Jdi na obsah Jdi na menu
 


Halloween - Kto vládne v nebi

18. 11. 2009

Hoci po Zemi sa preháňa severák, ohýba staré chrbty stromov, dáva zabrať čarodejníkom aj muklom, čarovným i nečarovným bytostiam a nemilosrdne naráža na ich uzimené tváre, tu hore je úplný pokoj.
Už pekných pár dní sa tu premávam len tak, nasucho a neviem čo so sebou.
„Veru, veru, James, s tebou snáď všetci čerti šijú!“zasmial sa Dumbledore, keď som predčasom len tak, z dlhej chvíle rozpáral oblak a hustý biely sneh padal niekde nad severným Slovenskom.
So Siriusom sme sa dobre zabávali na prekvapených tvárach muklov a čarodejníkov žijúcich v tejto oblasti, ale teraz nás to už nebaví. A kde je vlastne Sirius? Dúfam, že nenaháňa niekde baby. On má aspoň takúto zábavu, ale čo ja? Evansová je mi v pätách hneď ako sa priblížim k niektorej mŕtvej duši a hádže na mňa výstražné pohľady. Zato ona sa s Ufňukancom premáva popred mňa akoby sa nechumelilo.
„Som v nebi...“počul som ho nedávno zašepkať, keď si myslel, že som niekde preč a chytil ju za ruku.
„Hej!“schmatol som Lily z druhej strany a postavil som sa medzi nich. „Ešte stále je to MOJA manželka. Mal si si nájsť vlastnú!“
Lily sa na mne dobre zabávala, ale sama vie, že náš najvyšší netoleruje žiadne nadávky ani výbuchy hnevu a tak ich statočne prehĺtam. Evansová odvtedy chodí s tajomným úsmevom akoby... moment!
„Lily?!“ Kde zase môže byť? Celé dni diskutuje s Dumbledorom a Remusom a neviem s kým všetkým a prechádza sa pri tom po oblakoch. Je taká sexi, keby som nebol v nebi, mal by som necudné myšlienky. No prosím, zase si vykračuje v tých dlhých bielych šatách. „Evansová...“
„Potterová.“
„Jasne, to som presne chcel...“ Prečo na to stále zabúdam?
Dumbledore po jej ľavici sa pobavene uškrnul. Odkedy je tu hore, stále sa tvári akoby zjedol lisohlávky. Niekedy sa mi až mozog zastavuje, koľko humoru má ten človek. Raz bol so mnou a so Siriusom, keď sme kreslili do knihy osudu.
„Môžeš na slovíčko?“spýtal som sa radšej svojej manželky, lebo Dumbledore by sa mi zase len smial.
„Choď,“pobádal ju Dumby, keď sa na neho spýtavo pozrela. „Na naše rozpravy máme celú večnosť!“
Lily sa znova usmievala. „Čo sa deje?“
„Nič. Tu sa nikdy nič nedeje,“znudene som odpovedal, ale potom som si spomenul, čo mi napadlo a úplne ma to vzalo. „Prečo sa stále usmievaš?“
„Mám svoje dôvody,“odvetila tajomne.
„Evansová, tak som rozmýšľal, že naposledy si sa takto tvárila, keď,“cítil som, že ma zaplavuje teplo. Bolo by to úžasné, nádherné. Osviežujúce. „Keď si mi povedala, že si tehotná.“
Vtom som začul zvuk akoby sa niekto dusil. Obzrel som sa a zistil som, že Dumbledore stojaci niekoľko stoviek metrov od nás si napchal do úst zovretú dlaň a pučí sa smiechom. Vzápätí sa spustil na štyri a v záchvate smiechu búchal rukou o zem. Sprosté nebo. Každé slovo sa tu nesie na desiatky kilometrov, aby sa nevytvárali tajnosti.
„Nie, James, nie som,“pobavene odvetila Lily. „Ako by som aj mohla? Nebuď hlúpy, Potter,“pozrela na rehotajúceho sa Dumbyho a odniekiaľ zo záhybov šiat vytiahla knihu. „Kým sa dá pán profesor dokopy, trochu si budem čítať.“
„Vážne? Myslel som, že si už všetky prečítala,“skepticky som poznamenal a pokúsil som sa ju pobozkať, ale ona sa uhla.
