Najlepšie vo mne 2./XII.
„Len poď. Poď dolu...“ ševelil Voldemort tenkými perami.
Draco cítil ako sa mu chvejú nohy, keď zostupoval zo schodov do tajnej miestnosti pod obývačkou. Jeho otec tu vždy skrýval predmety, ktoré by Ministerstvo nemalo vidieť. Boli tu všelijaké pochybné kúsky, ktoré zdedil po svojich predkoch, ale aj také, ktoré si sám zadovážil.
Pri polici plnej rôzne sfarbených jedov postávala Bellatrix. Nakláňala hlavu z jednej strany na druhú a potichu čítala nápisy na fľaškách, pričom každú znalecky okomentovala. „Príliš rýchle... úplne bezbolestné... príliš nápadné!“
Voldemort zatvoril vyrezávanú drevenú truhličku a odložil ju na predošlé miesto. Dal si záležať, aby nepôsobila príliš nápadne, no Draco z nej nedokázal spustiť zrak. Bol tam ukrytý medailón?
„Čo je, Draco?“ pohladili ho po chrbte Dianine dlhé červené nechty. „Temný pán ťa volá k sebe. Tak prečo tu postávaš ako hlupáčik?“
Posúrila ho hlbšie do malej zatuchnutej miestnosti. Vo vzduchu akoby sa miešali výpary z jedov. Prevracal sa mu z toho žalúdok.
Voldemort sa nepríjemne uškrnul. „Mám pre teba úlohu,“ povedal.
Draco vynaložil všetku silu vôle, aby nevyzeral príliš vydesene. Zaťal zuby a trochu sklonil hlavu. Nebol tu nikto, u koho by mohol hľadať podporu. Ani jeden z jeho rodičov nevedel, že Diana ho odviedla z izby priamo sem.
„Už čoskoro prídem do hradu aj so svojimi vernými,“ pozrel na uškŕňajúcu sa Bellatrix. „A ty sa postaráš o to, aby tí, ktorí patria do Slizolinu, opustili hrad čo najskôr.“
„Áno, môj pane,“ prikývol. „Ale ako mám...“
„Priprav ich na to,“ zavrčal. „Vymysli ako ich dostaneš preč. Neohrozíme čistú krv, najmä keď nám je tak oddaná.“
„Áno, pane,“ zopakoval. Mierne sa uklonil, ako to videl u otca. „Budem vedieť keď nastane správny okamih?“
„Severus alebo Robyn ťa o tom informujú,“ odvetil.
„Profesorka... Jonesová?“ spýtal sa vyplašene. Netušil, že aj ona patrí k Smrťožrútom. A Ruthina mama sa s ňou spriatelila. Musí o tom vedieť! „Budem pripravený, pane. Môžete sa spoľahnúť.“
Ruth potichučky privrela dvere izby, vylovila z kufra zrkadielko a zašepkala jeho meno. Nič sa nestalo, len svojím dychom zarosila svoj vlastný odraz.
„Draco! Dofrasa, ozvi sa mi!“ zavrčala, keď to trvalo pridlho.
Konečne sa objavila jeho tvár. „Som tu, nekrič,“ požiadal ju šeptom. Videla, ako očami blúdil po izbe.
„Môžeš hovoriť?“
Prikývol. „Zrejme som zistil kde skrýva tú vec.“
Ruth takmer zapišťala radosťou. „Dobre ma počúvaj. Ten medailón musíme získať. Vravel si, že z rádu sa dnu nik nedostane, preto je zbytočné posielať tam niekoho na vlastnú päsť. Prídem len ja, rozumieš? Môžeš ma vpustiť dnu?“
„Zbláznila si sa?“ zatváril sa kyslo. „ON je stále tu. Aj Bellatrix s manželom a Diana Blacková! Hocikto ťa môže prekvapiť. Je to príliš riskantné!“
„Ale mám teba,“ presviedčala ho. „Musíš mi povedať kam mám prísť. Budem tam zajtra v noci, jasné? Zavedieš ma dnu a potom už necháš všetko na mňa. Keby sa niečo pokazilo, nikomu neprezradím ako som sa dostala dnu. Prisahám.“
Draco bol bledý ako stena a pery sa mu triasli, no keď ho opäť uistila, že sa mu nič nemôže stať, súhlasil.
