Najlepšie vo mne 2./XX.
„Choďte! Rýchlejšie!“ pobádal Draco mladých Slizolinčanov, ktorí sa akosi neochotne potĺkali chodbou k východu. Nevedel sa dočkať chvíle keď všetci vypadnú a on na chvíľu osamie. Cítil sa zradený. Podviedla ho jediná osoba, vďaka ktorej uveril v dobro. Načo mu balamutila hlavu, keď to nemyslela úprimne? Dvíhala sa v ňom žlč.
„Posledný! V klubovni už nikto nie je,“ oznámila mu Bellatrix spokojne. Zavrela za sebou vchod do Slizolinskej klubovne a rozhliadla sa po chodbe. Študenti sa už stratili za rohom. Poslušne ako ovce vychádzali z hradu a mierili do Rokvillu odkiaľ ich mal odviezť vlak na predčasné prázdniny. Tak to chcel Temný pán. Nech sa hrad na niekoľko dní vyprázdni od Slizolinčanov. Zrejme mal veľké plány s ostatnými študentmi.
Vykročili za nimi aby dohliadli na ich odchod.
„Moja sestra by bola na teba hrdá, keby videla ako pomáhaš Temnému pánovi,“ zavrčala mu Bella pri uchu.
Na jej slovách sa mu niečo nezdalo. „Bola by? Kde vlastne je? A otec?“
Obzrel sa po vstupnej hale akoby očakával, že ich oboch uvidí.
„Temný pán musel byť spravodlivý. Oni sa mali postarať o bezpečnosť jeho vecí. Obaja tvrdili, že ich dom je úplne bezpečné miesto. A tá malá humusáčka Potterová sa dostala dnu a navyše Temného pána okradla. To všetko kvôli nej.“
„Takže sú...“ sťažka prehltol.
„Netráp sa, Draco. Ja si ťa vezmem pod ochranné krídla,“ zaškerila sa. „Spolu sa pomstíme. Pomstíme sa za tvojich rodičov.“
Voldemortove kroky viedli priamo na siedme poschodie. Naposledy tu bol v ten večer, keď žiadal Dumbledora o miesto profesora Obrany proti čiernej mágii. Dnes mal vyššie ciele. Vlastne, keď sa to tak vezme, nikdy to miesto naozaj nechcel. Potreboval sa len dostať do hradu. Do tejto izby. Do Núdzovej miestnosti. Bola to špeciálna izba. Výnimočná rovnako ako on. A zjavovala sa len jemu. Nikto iný zo študentov o nej nevedel. Bola len jeho. Dôkaz toho, že tento hrad je jeho pravým domovom - mal v ňom predsa svoju vlastnú izbu plnú tajomstiev. Už keď žil v sirotinci mal skriňu, do ktorej si ukrýval tajomstvá. Teraz mal na to celú miestnosť.
Po rokoch vstúpil dnu. Takmer nič sa tu nezmenilo. Len niekoľko predmetov akoby zmenilo svoje miesto. Alebo si to už nepamätal tak, ako by chcel? Napriek malým zmenám presne vedel kam má ísť. Po pár krokoch zazrel vypchaného trolla týčiaceho sa k stropu. Zdalo sa mu to, alebo aj po toľkých úpravách stále nechutne smrdel?
Skrinka s jeho pokladom bola ukrytá tam, len o pár metrov ďalej. Pootvoril dvere zvláštnej trojhrannej skrine a siahol dnu. Jeho ruka však zašmátrala v prázdne. Zasyčal zlosťou, nasilu roztvoril dvere a nazrel dnu. Polička, ktorá držala jeho poklad zmizla. A s ňou sa stratila aj skrinka. Zabuchol dvere a rozhliadol sa okolo. Niekde tu musí byť! Prútikom odhodil niekoľko predmetov. Nádejal sa, že len zapadla, keď niekto neopatrne vrazil do skrine. Dostával sa však k pravde, ktorú nechcel počuť.
Diadém zmizol.
„Požiadal som Pottera aby zavolal členov rádu,“ povedal Severus šeptom, kým s Dianou prechádzali chodbami. „Nebolo by dobré, keby nás videli spolu. Neveria ti. A ak mám byť úprimný, ani ja tebou nie som nadšený.
„To je maličkosť,“ odvetila a skôr, než na ňu stihol pozrieť, bola z nej opäť Robyn Jonesová.
„Ako to robíš?“ zamračil sa.
„Desivé, však?“ smiala sa Diana. Vyšli za roh a natrafili na plnú chodbu ľudí.
Bol tu Fénixov rád v plnej zostave.
„Robyn, nájdite vedúcich fakúlt a povedzte, aby okamžite zhromaždili študentov v sieni. Potter,“ zavrčal Severus. „Nepovedal som, že ich máš nastavať po celom hrade. Mali čakať v úzadí.“
„Okolo hradu je viac Smrťožrútov než smaragdov v tých vašich odporných slizolinských hodinách,“ zavrčal James.