„Severus našiel jednu, ktorú som ešte nečítala!“natešene mu ukazovala obálku knihy. „Autor tu polemizuje o smrti. Aké to asi je a čo nás čaká na druhej strane.“
„Načo to čítaš? Veď TY SI mŕtva!“vôbec sa mi nepáči, keď číta knihy od toho mastného vlasu. „Dnes je to už dvadsaťosem rokov a ty si i ani nespomenula.“
„Ale áno, spomenula,“odvetila nenútene a zase sa usmievala. Lezie mi to na nervy. Všetci sa usmievajú, Dumbledore sa smeje ako hyena, Sirius je niekde na záťahu, Remus si užíva s Tonksovou, len ja musím zase raz dobýjať moju manželku, aby si ma vôbec všimla.
„Keď sú Siriusove úmrtiny, je tu vždy žúrka. Prečo neurobíme nejakú aj my?“spýtavo som ju prenasledoval. „Chcelo by to nejaké oživenie.“
„Oživenie?“odvetila takisto otázkou.
„Budeme to teda oslavovať?“naliehal som.
„Mne sa to nechce rozoberať. Daj mi pokoj, čítam si!“dodala, keď som sa ju opäť pokúsil pobozkať a dostal som knihou po hlave.
„Idem radšej za Siriusom.“
Hľadám ho už pekných pár hodín a raz neviem, kam sa ten chalan podel. Stretol som Remusa s Tonksovou a boli takí rozchichotaní, že som ich podozrieval zo všeličoho, ale Siriusa nevideli. Ako by aj mohli...?
Keď som prechádzal okolo hlavnej brány, svätý Peter sa na mňa usmial ako slniečko. „James, dnes je tomu dvadsaťosem rokov! Gratulujem!“
„Niet k čomu,“odvetil som pozerajúc na duše vchádzajúce dnu. „Ani tu nelezte. Je tu nuda. Neviem, čo si od toho sľubujete, ale do júna sa nič diať nebude.“
Mladé dievča, ktoré práve vstupovalo a s úsmevom sa obzeralo okolo si ma zvedavo prezrelo.
„Zase si sa rozprával s Voldemortom?“zatváril sa kyslo Peter a povzbudil dušičku, nech kráča ďalej.
„Už s ním nekšeftujem,“pokrútil som hlavou. „Odkedy mi predal svoj vlastný kotol, mám s ním zákaz styku.“
Peter sa zasmial. Pred pár mesiacmi James kúpil od Voldemorta veľký kotol, nasadil do neho Siriusa a kotúľal ho po nebi. Nanešťastie sa mu to vymklo spod kontroly a Sirius sa prekotúľal priamo cez nacvičujúci zbor.
„Ani ty nemáš práve najlepšiu náladu,“poznamenal som, keď som si všimol jeho strhanú tvár.
„Pred chvíľou tu bol Divooký. Zase ma kontroloval, či na mňa niekto nepoužil imperius...“
Môj pohľad však letel pomedzi prichádzajúce duše. Tam dolu, na konci dlhých točitých schodov sa črtala zem. Blato, sneh a strapaté holé konáre stromov...
„Peťo, kde sa nachádzame?“spýtal som sa a srdce mi búšilo až niekde v hlave.
„Sme nad Anglickom, tvoja domovina. Vidíš, ako dobre, že si už tu. Tam dole je to...“ No aké to je tam dole som sa z Peťových slov nedozvedel. Odstrčil som vchádzajúceho kňaza a rozbehol som sa dole schodmi...

„Pozri sa, James, pozri ako je tam vonku! To nemyslíš vážne!“počul som známy hlas. Uvedomil som si, že stojím v obývačke. Som opäť doma. Som späť. Som vo svojej obývačke. Teda, aspoň sa na moju dosť podobá. Čo sa stalo? Ušiel som z neba. UŠIEL SOM Z NEBA!
No a čo. Bola tam nuda.
Pri okne chrbtom ku mne stojí muž s čiernymi strapatými vlasmi. Je približne rovnako vysoký. Som to ja! Nie. Ja som predsa mŕtvy.
„Oci, poďme!“zaprosil malý, asi trojročný chlapec s rovnakými neposednými vlasmi. „Vezmeme aj mamičku.“
„Nie, Al, to už vôbec nie. Lily už šla spinkať a mamička musí ostať pri nej,“nesúhlasil dospelý muž.
„Tak poďme po Rose,“zavelil tretí, tentoraz asi päťročný chlapec. Takto zozadu vyzerali všetci traja ako jeden človek rôzneho veku.
