Najlepšie vo mne 2./X.
Noc zahalila krajinu temnotou. Bolo to najlepšie krytie aké mohol Remus využiť, postávajúc kúsok od brány školy opretý o chladný múr. Na prvý pohľad by ste ho v tej tme ani netušili. Napriek tomu tam bol. Tichý, odhodlaný, neoblomný a predsa hlboko presvedčený o zvrátenosti svojho počínania.
„Si tu?“ zašepkala polohlasne do tmy, očakávajúc rovnako tichú odpoveď.
Remusovo „áno“ Však bolo dôraznejšie a smelšie, než očakávala. Oboma ruky chytila chladné mreže brány. Snažila sa preniknúť očami do tmy, na miesto, kde stál jej priateľ. Akosi sa jej to však nedarilo. „Remus, ukáž sa mi a povedz...“ na chvíľu zaváhala. Vymyslieť kontrolnú otázku pre Remusa bolo vždy akosi ťažšie. „Aký je Dorkin patronus?“
„Vlk,“ ozvalo sa z tmy bez zaváhania a Remus konečne pristúpil k bráne. „Som tu kvôli úlohe z rádu, Lily. Musím niečo zariadiť v Zakázanom lese.“
V zámku zaštrngotali kľúče a brána sa otvorila. Lilin zrak na okamih zablúdil k oblohe. Mesiac bol už takmer dokonale okrúhly. „Budeš potrebovať pomoc?“
„Nie. Urobím to sám. Je to príliš nebezpečné,“ pousmial sa.
„Ide o vlkolakov?“ spýtala sa, kým prechádzali popri hradných múroch k lesu. „Myslíš, že tí, ktorí tu žijú ešte nie sú na jeho strane? Greyback sa už určite postaral o to, aby sa dozvedeli tie správne informácie.“
„To uvidím. No skôr, ako sa za nimi vydám, musím ešte niečo zariadiť. Potrebujem len, aby si zajtra večer. O takomto čase prišla k lesu za Hagridovou chalupou.“
„V poriadku,“ súhlasila. Obzrela sa na hrad za svojím chrbtom. Zdalo sa jej, že tej noci sa priveľa svieti. Niekto by ich mohol vidieť. „Radšej už bež. Buď opatrný.“
Lily sa vrátila do hradu, dúfajúc, že Remus bude naozaj v poriadku. Sľúbila Severusovi, že ho bude okamžite informovať, čo spôsobilo taký náhly Remov príchod. Skryla si kľúče pod habit. Vo vnútri hradu mohla hocikoho stretnúť. Dubové dvere hradu ešte neboli zamknuté, no každú chvíľu niekto príde a postará sa o to, aby nimi túto noc už neprešla ani myš.
Vybehla po schodoch a zabočila na vedľajšie schodisko, keď sa pred ňou zjavila Robyn.
„Kde si bola tak neskoro, Lily? Myslela som, že máš priveľa práce s úlohami,“ spýtala sa prekvapene. „Si celá premrznutá, bola si vonku?“
„Vonku? Áno, bola som v soviarni,“ zaklamala. „James je horší ako dieťa. Píše mi takmer každý deň! Raz za čas mu musím odpísať.“
„Nestretla si vonku nikoho? Priznám sa ti - nemysli si, že som paranoidná - ale náhodou som pozrela z okna a odprisahala by som, že som videla niekoho ísť k lesu. Vydesilo ma to. Čo ak sa tu dostal niekto - veď vieš od koho?“ zašepkala. Očami preskakovala z Lily na okolité obrazy a neustále sa obzerala, akoby naozaj čakala, že sa tu niekto zjaví.
Lily sa upokojujúco usmiala. Robyn jej hovorila o všetkých svojich skúsenostiach s čiernou mágiou, no už dávno sa jej zverila ja s tým, že ešte nikdy proti nej otvorene nebojovala. A prezradila jej aj to, aký má strach zo smrťožrútov.„Nikoho som nestretla. Vlastne idem ešte za Severusom. Požiadam ho, aby dal posilnil stráž pri bráne.“
„Máš pravdu, to bude najlepšie. Idem radšej zaistiť dvere,“ napadlo jej ,vytiahla prútik a bez ďalších slov zbehla dolu. Bolo jej jasné o čo ide. Lily vpustila dnu niekoho z rádu. Snape ju musel podporiť, inak by sa jej to nepodarilo. Všetky tie bezpečnostné opatrenia poznal len on. Ak by sa to spýtala priamo jeho, určite by jej povedal, že Temný Pán o všetkom vie. Ako by však tomu mohla veriť? Je tu predsa predne na to, aby sa v Rokforte už nikdy nediali záhadné veci bez vedomia Temného Pána. Musí ho informovať, aby si bol istý jej neochvejnou vernosťou.
Keď však vybehla pred bránu a chcela sa dostať za hranice školy, prekvapil ju tlmený chlapčenský smiech.
„Kto je tu?“ zavolala do tmy nahnevaná, že jej niekto skrížil cestu. „Zatváram bránu! Je tu ešte niekto?“
Zrazu sa pred ňou zjavili Harry a David, akoby vyrástli zo zeme. „Prepáčte, pani profesorka,“ povedal Harry skromne. „Boli sme len navštíviť Hagrida.“
„Nepotrestáte nás, však nie?“ zapojil sa David. „Nič sa nám nemohlo stať, boli sme s profesorom.“
„Bežte dnu,“ nariadila. Najradšej by im strhla päťdesiat bodov. „Nabudúce sa vráťte pred večierkou. Inak budete nocovať v lese.“
Zabuchla bránu a zaistila ju niekoľkými zaklínadlami.
