedkovia skutočnosti, že Severus Snape a Lily Potterová sa spolu v noci prechádzali. „Začínam si myslieť, že naposledy si na mňa tiež nenatrafil náhodou, však nie?“
Snape podvihol jedno obočie a nepatrne sa uškrnul: „Ak ti je moja spoločnosť nepríjemná, ja zase pôjdem...“
„Nie, zostaň!“ zastavila ho možno až priveľmi náhlivo. „Rada sa s tebou rozprávam...“ priznala a chvíľu trvalo, kým dodala: „Vždy som sa s tebou rada zhovárala. Máš na všetko taký iný pohľad. Škoda, že sme sa odcudzili.“
Jeho tvárou preletel spokojný úsmev. Keby nebola Jamesova túžba zostať nevidený silnejšia ako nával zlosti, ktorý ho v tej chvíli zalial, určite by Snapovi zlomil nos. Nemá čo obletovať jeho manželku!
„Ja som sa ti snažil ospravedlniť,“ načrtol Snape zľahka pri spomienke na udalosti z posledných dní ich priateľstva. „Mala si mi to odpustiť. Vedela si, že som to nemyslel doslovne. Poznala si ma lepšie, než som sa poznal sám, Lily. Ty si vždy verila, že patrím na tú dobrú stranu.“
Energicky pokrútila hlavou. „Neklam, Sev, patril si k nim. Oni boli tvoji priatelia a ty si sa na chvíľku stal jedným z nich. Ale potom si sa vrátil. Sám si prišiel na to, čo je správne a to si vysoko cením.“
Na Snapovi bolo priam vidieť aký je s týmto rozhovorom spokojný. Pomaly prešli až na koniec nádvoria a zastali.
„Ale Potter mi neverí,“ začal Snape s pálčivou témou omnoho opatrnejším hlasom, než pri predošlej. Pozerali priamo na seba a vo vzduchu sa vznášalo zvláštne napätie. Nie také, pri ktorom sa človek neodvažuje zo strachu ani dýchať. Bola to atmosféra očakávania. Akoby sa malo nevyhnutne po jej slovách niečo zmeniť.
„Nedokáže ti dôverovať. Stále si preňho Voldemortov poskok. James potrebuje očividný dôkaz tvojej vernosti rádu, aby ti uveril.“
„Ale ja ho nemôžem...“
„Ja viem, že nemôžeš!“ upokojovala ho. „JA ti verím.“
„Bolo by lepšie, keby mi veril aj on,“ pokračoval a do každého slovíčka vkladal osobitný dôraz. „Lepšie pre rád, pre všetkých. Skús ho presvedčiť.“
Jej ťažký povzdych ho presvedčil, že to vôbec nebude jednoduché. Ticho prerušovalo len pravidelné tiché chrapčanie snehu pod ich nohami, keď vykročili späť do hradu.
„Vieš, že ti nemôžem nič sľúbiť. James je zložitá povaha a hlavne je veľmi tvrdohlavý, keď je presvedčený o svojej pravde. Čo sa týka vás dvoch, naozaj neviem prečo je taký zaťatý. Urobil si pre rád tak veľa! Určite sa pokúsim dohovoriť mu. Máš úplnú pravdu, bolo by lepšie, keby ste si verili.“
„Mne by úplne stačila tvoja dôvera. Môžeš si byť istá, že už to je viac, než som sa odvažoval dúfať,“ ponáhľal sa ju uistiť. „Ale Dumbledore trvá na tom, že mám s Potterom užšie spolupracovať.“
„Dobre, urobím, čo budem môcť,“ sľúbila naposledy a vykročila, kým Snape zastal. „Ešte sa uvidíme, Severus. Zatiaľ sa pokús Jamesa neprovokovať. Veľmi vašim dobrým vzťahom nepomáhaš.“
Snape sa uškrnul ako náznak trochu zlomyseľného súhlasu. „A, Lily, čo sa týka Harryho a Ruth. Naozaj si nezaslúžia lepšie známky. Obávam sa, že nezdedili tvoj talent na elixíry. Sú to vôbec tvoje deti?“
Zasmiala sa. „Áno. Obávam sa, že sú úplne moje.“
Snape sledoval ako zmizla za rohom, no zvláštny výraz jeho tváre sa ešte dlho nezmenil nikto, ani James skrytý pod plášťom len pár krokov od miesta, kde stál Snape, nemohol tušiť, čo sa mu preháňa hlavou. A on myslel len na jedno. Že Lily musí byť neodvratne a neodškriepiteľne opäť len jeho.
James sa vracal do kabinetu tak preplnený myšlienkami, že si ani neuvedomoval neviditeľný plášť prehodený cez hlavu. Potichu vošiel dnu a vzápätí úplne vydesil Ruth, ktorá spala s hlavou na stole. V polotme, pri svetle jedinej dohasínajúcej sviečky jej totižto najprv ani nenapadlo, že jej otec má neviditeľný plášť.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa James, nespozorujúc jej úľak, pretože zapaľoval oheň v kozube.
