Najlepšie vo mne 2./III.
„Je tu niekto?“ zakričal David, hoci ho Ruth zozadu chytila za tričko a trhanými pohybmi sa snažila dostať ho späť, do bezpečnej vzdialenosti od dverí.
V tej chvíli sa na plošinu nad nimi šuchtavo dovlieklo škaredé, zúbožené stvorenie. Staručký domáci škriatok sa na nich v šere zamračil. Mal dlhý, neprirodzene poskrúcaný nos, zhrbené telo zabalené do kusu rozpadávajúcej sa handry a vodnaté oči. Už na prvý pohľad bolo jasné, že si celkom neuvedomuje ich prítomnosť, len vraštil čelo, ktoré sa už teraz podobalo väčšmi na pokrčený záves, než na skutočnú pokožku, a snažil sa na nich zaostriť pohľad.
„Kto ste?“ zavrčal napokon.
Ruth sa zachvela. Jeho hlas znel, akoby ho nepoužíval celé veky. Ako zle naolejované pánty.
„Som David Black,“ odvetil Dav trochu podráždene. „Majiteľ tohto domu. Ty si Kreacher?“
Škriatok akoby chvíľu bojoval sám so sebou, potom zopakoval. „Pán tohto domu... Tento dom parít Kreacherovej panej... Kto ste?“
Pomaly sa otočil a odišiel tam, odkiaľ prišiel, akoby zabudol, prečo sa vlastne unúval až sem.
„Oh, to je strašné,“ zapišťala Ruth. „Ideme domov. Nechcem tu byť. Toto je hrozné.“
„Nerob paniku,“ povedal, schmatol ju za ruku a chcel opäť vykročiť hore, ale Ruth sa ani nepohla. „Je to len starý škriatok, nebuď malá!“
„Nejdem tam,“ trvala na svojom. „Tento dom sa mi nepáči. Ideme domov, David! Okamžite! Zabudni na to, že by som mala ísť hore. Ideme späť!“
„Nejdeme, musím tu ešte chvíľu počkať, prečo to nedokážeš pochopiť?“ zavrčal a teraz sa už naťahovali ako deti. Trhali si rukami, ako sa jeden druhého snažil presvedčiť, aby šli „tam kde chce“ a mierili na seba prútikmi. Ruth sa uvoľnil spod bundy otcov neviditeľný plášť a dopadol na zem.
„Tak ty sa tu máš s niekým stretnúť?“ mračila sa a voľnou rukou zašmátrala po plášti. „Kedy si mi to chcel povedať?“
„Neviem, či príde... Prestaň sa škubať a poď so mnou, dofrasa!“ hneval sa.
„Nepôjdem hore!“ krútila hlavou. „Zjavne ti na schôdzku nikto neprišiel, takže sa môžeme vrátiť!“
„Prestaň!“ Dav zašermoval prútikom. Vzduchom sa mihli zlaté iskričky, ale ani to ich neodradilo od tvrdohlavosti. Konečne sa pustili. Ruth schmatla plášť a prekrížila si ruky na hrudi. „Ja idem domov. Pre mňa za mňa si v tomto dome aj zhni.“
„S radosťou. Choď si,“ vrčal na oplátku. „Ale neopováž sa niekomu povedať kde som. Ja si to tu bez teba užijem!“
„Bezo mňa by si bol nula,“ Ruth si pohŕdavo odfrkla, povýšenecky sa zvrtla a s rukami stále prilepenými k telu, sa pobrala dole do haly. Práve prechádzala okolo portrétu Davidovej babičky, keď sa zo šera pred ňou znenazdajky vynorila akási žena. Ruth ju vôbec nepoznala, ale bolo jej jasné, že nemôže byť stálou obyvateľkou tohto domu. Bola príliš pekná a upravená na takéto prostredie.
V prvej chvíli ohúrene zastala- vzápätí sa však roztriasla na celom tele. Kto to je?
„David!“ zakričala, aby ho varovala, ale v tej chvíli ju umlčalo neverbálne zaklínadlo a jej telo potichu dopadlo na zaprášený starý koberec. Diana sa zohla nad ňu. „Neboj sa, maličká, ak budete poslúchať, nič sa vám nestane,“ zašepkala, pohladila ju po vlasoch a vzala si jej prútik.
„Si v pohode?!“ ozval sa z poschodia Davov hlas.
Diana počula jeho rýchle kroky, prikryla Ruth jej vlastným neviditeľným plášťom a vzápätí na seba vzala jej podobu.
