Najlepšie vo mne 2./XVIII.
Bellatrix nemo zízala na vchod do tajnej miestnosti pod obývačkou. Ešte vždy sa z toho nespamätala. Ako ju mohlo to malé hlúpe dievčisko odzbrojiť? Ako to, že si Lucius nepamätá ich rozhovor pred bránou? Prečo Diana trvala na tom, že sa to Temný pán nesmie dozvedieť? Všetko okolo Diany sa jej zdalo divné. Akú úlohu jej dal Temný pán? Kam znovu zmizla?
Šla za z toho zblázniť. Príliš veľa otázok a odpoveď jej unikala pomedzi prsty ako hmla.
„List pre vás, pani,“ zapišťal škriatok pri jej nohách. Schmatla pergamen zo strieborného podnosu a nezaujato ho otvorila.
Škriatok cupkal ku dverám, aby mohol rýchlo otvoriť svojej prichádzajúcej panej.
„Prines mi kávu, Dobby,“ zavelila Narcissa bez toho, aby mu venovala svoj pohľad.
Za ňou kráčal jej manžel.
Bellatrix pokrčila list v ruke, potom ho opäť narovnala a prebehla očami ešte raz. Neverila tomu. Ani jedinému slovu.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa Narcissa usádzajúc sa do kresla. Bol najvyšší čas aby Luciusa presvedčila, že závesy v severnom krídle sú nemožné a treba kúpiť nové. Možno by nebolo zlou myšlienkou zrekonštruovať celé severné krídlo!
„Niekto sa vlámal do môjho trezoru!“ vyhŕkla.
„Do trezoru? Kto? Chytili ich?“ zamračil sa Lucius na svoju úplne vytočenú švagrinú.
„Idem tam!“ rozhodla sa. „Musím zistiť čo zmizlo! Lucius, povedz to Temnému pánovi. Toto už neutajíme. Povedz mu to!“
Viktor si prehodil šálku z jednej ruky do druhej. Jazvec, ktorý bol na nej vygravírovaný ich uisťoval v tom, že tá malá nenápadná zlatá šálka je presne to, čo hľadali.
„Škoda, že sme nevzali so sebou ten roh. Mohli sme to prebodnúť už tu,“ poznamenal Bill.
„Nechcel by som ho ničiť v uzavretej miestnosti,“ priznal Viktor. „Tie veci sú žive. Bojuju s nami.“
Bill skontroloval škriatka, ktorý sedel v kúte, či ešte vôbec žije a zhlboka si vzdychol. Ak sa Fleur nepoponáhľa, určite tu všetci traja vypustia dušu. Kyslík v trezore sa pomaly míňal, všetci traja boli hladní a z neužitočného vyčkávania začínali byť nervózni. Okolo trezoru sem-tam s hrkotom prefrčal vozík, no inak ich nevyrušil žiadny zvuk.
„Oh, tie vozíky sú naozaj hrozné!“ začuli z chodby trochu afektovaný výkrik. Bill si bol istý, že za normálnych okolností by to Fleur povedala o polovicu tichším hlasom.
Viktor naňho vypleštil oči, pevne chytil šálku a ostatné predmety zakryl obrusom. Obaja rýchlo vyskočili na nohy. Bill schmatol škriatka a zhasol svoj prútik.
V zámke zaštrngotal kľúč.
„Podržíte mi dverhe?“ spýtala sa škriatka. „Z thej jazdhy som akási hrozne slabá!“
„Plášť!“ zašepkal Bill a sekundu predtým ako sa do trezoru dostalo svetlo Fleurinho lampáša sa vzduchom mihol plášť.
Vošla dnu a pohľadom prečesala podlahu. Okamžite si všimla pod obrusom skrytý poklad, no uspokojila sa len so začudovaným pohľadom. Cítila, ako sa Bill s Viktorom vyšmykli popri nej von. Potom vzala za hrsť zlata a, pomaly ho vkladajúc do kabelky, vycúvala von.
Bill by ju najradšej na mieste vyobjímal, ale vedel, že to musí počkať. Škriatok zavrel trezor a sadol si späť do vozíka v presvedčení, že tu na dnes skončil.
„Čakajte, musím sa throchu vydýchať!“ Zamávala Fleur na škriatka, otočila sa mu chrbtom a po francúzsky zašepkala: „Enter.“
Bill sa pousmial. To francúzske slovo zo seba vyrazila tak potichu, že naozaj znelo ako duševná príprava na rýchlu jazdu kľukatými uličkami. „Rýchlo, nasadaj!“ zašepkal Viktorovi. Nastúpiť v takejto formácii do malého tesného vozíka nebola nijaká zábava. Museli dávať pozor aby si nesadli príliš prudko a aby sa plášť niektorému nezvliekol z hlavy alebo nohy. Museli nechať aj miesto pre Fleur. Napokon sa im podarilo bezpečne sa usadiť. Keď Bill videl ako blízko si musela jeho manželka sadnúť k Viktorovi, aby to nevyzeralo, že vo vozíku sedí aj niekto ďalší, musel si zahryznúť do jazyka.