„To by sme mohli,“pritakal muž a poškrabal sa vzadu na hlave. „Rose by sme mohli zobrať. Aj s ujom Ronom, však?“
„Áno, áno!“nadšene prikyvoval päťročný James. „A aj Victorie s ujom Billom a Freda s ujom Georgom!“
„Brzdi, James, dobre?“zastavil ho jeho otec a pre zmenu si šúchal bradu. „Fred neprichádza do úvahy, to by som mohol rovno spáchať samovraždu. A Victorie... no, neviem, je už na to veľká. Neviem, či by šla s vami na takúto...“
„Aj ja som už dosť veľký!“vyhŕkol James a nafúkol sa ako kohút.
Muž sa zasmial. „Iste, si už dosť veľký.“
„Tak poďme po Teddyho,“navrhol Albus znudene ťukajúc malým prštekom na okno.
„Teddy je v škole. Veď vieš, že už chodí do Rokfortu,“zamietol na Jamesovo prekvapenie James. „Oci, poďme do Rokfortu!“
Muž sa zasmial a otočil sa. Slová mu zamreli na perách. Mne srdce vynechalo jeden úder. Moment, mne to už nemusí prekážať.
„Č... čo pekné vidíte z okna, chlapci?“rýchlo sa spýtal Harry. Áno, Harry, je to môj syn. Býva v našom dome a má dve deti. Nie, tri, hovoril ešte o dcére. O Lily.
„Veď si sa teraz z neho díval!“povedal malý Jamie a obzrel sa. „Oci, kto to je?“
Uvedomil som si, že pozerá na mňa. Čo si asi myslí môj päťročný vnuk? Má hnedé oči, ale nie až také pekné ako ja.
„Toto, miláčik, je tvoj starý otec,“rozhodne vyhlásil Harry. Albus sa tiež prudko otočil a prekvapene zhíkol.
Odvážni chlapci. Ja by som sa v piatich rokoch pocikal od strachu, keby som stretol ducha.
„Halloweenska noc je plná mágie, však, chlapci, a váš starý otecko James sa prišiel na vás pozrieť z nebíčka. Zakývajte mu, nech sa môže vrátiť spokojne späť!“
Všetci traja mi začali mávať. Zdvihol som ruku a odkýval.
Harry sa opatrne priblížil. „Oci?“
„No?“
„Si normálny? Chceš mi ich vydesiť na smrť?“spýtal sa šeptom a ja som sa neubránil úškrnu. To je mi privítanie! „Vráť sa späť.“
„Ja neviem ako,“pokrútil som hlavou. „A vonkoncom sa mi nechce. Vieš čo urobí Evansová, keď zistí, že som ušiel?“
„Prečo si, preboha, ušiel?“
„Nudím sa tam!“
Harry vyzeral zúfalo. „NUDÍŠ SA v nebi? Vezmi si karty a vráť sa tam.“
„Karty sú zakázané, skonfiškovali nám ich minulý týždeň. Už ma tam asi nepustia. Neviem aké pokyny má Svätý Peter pre takéto prípady,“uškrnul som sa, no môj syn sa tváril nanajvýš znepokojene. „No tak, Harry, nezomrel som, ožil som! Nedeje sa nič vážne, tak sa netvár ako tvoja matka. Jednu noc a idem späť.“
Harry sa opäť poškrabal zozadu na hlave. „Tak dobre, ale len dnes. Nemysli si, že ťa budem živiť. Všetko si pokazil. Chcel som chlapcov zobrať k vášmu hrobu.“
„Tak sorry,“zahundral som a uškrnul som sa na vnukov. „Akí ste pekní, kópie moje!“
Harry zvesil z vešiaka pri dverách bundy a čiapky a začal obliekať Albusa. „Berieme so sebou aj dedka – James, obliekaj sa, ak chceš ísť – takže, žiadne hlúpe otázky a žiadne prisprostasté poznámky, jasné, James?“pozrel najprv na syna, potom na otca a bolo mi jasné, že to platí pre oboch. Potom sa ešte rýchlo obuli, vzali košík na sladkosti, Harry niečo napísal na kúsok pergamenu ako odkaz pre manželku a vytratili sa z domu.
„Keďže máme takú milú spoločnosť,“vravel Harry, keď už kráčali ulicou. „Netreba nám ísť po nikoho iného. Bežte zaspievať ujovi Percymu, ale nie veľmi falošne, nech sa nesťažuje! My počkáme tu.“
Jamie s Albusom sa rozbehli k domčeku ako zo škatuľky a James s Harrym zostali stáť pri plote tak, aby Jamesa zakrýva veľký ružový krík, teraz síce opadaný, no ako skrýša stále veľmi schopný.