„Ruth? Tak čo je?“
„Ja len,“ odvetila Diana a pri zvuku svojho nového hlásku sa musela pousmiať. „... predsa len pôjdem radšej s tebou. Nepýtaj sa prečo.“
David sa uškrnul, keď bežala k nemu hore schodmi. „S tebou je to vážne na nevydržanie.“
„Buď ticho, lebo odídem,“ odsekla, predbehla ho a vstúpila do dverí, z ktorých sa predtým vynoril škriatok Kreacher. „Tento dom začína byť veľmi zaujímavý. Čo myslíš, čo sa skrýva v tých skriniach?“
David sledoval, ako pristúpila k mohutnej starej skrini a trhnutím ju otvorila. „Buď opatrnejšia. Kam sa stratil ten tvoj strach?“
„Strach?“ zasmiala sa, keď prehrabávala vrecká kabátov. „Neviem o čom hovoríš! V tejto skrini nič nie je!“
Opäť ju zatresla, obzrela sa okolo seba a zamierila k nočnému stolíku. Roztvorila zásuvku a začala vyťahovať zaprášené predmety. Až keď pochopila, že v tejto izbe je jej pátranie bezúspešné, všimla si Davov prekvapený pohľad. Nemohla sa veľmi zdržiavať, nemala čas pohrať sa s ním. Nečakala, že David ujde spod dozoru, aby sa s ňou mohol stretnúť. A práve do tohto domu. Tu, kde chcela ísť! Ale čoskoro zistia, že sú preč a začnú ich hľadať. Musí využiť príležitosť a konečne dokončiť to, čo sľúbila Temnému pánovi! „Sirius mi hovoril o jednom medailóne, ktorý ukrývali tu, v dome...“
„Hovoril ti o tomto dome?“ zamračil sa David pochybovačne.
„Nie priamo... Povedal, že v dome, kde vyrastal mali taký rodinný šperk...“ pousmiala sa ospravedlňujúco. „Vraj by ho chcel späť. Až keď som odchádzala, uvedomila som si, že toto je ten dom. Tu by to malo byť!“
David stále váhal. „Nikdy mi o tom nehovoril.“
„Bál sa, že by si tu šiel,“ zašepkala, chytila ho za ruku a povzbudivo sa naňho usmiala. „Ale teraz to môžeme nájsť. Sirius to chcel späť, určite to budeš chcieť aj ty!“
„A čo to je?“ spýtal sa napokon.
Diana sa zasmiala. Prešla cez chodbu a otvorila ďalšie dvere. „Zlatý medailón. Veľmi starý zlatý medailón, ktorý má nesmiernu cenu.“
„Akú?“
„Pre Siriusa priam cenu života,“ odvetila, porozhliadla sa po špinavých stenách malej miestnosti a opäť dvere zavrela. „Tu nie je nič.“
„Idem sa pozrieť vedľa,“ povedal Dave a s vervou s akou malé dieťa hľadá pirátsky poklad, začal prehľadávať zásuvky písacieho stola.
U Potterovcov bolo všetko hore nohami. Unáhlený odchod spôsobil priam výbuch. Nič už nebolo na svojom mieste, v predsieni sa kopili kufre a tašky, James pochytal sovy a mačku do klietok, skontroloval okolie domu, susedom povedal, že odchádzajú na dovolenku a napäto čakal na príchod pár členov rádu, ktorí ich mali odviesť preč.
„David?“ zakričal Harry z poschodia, keď sa James vrátil dnu.
„Tu nie je!“ zakričal naspäť.
„A kde je?“ spýtal sa Harry, zbehol dolu, pričom sa rýchlo skontroloval v zrkadle na chodbe a trochu si postrapatil vlasy. „Hľadal som ho všade.“
„Už je pobalený?“ spýtal sa James.
„Bol v izbe, hodil si pár vecí do kufra a šiel s niečím pomôcť Ruth,“ vysvetlil a náhle sa zarazil. „Ani ju som nevidel.“
Obaja si vymenili veľavýznamný pohľad. James vytiahol prútik a zamieril ku dverám
„Zabavím mamu,“ podotkol Harry a pomaly sa vracal do spálne, kde mama balila kufre.
