Najlepšie vo mne 2./XIII.
Ruth zostala stáť ako skamenená. Zdalo sa, že dýka sa jej každú chvíľu zabodne do hrude a ona tomu nedokázala zabrániť. Vtom ňou niečo mocne škublo. David sa zjavne spamätal a potiahol ju nabok. Napriek tomu zacítil ostrie noža. Porezal jej plece. Uľahčene si vydýchla. Hlavne, že žije!
Siahla do vrecka. Vytiahla čiernu hrudku, ktorú George pomenoval ako prášok okamžitej tmy. Bez váhania ho hodila na zem. V izbe akoby niekto zhasol všetky svetlá vrátane plameňov z kozuba.
„Poď,“ počula Davidov hlas. Prehodil cez ňu plášť a spolu sa rozbehli ku dverám. Zdalo sa im to, alebo sa Bellatrix už potácala za nimi?
Dole schodmi a doprava. Cez hlavné dvere. Okolo fontány a k vstupnej bráne. Len rýchlo. Nezastavovať sa.
„Vezmi...“ dychčala Ruth podávajúc mu truhličku. „Ja... nevládzem!“
„Musíš,“ povzbudzoval ju, hoci na seba ochotne prebral bremeno malej skrinky. „Poď, Ruth, nezastavuj!“
Hoci stále prepletala nohami, viditeľne pri tom spomaľovala. „Nevládzem!“
Zastali.
Z brány vybehla Bellatrix. Opäť držala v ruke svoj prútik a zdalo sa, že bude vraždiť. Doslova.
Zastala pred bránou, keďže nevedela kam zmizli.
David, využívajúc výhodu plášťa, ju rýchlo odviedol k múru. Zdalo sa, že niet úniku. Jedinú cestu, ktorú videl, nedokázal uskutočniť. Nedokázal sa premiestňovať!
„David,“ zapišťala zrazu Ruth vystrašene. „Čo si urobil, Dave?“
„Nič som...“
„Zmenil si sa. Vyzeráš ako Malfoy!“ pišťala a v očiach sa jej odrážal strach. „Si to ty?“
„Som,“ uistil ju, prekvapene sledujúc svoje mohutné dlane. „Som. Lucius Malfoy?“
Bellatrix sa pomaly približovala. Zrejme si všimla stopy krvi v snehu.
V tej chvíli si David bez rozmýšľania strhol plášť a vykročil k nej.
„Bellatrix?“ spýtal sa. Chýbal tomu však typický Luciusov chladný podtón.
„Čo tu robíš?“ osopila sa naňho. Zdalo sa, že má strach. David si to užíval. „Je tu... je tu aj ON? Temný pán?“
„Nie,“ odvetil Dave, no potom si uvedomil, že to nie je Luciusov štýl. „Temný pán mal dôležitejšie veci ako doprevádzať ma na Ministerstvo.“
Bellatrix sa zamračila.
„Čo robíš, Bellatrix? Mali sme nejakých hostí? Videl som odchádzať Rytiersky autobus,“ zaklamal.
„Odchádzať?“ Nahlas zakliala. „Temný pán nás všetkých zabije. Tá malá suka...“
„Čo sa stalo?“ spýtal sa David autoritatívne.
„Ukradla jeho veci. Nemohla to byť ona! Nemohla byť sama!“ vrieskala Bella.
„Ako si to mohla dopustiť? Bež dnu. Tu nie sme v bezpečí.“ Okato sa obzrel všetkými smermi. Potom ju posotil k bráne. „Tak bež dnu, Bella! Stretneme sa o desať minút v obývačke.“
Bellatrix vyplašene ušla.
„David!“ zastonala Ruth, strhla si neviditeľný plášť a zviezla sa popri múre na zem. „Ja to už nevydržím. Tá ruka...“
Vedel, že sa rýchlo musia dostať preč. Nie však to hlavného stanu rádu, ale niekde, kde Ruth dostane pomoc. Vystrčil ruku s prútikom nad cestu. Vzápätí pred ním zabrzdil Rytiersky autobus.
„Dobrý večer, moje meno je Stan... Však teba sme už dnes viezli,“ zarazil sa Stan, keď spoznal Davida.
