Najlepšie vo mne 2./V.
Ruth sedela za kuchynským stolom a už po stý raz rozprávala Harrymu čo sa stalo, kam zmizli a prečo sa nevrátili obaja. Profesorka McGonagallová stála pri okne a ticho sledovala každý, aj ten najnepatrnejší pohyb v okolí.
„Oh, prečo sú tam tak dlho,“ zastonala Ruth držiac sa za brucho. Mala pocit, že od nervozity bude vracať.
„Nemali by sme ísť do sídla rádu?“ spýtal sa Harry smerom k profesorke.
„Nie Potter,“ odvetila mäkko, akoby jej to bolo úprimne ľúto. „Boli ste tu, keď sme sa dohodli, že čakáme v dome.“
Ruth poklopkávala nohou po podlahe.
„Stále mi to nejde do hlavy - to s Davidovou matkou. Takže ona vážne žije a je smrťožrútka. Po toľkých rokoch je to neskutočné. Akoby vstala z mŕtvych.“
„Porozprávate sa o tom so svojimi rodičmi,“ uisťovala ho McGonagallová.
„Ale vy ste ju poznali už predtým ako si ju Sirius vzal,“ vyhŕkla zrazu Ruth. „Ste profesorka, ak aj ona študovala na Rokforte, tak...“
„Diana Moranová bola moja študentka,“ pripustila profesorka. „Neveľmi nadaná na Transfiguráciu, ale celkovo veľmi šikovná. O jej schopnosti som netušila, no bola veľmi vynaliezavá vo všetkom, čo robila. Síce veľmi tichá a nenápadná, ale podľa mňa to bola pravá Slizolinčanka.“
„Slizolinčanka? A Sirius jej aj tak veril?“ nechápavo pokrútil hlavou Harry.
„Sirius nevedel nič o jej minulosti. Boli ako deti, keď sa brali. Navzájom sa nepýtali na svoje korene, na rodinu a minulosť. Diana o ňom zrejme vedela všetko, ona sa pýtať nepotrebovala. On bol natoľko dôverčivý, že sa pýtať nechcel.“
„Ale veď si ju musel pamätať zo školy!“
Profesorkino obočie vyskočilo do vlasov. „Sirius si ju na Rokforte ani nevšimol. Bola to tichá malá Slizolinčanka, ktorá sa najviac zo všetkého stránila ľudskej spoločnosti.“
V tej chvíli plamene v kozube vyšľahli a zasvietili nazeleno. Ruth vyskočila zo stoličky.
„David!“ zajasala a rozbehla sa mu oproti, hoci bol celý špinavý od sadzí a prachu. Zovrela ho v objatí tak tuho, že mu neostávalo nič iné ako potichu sa zasmiať.
„Všetci sme v poriadku,“ povedal a keď sa v plameňoch zjavila ďalšia postava, Ruth odskočila akoby sa spamätala.
„Mami,“ zaplesala, vyskočila na stôl a s nesmiernou radosťou sledovala každého ďalšieho človeka vychádzajúceho z kozubu.
„Sme všetci?“ uisťoval sa Remus. Vykročil rozhodne ku dverám. „Musíme sa rýchlo presunúť. Hromadne sa odmiestnime.“
„Nemôžeme to urobiť vonku, je tam priveľa ľudí,“ zastavila ho profesorka McGonagallová, ktorá ešte vždy stála pri okne. „Musíme sa odmiestniť z domu.“
„Dom je chránený,“ namietla Lily.
„Ale vieme čím, sami sme vybudovali tú ochranu,“ podotkol James a vytiahol prútik.
„James! Ak tento dom stratí ochranu, Smrťožrúti tu budú do piatich minút!“ namietala Lily.
„Neboj sa, odmiestnime sa rýchlo,“ uisťoval ju Remus.
„Nejde o to!“ mračila sa. „Je to náš dom - všetko tu prehľadajú.... James!“
Pousmial sa. „A nič tu nenájdu. Všetko si berieme so sebou.“
„To sa tu už naozaj nikdy nevrátime?“
„Nie, Harry, tento dom už nie je bezpečný,“ odvetil James. „Vezmite každý niečo z tašiek a pripravte sa na odchod.“
Ruth si vzala svoj školský kufor, chytila sa maminej ruky a čakala. James párkrát mávol prútikom a niečo si neustále mrmlal. Podľa stisku ruky Ruth vedela ako nerada jej mama opúšťa tento dom. Bol to ich domov. Bez ohľadu na to, koľko párov očí ich tu možno sledovalo alebo akú slabú ochranu majú, stále je to domov.