„Rhadšej sa budem dhržať,“ usúdila Fleur, aby vysvetlila prečo sa tak tisne na bočnicu vozíka a pevne zovrela jeho okraj oboma rukami.
Vozík vyrazil vpred. Vyviezli sa až hore, kde za pomoci Fleurinho zdržiavania („Vydhržte, len sa mi throchu točí hlava!“) bezpečne vystúpili z vozíka. Bill v ňom však niečo nechal. Omráčený škriatok ležal na dne vozíka, kým jeho kolega otváral dvere so haly.
Fleur vošla do vysvietenej zlatej sály. Srdce jej bilo oveľa divokejším rytmom ako doteraz. Jedného raráška by sa zbavili veľmi ľahko, ale prejsť halou plnou strážcov a raráškov! Strhla si z pliec plášť a obzrela sa, aby si ujasnila kde všade stoja stráže. Po včerajšom poplachu na ňu všetci pozerali akosi ostražito.
„Teraz sa mi tu zdá phríliš teplo. Neznášam túto bankhu!“ vyhlásila a začala sa ovievať, kým v topánkach na vysokých podpätkoch prechádzala halou. „U nás en France, máme bankhu nad zemou. Toto je ako... Akoby som bola othrok peňazí.“
Bill sa potichučky chichotal. Všetky hlavy sa za ňou otáčali. Bol krásna. Nesmierne krásna vo svojej nespokojnosti. Podľa toho ako na ňu pozeral jeden zo strážnikov pri dverách by sa dalo súdiť, že si to nemyslí len Bill. Dokonale pútala pozornosť. Keby z nich Viktor strhol plášť a začali by tu tancovať valčík, zrejme by to nikto nezaregistroval.
Keď prichádzali k dverám zjavila sa oproti nim vysoká tmavá ženská postava. Viktor s Billom automaticky uhli z cesty, ale Fleur sebavedomo pokračovala ďalej.
Vymenili si s Bellatrix krátky opovržlivý pohľad a potom sa všetci ocitli na slobode.
Lucius, prikrčený pri stene, akoby s ňou túžil splynúť sa triasol na celom tele.
„Bella práve poslala správu,“ povedal celkom vydesený a trasúcou sa rukou podával Voldemortovi pergamen. „Ukradli veľa cenných predmetov, vrátane vašej šálky, môj pane.“
Voldemort zúril. Pergamen si ani nevšimol. Bol naozaj. Naozaj nahnevaný.
„Čo ešte píše?!“
„Vraj privedie... privedie vinníkov sem,“ odvetil Lucius trasúcim sa hlasom. Narcissa, sediac v kresle, naňho nespokojne pozrela. Jej káva stála nedotknutá na stolíku. Nemala odvahu natiahnuť po ňu ruku.
„Vzali ju náhodou?“ opýtal sa. „Bol to jeden z mnohých predmetov?“
Lucius si vymenil previnilý pohľad so svojou ženou. „Zrejme, môj pane.“
On však neistotu v jeho hlase zachytil. „Klameš mi, Lucius.“
„Ja... nie,“ pokrútil hlavou. Nedokázal mu pozrieť do tváre.
„Čo si mi zatajil?“ spýtal sa ho Voldemort. Pristupoval bližšie. A bližšie.
„To, čo ste tu skrývali...“ Luciusovi sa roztriasli pery. Zrazu klesol na kolená. „Zmilujte sa, môj pane! Zmilujte sa! Nemohol som tomu zabrániť. Nevedel som...“
„Kto to bol? Kto ukradol tie veci?“ syčal. Oči sa mu nebezpečne blýskali nad Luciusovou sklonenou prosiacou hlavou. Oni ho mali ochrániť. Lucius sa zaručil, že jeho dom je viac než bezpečný.
„P-potterovci...“
„Avada Kedavra!“ zvreskol v zlosti a zelený lúč zasiahol Luciusa do zhrbeného chrbta.
Narcissa zakvílila. V očiach sa jej zjavila hrôza. Padla na štyri a popri nohách Temného pána sa dostala až k telu svojho manžela.
„Lucius!“ zakmásala ho za habit. Pretočila ho tvárou k sebe a opäť bezradne zopakovala jeho meno.
Voldemort dlhými krokmi premeriaval izbu.
„Kedy sa to stalo?“ zrúkol na Narcissu.
„Ja neviem.. neviem... chvíľu - chvíľu po Vianociach!“ plakala.
„Boli tu? Členovia rádu sa dostali dnu a napriek tomu...?“
„Nie,“ krútila hlavou. „Nie tak úplne.“
Chcela povedať, že to bola Ruth, tak ako to počula od Belly, ale zháčila sa. Ak to povie, Voldemort si možno domyslí, že ju vpustil dnu Draco. Potom by zabil ich oboch.
