Najlepšie vo mne 2./XIV.
David požiadal Potterovcov, aby ho zavolali hneď ako sa Ruth zobudí. Povedal to s tou samozrejmosťou, akoby ani nejestvovala iná možnosť. James sa pousmial a okamžite mu to sľúbil. Páčil sa mu Davidov prístup ku všetkému, čo sa za posledné hodiny odohralo. Tá samozrejmosť s akou očakával dobrý koniec a snaha povedať im všetko, čo sa odohralo u Malfoyovcov. Pripomínal mu Siriusa. No zatiaľ nevedel, že Dave bol o trochu pred otcom. Mal niečo na viac. Mal Ruth.
Vianočné prázdniny sa chýlili ku koncu a Dave nemal chuť ani vôľu vrátiť sa do domu v skalách. Zašil sa v chrabromilskej veži a celý deň si užíval prázdnotu svojej izby. Keď mu bola dlhá chvíľa, alebo sa potreboval zbaviť nepríjemných myšlienok, jednoducho zišiel do klubovne. O ostatné sa postarala Romilda Vanová a kŕdlik jej uštebotaných kamarátok. Počúvať babské klebety bolo v tomto prípade zvlášť uvoľňujúce, no nemal rád, keď ho nútili, aby sa zapájal. Ak začali byť priveľmi otravné, jednoducho sa zdvihol a odišiel späť do izby - k tým pár predmetom, ktoré si priniesol z ich nočnej výpravy za horcruxom: prášok okamžitej tmy, nejaké zrkadielko, pár delobuchov a iných predmetov z Weasleyovie obchodu, o ktorých doteraz nevedel na čo slúžia. Ľahol si na posteľ a potichu sa desil predstavy, že nikto nepríde, aby mu šťastne zvestoval novinku o Ruthinom zlepšujúcom sa stave. Keby už aspoň prišiel Harry. Asi sa pobijú. Možno mu rozbije nos. Mal v tom Ruth zabrániť, nie ju ešte podporovať! Dúfal, že si ho Harry poriadne podá.
„Ruth!“
Áno, Ruth.
„Potrebujem ťa, tak kde si? Ruth? Si tu?“
To Davidovo svedomie dostalo vlastný hlas? Má snáď vlastné pery, ktoré vyslovujú jeho myšlienky bez toho, aby si to uvedomoval? Posadil sa na posteli. To predsa nie je možné! Rozhliadol sa okolo.
„Si to ty?“ spýtal sa ten hlas s nádejou. A vtedy si to Dave všimol. V zrkadielku položenom na nočnom stolíku sa črtala tvár Draca Malfoya. Schmatol ho do ruky a prekvapene si ho pozeral.
„Čo to je, Malfoy?“ zavrčal. „Vy máte ... dvojité zrkadlá?“
Malfoyova tvár sa pretiahla. „Kde je Ruth?“
„Leží. Nie je jej dobre. Vďaka tvojej výdatnej pomoci,“ dodal. Najradšej by to zrkadielko šmaril o stenu.
„Potrebujem s ňou hovoriť,“ dožadoval sa Malfoy.
„Nejde to. Spí,“ zamračil sa David. „Čo chceš? Poviem jej.“
Na jeho tvári sa zračila nevôľa. V očiach sa mihol povýšenecký výraz. Hnev. A strach. „Daj mi Ruth.“
David sa srdečne zasmial. „To nepôjde, Malfoy. Hocičo iné. Ju ti nedám. Povedal som, že spí a kvôli takému smradovi ako si ty ju budiť nebudem. Buď vyklop čo potrebuješ alebo zmizni.“
Ešte vždy váhal. Akosi sa nedokázal rozhodnúť. No potom, akoby si niečo uvedomil. Prestal sa nervózne obzerať na všetky strany a povedal. „Jedna Smrťožrútka je v Rokforte. Jonesová. Nová profesorka,“ vysvetlil Draco. „Len to som chcel. Aby si na ňu Ruth dala pozor. A myslím, že niečo dôležité je ukryté v trezore Lestrangeovcov. Otec sa kvôli tomu pohádal s tetou, keď tu ON nebol.“
Jeho tvár zmizla a Dave odložil zrkadielko späť na stolík. O tom trezore informuje rád.
