Najlepšie vo mne 2./XIX.
James sa nepohol od jej postele už niekoľko hodín. Strážil ju starostlivejšie ako nejakého Azkabanského väzňa. Ruth väčšinu času spala, alebo aspoň predstierala, že spí, inak by sa s ním zaručene pohádala a na to ešte vždy nemala energiu.
Dvere sa otvorili a dnu nakukol David. Keď však videl, že James ešte vždy striehne pri jej posteli, plánoval sa nenápadne vytratiť.
„Čakaj!“ zadržal ho James, mrkol na Ruth, ktorá nijako nezareagovala. Zrejme spala.
David za sebou zatvoril dvere a vošiel. Snažil sa tváriť úplne uvoľnene ako pri bežnom rozhovore s Jamesom, ale mal pocit, akoby ho niekto vypitval.
James vzal svoju stoličku a prisunul ju ku stene. „Sadni si,“ prikázal mu a pod jeho autoritatívnym pohľadom David klesol na stoličku. Pripadal si ako na policajnom výsluchu.
„Tak?“ zavrčal James, dal si obe ruky vbok a pohľadom preletel z Davida na svoju dcéru.
David pokrčil plecia. Nevedel, čo na to povedať. Len sa bezcieľne uškrnul.
„Kamarátiš sa s Ruth?“ zavrčal James.
David neisto uhol pohľadom. Bolo mu do smiechu. „Vyrastali sme spolu. Je mi bližšia ako sestra. Ty to predsa vieš najlepšie!“
Úplne kamenný výraz na Jamesovej tvári ho znervózňoval. „Chodíš s mojou dcérou, David?“
„Oh, ták,“ zatváril sa, akoby takúto otázku vôbec nepredpokladal. „Chýba tomu len prvé rande.“
„Takže rande nebolo?“ zamračil sa James, ale zdalo sa, že sa mu trochu uľavilo.
„Nie, len cez Vianoce, keď bola v noci u mňa a...“ začal familiárne, no keď videl ako Jamesa šklblo, začal radšej voliť slová. Asi by nebolo vhodné oznámiť mu, že spolu v objatí prespali celú noc. „A rozprávali sme sa - s deckami... zabudni na to. Proste spolu chodíme.“
Keď James prehovoril, slová sa mu z úst ťahali ako nekonečné studené hady. Spôsobom, akým ich povedal oveľa viac pripomínal Snapa, než toho starého dobrého Jamesa: „Proste spolu... chodíte.“
David sa pomrvil na stoličke. Najradšej by vypadol. „Áno.“
„A čo ten druhý chlapec?“ zamyslel sa James.
„Draco?“ pochybovačne sa spýtal David.
„Ben?“ stihol si ešte tipnúť James, kým mu došlo, čo práve David povedal. „Aký Draco?“
„Joj,“ poškriabal sa David po tmavohnedých kučerách a zatváril sa tak nezainteresovane ako to len šlo. „To mi len tak preletelo hlavou. Pýtal si sa na Bena? S ním už Ruth nechodí niekoľko mesiacov.“
„Prečo sa rozišli? Ten mi bol sympatický,“ mračil sa James.
„Nikdy si ho nevidel!“ ohradil sa David dotknuto.
„Veď práve. Ale... povedal si Draco? Čo má Ruth s Malfoyom?“ vyštekol a pre zmenu sa mračil na dcéru.
„Povedal Ben, asi si mu zle rozumel,“ vyhŕkla zrazu Ruth. Ukázalo sa, že vôbec nespala.
„Neopíjaj ma rožkom. Mala si niečo s Malfoyom? A ako dlho ťa David pozýval na rande, kým si súhlasila?“ vrčal James, keď ich z rozhovoru vyrušilo klopanie.
S pobaveným úškrnom dnu vošiel Snape. „Nerád ruším pri takom zaujímavom rodinnom rozhovore,“ povedal chladne. „Ale musím s tebou hovoriť, Potter. Ihneď.“
James neochotne pozrel na tých dvoch previnilcov. A vykročil k nemu. „Draco Malfoy. Ona mala niečo s Malfoyom,“ hundral si popod nos nahnevane.