Skontrolovala obsah svojich vreciek. Prstom prešla po vyrezávanej rúčke prútika. Napokon pod postele vytiahla otcov neviditeľný plášť. Bola noc. Ruth už dlho bez slova ležala v posteli a načúvala. Konečne celý dom stíchol a to bola vhodná príležitosť vykradnúť sa.
Po špičkách precupkala izbou s oblečením v náručí. Nebolo by najlepšie zobudiť teraz Hermionu alebo Ginny. Až keď vyšla na chodbu, zababušila sa po uši a s búšiacim srdcom sa zakrádala chodbou von. Len čo vykĺzne z domu, prehodí si cez hlavu neviditeľný plášť. Bála sa, že teraz by jej len zavadzal. Čoskoro však svoju neopatrnosť oľutovala.
„Kam, premerlina, ideš?“
Prevrátila oči k stropu a obzrela sa. „David! Vráť sa do izby a ani necekni.“
„Kam ideš?“ zopakoval, zavrel za sebou dvere a zamieril k nej.
„Do kuchyne. Som hladná,“ zaklamala.
S úškrnom si ju prezrel od hlavy po päty. „V tomto? Do kuchyne?“
„Hej. Je mi zima.“
„Neklam. Kam ideš? Môžeš mi to povedať. Vieš, že ti ešte niečo dlžím. Za tie problémy, do ktorých som ťa v lete zatiahol,“ pripomenul.
Ruth si zahryzla do pery. Má mu to povedať? Čo ak s ňou bude chcieť ísť? To teda nie. „David,“ oslovila ho tichým, dramatickým hlasom. „Toto je len tvoj sen. Teraz sa vráť do postele a spi ďalej.“
Chvíľu jej uprene pozeral do očí. Potom, na jej prekvapenie, sa otočil a vrátil sa do izby. Ruth sa pobavene zasmiala. Bol námesačný, alebo čo? Pobehla ďalej, keď za sebou opäť počula kroky.
„Bol som si len po kabát. Vonku je zima,“ dobehol ju.
„Si vážne nemožný,“ zavrčala nesúhlasne. „Nepotrebujem ťa.“
„Ale aj tak idem. To je drzosť, čo?“ škeril sa. „Nechoď dverami, je na nich poplašné zariadenie. Poď, vezmi si toto. Pôjdeme oknom.“
Z komory pod schodmi vytiahol dve metly.
„Si si istý?“
„Absolútne,“ uistil ju, pomocou jednoduchého zaklínadla otvoril okno a vysadol na metlu. „A navyše, ako si sa tam chcela dostať? Pešo?“
„Rytierskym autobusom,“ odsekla.
„Nebude lepšie, keď poletíme?“
„Príliš ďaleko. A navyše, je tam zima!“ nesúhlasila s jeho návrhom, odrazila sa od zeme a vyletela k oblohe.
Bez toho, aby vedel kam idú, nechal sa David zatiahnuť do Rytierskeho autobusu a vyložiť v muklovskej dedinke v západnej časti krajiny.
„Ale teraz už by si mi mohla povedať kam ideme,“ povedal, keď autobus odfrčal pomedzi domy a plot, ktorý sa musel rýchlo zrolovať, sa vrátil do správnej polohy.
„Skry sa pod plášť,“ odvetila a podala mu dedičstvo po otcovi. „Ideme po tvoj medailón. Ak Draco zistí, že si tu, nebude sa mu to páčiť.“
„Chceš vliezť do Voldemortovej nory?“
„Skry sa!“ zavrčala, pretože sa jej zdalo, že zaznamenala pohyb.
David si prehodil plášť cez hlavu. „Budem niečo ako tvoja poistka, dobre?“
„Jasné. Drž sa pri mne,“ odvetila a natiahla krk, aby lepšie dovidela na koniec cesty. „Draco?“
„Poď. Na čo čakáš?“ zavolal na ňu. „Čakám už dvadsať minút. Ak zistia, že som odišiel...“
Najradšej by sa k nemu rozbehla, aby nestrácali drahocenný čas, no keby Dave bežal vedľa nej, určite by mu rozvialo plášť a Draco by videl jeho nohy. Nasledovala ho teda celkom pokojným vyrovnaným krokom.