„Ako sa má mama?“spýtal sa ma Harry.
„Veľmi dobre. Číta akési filozofické dielo o živote a smrti,“uškrnul som sa a Harry sa tiež zasmial.
„A Sirius? Remus? Tonksová...?“
Videl som, že ho to skutočne zaujíma. „Sirius naháňa baby, toho neodradí ani vlastná smrť. Remus a Tonksová sú spokojní. Nanajvýš, samozrejme, teraz to majú ešte ťažké. Teddy je ešte malý, ale keď dospeje ako ty, už mu nebudú tak chýbať... Cítime to,“dodal som, keď na mňa nechápavo pozrel.
Albus s Jamiem spievali ako dve malé vrany – škrekľavo a nezladene. Vo dverách sa zjavil vysoký ryšavý pán s okuliarmi a prerušil ich. „A- ahojte. Pre vás tu niečo mám. Dalo sa čakať, že nebudete akceptovať nápis,“buchol prstom po tabuľke „Koledníkov neprijímame!“ a podal chlapcom dve čokoládové žabky. „Ahoj, Harry! Uvidíme sa v práci!“
„Čau!“odkýval mu Harry a pobrali sa ďalej.
James si odložil žabku do košíka, ale Albus ju rýchlo rozbalil a zahryzol sa do nej.
„Dedko, a ako to vyzerá hore, v nebíčku?“spýtal sa ma Al a natiahol ruku, akoby sa ma chcel chytiť. „Oco tvrdí, že je to tam pekné, také biele...“
„Je to tam pekné, ale časom to zovšednie ako všetko,“odvetil som a podvedome som ho chytil za ruku, ale keďže som nehmotný, moja dlaň prešla cez tú jeho ako voda.
„Si studený,“poznamenal Al a vydoloval zo žabky kartičku. „Zase oco. Už ich mám trinásť! A dedko, sú v nebi aj čokoládové žabky?“
„Jasné, že sú,“predbehol ma Harry.
„Tak to je dobre. A metlobal? Hrávate tam metlobal?“dožadoval sa Jamie odpovede.
„Ale áno,“zaklamal som. Niečo mi hovorilo, že im netreba brať nádeje na lepší život. „Bez metlobalu si to tam hore neviem predstaviť. A čo je ešte lepšie, sú tam tí najlepší metlobalisti.“
„Napríklad ty,“usmial sa Harry, keď zastali pri ďalšom plote. „No tak, decká, choďte spievať.“

„Lily! Lily Potterová! Zožeňte mi Lily Potterovú, nech sa dostaví na príjem!“rýchlo nariadil svätý Peter vstupujúcim dušiam a tie sa rozleteli na všetky strany volajúc jej meno.
„Čo sa deje?“spýtala sa, keď pribehla a videla jeho znepokojený výraz.
„James ušiel. Normálne zdrhol. To som ešte nezažil!“
„Dofrasa, čo teraz?“Lily si prekrížila ruky na hrudi a zadívala sa na zem za bránou.
„Treba o tom upovedomiť šéfa,“povedal Peter a nevyzeral veľmi nadšene.
„Je Vševedúci, určite už o tom vie!“pokrútila Lily hlavou. „Vlastne je len dobre, že odišiel. Áno, výborne!“
„Lily!“šokovane na ňu pozrel Peter.
„Prepáč, teraz si vážne musím pohovoriť s Najvyšším,“mávla rukou a rýchlo vykročila nebom. Našla miesto, kde nikto nebol na dohľad a pozrela hore do nekonečnej beloby. „Si tu?“
„Vieš, že som tu,“odpovedal hlas odnikiaľ a odvšadiaľ. „Tak, Potterová, čo zase urobil?“
„Prečo sa pýtaš, keď to vieš?“odvetila takisto otázkou. „Sirius mu chcel urobiť tú oslavu, ale on si práve teraz zmyslí, že to tu už nevydrží! Tak mi napadlo, že kým je tam dole, môžeme všetko zariadiť bez toho, aby niečo tušil.“
„Takže ty chceš, aby sa vrátil a my ho tu budeme čakať so všetkou slávou?“
„Áno,“odvetila.
