Najlepšie vo mne 2./VI.
Snape si pomaly, takmer neisto sadol do vysokého vyrezávaného kresla. Pod prísnym Dumbledorovým pohľadom sa cítil nesvoj. Toto kreslo mu nepatrilo. Cítil to každou bunkou svojho tela. Mala tu sedieť Minerva McGonagallová.
„Ako sa vám podarilo presvedčiť školskú radu, môj pane?“ spýtal sa, hoci tušil odpoveď skôr, než sa Voldemortove tenké pery zvlnili v nepeknom úsmeve.
„Pre mňa nie je nič nemožné, Severus. Táto škola je moje prvé víťazstvo,“ odvetil. Zdalo sa, že je veľmi spokojný sám so sebou. Všetko mu vychádzalo podľa jeho predstáv. „Naše plány sa napĺňajú, však, Severus?“
„Áno, môj pane, zdá sa, že všetko prebieha hladko,“ prikývol.
„Až na pár drobných chybičiek, je tak, Severus?“
Snape sa trochu naklonil dopredu, akoby mu kreslo bolo o niečo menej pohodlné, než pred chvíľkou. „Len ten, kto nerobí nič, nespraví žiadnu chybu, môj pane.“
„Ako Lucius,“ podotkol Voldemort.
„Pekný príklad,“ súhlasil a vstal. Uvažoval kam tým Temný pán smeruje.
Voldemort si prezeral portréty bývalých riaditeľov a riaditeliek. „Ale my si už žiadne chyby nemôžeme dovoliť. James Potter mal byť už dávno mŕtvy. A napriek tvojim sľubom neustále počúvam o Fénixovom ráde. Po Dumbledorovej smrti mal byť zničený celý rád!“
„Priznávam svoju chybu, môj pane. Rád som veľmi podcenil. Sú silnejší ako som si myslel.“
„Ale nie silnejší ako my,“ zavrčal Voldemort a Snape poslušne prikyvoval.
„Keď už spomínate rád, mám istý návrh,“ podotkol, akoby si na niečo len teraz spomenul. „V škole sa uvoľnili dve profesorské miesta. Predpokladám, že teraz, keď je škola v našich rukách, nebudú tu potrebné žiadne hliadky aurorov. Napriek tomu by bolo výhodné mať pod dohľadom aspoň jedného člena rádu.“
„Buď konkrétnejší,“ vyzval ho so záujmom.
„Chcel by som ponúknuť miesto profesorky Lily Potterovej. Určite to prijme už len kvôli svojim deťom, posilní to moju dôveryhodnosť v ráde a navyše, je dosť ľahko manipulovateľná. V správnych rukách sa z nej ľahko stane náš spojenec.“
„Na jej slabosť si sa už raz spoliehal a nevyšlo to. Nemala to byť práve ona, kto vydá Jamesa Pottera na smrť a ešte ti aj poďakuje?“
„Ale tentoraz tu James Potter nebude, môj pane,“ uškrnul sa Snape. „Pomôže to posilniť moje spojenie s rádom, moju dôveryhodnosť a zároveň budem mať všetko pod kontrolou.“
„Dobre teda. S Robyn si budú určite rozumieť.“
„S Robyn?“ zamračil sa Snape.
„Už som jej to miesto sľúbil, Severus. Profesorka obrany proti čiernej mágii. Nebudeš tu na všetko sám,“ povedal, keď zastal pohľadom na portréte Albusa Dumbledora a chladne sa zasmial. „Profesorka Robyn Jonesová. Vlastne, mal by som povedať zástupkyňa riaditeľa.“
„Nebude to príliš nápadné? Nová tvár a hneď zástupkyňa?“
„Nechám to na tebe, Severus. Robyn príde čoskoro. O jej oddanosti mojej osobe nemusíš pochybovať. Môžeš sa s ňou rozprávať o všetkom.“ Voldemort prešiel cez miestnosť a stratil sa za dverami.
Snape tiež dlho neuvažoval, kým si prehodil cez plecia dlhý čierny plášť a pomaly ho nasledoval. Je načase zvolať poradu Fénixovho rádu. Veď od Dumbledorovej smrti sa ešte nestretli a nastalo toľko komplikácií...