Tej noci Remus zašiel tak hlboko do lesa, ako sa len odvážil. Vedel, že najväčším problémom by mohli byť kentauri. Zatiaľ sa po nich neobjavila ani stopa.
Tlmené svetlo z jeho prútika dopadalo na zem. V mäkkej zemine hľadal stopy iných kopýt. Drobných a nenápadných. Jednorožce sú veľmi citlivé na chlad. Určite sa budú skrývať. Vďaka častým potulkám po lese vedel kde by ich mohol nájsť. Na južnej hranici lesa sa medzi stromami ukrývala skalná stena. Nikdy ju celkom neprebádali, ale dúfal, že jej mocné ramená poskytnú jednorožcom úkryt.
Mesiac už svietil vysoko na oblohe, keď sa dostal na dohľad ku skalám. Zastal a napäto počúval. Možno začuje ich tichý horúci dych odrážajúci sa od stien skrytej jaskyne. Jednorožce však zriedka vchádzajú do uzavretých priestorov a takmer nikdy nespia. Oprel sa rukou o strom a úpenlivo premýšľal. Ako ich nájde? Nesmie ich vyplašiť. Potom by už nemal šancu nájsť ich.
A potom. Akoby ho osvietilo. Zamával prútikom. Opäť, rovnako ako minulý večer, sa pred ním objavil modrasto strieborný jednorožec.
„Nájdi mi ich. Zvládneš to?“
Patronus sklonil hlavu. Rohom sa takmer dotkol zeme, no inak sa ani nepohol.
„Prosím. Nájdi ich.“
Zdvihol hlavu a pozrel Removi priamo do tváre. Inteligentne a pozorne, akoby naozaj nad niečím uvažoval. Remus vedel, čo je za tým. Patronus cítil jeho odpor k tomu, čo sa deje.
Napokon sa však pohol a on ho, čo možno najtichšie, nasledoval.
Trvalo dlhšie, než očakával, kým jednorožec zastal na okraji akejsi čistinky. Chvíľu pozoroval niekoľko jednorožcov ležiacich pod holým nebom. Potom zmizol.
Remus sa v absolútnej tichosti skrýval za stromom. Musel si premyslieť, čo sa bude diať ďalej. Nemôže požiť zaklínadlo priamo na jednorožca. Nezabralo by to. Musí ho zviazať.
Pod jemne previsnutými konármi sa usadila väčšia skupinka. Bolo pravdepodobné, že tam budú aj mláďatá. Keby sa dospelé, žiarivo biele jednorožce uhli trochu bokom, potom by nebol problém zazrieť zlatú srsť mláďat. Už teraz sa mu zdalo, že pri mesačnom svetle vidí odlesky.
Nenápadne sa zakrádal pomedzi stromy dosť ďaleko na to, aby ho jednorožce nezačuli. Zároveň ich však nestratil z dohľadu. A potom ich zbadal. Tri mláďatá ležali na studenej zemi. Tlačili sa jedno k druhému, aby sa čo najlepšie zohriali. Otierali sa o seba a pohadzovali zlatými hrivami. Boli nádherné.
Remus zamieril prútikom na jedného z nich. Nerozmýšľal, jednoducho si vybral toho, ktorý bol najbližšie. V duchu sa pripravil na neverbálne zaklínadlo. Nechcel, aby ich jeho výkrik vyplašil. Mohol by mu do rany vbehnúť starší jednorožec. Šibol prútikom a vzduchom preletelo žlté svetlo.
Lúkou sa okamžite rozľahol zvuk dupotania kopýt. Jednorožce sa rozpŕchli na všetky strany. Boli príliš vystrašené na to, aby sa starali jeden o druhého. Mláďa zviazané hrubými povrazmi si nevšímali.
Lily opäť vybehla z hradu pod rúškom noci. Nečakala, že Remus tam už bude. Ale mýlila sa. Stál medzi stromami nepatrný ako tieň.
„Remus? Si v poriadku?“ pobehla k nemu.
Zdalo sa jej, že v ruke drží niečo ako nôž, no nebola si v tej dme istá.
„Len si vezmi toto,“ povedal. Natiahol k nej ruku s predmetom. Celý sa triasol. Keď bola celkom blízko neho, videla aký je strhaný. Nikdy nevyzeral úplne zdravo, ale teraz akoby ostarol o desať rokov. Za jedinú noc.
„Premerlina, čo sa ti stalo?“ zapišťala vystrašene.
Remus naliehavo potriasol predmetom v ruke. „Vezmi si to, ale nedotýkaj sa ma, dobre.“
Nechápavo sa chytila predmet zabalený do kusa látky. Bola na nej zaschnutá krv. Lily sa zachvela od chladu, ktorý ju zachvátil zvnútra. Bol to zlatý roh jednorožca, nie väčší ako dýka. „Ako si k tomu prišiel?“
„Daj to Jamesovi. Alebo rovno Severusovi. Tým sa dajú zničiť horcruxy,“ vysvetlil. „Ja musím ísť. Musím... bude spln.“
„Takto nemôžeš odísť,“ namietla.
„Nikomu nepovedz čo som urobil.“ Zhlboka sa nadýchol a bolestne privrel oči. „Musím ísť.“
Lily bojovala so slzami, ktoré sa jej tlačili do očí. „Ale vrátiš sa, však?“
Neodpovedal. Len zacúval medzi stromy.
Musel ísť.