Najlepšie vo mne 2./IX.
„Remus,“ objala ho Dorka okolo krku a vtisla mu bozk do vlasov. „Čo ťa stále trápi? V poslednom čase si nejaký tichý. Hneváš sa, že si Jamesovi nepovedal o našej svadbe?“
„Nie, o to nejde,“ oprel si hlavu o kreslo a vyvrátil pohľad dohora, aby na ňu lepšie videl.
„Tak?“ opäť ho pobozkala - tentoraz na čelo. „Neboj sa, je to najsprávnejšie rozhodnutie. Budem neskutočne šťastná, keď ťa budem mať len pre seba. Až do konca života.“
Na jej prekvapenie v Remových očiach zbadala slzy. Rýchlo sklonil hlavu a uprel pohľad na Denného Proroka, ktorému sa predtým venoval. „Nehovorme o tom. Bude lepšie... pre nás oboch bude lepšie, ak tú svadbu odložíme.“
Keby na Dorku pozeral, videl by jej stuhnuté črty, no vďaka chladu z jej hlasu si ich vedel veľmi dobre predstaviť aj bez pohľadu. „Čo sa deje?“
„Vieš, čo sa deje. Bola si tam, keď to James povedal. Niekto musí zabiť mláďa jednorožca.“
„No a? Môže to urobiť hocikto! Neopováž sa dobrovoľne na to podujať!“ rozhodila rukami. „Ty to nesmieš urobiť, Remus! Nemusíš to byť ty!“
„A kto to spraví, ak nie ja?“ zavrčal. Oči sa mu nebezpečne zablýskali. Vzápätí sa chladne zasmial. Dorka nikdy nepočula, že by sa Remus takto smial. Po chrbte jej tancovali zimomriavky.
„Myslíš si,“ pokračoval najprv tichým šeptom, ktorý postupne silnel a napĺňal celú izbu ako dvíhajúca sa prívalová vlna. „Myslíš, že dovolím, aby bol niekto rovnako prekliaty ako ja? Mám sa pozerať ako niekto z mojich priateľov zahadzuje svoj život? Má to urobiť James? A čo jeho deti? Má to urobiť Snape, ktorý jediný vie, alebo aspoň tuší, čo bude ďalej? Musím to byť ja. Priznaj si to konečne. Som netvor! A naveky ním zostanem. Bez ohľadu na to, či ma miluješ alebo nie. Mňa to nespasí. Tak kto to má spraviť, ak nie ja?! Čo horšie sa mne môže stať?“
„Nehovor tak.“ Prikázala mu striktne. „Nedovolím ti, aby si sa takto k sebe správal, Remus! Si ten najúžasnejší človek, najstatočnejší muž, akého poznám! Nikdy neuverím, že si netvor, lebo je to lož!“
„Tu nejde o to kto som, ale ČO SOM! A to nemôžeš poprieť. Nezmeníš, že som vlkolak.“
„Tak si. A čo? Veď to je jedno! Všetkým je to jedno! Každý, kto ťa pozná ti povie, že si v prvom rade bezchybný človek.“
Remus pokrútil hlavou. „Pochop to. Prosím, Dorka, pochop to.“
V ťaživom tichu sa zaleskli slzy, ktoré nikdy neopustili jeho oči. Keby mu to len nerobila ťažšie. Opustiť ju je tá najhoršia vec, akú musel v živote podstúpiť. Nemohol ju nechať len tak, bez vysvetlenia. Zaslúžila si vedieť, prečo nemôže byť s ňou.
Dorka pomaly pristúpila k nemu. Takmer sa jej zdalo, akoby každý krok trval hodinu. Bála sa, že to nestihne a zároveň by najradšej zostala od Rema čo najďalej. Čupla si k jeho nohám a vzala jeho ruky do dlaní. Remus predsa musí vedieť, že sa jej život skončí, ak ju opustí. Toľko naňho čakala a tak dlho oňho bojovala! On to vie. Neurobí to. Určite nie.
Po krátkej chvíli vzal jej tvár do dlaní. Voňala tak sviežo. Ako vietor rozvírený nad horami.
