Najlepšie vo mne 2./VII.
„Ako môžeš byť taká nevďačná?“ mračil sa Harry na sestru, keď sa opäť ocitli v Rokforte.
„Nevďačná? Ja, že som nevďačná?“ vrčala. „Chcem len trochu viac súkromia. Vieš ako to vyzeralo minulý rok!“
„Neopováž sa obviňovať rodičov z tvojho nepodareného ľúbostného vzťahu,“ požiadal ju, keď si spomenul na Bena. „Jednoducho ste sa k sebe nehodili.“
„Samozrejme, že sme sa k sebe nehodili. Žiarlil na každú maličkosť! Ja nie som nikoho osobným majetkom.“
„A už ťa to s ním nebavilo,“ pripomenul David.
„Máš pravdu. Takmer by som zabudla,“ pripustila pokojne. „Ale prečo práve mamča dostala miesto profesorky? Ako nás môže objektívne hodnotiť? Ako môže oznámkovať naše vedomosti? Veď ona vie, že nič neviem!“
„Nerozčuľuj sa,“ dohovárala jej Hermiona. „A čo tá druhá profesorka? Profesorka Jonesová?“
Ginny pokrčila plecia, no Ron sa uškŕňal: „Tá vyzerá byť v pohode.“
„Keď tak na ňu pozerám, neviem sa dočkať keby budeme mať obranu!“ priznal David.
„Môžeš ju mať aj hneď. Ak chceš, vypálim po tebe pár nepríjemných zaklínadiel,“ ponúkla sa Ruth ochotne a už by bola siahla po prútiku, no vtom sa taniere pred nimi vyprázdnili a v sieni nastal ruch. Bol čas ísť spať.
„Ruth,“ zastavila ju Hermiona, keď sa všetci zbierali na odchod. Chytila ju za ruku a pritiahla trochu k sebe. „Nezahrávaj sa s Davidom. Teraz na to nie je najlepší čas. Myslím, že je pod veľkým tlakom a sám nevie, čo chce.“
„Nič mu nerobím,“ ohradila sa šeptom. „Je mi ako brat, Hermiona! Obaja to tak berieme. A som dosť veľká na to, aby som vedela čo mám robiť aj bez tvojej pomoci. Mám pätnásť, jasné?“
„Ja viem. Len sa bojím o Davida. Možnože zbytočne,“ pripustila, pustila jej ruku a pobehla za ostatnými.
Ozvalo sa nesmelé zaklopanie na dvere. James zdvihol hlavu. Nemal náladu na návštevy a vôbec sa nesústredil na text v hrubej, čiernej kožou potiahnutej knihe. Len matne vnímal jej nechutný obsah. Zdalo sa, že kniha o horcruxoch je rovnako hnusná ako pocit neistoty, ktorý ho ovládal odkedy Lily odišla do Rokfortu bez neho. Poprosil síce Harryho, aby aspoň občas robil Lily spoločnosť, no Snapova prítomnosť a jeho romantické city k Lils ho vážne zneisťovali. Nebál sa, že by ho Lily prestala ľúbiť. Ak si niečím na tomto svete mohol byť istý, tak jedine jej láskou, ktorú mu už len tento rok toľkokrát prejavila. Neveril Snapovi. Ukázal, aký vie byť úskočný a prefíkaný, len aby dosiahol svoje.
Opäť klopanie. „Pán Potter? Ste tu?“ ozval sa hlas Viktora Kruma.
„Vojdi,“ odvetil konečne.
Viktor vošiel dnu. Zavrel za sebou a zostal stáť pri dverách. „Nerád vás vyrušujem, asi máte prácu.“
„Mal by som mať. Neviem sa však pohnúť z miesta,“ priznal James, znechutene zazrel na knihu a obzrel sa okolo. Zostať zavretý v izbe s tým mladým chalanom sa mu zdalo čudné. Zrazu ani nevedel, prečo mu dovolil vstúpiť dnu, do svojho súkromia. „Poďme na balkón. Mám tam odložené pivo,“ navrhol.