„Ideme! Zavelil Remus a ozvalo sa niekoľkokrát znásobené prasknutie.
Diana sa primiestnila priamo pred sídlo. Voldemort nevedel, že už dozrel čas a ona sa vybrala zachrániť jeho vzácny medailón z rúk nepriateľa. Bellatrix praskne závisťou!
Zovrela medailón v dlani a so všetkou povýšeneckou eleganciou, ktorú predvádzala, vkročila dnu.
„Kam si myslíš, že ideš?“ zastavila ju Bellatrix cestou po schodoch.
„Predsa hore,“ odvetila a zasmiala sa. Jasné, Bellina hrubá sila bola v tomto prípade úplne bezmocná. Bez Diany by si Temný pán na svoj poklad ešte poriadne dlho počkal. „Musím sa stretnúť s Temným pánom. Je to nesmierne dôležité.“
Bellatrix zablýskala očami. „Máš to o čo ťa žiadal?“
Diana sa blažene usmiala. „Kde ho nájdem? Je v salóne?“
„V knižnici,“ zavrčala Bella a hoci Diana chcela poklad odovzdať sama, nechcená spoločnosť jej bola v pätách.
„Ako si sa tam dostala?“
„To ťa nemusí zaujímať,“ odvetila, potichu odchýlila dvere knižnice a ešte tichšie vošla dnu. Voldemortova vysoká štíhla postava sa črtala na pozadí slnka žiariaceho cez okno. Jeho červené oči prechádzali po riadkoch akejsi knihy v hrubom čiernom obale. Nervózne v nej listoval a zjavne nenachádzal to, čo sa túžil dozvedieť.
„Môj pane?“ oslovila ho Diana. „Nerada vás vyrušujem, ale mám tu niečo, čo by vás mohlo zaujímať.“
Otočil sa k nim. V slnečnom svetle sa zaleskli zelené kamienky. „Výborne,“ zasyčal, chmatol po svojom poklade a zlovestne sa usmieval. „Výborne, Diana, vskutku obdivuhodné. A David? Je mŕtvy?“
„Nie, môj pane, Davidovi sa podarilo privolať pomoc,“ priznala.
Bella sa zachichotala. „Môžem vám opäť ponúknuť bezpečie môjho trezoru, aby ste sa nemuseli opäť obávať o ten medailón, môj pane?“
Voldemort chvíľu uvažoval, premeriavajúc si medailón zo všetkých strán. „Nie, Bellatrix. Zatiaľ nie. Zostane tu, kým mu nenájdem iné, bezpečnejšie miesto. Diana, mám pre teba ďalšiu úlohu, určite sa ti bude páčiť.“
„Už teraz sa mi páči, môj pane,“ usmievala sa spokojne.
„Na Ministerstvo sa už viac nemusíš vracať, užívaj si prázdniny.“
„Čo máte pre mňa prichystané, pane?“
„Všetko sa dozvieš včas, Diana,“ skryl svoj medailón v záhyboch plášťa a vykročil k dverám. „Ale teraz potrebujem Severusa, Bellatrix!“
Bellatrix venovala nahnevaný pohľad svojej spoločníčke. Taká potupa. Diana dostane dôležitú úlohu a ona.... má priviesť Snapa. Vycúvala z dverí a s pocitom trpkosti odišla.
Keď sa knižnica vyprázdnila, Draco, skrývajúci sa pod stolom ukrytý za dlhými radmi políc, si uľahčene vydýchol. Nielenže sa mu podarilo zostať nepozorovaný v miestnosti, ktorú si za svoj úkryt vybral aj Voldemort, ale navyše získal informácie, ktoré budú Ruth určite zaujímať.
Po pár dňoch v hlavnom sídle Fénixovho rádu sa mal do „rodiny“ pridať ďalší člen. Jeho meno vyvolalo vlnu vzrušenia. Najmä Hermiona celá očervenela a nebolo možné povedať, či sa viac teší, alebo obáva Viktorovho príchodu.
„Bude bývať tu?“ mračil sa Ron na Kingsleyho, ktorý im novinku oznámil.
„Nemá kam ísť. V Anglicku nemá žiadnu rodinu. Aspoň na začiatok ho ubytujeme tu,“ odvetil a potom dodal: „Bude spávať na gauči vo vašej izbe.“
Ron vyskočil, vymenil si zhrozený pohľad s Harrym a nadávajúc zamieril ku dverám.