„Oci, plášť!“ zvolala, keď sa spamätala a kým si strhol plášť z pliec, pozerala niekam úplne mimo neho.
„Tak čo tu robíš?“ pobádal ju. Oheň už veselo pukotal a Ruth práve vstávala od stola, keď mu padol zrak na niečo, čo predtým nespozoroval. Na stole ležal veľký kus obdratého zažltnutého pergamenu. „To je naša mapa! Odkiaľ ju máš?!“
Už jeho prvé slová stačili na to, aby ju Ruth strhla zo stola a majetnícky pritisla k sebe.
„Odkiaľ vieš ako funguje?“ naliehal James a ako malé dieťa sa naťahoval za pergamenom. No ona uskočila.
„To by som sa mala spýtať ja teba. Tá mapa patrila Weasleyovcom. Ako si sa o nej dozvedel? Vraveli, že ju potiahli od Filcha!“ žiarlivo si pritískala mapu k sebe a hľadela na otca podozrievavo a pobúrene, sťa by ho pristihla pri nejakej nezákonnej činnosti.
„To je predsa úplne jedno,“ zahováral, no oči mu priam iskrili nadšením, keď sa za ňou opäť naťahoval. „Daj mi ju na chvíľu!“
„Je to moja mapa!“ bránila sa. „Načo by ti bola?“
„Načo je tebe, slečinka? Daj mi ju!“ dožadoval sa úplne zbytočne. Ak jestvoval na svete človek z kameňa a kovu, bola to Ruth. Vrchol zanovitosti a svojhlavosti na tejto planéte. Vždy bolo tak, ako chcela ona. Nikto na svete nemal tú moc, aby ju násilím prinútil robiť niečo inak, než chcela. James kapituloval. „Sľubujem, že ti ju vrátim, Ruth, chcem sa len pozrieť.“
„A nepovieš to mame,“ rozkázala a keď ju James uistil, že Lily sa nič nedozvie, neochotne mu ju podala. „Harry spomínal, že by sa vám teraz asi aj zišla.“
„Harry o nej vie?“
„Máme ju už dva roky,“ priznala.
„Prečo ste mi o nej nepovedali? Táto mapa...“ nedohovoril. Prstami pomaly prechádzal po kreslených chodbičkách hradu tak jemne, akoby sa jednalo o najvzácnejší poklad, ktorý nehodno poškodiť. „To mi tak málo veríte? Myslel som, že som najlepší otec na svete!“
„Si, ale mama...“
„Lily je najúžasnejšia žena akú poznám,“ zastal sa jej.
„Preto ju po nociach špehuješ?“
James sa zamračil. Bolo mu jasné, že Ruth videla na mape všetko. A čo nevidela, to si domyslela. Lily so Snapom, otec v neviditeľnom plášti... „Načo si vlastne tu?“
Ruth sa usadila naspäť na stoličku. „Potrebujem plášť.“
„Nie,“ odmietol James, ale už dopredu vedel, že to je márny boj. Ak ho Ruth potrebuje, vybojuje si ho.
„Sľúbil si mi ho, keď ho budem potrebovať!“
„Ale teraz ho potrebujem ja,“ odsekol.
„Aby si mohol špehovať mamu?“ zabŕdala doňho zlomyseľne a pokračovala vydieračskou taktikou. „Asi by ju veľmi nepotešilo, keby zistila, že sa za ňou v noci zakrádaš a počúvaš o čom sa rozpráva so Snapom.“
„A ako jej to chceš povedať bez toho, aby si prezradila mapu, ty malá vydieračka?“
Ruth teraz stratila z tváre všetku farbu. Prekrížila si ruky na hrudi a ticho premýšľala. James z nej ani na sekundu nespustil pobavený pohľad. „Takto,“ spustila napokon. „Ja chcem plášť, ty chceš mapu. Navrhujem výmenu. Kým budeš mať jedno, ja budem mať druhé.“
James sa zasmial. „Fajn, to je fér. Len mi ešte povedz, čo s tým budeš robiť.“
„Poviem, ak mi prezradíš odkiaľ poznáš mapu a o čom sa rozprávali tí dvaja.“
„Bež už,“ pokrútil James hlavou nad jej výmyslami a opäť sa zasmial. „A odkáž Davidovi, že som dostal odkaz od Siriusa - zajtra ráno príde sem!“
Od tej chvíle sa Ruth, znudená a skeptická Ruth, stala pre Jamesa záhadou číslo jeden. Jej problémy boli preňho dôležitejšie a oveľa zaujímavejšie, než celý protivoldemortovský odboj.