Viktor prikývol. Výhľad na oceán a slnko klesajúce k oblohe bol krásny. Nie preto však prišiel za Jamesom, rovnaký výhľad bol aj z jeho izby. Vzal si pivo, oprel sa o zábradlie a pozeral do diaľky.
„Vraj ste tiež hrávali metlobal,“ podotkol nevinne.
„Hrával. A sakramentsky dobre,“ pochválil sa James, uškrnul sa pri spomienke na školské časy a sadol si do ľahkého dreveného kresla. S nohami vyloženými na zábradlí si užíval slabé poryvy vetra. „Myslím, že som bol lepší ako ty.“
„To nemôžeme posúdiť,“ rozumne podotkol Viktor. „Ale v niečom ste boli lepší. A ešte stále ste.“
„Len v jednom?“ škeril sa. „O čo ide, Viktor?“
„O Hermionu,“ povedal, odpil si poriadny dúšok z fľaše a zamračil sa. „Bojím sa, že ma nikdy nebude mať tak rada ako vás pani Potterová. Nepoznám vás dlho, ale zdalo sa mi, že ste najšťastnejší manželia na svete. Aj Hermiona by taká mala byť. Taká šťastná.“
„Potom ju takou urob. Povedal by som, že máš veľkú šancu,“ povzbudil ho.
„Ale ona je zatiaľ len kamarátka. Keď som prišiel myslel som si, že už chodí s Ronom,“ priznal. „Ona tvrdí, že nie, ale niečo medzi nimi je... Neviem to povedať v angličtine. Je medzi nimi teglo. Rozumiete mi?“
„Myslím, že viem o čom hovoríš,“ prikývol. „Môžem ti poradiť len aby si bol trpezlivý a urobil všetko pre to, aby si ju získal. Urob všetko, aby si si neskôr nemusel vyčítať, že si mohol spraviť viac.“
Vrásky na Viktorom čele sa ešte prehĺbili. „Pricestoval som kvôli nej. Vzdal som sa miesta v národnom družstve. Bál som sa, že by sa jej niečo stalo a ja by som bol ďaleko. Je to tu veľmi nebezpečné. Ja nie som odvážny. Neprišiel som zomrieť za vašu vec. Chcel som len byť tu, keby niečo potrebovala.“
James sa pobavene pousmial, zložil si okuliare a hlbšie sa vnoril do kresla. „Keby to bolo na mne, bojoval by som každý deň už dávno som nemal príležitosť poriadne si precvičiť zaklínadlá. Ale nateraz musíme čakať. Obaja musíme čakať na to svoje.“
„Čoskoro sa to stane, však? Mám taký čudný pocit.“
„Vo vzduchu je napätie. Vieme, že Voldemort proti nám zbrojí. Vlkolaci na severe sa opäť dali dokopy. Ak začnú plieniť dediny, bude to začiatok konca. Ale predtým musíme prísť na to, ako ho zničiť,“ obzrel sa do izby. Knihy o horcruxoch naňho ešte vždy čakali. „Môžeš mi v tom pomôcť. Poviem ti, čo je vo veci, ak mi sľúbiš, že budeš mlčať ako hrob.“
„Nehovorte mi nič, ak nesmiete,“ váhal.
„Ja ti to môžem povedať. Len musím vedieť, že ty to nezveríš neuvážene do nesprávnych rúk,“ opravil ho James.
Viktor sa tuho zamyslel. Mal príležitosť prispieť k zničeniu nepriateľa. Hermiona by to veľmi ocenila. Ak je podmienkou len jeho mlčanlivosť, nemal by to byť problém. Nikdy toho veľa nenahovoril. „Nepoviem ani slovo.“
Predral sa cez dav pred učebňou. Kde len môže byť? Hľadajúc jej havranie vlasy v dave sa cítil trochu ponížený, ale keď už si sľúbil, že jej to povie, nebude sa vzdávať. Musí byť úprimný aspoň k sebe.