„Čo sa stalo, Molly?“ prihovorila sa jej Tonksová starostlivo, keď dorazila do sídla rádu a videla jej vyplakané oči a sčervenené líca.
„Nič, Dorka, sadni si. Dáte si kávu? Čaj?“ spýtala sa Remusa, ktorý vyzeral opäť o niečo biednejšie, hoci pri Dorke vždy žiaril.
Hermiona využila situáciu, keď sa pani Weasleyová otočila ku kuchynskej linke a naklonila sa k nim. „Fred a George predvčerom odišli žiť do Londýna.“
Remus sa mierne zamračil, no Tonksová sa zachichotala. „Vraveli mi o svojich plánoch. Neverila som, že naberú odvahu!“
„Je to hlúpe,“ usúdil Remus. „V dnešnej dobe...“
Dvere sa otvorili a všetci stíchli. Prišiel Snape. Pozdravil len kývnutím hlavy a sadol si na koniec dlhej drevenej lavičky, čo najďalej od ostatných.
„Dáte si?“ spýtala sa Molly so šálkami v rukách. Vyznelo to trochu ostrejšie, než plánovala.
„Nie,“ odmietol Snape. „Neprišiel som na posedenie pri čaji. Kde sú všetci?“
„Na ceste,“ milo odvetil Remus, kým ho Tonksová hladila po vlasoch. „Teda, Lily s Jamesom sa asi trochu zdržia.“
„Sú predsa hore,“ zneistela pani Weasleyová.
„Áno, ale majú niečo rozrobené,“ odvetil s úškrnom.
Snape zbledol a zabodol pohľad do stola.
Hermiona zružovela, len Dorka sa zasmiala: „Myslíš ten siahodlhý rozhovor s deckami?“
„Pravdaže,“ prikývol Remus akoby to bola samozrejmosť.
Hermiona sa rozosmiala. Dvere sa opäť otvorili a vošli Ron s Viktorom. Obaja sa tvárili akosi namrzene. Ron zazrel na Snapa a sadol si k Hermione. Podobne sa zachoval aj Viktor, no on sa aspoň usmial, keď ju videl smiať sa od ucha k uchu.
„Čo tu hľadáte, mládež? Nemyslite si, že vám dovolím zavadzať tu,“ prísne povedala pani Weasleyová pri pohľade na Rona, ako sa snaží vymyslieť tému, ktorou by Hermionu naplno zaujal.
„Nechce sa mi počúvať ako sa Ruth háda s mamou,“ odvetil kyslo. „Hneď vypadneme, však, Hermiona?“
„Iste, pôjdeme hore,“ súhlasila, otočila sa k Viktorovi a dodala: „K Ginny a Ruth.“
„Prečo Hermiona nemôže zostať?“ spýtal sa Viktor. „Bude mať sedemnásť.“
„To budú mať všetci,“ zamračila sa pani Weasleyová. „Ale zatiaľ nemá a nie je členkou rádu. Pôjde hore k ostatným.“
Ron sa uškrnul. Toto bola jeho najväčšia zbraň. Neplnoletosť, škola. Deväť mesiacov s Hermionou. Bez Viktora.
Kým sa pozbierali všetci členovia rádu, na domček padla tma.
Hermiona sa potichu rozlúčila s Viktorom a v Ronovej spoločnosti vyšla z kuchyne. Sklá vysokých okien v predsieni im dopriali nádherný výhľad na hviezdnu oblohu.
„Idem na chvíľu von,“ oznámila Ronovi. Ak sa ho tým chcela zbaviť, neuspela. Ron ju okamžite nasledoval.
„Je tu krásne, však?“ usmieval sa nervózne.
Hermiona stiahla obočie. „Myslela som, že je to pre teba väzenie.“
Ron očervenel až po uši. „Budem si musieť dobre rozmyslieť, čo nabudúce pred Ginny poviem.“
„Hovoril si to aj pred mnou,“ usmernila ho. „To Viktor sa na tú krásu nemôže vynadívať. Ešte nikdy nebýval v domčeku na pobreží.“
„Naozaj? Je niečo čo Viktor nerobil? To ma dosť šokovalo,“ zavrčal ironicky, čupol si na okraj brala a zahľadel sa do diaľky.