Severus ironicky podvihol obočie. „Ty si to nevedel?“
Dvere sa za nimi zavreli a David si uľahčene vydýchol.
„No ďakujem pekne,“ povedala Ruth s krivým úsmevom a podpichla ho: „Myslel si si , že keď mu povieš o Dracovi, skôr sa zmieri s tebou?“
Vstal zo stoličky a sadol si na jej posteľ. „Ide z neho strach.“
„Chceš zdupkať?“ uškrnula sa, pohladila ho po vlasoch a trochu sa posunula na posteli. „Poď, ľahni si ku mne. Urobíme si to tvoje prvé rande.“
David sa ostražito obzrel na dvere. „Neviem, či to je najlepší nápad.“
„Zbabelec!“ zasmiala sa. „Ako si sa dostal do Chrabromilu? Podplatil si triediaci klobúk?“
Toto si nedal, skopol si z nôh topánky a ľahol si k nej. V momente sa pritlačila na jeho hruď. Takmer celá ho priľahla. Chvíľu naňho len ticho pozerala, potom sa začala smiať. „Otec ťa zabije.“
Dvere sa opäť s buchotom otvorili. Davidovo srdce vynechalo jeden úder. Bol by vyskočil z postele a tváril sa, že sa nič nedeje, ale bál sa, že by Ruth naozaj ublížil. Bosorka malá! Dobre to naňho vymyslela!
Nebol to však James.
„Ruth! Musíš odísť!“ vyhŕkol Draco a zháčil sa, keď si uvedomil, čo vidí.
Ruth zbledla, akoby sa zahanbila alebo sa zľakla? Stiahla sa z Davida, zostala ako obarená hľadieť na svojho bývalého.
Draco k nej pristúpil z druhej strany. Najradšej by bežal rovno za Snapom a vykričal mu, že to všetko bolo zbytočné. Kým si on ‚uzatváral myseľ‘ v jeho pracovni, David mu ju vzal. Už nemal nádej, že Ruth bude jeho. Všetko, čo doteraz urobil, stratilo zmysel. No mal ju nechať len tak, napospas Voldemortovej zlosti?
„Musíš vstať, Ruth, ON tu ide!“ prikázal Draco oveľa pevnejším hlasom ako bola uňho zvyknutá.
„Ale ja nevládzem!“ namietala. „Nedokážem sa postaviť.“
„Musíš!“ posmeľoval ju Draco. „ON ide do školy, rozumieš? Myslím, že vie o tej krádeži, takže sa obuj, odvediem ťa z hradu.“
David pochopil o čo ide, podoprel ju z jedenej strany a pohľadom pobádal Draca, aby urobil to isté. „No tak, poď,“ prihovoril sa Ruth a Dracovi naraz. „Spolu to zvládneme.“
Času nebolo nazvyš a Draco to vedel. Nemohol si dovoliť váhať a donekonečna sa rozhodovať. Podoprel ju z druhej strany a spoločne ju postavili na nohy.
„Super,“ nesmelo sa smiala Ruth, keď sa jej každá končatina skrivila inak. „Toto je hrozné. Takto som si to nikdy nepredstavovala. Chalani, nieže sa o mňa začnete hádať, lebo ma roztrhnete ako handrovú bábiku. Som ako želatína.“
„Nerozprávaj, snaž sa chodiť,“ požiadal ju Draco škrípajúc zubami.