„Viem,“ odsekol Dave, podoprel Ruth jednou rukou a pomohol jej nastúpiť. „Tentoraz je to oveľa súrnejšie. Do Rokfortu. Tak rýchlo ako sa len dá! Je ranená!“
„Počul si, Ern. Prvou triedou do Rokfortu!
Ruth sa usadil na prvú posteľ za Ernieho chrbtom a sťažka dýchala. Napriek tomu však neprestala vypliešťať oči na Davovu tvár. „Ako si to urobil? Ako si to spravil, David?“
Pokrútil hlavou a priložil jej prst na pery. „Teraz sa nad tým netráp.“
„Ako to - jed?“ zúfalo sa spýtal James. Lily zarývala nechty do jeho ramena. Zrejme bola na pokraji zrútenia.
„Budem hľadať vhodnú protilátku. Obávam sa však, že jej nedokážem pomôcť,“ zašepkala madam Pomfreyová skleslo.
David sa tváril úplne bezvýrazne.
„Jed ju oslabuje, je veľmi unavená. Čoskoro zaspí a je otázne, či sa ešte niekedy preberie. Ak vám mám poradiť, choďte sa rozlúčiť.“
James pohladkal Liline rozstrapatené vlasy. „Teraz neplač. Nech to nevidí.“
„Neplačem,“ zašepkala. „Nedokážem to.“
Stáli od jej postele príliš ďaleko na to, aby ich počula. Chytili sa za ruky a pristúpili k nej.
„Mami,“ zašepkala sťažka. Veľmi zle sa jej dýchalo. Bolelo ju celé telo a zároveň, akoby časť nej ani nejestvovala. Nedokázala sa pohnúť. Ani najmenšia kosť v tele ju neposlúchala.
„Áno, srdiečko,“ pohladila ju po tvári a v tej chvíli sa na Ruthiných lícach zjavili slzy.
„Nerob to,“ požiadala mamu. „Aj tak... to necítim.“
Lily zavzlykala, no rýchlo si prikryla ústa rukou.
Ruthine hnedé oči našli Jamesove. Neodrážali si v nich však žiadne ohníčky. „Bojím sa,“ povedala. „Nenechaj - ma -ísť....“ zalapala po dychu a slabo zakašľala.
„Nemáš sa čoho báť,“ plakal James. „Pôjdeš na lepšie miesto.“
„Ale ja... ja nechcem zomrieť,“ zadúšala sa. „Prosím. Bojím - sa.“
V tej chvíli sa pomedzi nich predral David. Na tvári nemal ani náznak smútku. „Prestaňte sa správať akoby umierala,“ osopil sa na jej rodičov. „Madam Pomfreyová predsa povedala, že si musí pospať.“
Chytil ju za ruku a usmial sa. „Necítiš si ruku? To nič, pozri, držím ťa. Vidíš?“
„Áno,“ zašepkala.
„A teraz spi. Som tu. S tebou. Tak, ako som sľúbil,“ uisťoval ju. „A keď sa zobudíš, budeme opäť spolu pri jazere. Komentovať muklovské dievčatá. A potom... Budeme potajomky čítať Harryho ľúbostnú poštu.“
Slabo sa zasmiala.
„Vidíš. Niet sa čoho báť. Pokojne spi,“ upokojoval ju. „Nič to nie je.“
Odhrnul jej z čela ofinu rovnako ako v tú prvú noc vianočných prázdnin. „Budem tu, kým sa nepreberieš. Sľubujem. Nedovolím ti, aby si odišla niekam ďaleko,“ šepkal, kým sa jej viečka privierali. „Odtiaľ by sa ti ťažko vracalo. A mne by si chýbala. Už teraz mi je dlhá chvíľa, tak nespi pridlho, Ruth.“
„David,“ oslovil ho James. „Myslím, že ona ťa už nepočuje. Zaspala.“
Všetci traja na ňu mlčky pozerali. Naozaj spala. V tichu bolo jasne počuť jej ťažký dych.
Dvere sa potichu otvorili. Prišiel Snape. Pohľadom skontroloval situáciu v miestnosti. „Ako jej je?“
„Zaspala,“ zopakoval James a pri príchode svojho soka si rýchlo utrel tvár od sĺz.