Konečne ju zazrel. Ale ako na seba upozorniť? Keby sa len chcela obzrieť a zbadať ho! Zdalo sa, že je príliš pohltená rozhovorom so spolužiakmi.
Vtom sa okolo neho šuchol chlapec s plnou náručou kníh. Draco zrýchlil a keď ho predbiehal, sotil ho k stene. „Nezavadzaj!“ zavrčal najhlasnejšie ako mohol. Hluk na chodbe stíchol. Veľa tvárí sa otočilo k nemu, ona však pozrel priamo na Ruth. Konečne ho zaregistrovala. Podvihol obočie a pohodil hlavou ďalej do chodby. Takéto signály využívali ešte minulý rok, keď sa mu venovala každú voľnú chvíľu. Napravil si tašku na pleci a ďalej si rozrážal cestu davom.
Ruth okamžite vyrazila za ním.
„Kam ideš? Máme hodinu!“
„Na záchod!“ odvetila, oblúkom sa vyhla Šalune Lovegoodovej a pridala do kroku. Chvíľu si myslela, že si z nej len robil srandu, ale potom ho zbadala, ako vyčkáva pri bočnej chodbe a vzápätí sa v nej stratil. Pobehla vpred. Chcela ešte stihnúť hodinu. OPČM bola s novou profesorkou veľmi zábavná!
„Čo chceš?“ vyhŕkla, len čo ho dobehla. Chodba bola prakticky prázdna a mohli sa v pokoji porozprávať.
„Viem niečo, čo by ťa zaujímalo,“ odvetil šeptom.
„Nešepkaj, budeme podozriví,“ povedala. „O čo ide? Musí to byť vážne, keď si ohrozil svoju vzácnu povesť týmto rozhovorom.“
Draco zbledol. Nebolo prezieravé urážať ho v takejto chvíli. „Nič ti nemusím hovoriť a budem v bezpečí ako doteraz.“
„Samozrejme, lebo tvoj zadok je povýšený nad všetky ostatné,“ zavrčala. „Vyklop to, keď si už začal. Alebo radšej nechaj tak... ako vždy.“
Sledovala ako mu trhá svalom na brade. „Prečo ti už nezáleží na tom, čo sa mi stalo?“ spýtal sa naivne.
„Pretože si ma sklamal. Veľmi si ma sklamal, keď si mi odmietol pomôcť s otcom,“ priznala.
„Čo ak to môžem napraviť? Ak to dnes napravím, budeš ma mať opäť rada, Ruth?“
„Nemôžeš si ma kúpiť,“ odvetila. „Ale môžeš to skúsiť.“
„Poviem ti všetko. Všetko, čo viem. Len ma nenechávaj opäť samého. Potrebujem ťa, chápeš? Nemôžem prežiť ani deň v tom dome bez myšlienok na teba,“ pozeral na ňu trochu vyčítavo a nahnevane. „Budem ti hovoriť všetko. Budem robiť všetko, čo chceš, len ma v tom nenechávaj samého. Nikdy viac.“
Bola by to veľmi dojímavá prosba, keby to neznelo ako rozkaz. Ruth sklopila zrak. Ako by mohla z tejto situácie vyťažiť maximum? Nič mu nemohla sľúbiť. Jej veľký ošiaľ už pominul, ale túžila vedieť všetko, čo zistil. Musela to zistiť! „Povedz mi to a budem ti do konca života vďačná. Netvrdím, že zabudnem na to, čo bolo, ale týmto to možno napravíš.“
„Možno?“
„Draco... Len mi to konečne povedz. Kedykoľvek sa na mňa môžeš obrátiť tak, ako dnes. Urobíš tým dobrú vec a ty nebudeš ohrozený,“ pousmiala sa, uprene mu pozerajúc do očí. „Len do toho. Neboj sa. Ja ťa predsa nezradím.“
Pomaly vykročil chodbou ďalej, zastavil sa až pri dverách do záchodov. „Poď sem,“ požiadal ju.