„Kto to bol?“
„Ten malý... Harry. Harry Potter a Black. Syn Siriusa Blacka.“
„Deti?!“ Voldemort zreval. Opäť sa zahnal prútikom. Tentoraz zasiahla zelená žiara Narcissu.
Prekročil ich mŕtve telá, ktoré akoby sa v smrti objímali. Nechcel na ne hľadieť. Vyhrnul rukáv svojho habitu a stlačil temné znamenie. Je čas vyčistiť Rokfort od hávede.
„Bola si úžasná!“ vrhol sa Bill okolo krku svojej manželke len čo sa premiestnili k domu v skalách. Viktor si zložil neviditeľný plášť, položil šálku na kameň a zabehol dnu, aby priniesol roh jednorožca.
„Nemôžeš sa zatvárať do threzoru, zlato,“ dohovárala mu Fleur. „Môže ťa niekto ukhradnúť!“
„Bill! Billy!“ vyhrnula sa z dverí pani Weasleyová. „Si v poriadku? Ste všetci v poriadku?“
„Áno, mami,“ potvrdil s úsmevom.
Viktor vyšiel s truhličkou po pazuchou, kľakol si na zem a vysypal celý jej obsah.
„Prvy - medailon,“ povedal a položil pred seba rozpadnutý prívesok. „Druhy - prsteň, treti - diadem sú zničene. Potom štvrty - šalka a piaty - dennik... Ustupte, zničim ich oba. Už na to nemem nervy! A šiesty bude had. A potom už len niečo od Chrabromila a nakoniec...“
„Ešte stále nie je koniec,“ mračil sa Bill. Vtom ovzdušie rozčesla modrastá žiara. Vzduchom sa k domu rútil strieborný Patronus v podobe veľkého chlpatého psa. Zastal pred nimi a prehovoril ženským hlasom: „Rokfort sa pripravuje na boj. Zvolajte rád.“ Potom sa rozplynul.
„Nebol to Siriusov... ?“
„Nemožné. Bol to ženský hlas, mami,“ pokrútil Bill hlavou. „To je teraz jedno. Počula si čo povedal. Pošli správu otcovi.“
„Malfoy!“ zastavila ho profesorka Jonesová naprostred chodby, sklonila sa k nemu a zašepkala. „Je čas. Odveď decká.“
Draco zostal chvíľu nehybne stáť, potom sa zvrtol a zamieril dole, na nižšie poschodie.
Robyn pobehla vpred. Musela nájsť Severusa a Lily. Čoskoro to však nebolo potrebné.
„Jonesová!“ Severus namieril prútik na jej hruď.
„Severus!“ prekvapene podvihla obočie. „Práve teba hľadám. Načo ten prútik?“
„Temný pán prichádza do Rokfortu a vy toho viete priveľa,“ povedal pomaly. „Prečo ste mu doteraz nič nepovedali?“
„Lebo som na tvojej strane, Severus. Som s vami. Ak ma teraz omráčiš, nič tým nezískaš. Voldemort sa so mnou bude chcieť stretnúť.“
„Uvažoval som nad Imperiusom,“ priznal.
„Tak ho vypusť z hlavy. V mojom prípade by mohol napáchať viac škody ako úžitku. Ty nevieš kto som,“ zrazu sa uškrnula. „Pozri sa, kto som.“
Prehodila si vlasy cez plece a v okamihu pred ním stála Diana.
Severus prekvapene sklopil prútik, no potom ho zdvihol ešte ostražitejšie. „Ty? Ako? To nebol Všehodžús?“
„Nie,“ zasmiala sa veselo. „David o mne vie a verí mi. Skús mi veriť aj ty, Severus. Nemáme na výber, musíme si len dôverovať. Oh, a tebe povedal, že sem príde sám? Myslím, že ti unikli podstatné informácie o tom, kto všetko sa chystá doprevádzať ho.“
„Musíme zabezpečiť hrad,“ zauvažoval nahlas.
„Neblázni. Musíme ho vpustiť dnu. Ale nič z toho nebude mať. Kým príde, hrad bude prázdny. Odveďme decká. On niečo chystá. Dal evakuovať Slizolinčanov.“
„Musím nájsť Pottera,“ zavrčal pomedzi stisnuté zuby. „Ty sa postaraj o Slizolinčanov!“
Zastrčil si prútik pod habit a rýchlo vykročil chodbami. Neveril tomu, čo sa chystá urobiť. Musel nájsť Jamesa Pottera.
Komentáře
Přehled komentářů
Uuuua normálne som vystresovaná...ja netuším ako to dopadne:( ja sa bojím:(((( ak by si bola taká dobrá mohla by si tú ďaľšiu kapitolu dať čo najskor????ach ja asi nezaspím :/ bože ja z toho mám asi depku móje nervy.....akože z toho stresu ne z tejto poviedky :))))
Vzrúšo
(Mišina, 20. 2. 2012 22:34)