Ukázalo sa, že Malfoyovské sídlo je vlastne starý kaštieľ s mohutným priečelím a niekoľkými vežovitými strechami. Ruth žasla, keď ju Draco previedol skrytou bočnou bráničkou a po prstoch prebehli k domu. Draco odomkol a vošiel dnu. Ona sa ešte zastavila. Predstierala, že ju zaujala fontána v predzáhradke, no pritom naznačila Davidovi aby vošiel pre istotu prvý. Až keď sa jej o nohu obtrel okraj neviditeľného plášťa, pomaly ho vošla dnu. Sídlo jej zvnútra pripadalo ešte väčšie a honosnejšie ako pri pohľade zvonku. Ťažké dubové dvere, mohutné schodište a obrovský zlatý luster len letmo napovedali, aký luxus ju očarí vo vnútri. Rozmery domu ju trochu upokojovali. Keby to tu bolo tak veľké ako v ich starom dome, zaručene by ich niekto prichytil.
„Kde myslíš, že by to mohol skrývať?“ spýtala sa šeptom.
„V miestnosti pod obývačkou.“ Keď to povedal, celý zbledol a v očiach sa mu usadila hrôza.
Nebyť toho, že Ruth jeho zbabelosť nesmierne liezla na nervy, bolo by jej ho až ľúto. „Ak tam nechceš ísť, nechaj to už na mňa. Len mi povedz ako sa tam dostanem.“
Jeho vnútorný boj bola naozaj poľutovaniahodný. Ruth vedela, že by mu pomohlo, keby ho uistila o jeho statočnosti. Keby mu poďakovala, že ju - ohrozujúc tým sám seba - priviedol až do domu. Nemala však na to nervy. Povedala mu to už toľkokrát, až tomu prestala veriť.
„Zavediem ťa tam,“ podujal sa statočne. S chrbtom prilepeným o stenu, akoby bol takto menej nápadný, sa plazil hore schodmi. Ruth kráčala kúsok za ním. S pobaveným výrazom sledovala jeho zvláštne pohyby a modlila sa, aby sa David nerozrehotal.
„Dave?“ zašepkala do tmy takmer nečujne. Nebola si istá, či je ešte tu. Nemala možnosť skontrolovať to. Ak ho opäť chytí nejaký bláznivý nápad súvisiaci s jeho matkou, zabije ho!
„Som tu,“ ozval sa jej pri uchu rovnako tichý šepot.
Trochu sa upokojila. Žalúdok jej však stále silnejšie stláčala neviditeľná ruka. Bola nervózna a v konečnom dôsledku si musela priznať, že má strach. Ocitnúť sa v tomto dome, navyše vyzbrojená len pár kúskami nového tovaru, ktorý jej poslali Fred a George na otestovanie... Zďaleka jej nebolo všetko jedno.
Draco ich previedol niekoľkými miestnosťami kým sa dostali na miesto. Ocitli sa vo veľkej izbe vyzdobenej veľkými obrazmi v hrubých pozlátených - alebo možno rýdzo zlatých rámoch. Okolo mohutného kozubu stálo niekoľko kresiel. Pri okne zase zapĺňal miesto čajový stolík a úplne vzadu pri ste stál písací stôl starý niekoľko storočí. Ruth nestačila žasnúť nad toľkou krásou a eleganciou, no Draco ani okom nemihol pri jej poznámkach o úžasnom vkuse jeho matky a neuveriteľnej ľahkosti s akou zladila jednotlivé kusy nábytku. On sa zaujímal len o vzory na kozube. Pritlačil jeden z ozdobných ornamentov a po jeho pravici sa odsunuli nízke dvere dokonalo splývajúce so stenou.
„Waw,“ neubránila sa úškrnu.
„Čo?“ podvihol obočie v naozaj prekvapenej otázke. Nad čím sa tu dá ‚wawkať‘?
„Keď si povedal ‚pod obývačkou‘ predstavila som si dieru v podlahe,“ priznala. „Dávaj pozor. Idem dolu sama. Keby niekto prichádzal, upozorni ma.“
„Hľadaj drevenú truhličku. Je v zásuvke,“ poradil jej. „Ak to nebude tam, potom... jedine v JEHO izbe.“
„Bude to tam. Neboj sa,“ povedala presvedčene a s rozsvieteným prútikom vliezla dnu. Rozhliadla sa na všetky strany. Bolo tu toľko predmetov. Nebude ešte niektorý z nich dôležitý? Nie je tu viac kúskov skladačiek, než len jeden jediný? „David! Musíš mi pomôcť!“
Vo vzduchu sa zjavila jeho hlava. „Neverím, že to poviem, ale ten Malfoy má vážne odvahu. Uvedomuješ si čo s ním urobia, ak ho s nami pristihnú?“
„Teraz mi tu nevyznávaj lásku k Malfoyovi, ale hľadaj tej medailón!“ napomenula ho a podľa Dracovej rady začala prehľadávať zásuvky. Tých tu ale bolo!