No čo tá smrťožrútka? Profesorka Jonesová... v momente ovládla jeho myšlienky. Snažil sa spomenúť na každý okamih v jej blízkosti aj na to, čo o nej hovorila Lily. Vraj veľmi dobré referencie... veľa skúseností s čiernou mágiou, ale nie s čiernymi mágmi. To sa hodí. Vnútro mu napĺňalo zvláštne šteklivé tušenie. Spoznala Snapa na nejakom školení. Nevedel si predstaviť Snapa na školení. Samozrejme, že je to podvodníčka. A David už tušil, že nie hocijaká.
„Bol to prsteň, ktorý podľa Dumbledora patril Voldemortovej rodine, medailón, ktorý patril Slizolinovi a Snape presvedčený, že aj ten had je horcrux,“ rátal James na prstoch. „No tak, Viktor! Ešte štyri. Chcel ich sedem, rozumieš? A máme len tri! Zničené sú dva... Tak čo sú tie ďalšie?“
„Ja neviem, čo je ďalej,“ priznal sklamaný sám sebou. Akoby svojou nevedomosťou zrádzal všetkých. Prstami blúdil po denníku v hrubom čiernom obale, ktorý doniesol James spolu s medailónom. Rozhodli sa ho zatiaľ neprebodnúť. Neboli si istí, či ej to horcrux. Možno bol ten denník úplne obyčajný, ale možno skrýval potrebné informácie. Nemohli si dovoliť len tak ho znehodnotiť a odložiť do drevenej truhličky k ostatným Voldemortovým relikviám. Medailón zneškodnili len včera, hneď ako odišli deti do školy. James od seba úspešne oddelil jeho dve polovice. „Vraveli ste... niečo od Slizolina, od Bystrohlavovej a... tých ostatných dvoch. Ale máme len Slizolinov medailón.“
„Lily mi sľúbila, že pohľadá v knižnici nejaké zmienky o nich. Dokopy nenašla nič. Chrabromilov meč je zašitý niekde, kde ho nájde len pravý Chrabromilčan a Bystrohlavovej diadém hľadali už stovky bláznov...“
„Ale my nie sme blázni,“ obhajoval sa Viktor. „My máme vyššie ciele.“
„Sme bláznivejší ako všetci, čo to skúšali doteraz,“ zavrčal James, položil si hlavu do dlaní a nahnevane zaskučal. „Sme králi bláznov. Nemáme čas. Musíme konať! Keby tu bol Sirius niečo by sme určite vymysleli!“
Viktor previnilo zízal do stola. Toto nebola téma, na ktorú by sa chcel rozprávať. Vzal do ruky medailón. „Ten medailón bol v dome, kde Veď-Viete-Kto býva. Mal ho pri sebe. Aj hada má pri sebe...“
„Áno, ale prsteň...“ James sa natiahol po čierny kamienok, ktorý mu Lily odovzdala, aby ho ukryl s ostatnými predmetmi. „Bol v dome Voldemortových príbuz...“
James zrazu zmĺkol. Pohľad upieral na určité miesto nad rímsou kozubu a takmer nedýchal.
Sirius sa zaškeril. Bol tam. Taký, ako si ho James pamätal - s nedbanlivo dokonalým účesom, trojdňovým strniskom, iskrou v očiach a mierne namysleným frajerským výrazom. Nič nehovoril, len tam stál, pozeral na priateľa a spokojne sa usmieval.
James odložil kameň oživenia späť do truhličky. Pohľad však z miesta, kde stál Sirius, nespustil.
„P-p-pán Potter?“ nesmelo ho oslovil Viktor. „Čo sa deje, pán Potter?“
„Musíš zavolať Billa. Kde je Molly? Nech nepíše Williamovi, aby okamžite prišiel a pomohol ti! Ja musím ísť do Rokfortu,“ vyskočil z lavičky, aby rázne prikročil ku dverám.
„Ale načo? Nemôžem ísť s vami?“
„Zabudli sme na duchov, Viktor! Musím sa porozprávať s Bystrohlavovou,“ odsekol. „Bill ti pomôže. Ozvem sa, keď niečo zistím.“
Vybehol z dverí do zamrznutej krajiny a nechal Viktora v domnienke, že sa úplne zbláznil.