„A nič jej...“
„Ani mi nenapadne,“ uistil ho. Dobre si s otcom rozumeli, dokonca aj bez dokončenia viet. James ich šiel hľadať, Harry musí len zariadiť, aby Lily nedostala infarkt, keď vysvitne, že jej dcéra sa fláka niekde vonku bez povolenia a to práve v deň, keď majú ísť všetci do bezpečia. Ešte sa jej nestihlo ani uľaviť a hneď má zažiť takýto šok?
„Mami, musím ti niečo povedať,“ oznámil jej, aby naplno zaujal jej pozornosť.
Lily, ktorá sa práve rozhodovala, či si má so sebou vziať oba páry čižiem, alebo jej budú stačiť len jedny - koniec koncov, tie druhé už pár rokov nemala obuté - si ho podozrievavo premerala. „Čo sa deje?“
„Neber to ako hotovú vec, ale uvažoval som...“ začal váhavo. Chcel jej o tom povedať už dávnejšie, ale až okolnosti ho donútili, aby sa k tomu odhodlal. Nevedel, čo na to povedia jeho rodičia - obaja takí statoční, členovia rádu, aurori, ktorí sa hrnú do každej bitky...
„Tak o čo ide?“ hodila do kufra oba páry čižiem a priklepla veko. „Pokojne hovor. Ver tomu, že s Ruth som už zažila podobné... em, prekvapujúce rozhovory. Nech mi povieš čokoľvek, spraví sa to, jasné. Nato tu som.“
„Ďakujem,“ sadol si na posteľ. „Vieš, keď skončím školu, nechcem byť auror. Zrejme nebudem ani pracovať pre rád. Chcem hrať metlobal.“
Na jeho prekvapenie sa Lily usmiala. „Ideš len do šiesteho ročníka, zlatíčko, nemusíš sa trápiť takýmito vecami! Navyše, dúfam, že kým dokončíte školu, žiaden rád už viac nebude potrebný. Pracujeme na tom, takže sa predčasne netráp.“
„O to sa snažíte už pekných pár rokov, mami,“ zamračil sa. „Prečo by sa vám to teraz malo podariť?“
„Pre teba je asi život s Voldemortovou hrozbou normálny, pretože iný si nikdy nežil, ale my veríme, že každým rokom sme bližšie k jeho porážke. Nemôžeme stratiť motiváciu!“
Harry uznanlivo prikyvoval. „Takže nevadí, ak chcem radšej hrať?“
„Samozrejme, že nie! Nech si vyberieš akékoľvek povolanie...“
„Ale David chce byť v ráde. Najradšej by tam bol už dnes,“ doplnil akosi skleslo a vtedy si Lily uvedomila o čo v tomto rozhovore predovšetkým ide.
„Harry, ty nie si Dave a nikto od teba neočakáva, že budeš bojovať. To, že on si vybral pokračovať v Siriusových šľapajách ešte neznamená, že tak musíš spraviť aj ty. Nie si preto od neho o nič horší, je ti to jasné? Navyše, on nemá také skvelé dievča ako ty,“ dodala lišiacky, zasmiala sa a opäť sa rozhliadla po izbe, aby zistila, čo ešte treba zbaliť. „Keď už sme pri Davidovi, on momentálne nemá žiadnu známosť?“
„Má ich veľa, ako vždy, prečo?“
„Myslela som, že by mu to mohlo pomôcť vyrovnať sa so stratou otca,“ uvažovala nahlas.
Vtedy sa na chodbe ozvali rýchle kroky a do izby nazrel James. Jediný pohľad na jeho tvár Harrymu prezradil, že ich nenašiel. Bude potrebovať pomoc. Lily to jednoducho musí vedieť.
„Veci sú v aute?“ spýtala sa bezstarostne, na čo len pokrútil hlavou a trochu sa zamračil. „Je všetko v poriadku, však?“
„David a Ruth sa niekam zatúlali,“ oznámil jej napäto.
„Čože?“
„Prehľadal som celé okolie. Nikde nie sú!“ pozrel na Harryho a vzápätí, akoby ho niekto osvietil. „Lily! Čo ak...“
„Ak čo?“
„Nemyslíš, že by mohla Diana...“
Lily pokrútila hlavou. Nechcelo sa jej veriť, že sa niečo takéto mohlo stať. Počítali s tým, že Diana sa možno o niečo pokúsi, ale žeby to naozaj aj spravila? Všetky tie opatrenia, ochranné zaklínadlá, pravidlá, ktorými sa decká poctivo riadili, hoci mali prázdniny a napriek tomu sa jej to malo podariť? „Pošli správu rádu. Okamžite, James! Musíme ich nájsť.“