„Sľúb mi,“ zašepkal. „ že nikomu nepovieš čo sa so mnou stalo. Hanbím sa za seba.“
„Nie, nič sa nestane,“ tvrdila presvedčivo.
Pousmial sa a jemne ju pobozkal na čelo. Potom vstal a tromi dlhým krokmi sa dostal k dverám.
„Remus, nechoď!“ zakričala ešte rozkazovačne, ale on sa nevrátil.
Vzápätí jeho kroky utíchli.
Nechal ju samú so všetkou naliehavou láskou na perách.
Zaklopala na dvere jeho kancelárie a nazrela dnu. Usmievala sa ako slniečko, keď videla Severusa v tom krásnom vyrezávanom riaditeľskom kresle. Lily bola presvedčená, že mu právom patrí. Pre ňu bol rovnako brilantným riaditeľom ako Dumbledore.
„Môžem ťa vyrušiť?“
„Si sama?“ spýtal sa napäto, akoby očakával, že spoza jej chrbta vyskočí James.
„Nie, som s tebou,“ zasmiala sa.
„Myslel som... Stále ťa vidím s Robyn. čo vás rozdelilo?“
„Záujmy,“ opäť sa zasmiala. „Robyn chcela ísť spať a ja som ťa chcela potajomky navštíviť.“
Severus sa spokojne uškrnul. „Len dúfam, že jej nehovoríš toho priveľa. Informácie, ktoré by nemusela vedieť. Vravel som ti, bola to moja žiačka a v lete som na ňu náhodou opäť natrafil, ale nie som si istý jej dôveryhodnosťou.“
„Tvrdil si, že je celkom neutrálna,“ pripomenula.
„Viem. Ale to neznamená, že som mal pravdu. Vieš, aj géniovia sa občas zmýlia,“ oznámil jej pobavene. „Lenže kvôli tomu si asi neprišla?“
Mal pravdu. Vlastne ako skoro vždy. Už dlhšie nad tým uvažovala, no až Ruthina hádka s Davidom ju prinútila sledovať dianie okolo svojej dcéry pozornejšie. A objavila presne to, čoho sa obávala, hoci ju to veľmi neprekvapilo. Neustále Dracove pohľady.
„Ale áno, som tu kvôli tvojej genialite!“ prisunula si stoličku bližšie k nemu a naklonila sa ponad stôl. „V istej veci mi môžeš pomôcť len ty. Mladý Malfoy sa zamiloval do mojej dcéry. Totálne.“
„Mám ho vyhodiť zo školy?“
„Musíš mu pomôcť,“ požiadala ho.
Severus sa uškrnul. „Výborne. Som odborník na pubertálne vzťahy.“
„Ak sa to dozvedia jeho rodičia, ten chlapec bude mať veľké problémy. Nauč ho ako to robíš ty. Ako dokážeš presvedčiť tých ľudí, že si stále na ich strane,“ povedala. „Však to urobíš?“
Vstal a prešiel k oknu. „Nie je to až také jednoduché ako si predstavuješ.“
„To mi je jasné, inak by to zvládol každý. Ide tu o životy.“
„Ide tu o to, že niektorí blázni-“ obzrel sa na ňu zamračene. „-sa zamilujú do nesprávnej ženy a potom kvôli tomu bojujú o holý život. Musím si to premyslieť. Začali by sme aj tak najskôr po vianočných prázdninách. Ak ich prežije bez ujmy, má vážne dobé predpoklady.“
„Ďakujem, Severus,“ usmievala sa Lily. Lakťom sa stále podopierala o dosku jeho písacieho stola a ticho ho pozorovala. „Keď bude po všetkom, myslíš, že sa niečo zmení?“
„Skús sa spýtať profesorky Trelawneyovej. Moje vízie budúcnosti nikdy nevyšli. Choď už, Lily. Je neskoro.“
Očami spočinul na dorastajúcom zlatom Mesiaci. Draco Malfoy a dvojitý agent. Nikdy by mu nič podobne šialené neprišlo na um.
Dom v skalách sa pomaly pripravoval na zimu. Viktor sa sám podujal utesniť škáry pri oknách, cez ktoré prefukoval dnu ľadový a slaný morský vietor. Pani Weasleyová starostlivo vypratala komoru a naplnila ju až po strop novými zásobami jedla. Čoskoro prídu decká na prázdniny a dom sa opäť zaplní.