„Čo proti nemu máš?“
„Nič. Som v pohode. Viktor je v pohode,“ vzal zo zeme kamienok a celou silou ho hodil smerom k morskej hladine.
„Rozprávaj sa so mnou normálne. Mne sa nechce stále hádať čo ti sadlo na nos, Ronald!“ osopila sa naňho. „Správaš sa ako malé dieťa.“
„Tak choď za Viktorom a rozprávajte sa ako dospelí. Veď máš skoro sedemnásť, však? Už si preňho dosť dobrá...“
Hermiona sa narovnala. Jej tvár nevyjadrovala nijaké emócie. Pôsobila úplne chladne. „Takže ty proste len žiarliš. Pekne...“
Otočila sa späť k domu s úmyslom odísť, ale potom si to rozmyslela. Opäť pozrela na svojho kamaráta. Nebude sa s nimi donekonečna naťahovať a čakať, kto z nich sa prvý rozhýbe. A navyše, Viktor určite nepricestoval len kvôli Voldemortovi. Mohol pokojne žiť niekde v Bulharsku a nezaťažovať sa problémami, ktoré sa ho absolútne nedotýkajú. „A máš aj na čo žiarliť. Uhádol si. Som preňho dosť dobrá a vždy som aj bola. To sa o tebe nedá povedať. Mnohokrát si mi dokázal, že ti v podstate za to nestojím.“
Až potom, keďže Ron sa naďalej venoval hádzaniu kamienkov, sa vrátila dnu. Vybehla na poschodie a zamierila priamo do svojej izby. Ruth a Ginny tam určite budú tiež. Nemýlila sa. Boli tu všetci. A Hermiona sa stala svedkom ďalšej hádky.
„Nezvalíš to na mňa, David Black!“ výhražne na neho ukazovala prstom Ruth a v tvári celá horela. „Vravela som ti, že mám z toho domu vypadnúť kým je čas. Vravela som, že tam niekto je a ty si ma nechal ísť samú... !“
„Mala si sa držať pri mne. Nič by sa nestalo,“ odpovedal takmer pokojne.
„Vedel si, že tam je! Zavolal si ju! Čo sú to za nápady zavolať si do domu smrťožrúta!“
„V prvom rade som volal svoju matku,“ odvetil chladne. „Zabúdaš o kom hovoríme.“
Ruth pokrútila hlavou a na moment sa zasmiala, akoby počula nejaký absurdný vtip. „Ty ju ešte aj teraz zastávaš? Po tom všetkom, čo sa stalo? Nepočúval si, čo povedal môj otec? Bola tam, keď zabili Siriusa, to ona ho tam priviedla! Ako jej môžeš veriť?“
„Je to moja matka!“
„Ruth, nechaj to tak,“ zavrčal Harry rozvalený na posteli. „Je to výhradne Davova vec.“
„A mne kvôli nej šlo o život!“ zamračila sa. „David, si idiot!“
„Stačilo, Ruth,“ napomenula ju aj Ginny. „S tým už nič nenarobíš a navyše, sú tu dôležitejšie veci. Čo ten medailón? Vaši rodičia vraveli, že tušia prečo je taký vzácny.“
„A aj vám to prezradili?“ spýtala sa Hermiona štipľavo. Odpoveď poznali všetci.
Harry pokrútil hlavou. „Ale to neznamená, že to na to neprídeme.“
„Čo chceš urobiť? Predlžovacie uši sa dnu nedostanú a neviditeľný plášť pri Moodym nepomôže,“ vyratúvala Ginny na prstoch.
„Nie je treba žiadne špeciálne prístroje. Máme Hermionu,“ uškŕňal sa Harry a David sa zrazu srdečne rozosmial.
„Mňa?“ nechápala Hermiona.
„To ona nikdy neurobí,“ neustále sa smial David. „Vieš, že nie!“
„Ale čo? O čom hovoríte?“ rovnako nechápavo sa spýtala Ruth.