„Trochu ho to vzalo,“ podotkla Ginny, niečo pošepla Hermione a obe sa zachichotali.
Dom, v ktorom sa nachádzali stál niekoľko metrov nad morskou hladinou zakliesnený v skalách. Zdalo sa, akoby vyrastal priamo zo skaly. Bol s ňou natoľko spätý, že bolo ťažko povedať, či tu bola skôr skala, alebo dom. Chodby sa ťahali popri chladnom kameni a každé z okien poskytovalo úžasný pohľad na rozbúrené more. Podľa Remusa to bol raj na zemi. Ron sa nazdával, že je vo väzení.
Keď dorazil nový obyvateľ, Ron presťahoval svoju posteľ tak, aby bol čo najďalej od Viktora. Keby to bolo možné, spal by aj na streche. Potom sedel v izbe a dookola rozprával ako mu Krum lezie na nervy, už len tým, že večeria v jedálni tohto domu.
„Hej, Ron,“ ozval sa Georgov hlas a vo dverách sa zjavila jeho hlava. „Čo by si povedal na novú izbu?“
„Akú novú?“ nechápal Ron. Jeho hlas bol však plný nádeje. Viktorove veci zložené na posteli mu zjavne nezapadali do celkového obrazu izby.
„Našu izbu,“ upresnil Fred.
Ronov pohľad preskočil z jedného na druhého. „Chcete sa vymeniť?“
„Niečo podobné,“ súhlasil George. „Máme všetko, Fred?“
„Všetko, George,“ pripustil, potom pokračoval s teatrálnymi gestami. „Majte sa tu krásne, chlapci. Naše cesty sa rozchádzajú.“
„Usúdili sme, že je nás tu priveľa...“
„... na tak malý priestor.“
„Je načase uvoľniť cestu iným,“ povedal George.
„Alebo skôr posteľ,“ opravil ho Fred, vzali do rúk kufre, ktoré ich čakali za dverami a naposledy im kývli.
„Vy odchádzate?“ vybehol za nimi Ron.
„Došlo mu to, Fred, dlžíš mi dva galeóny!“ smial sa George.
„Ale to nemôžete!“ kričal za nimi Ron cez dlhú chladnú chodbu a snažil sa ich dohoniť na dlhých tenkých nohách. „Mamka vám to aj tak nedovolí.“
Fred sa blahosklonne usmial. „Ronie, ty o tom ešte nič nevieš, ale my už sme dospelí. Máme právo odísť, kedy sa nám chce.“
„Kam si myslíte, že idete?!“ zahrmel hlas pani Weasleyovej. Všetci traja jej synovia zmeraveli.
„Kúpili sme si malý obchodík v Šikmej uličke,“ odvetil Fred.
„Budeme predávať naše výrobky...“
„Už teraz máme viac zákazníkov ako Zonko.“
Pani Weasleyová si založila ruky vbok. „V Šikmej uličke? A viete, že len minutý týždeň vyhodili do vzduchu ďalší obchod?“
„Vieme o všetkom, mami,“ povedal George, pevnejšie chytil svoj kufor a kývol bratovi, aby vedel, že je čas odísť. „Neboj sa, postaráme sa o seba, sme predsa tvoji synovia. Ideme len do Londýna, neodlietame na Mars.“
Tieto argumenty však pani Weasleyovej nestačili. Hádala sa so svojimi synmi ešte hodnú chvíľu po tom, ako Viktor prišiel do svojej izby, pousmial sa na Harryho a lámavou angličtinou sa spýtal: „Bude tu veselo?“
„Bude,“ pripustil Harry a ako správny Ronov priateľ sa otočil chrbtom.
Komentáře
Přehled komentářů
nie tak rýchlo, nestíham tie kapitolky čítať :) brzdi trochu s pridávaním xD
Re: ...
(Lilly, 6. 2. 2012 15:38)prepáč, mám tu toho veľa a práveže som to tu doteraz dávala pomaly, lebo sa to dllllho načítavalo, ale už to ide :D + snažím sa to dopísať pred maturami, aby som potom neprestala v najlepšom a aby ste nečakali 3 mesiace na posledné 4 kapitoly :D
Re: Re: ...
(Arya, 7. 2. 2012 16:08)xD však prinajhoršom si to dakedy všetko skopčím do wordu, vytlačím a budem mať ščo robiť v škole :)
...
(Arya, 6. 2. 2012 15:26)