Ruth zmĺkla. Napriek všetkému, čo za svoj mladý život stihla zažiť, sa bála do Draca rýpať. Pamätala si ako bezpodmienečne vedel presadzovať svoju vôľu, keď sa cítil ukrivdený. Koľkokrát mu musela sľúbiť aj to, čo nechcela, pretože inak by ju nenechal ísť! Pozrela na zem, aby sa lepšie mohla sústrediť na svoje nohy. Zasmiala sa. „David! Si bosý.“
„Nerehoc sa, aj ty si,“ usmernil ju, na čo zmĺkla. „Kam ju chceš ukryť, Malfoy?“
„Slizolinčania odchádzajú z hradu,“ odvetil. „Pôjdeme s nimi.“
„V nočnej košeli a bosá?“ zamračil sa. „Šalieš?“
„Nebudem utekať,“ povedala. „Chystá sa boj? Chcem zostať, ak sa chystá boj. Dajte mi môj prútik a...“
„Keby si netrepala,“ zavrčal David. „Nevieš ani chodiť!“
„Budem sa plaziť, mne je to jedno. Hlavne, že udržím prútik!“
Draco zrazu zastal. „Ticho,“ zašepkal. Prešli ešte pár krokov po bočnej strane hlavného schodiska. Jeho tieň ich dokonale ukryl.
Počuli, že do vstupnej haly vošlo niekoľko osôb a potichu sa zhovárajú.
„To je on!“ zašepkal David. Všetci traja sa zachveli.
„Slizolinčania nech okamžite opustia hrad,“ syčal jeho vysoký chladný hlas. „O to sa mal postarať Draco. Ale kde je Severus?“
„Zostaňte tu,“ prikázal Draco, pustil Ruth a starostlivo ju oprel o stenu, hoci David ju už skôr niesol ako pridržiaval. Vyšiel spoza schodiska a zastal. „Už ste tu, pane?“
„Draco,“ potešil sa. „Už je čas. Postaral si sa o to, aby sa tvoji Slizolinskí priatelia dostali z hradu?“
„Áno, môj pane,“ odvetil. „Práve v tejto chvíli sa všetci pripravujú na cestu. Vravel som im, aby si vzali len najcennejšie veci, ale sú tvrdohlaví. Nechcú o nič prísť.“
Voldemort sa zasmial. „Do hodiny nech všetci opustia hrad. Kde je ten Severus?“
„Tu som, môj pane. My obaja,“ ozvalo sa zo schodišťa.
„Diana?“ spýtal sa Voldemort akoby mu niečo nesedelo.
„Už nepotrebujem maskovanie, môj pane,“ povedala. „Teraz som predsa medzi svojimi.“
David sa nespokojne zamrvil. Ruth doňho nežne buchla hlavou, akoby ho chcel pre zmenu podoprieť ona. „Ale kto...?“
„Profesorka Jonesová,“ zašepkal. „Teraz to nerieš.“
„O hodinu nech sa všetci študenti zhromaždia vo Veľkej sieni, Severus. Chcem im povedať pár slov,“ hovoril Voldemort. „Nech sú tam všetci. Aj profesori. A budeme potrebovať Triediaci klobúk.“
„Bude to nevyhnutné?“ neisto sa spýtal Severus. Voldemort neodpovedal a tak dodal: „Zariadim to, môj pane. Chcete ísť za ten čas do riaditeľne?“
„Nie...“ nesúhlasil. „Musím niečo zariadiť. Nikto ma nebude vyrušovať. Potom prídem za tebou, Severus.“
Zhromaždenie spod schodov sa rozpustilo. Voldemort odkráčal hore schodmi, pričom Naginy sa lenivo plazila za ním.
„Idem dokončiť o čo ma žiadal Temný pán,“ podotkol Draco sa pohol sa smerom k Slizolinskej klubovni.
„Pôjdem s tebou, Draco,“ povedala Bella a pridala do kroku, aby ho dobehla. „Nebola som tam už celú večnosť.“
Diana a Severus pomaly zamierili do riaditeľne, David sa sklonil a vyzdvihol Ruth na ruky.
„Čo s tebou, princezná? Ideme ho klubovne?“
„Ideme bojovať,“ opravila ho.
Komentáře
Přehled komentářů
Ja sa normálne bojím.... :( toto nemdopadne dobre ach prosím pridaj ďaľšiu ja to nevydržím :(( BTW rozhovor bol geni :))) a už konečne sú spolu táto kapitola bola úplne supr dupr skvelá :D
:(
(Mišina, 23. 2. 2012 10:19)