„Hermiona by to mohla veľmi ľahko dostať z Kruma,“ vysvetlil Harry. „Len keby si sa okolo neho trošku viac pomotala a jemu zmäkne mozog.“
„Na to zabudnite,“ nesúhlasila. „Nebudem ho využívať.“
„Kto povedal, že ho máš len využívať?“ zapojila sa Ginny. „Poriadne to predsa medzi vami iskrí.“
„A práve preto to nebudem rúcať,“ odvetila zanietene a rozhodne si sadla na posteľ. To by sa museli diať iné veci, aby Hermiona hrala nečestnú hru. To by muselo ísť o viac ako len o domnienky.
Snape sa chladne usmieval nad Jamesovou ostražitosťou, ktorá bola badateľná vždy, keď prehovoril. „Musíme predsa naďalej strážiť školu. Aurori sa musia vrátiť na svoje pozície!“
„To nie je možné,“ zamietol Snape. „Temný pán mi s dôverou zveril školu do rúk. Nemôžem sa tak okato spájať s ľuďmi, ktorí zbroja proti nemu.“
„Ty o Rokforte nerozhoduješ.“
„Z vôle profesora Dumbledora a rovnako z vôle Temného pána...“ pomaly prehovoril Snape a jeho studený hlas sa ťahavo rozliehal po kuchyni. „Vedenie školy prešlo do mojich rúk. Školská rada ma ako jediného kandidáta menovala riaditeľom práve dnes.“
Miestnosť naplnil tichý šum.
„Dumbledore je už mŕtvy, takže na to miesto ťa musel dosadiť Voldemort, však je to tak?“ podozrievavo prižmuroval oči Remus.
„Všetci viete, že Temný pán ovláda veľmi mocných ľudí,“ odvetil.
„Takže on už rozhoduje v Rokforte?“ spýtal sa Viktor zamračene. „Rokfort mu teraz patrí?“
Všetci pozreli na Snapa. Čakanie na odpoveď sa všetkým zdalo pridlhé, hoci trvalo sotva pár sekúnd. Na Snapovej tvári sa nepohol ani sval, kým neprehovoril: „Vzal som to miesto na žiadosť Albusa Dumbledora. Prijal som tú ponuku, pretože ak by som to neurobil, Temný pán by stratil vo mňa dôveru a určite by našiel za mňa náhradu. Verte tomu, že tá náhrada, by sa nikomu z nás nepáčila.“
„Ešte šťastie, že si sa tak veľkodušne obetoval,“ podpichol ho James, za čo si vyslúžil Lilin nahnevaný pohľad.
„Nevšímaj si ho, Severus. Povedz radšej čo plánuje Voldemort spraviť s Rokfortom? Otvorí sa škola?“ požiadala ho, kým Jamesa upokojujúco škrabkala po chrbte.
„Otvorí,“ odvetil. „A budeme potrebovať nového profesora elixírov. Navrhujem, aby si to miesto prevzala ty, Lily.“
„Tak to nie,“ protestoval James.
„Prečo nie? Je to perfektná príležitosť ako prepašovať aurora do hradu. Môžem dozrieť na decká a zároveň pomôcť Severusovi...“
„‘Severus‘ tvoju pomoc nepotrebuje. Ak chcete v hrade aurora, nech sa páči, tam je Tonksová. Alebo vezmite mňa!“ navrhol.
„Ty chceš učiť elixíry?“ podvihla obočie. „Nechaj to na mňa, prosím ťa, vieš ako ten predmet milujem.“
Nesúhlasil, ale ani sa jej to viac nesnažil vyhovoriť. „A čo obrana? Kto bude učiť obranu proti čiernej mágii?“
„Prijal som Robyn Jonesovú,“ oznámil Snape. „Má pestré skúsenosti vo svojom obore, má pedagogickú prax a je nestranná.“
„Ešte sa o tom porozprávame a zajtra ti dám vedieť, Sev,“ sľúbila Lily z obavy, že ak sa zamotajú do tohto problému, nikdy sa nedostanú ďalej.
Snapov nemý súhlas jej stačil.
Komentáře
Přehled komentářů
Na ktorú stranu ten hajzel vôbec hrá? chvíľu som si myslela že je s Fénixovým rádom, ale teraz neviem...
...
(Arya, 6. 2. 2012 15:41)