Snape slušne odvrátil pohľad, aby sa všetci traja mohli spamätať. „Neviem, či bol dobrý nápad priviesť ju sem.“
„Bol to ten najlepší nápad,“ zavrčal James. „Tu je o ňu dobre postarané. V tej rane mala jed. Madam Pomfreyová sa snaží zohnať protilátku. Kde by sme ju vzali, keby zostala v sídle rádu?“
Po jeho slovách Snape len sklonil hlavu a viac nenamietal. „Podarilo sa mi otvoriť tú skrinku,“ povedal na vysvetlenie svojho príchodu. Siahol do oboch vreciek svojho plášťa a vytiahol dva predmety. Starší zošit balený v čiernej koži a veľký zlatý medailón.
„To je on,“ povedal David ukazujúc na medailón. „Ten chcela Ruth nájsť. Kedysi patril Blackovcom, ale moja matka ho ukradla. Neviem prečo ho Voldemort chcel.“
„Toto nikdy nepatrilo Blackovcom,“ namietol Snape. „Je to dedičstvo po Salazarovi Slizolinovi. Určite je to jeden z horcruxov. A toto...“
„Horcruxov?“ otočil sa David na Jamesa.
„Je v tom kúsok Voldemortovej duše. Nepýtaj sa na podrobnosti,“ vysvetlil stručne. „Čo je to za knihu, Snape?“
„Zdá sa, že je to denník,“ odvetil listujúc v prázdnych stranách. „Nie je tu napísané nič okrem mena. T. M. Riddle. Môže to byť horcrux, ale rovnako nemusí.“
„Prebodneme to a budeme vedieť,“ odporučila Lily, ktorá sa na oba predmety pozerala s očividným odporom.
Snape položil oba predmety na stolík. „Vezmite ich do domu v skalách a zničte ich. Čím skôr, tým lepšie.“
„Lucius! Konečne!“ nahnevane sa mračila Bellatrix. Prešla cez celú miestnosť a zastala kúsok od neho. „Bol si za ním? Povedal si mu to?“
„Neviem o čom hovoríš, Bellatrix,“ prekvapene podvihol obočie. Zrak mu padol na Dianu, ktorá sedela v kresle. Rukou si podopierala hlavu a vyzerala rovnako nasrdene ako Bellatrix. Ona však nemala potrebu na niekoho vrieskať. V tichosti premýšľala ako sa dá z celej situácie pohodlne vykľučkovať.
„Nehraj sa na hlupáka,“ zasyčala. „Prekvapuje ma, že ešte žiješ. Temný pán musí zúriť.“
„Prečo by mal zúriť?“ spýtal sa a celý zbledol. Zmienka o jeho smrti ho dostala.
Bellatrix siahla po prútiku, no potom si to rozmyslela. „Vravela som ti, že to dievčisko ukradlo jeho veci! Povedal si, že to vybavíš, Lucius! Nič si mu nepovedal?“
„Pomiatla si sa?“
„To tebe preskakuje. Keď si prišiel z Ministerstva povedal si, že si videl odchádzať Rytiersky autobus, že...“
„Neviem prečo by som sa mal zapodievať nejakým autobusom,“ odsekol, pritiahol si plášť, ktorý mal prehodený cez plecia a znechutene pokrčil nos. Zdalo sa mu, že Bella sa naozaj načisto zbláznila.
Diana však spozornela. Ešte chvíľu počúvala ich nezmyselné doťahovanie sa. Potom vstala, pristavila sa pri nich. „Tvárte sa, že o ničom neviete. Akoby sa v noci nič nebolo stalo,“ poradila im a vybehla z miestnosti.
Komentáře
Přehled komentářů
do riti čoo? takét neurčité konce nenávidím!!!!!!! Rýchlo napíš daľšiu teda ak máš záujem o môj zdravý spánok :DDDD Ževšak sa Ruth zobudí že hej???? kedy si s Davom už konečne povedia že sa ľúbia toto čakanie ma zabíja rýchlo prosím napíš daľšiu rýchlo!!!!!!! PROSÍM pls pls pls pls pls pls pls pls pls pls pls pls pls pls pls
ach
(Arya, 10. 2. 2012 22:21)Do kelu, čo sa stalo Dracovi? on ju v tom nechal? omg, je zbabelec :(((
??????
(Mišina, 10. 2. 2012 15:27)