Bol to dievčenské záchody, no zjavne ho to netrápilo a Ruth už vôbec nie.
„Niečo som počul. Kým som bol na prázdninách. Tá ženská - Blacková...“
„Davidova mama?“ uisťovala sa.
Draco prikývol. „Priniesla MU niečo. A ON to ukryl v dome. Niečo veľmi vzácne. Niečo, na čom MU nesmierne záleží. Bellatrix sa ponúkla, že to ukryje vo svojom trezore v Gringottbanke, ale ON odmietol. Vraj je to v bezpečí v dome.“
„Bolo to asi tak začiatkom augusta?“ rýchlo rozmýšľala Ruth.
„Áno,“ súhlasil.
„Ten medailón. Rád vie prečo je vzácny. Mali by vedieť kde je. Budú ho chcieť dostať,“ uvažovala nahlas.
„Do nášho domu sa nikdy nedostanú,“ zamračil sa. „Čo je to za vec? Ten medailón?“
„Neviem,“ priznala. „Ale zistím to. A ak bude naozaj také nevyhnutné dostať ho, pošlem ľudí z rádu k vám domov. Možno to nebude nutné a určite sa nikdy nedozvedia, že si do toho zapletený, tak sa neľakaj. Ďakujem, že si mi to povedal.“
„Takže som pomohol?“
„Áno. A snaž sa spomenúť si na detaily. Možno sa nám ešte zídu,“ usmiala sa naňho a vyšla von. „A ešte... Poď preč z tých dievčenských záchodov. Niekto si pomyslí, že si tu sliedil.“
„Oh, nie! To je to najhoršie, čo by si mohol urobiť!“ protestovala Ginny chytajúc sa za hlavu. Celý Harryho náčrt novej taktiky v metlobale pokrčila a hodila do ohňa. „Musíme byť minimálne dvaja na pravom krídle ak chceš, aby Ron ustrážil obruče zľava! Pozri sa na toto...“
Vzala do ruky brko a energicky nakreslila inú schému.
„Ubránim všetky tri obruče! Je to moja práca. Ja som obranca!“ durdil sa Ron.
„Ale nie s takým výrazným posunom vľavo. To by si nemohol lietať, ale premiestňovať sa! Trochu pri tom rozmýšľajte vy dvaja!“
Ruth sa prevrátila na druhý bok a vymenila si otrávený pohľad s Hermionou. „Akoby to nebolo jedno,“ komentovala. „Harry aj tak chytí strelu skôr ako naškriabu čo i len päťdesiat bodov.“
Hermiona sa hrdo zasmiala. „Ja sa len čudujem ako si nechajú od Ginny rozkazovať.“
„Vie ako na to,“ povedala, záhadne sa usmiala a zaškúlila na pergamen v kamarátkiných rukách. „Od Viktora?“
„Áno, teší sa, až prídeme domov na Vianoce. Trochu sa tam bez nás nudí, ale dostal nejakú úlohu, takže to nie je také zlé,“ poskladala list a blažene sa usmiala.
„Hermiona, môžem ti niečo povedať? Ale úplne dôverne,“ naklonila sa bližšie k nej.
„Ak myslíš, že by som to mala vedieť.“
Ruth skontrolovala ostatné decká. Keďže do polemiky sa zapojil aj David, nehrozilo, že by si ich dve niekto všímal. Presadla si k Hermione a povedala jej všetko, čo sa dozvedela od Draca. Nepotrebovala sa vyspovedať. Potrebovala dať Hermione dôvod, aby z Viktora vytiahla tajné informácie. Nepovedala jej priamo, čo od nej očakáva. Vedela, že Hermiona by sa vzoprela. Musí na to prísť sama, aby mohla byť hrdá na svoj prenikavý intelekt. Zostáva len dúfať, že to nebude trvať pridlho.