Hľadali niekoľko minút, keď David zrazu stíchol. „Nepočuješ hlasy?“
„Nie. Ja nemám svoje druhé ja,“ odsekla. „Hľadaj. Alebo už možno nemusíš.“
V chvejúcich sa rukách držala neveľkú vyrezávanú truhličku.
„Ber ju a padáme,“ poháňal ju. Opäť sa skryl pod plášť.
„Nedá sa otvoriť!“
„Nad tým teraz neuvažuj! Padáme! Tam hore naozaj niekto je!“ vybehol po niekoľkých schodoch a zastal. „Poď ku mne pod plášť.“
„Budeme nápadní,“ namietla, ale napriek tomu sa rozbehla na miesto, kde by mohol stáť.
Nedostala sa však ďaleko. Na vrchole schodiska sa zjavila známa ženská postava. „Veď to je Ruth Potterová,“ zasmiala sa Diana. „Opäť ty? Ako si sa dostala dnu?“
„Peši,“ odsekla. Srdce jej bilo až v hlave.
Diana sa zaškerila a v tej chvíli odniekiaľ vyšľahli červené plamene. Diana nestihla zareagovať. Bezchybný zásah omračovacím zaklínadlom.
„Musíme vypadnúť,“ zavrčal David.
Opäť počula jeho rýchle kroky. Rozbehla sa za ním. Prešli okolo nehybnej Diany, no v obývačke ich čakalo ďalšie prekvapenie. Oheň v kozube pukotal a v jednom z kresiel sedela Bellatrix. Draco sa zrejme ukryl, keď ich počul prichádzať.
„Vravela som Diane, že sa jej neoplatí nikam chodiť. Raz odtiaľ aj tak vyjdete,“ privítala ich, hoci Dave si bol istý, že plášť ho dokonale kryje. A nemýlil sa. „Snáď len nie si sama? Neverím, že by niekto mohol byť tak hlúpy a prísť sem sám.“
„Tak budete musieť,“ odvetila.
Dvere boli príliš ďaleko na to, aby ušla. A premeškala aj správny okamih. Bellatrix si uvedomila, čo to drží v ruke a oči jej zaiskrili.
„Vráť to! Ako to, že si ju našla? Okamžite pusť tú truhlicu!“ namierila na ňu prútik.
„V poriadku,“ zaklipkala Ruth očami, sklonila sa k zemi pomaly odkladajúc truhličku. „Na tri,“ zašepkala. „Expelliarmus.“
Neostávalo jej iné, ako spoliehať sa na Davida. V okamihu sa vystrela a namierila na súperku prútik. Bolo jej jasné, že ona ju nepremôže, ale Davida nevidí. A bude lepšie, keď o jeho prítomnosti nikto nebude vedieť.
„Expelliarmus!“ zakričala a podľa očakávaní, Bella jej zaklínadlo poľahky odklonila. O to väčší bol jej šok, keď jej prútik vyletel z ruky. Prekvapene vypúlila očiská. Zaškrípala zubami a v momente, keď sa Ruth opäť zohla po truhlicu, Bella vytiahla spoza opaska pokrútenú striebornú dýku. „So mnou sa hrať nebudeš!“ zvreskla, vrhla dýku do priestoru a škodoradostne sledovala ako rozráža vzduch.
Komentáře
Přehled komentářů
Idem rýchlo čítať ďalej, už ma vyháňajú od PC
ouu
(Mia, 9. 2. 2012 19:57)Lilly, rýchlo s Ďalšiou, lebo od nervov asi dostanem infarkt! Píšeš ridne dobre a napínavo, no dúfam, že sa Davidovi nič nestane!! Sirius mi strašne chýba, tak s Davidom nemaj žiadne škaredé úmysly :DD :))
Môj bože
(Mišina, 8. 2. 2012 20:38)Srdce mám dakde v krku a som na prášky začiatok celkom dobrý ale koniec??!?!!??! šak ty píšeš napínavo jak JKR!!! davaj rýchlo ďaľšiu rýchlo!!!!!
.
(Arya, 10. 2. 2012 22:15)