„James, zlatko...“ prihovorila sa mu Lily. „Nebuď nervózny. Vysvetlí sa to.“
„Čo sa zase stalo?“
„Ruth zmizla,“ vysvetlila Lily. „Ale určite bude niekde v hrade.“
„Áno, aj Voldemort je určite niekde v hrade,“ hneval sa James.
„Nájdeme ju,“ zapojil sa do rozhovoru Viktor pripravený okamžite vyraziť.
Pán Weasley ho však zadržal. „Všetko má svoj čas, chlapče. Teraz musíme myslieť na viac než len jedného človeka.“
Všetci podvedome pozerali na Severusa a Jamesa. Zjavne očakávali pokyny.
„Fajn, máme šťastie, že sme v hrade prví,“ začal James. „Môžeme obsadil dôležité miesta a získať tak výhodu pri boji...“
„Temný pán si želá aby sa všetci študenti a profesori zhromaždili vo Veľkej sieni,“ namietol Severus.
„Áno? Presne preto sme tu! Aby sme počúvali JEHO pokyny,“ nepáčilo sa to Jamesovi.
Severus podvihol obočie. „Nerob hlúposti, Potter. Musíme ho udržať v pokoji čím dlhšie to pôjde. Ako sa sem všetci dostali?“
„Tajnou chodbou z Medových labiek,“ odvetil Charlie.
„Boli v Rokville skôr ako som poslal správu. Niekto ich včas upozornil,“ dodal James.
Severus chvíľu nemo rozmýšľal. Jeho pohľad smerujúci na hrb jednookej čarodejnice bol akýsi vyčítavý. „Vráťte sa do chodby. Skryte sa a vyčkajte ako sa vyvinie situácia. Ak teraz Temný pán zistí, že niečo chystáme, nebude milosrdný. Napokon má možno pravdu Robyn a on odíde.“
„Podľa teba si urobil výlet za spomienkami?“ pohŕdavo sa zasmial James. „Skôr by som povedal, že prišiel tento hrad zrovnať so zemou.“
„Predpokladať jeho kroky je našťastie mojou úlohou, tak zalez to tej chodby a čuš, kým ťa nezavolám.“
„Severus,“ oslovil ho. Z jeho hlasu sálal chladný hnev, horší ako tisíc zúrivých výkrikov. „Daj vyprázdniť Chrabromilskú klubovňu. Keď bude pripravená, zavolaj ma. Musím sa tam dostať.“
„Smiem vedieť prečo práve tá klubovňa?“ podvihol prekvapene obočie. „Očakával by som, že fakulta vášho predka Salazara...“
„Nie, Severus, potrebujem Chrabromil!“ odbil ho. „Zariaď to. Okamžite.“
„Všetky svoje veci nechajte tam, kde sú,“ zvučným hlasom prikazovala profesorka McGonagallová. „Oblečte si uniformy a tak rýchlo ako je to možné, opustite klubovňu. To, aby ste si vzali prútiky vám nemusím pripomínať?“
„Čo sa deje, profesorka?“
„Nerobte zbytočnú paniku, Potter, všetko sa dozviete. Len opusťte klubovňu a choďte do Veľkej siene. Už aj!“ popohnala ho ku schodom na chlapčenský internát, keď jej padla do oka Ruth. Pripomínala živú mŕtvolu, keď úplne bledá a vysilená ležala na gauči. „Premerlina! Čo tu robíte, slečna?“
„Ležím,“ odvetila.
„Chcel som ju ukryť pred ním,“ povedal previnilo David. „Zostanem tu s ňou.“
„Obávam sa, že to nepôjde, pán Black, tu nebude v bezpečí. Poďte. Vezmeme ju preč. Okamžite musí odísť.“
Zašli až k soche čarodejnice, kde ostražito hliadkoval James - teda, bol by ostražito hliadkoval, keby sa práve nevenoval svojej polovičke.
„Potter!“ zavolala naňho profesorka McGonagallová a obaja sa spamätali.
Keď uvideli svoju dcéru - nie celkom zdravú, ale živú a v dobrých rukách, radosťou by najradšej skákali. Okamžite ju vzali do svojho náručia, aby ju, na radu profesorky McGonagallovej, odviedli preč.
„Vezmem ju do sídla,“ navrhovala Lily. „David by mohol ísť s ňou.“
„Nie, keby sa niečo pokazilo a oni by získali prevahu, prvá budova do ktorej by sa chceli dostať je naše sídlo,“ namietal James. „Vezmem ju k Tonksovej. Ona sem aj tak nepríde. A ani sa nečudujem, v jej stave...“
„David musí ísť do Veľkej siene,“ povedala profesorka. „A ty tiež, Lily. Si profesorka!“
James prikyvoval. „Zavediem Ruth a hneď prídem späť.“
Komentáře
Přehled komentářů
Omg ty chceš snáď aby mňa porazilo?!?! Táto kapitola bola niežeby stresová ale taká čo ti brnká na nervy určite chápeš čo tým myslím :)))
Inakšie bola strašne superná tak sa s tou ďaľšou poponáhlaj pls a nech takto isto dobrá!! Inač si ma neželaj!!! :DDDDD
Nervs
(Mišina, 25. 2. 2012 14:00)