Chvíľku váhal, kým sa odvážil zaklopať na dvere, no napokon sa odhodlal.
„Volali ste ma, pán profesor?“ spýtal sa bezvýrazne. Čo od neho môže chcieť? Prišiel snáď Voldemort na to, že medailón zmizol? Poveril Snapa, aby vyšetril, či má on na jeho krádeži nejaký podiel? Všetci sa predsa tvárili, akoby sa onej noci nič nebolo stalo. Jediné, čo sa preňho zatiaľ zmenilo bol fakt, že Ruth sa mu odvtedy neozvala. Netušil, kde je a prečo nebola ani vo Veľkej sieni.
„Zavri za sebou dvere, Draco,“ požiadal ho Snape, čím mu dal jasne najavo, že tento rozhovor bude trvať dlhšie. „Vie niekto, že si tu?“
„Nie,“ odvetil a na moment svoje tajnostkárstvo oľutoval. Čo ak ho odvlečie naspäť domov? Kto mu pomôže?
Snape naňho pozeral zamyslene, no chladne. Akoby mu niečo vyčítal. „Nemá zmysel chodiť okolo horúcej kaše. Povedz mi rovno - stretávaš sa s Ruth Potterovou?“
„Nie,“ vyhŕkol okamžite. Tak predsa na to Voldemort prišil! Povedali mu, že to Ruth sa dostala dnu! „Neviem o čom to hovoríte.“
Snapove čierne oči sa mu zarývali hlboko do tváre. „Klameš,“ povedal prosto. „Mne to môžeš povedať.“
Mykol sa strachom z odhalenia. Pripadal si, akoby zrádzal sám seba. Bol rovnako zbabelý ako v ten deň, keď sa ho rovnakú otázku spýtali rodičia? Odvtedy si predsa už stokrát sľúbil, že bude odvážny!
Nedokázal sa však prinútiť vyjaviť Snapeovi pravdu.
„Draco, nepýtal sa ťa to preto, aby som o tom informoval tvojich rodičov. Naopak. Všimla si to Ruthina matka. Povedala mi to len preto, že sa bojí o tvoj život. Ak je to pravda, som v úžase nad tým, že si sa vrátil z prázdnin v poriadku,“ priznal Snape.
„Neboj som v jeho prítomnosti,“ zamumlal Draco a celý sa roztriasol. „Vyhýbal som sa mu. Ona mi to poradila. Aby som sa mu stránil.“
„Bystré dievča. Ale takto to ďalej nepôjde,“ usúdil Snape, vstal a pristúpil k plytkej kamennej mise. „Musíš sa vedieť obrániť účinnejšie! V prvom rade mi odprisahaj, že sa o tomto nedozvie nikto z tvojej rodiny, ani Ruth.“
„O čom, pane?“
„Sľúb mi to,“ zavrčal Snape. Hneval sa sám na seba, že sa do tohto nechal zatiahnuť. Opäť ho do toho dostala Lily! Keby len Draco nebol taký zbabelý, nemusel by sa báť, že to celé praskne. „Je to pre tvoje dobro.“
„Sľubujem.“
„Priprav si prútik,“ zavelil Snape, priložil si špičku svojho prútiku k spánku zmĺkol. Keď ju odtiahol na prútik akoby sa mu prilepilo niečo ako striebristá hmla, ktorú nechal dopadnúť do misy. „Oklumencia je málo známe odvetvie mágie, ale my ju využijeme.“
Komentáře
Přehled komentářů
Superná kapitola a ešte supernejši dej!!!!! Rýchlo prosím napíš ďaľšiu.
Z Draca už nie je až taký zbabelec ako bývaval:))))) kedy sa už konečne Ruth preberie??? Kedy už budú s Davom konečne spolu??? Ako to že si nenadviazala na koniec XIII. Kapitoly????? Pls rýchlo píš prosím len iba PÍŠ prosííííííííííííííííím ďakujem!!!!
jo!
(Mišina, 13. 2. 2012 16:27)