„Písali mi Fred s Georgom,“ vravela pani Weasleyová Jamesovi, ktorý sa spokojne kochal pohľadom na toľko jedla pod jednou strechou. „Stále sa im nedarí tak, ako by dúfali. Vieš, rozbiehajú sa len veľmi pomaly. Našťastie majú dosť zákazníkov, ale Ministerstvu sa ich obchod akosi nepáči. Hádže im polená pod nohy.“
„Prečo by sa Ministerstvo malo zaoberať nejakým obchodom so žartovnými pomôckami?“ nechápal James.
„To ja neviem,“ odvetil zamračene. „Ale moji chlapci im ešte ukážu. Tie neustále kontroly tovaru a dokladov raz musia skončiť, pretože nikdy nič nenájdu.“
„Kontrolujú ich?“ James sa zrazu zasmial. „Tak preto odmietli peniaze, čo som im ponúkol. Sponzorský dar od aktívneho člena rádu je presne to, čo by Ministerstvo potešilo.“
Znenazdajky sa ozval domový zvonec. James vyskočil na nohy nadšený faktom, že niekto prišiel.
„Kto je?“ kričal už cestou k dverám.
„Remus Lupin,“ identifikoval sa a potom dodal: „Vlkolak.“
James chvatne otvoril a po rýchlej kontrolnej otázke vpustil Rema dnu.
„Prišiel už Charlie?“ spýtal sa na úvod Remus, ani si nezložil plášť.
„Zatiaľ nie,“ odvetil. „Prečo ho potrebuješ?“
„A kedy dorazí?“ spýtal sa naliehavo.
„Spýtaj sa Molly, je v kuchyni,“ vyzval ho James a keď Remus prudko vykročil k dverám, nasledoval ho.
„Remus, keby som vedela, že prídeš, niečo by som...“
„Nerob si starosti, nezdržím sa,“ uistil ju. „Potrebujem len Charlieho. Je už na ceste?“
„Ešte nie. Zdržal sa v Rumunsku. Zdá sa, že jeho nadriadený mu odmieta dať voľno tak skoro pred Vianocami.“
Remus sklamane sklopil oči. „Tak potom potrebujem sovu, James.“
„Čo sa deje?“ spýtal sa, no Remus sa len pousmial. „Ide o jednu súkromnú záležitosť.“
Tón, akým to povedal bol jednoznačný. Jeho priateľ nemal právo miešať sa do toho. James teda priniesol brko, kus pergamenu a kým Remus rýchlo, neuvážlivo čarbal na papier nevzhľadné slová, zbehol do podkrovia pohľadať Elvíru.
„Ďakujem, usmial sa priviazal jej list o nohu a vyhodil ju von oknom do zúriacej víchrice. „Rád som vás oboch videl.“
„Už odchádzaš?“
„Mám ešte povinnosti,“ vyhovoril sa, hoci videl ako James sklamane vyfúkol vzduch. Bol ako pomaly sa zmenšujúca mydlová bublina.
„Tak aspoň pozdravuj Tonksovú,“ požiadala ho pani Weasleyová. „A odkáž jej, že na Vianoce s vami počítam. Musíte sa zastaviť aspoň na chvíľu!“
„Určite neodmietne,“ prikývol a odišiel.
Rýchlo napredoval stúpajúcim chodníčkom v skalách, až sa dostal na miesto, odkiaľ nebolo vidno na dom. Vytiahol prútik a obratom ruky vyčaroval Patronusa.
Temnotu sychravého dňa rozjasnilo strieborné svetlo vychádzajúce z krásneho strieborného jednorožca. Silný vietor akoby naň nemal žiadny účinok a Removi sa zdalo, akoby utíchol. Pri pohľade na jednorožca mu po chrbte prebehli zimomriavky. Takéto krásne stvorenie má prísť o život jeho zásluhou?
„Pre Lily Potterovú. Čakaj ma zajtra večer pri bráne. Súrne.“
...
(Arya, 8. 2. 2012 15:03)