„A prečo by sme mali? Keď sa mu tu nepáčilo?“
„Ty sám to vieš najlepšie. Milovať je ľudské, ale odpúštať božské...“
„Poučuješ ma, Potterová? Zabudla si, že ja som Vševedúci?“
„Nie, ale skromnosť ti nič nehovorí...?“
„Je únavná.“
Lily sa uškrnula. „No, čo bude s mojím manželom?“
„Ja navrhujem izoláciu. Musí si uvedomiť, čo mal, kým tu bol s tebou,“odpovedal hlas.
„To si pekne povedal, Otče,“usmiala sa Lily a len ju tak nadnieslo od pýchy.
„Teda, čo by mohol mať, keby si stále nečítala zakázané knihy,“opravil sa pobavene. „Už som vravel Snapovi, aby ti ich nedával...“
„Severusa do toho neťahaj. Mal to dosť ťažké na zemi!“
„Zase, Evansová?“
„Potterová!“
„Počuj, ešte raz a pôjdeš na izolačku aj ty...“
„Nemáš právo...“ Dva hlasy sa niesli nebom a dušičky sa zastavovali, aby počúvali dohadovanie sa o Jamesovom a Lilinom osude.

„Takže, pôjdeš už?“spýtal sa Harry, keď sa o dve hodiny vracali späť k domu.
Goldrickova úžľabina bola nesmierne krásna po toľkých rokoch a aj pohľad na dom vo mne vzbudzoval spomienky. Ako sme s Evansovou prvý raz prekročili jeho prah, ako sa na tom istom prahu o pár rokov potkol malý Harry a rozčapil sa na chodbe, ako sa Sirius prirútil s obrovskou motorkou a zapučil Liline ľalie, ako slávili svoje prvé spoločné Vianoce...
„Evansovej už určite chýbam,“povedal som napokon a otočil som sa k chlapcom. „Užite si Halloween, je to o zábava. Asi začnem aj ja oslavovať svoje úmrtiny.“
„Tak zbohom, otec. Vidíme sa, dúfam, až o niekoľko desiatok rokov!“uškrnul sa Harry držiac synov za ruky.
Pozrel som hore na nebo. „Hej, Evansová! Čo robíš dnes večer?“
Mraky sa na jednom kúsku roztrhli a doľahlo na nich mesačné svetlo. James začal stúpať po neviditeľných schodoch.
„Dovidenia, starý otec!“zakričal Albus. „A ak nájdeš čokoládovú žabku s Dumbledorom, pošli mi ju!“

Vbehol som cez hlavnú bránu a s úsmevom som pozrel na svätého Petra, ktorý sedával za stolom a zvyčajne prepisoval nekonečné záznamy o nových dušičkách.
„Potter, konečne a ti ráčilo vrátiť sa?“uškľabili sa na neho tenké mužské pery. „Stále rovnako arogantný. Pre teba neplatia ani najvyššie pravidlá?“
„Čo tu robíš, Mastný vlas?“zamračil som sa a Snape vstal.
„Keby to bolo v mojej moci...“
„Ale našťastie nie je.“
„...už by si sa sem hore vôbec nevrátil.“
„Nezaujímajú ma tvoje výlevy, Ufňukanec,“zavrčal som na neho a vykročil som vpred s úmyslom nájsť Evansovú. Ten mastný fľak však šiel dva kroky za mnou a neprestajne mlel.
„Lily sa tie knihy veľmi páčia. Keď sa vrátim tam hore k nej, určite jej ešte nejaké požičiam...“
„O čom to hovoríš? Veď sme hore...“
„Práve nedávno som od Temného pána kúpil veľmi zaujímavý román. Rozum a cit. (pozn. autora: pre menej sfilmovaných - vo filmovej podobe tohto románu hral Alan Rickman, teda profesor Snape, hlavnú úlohu) Trochu sentimentálne, ale jej sa to bude páčiť. Keby si tiež radšej kupoval knihy, bavila by sa aj s tebou. Ale tvoj malý mozog by niečo také nevyprodukoval, čo, Potter? Ty kúpiš radšej kotol, aby ste sa s Blackom mohli hrať ako malé deti...“
„Sklapni,“osopil som sa na neho. „Kde v pekle sú všetci?“
Nebo rozprestierajúce sa predo mnou bolo biele a nekonečné ako vždy, ale nikto nebol na dohľad ani na dosluh.
„Ešte som ti to nespomenul, Potter? Si v izolácii. Niet tu nikoho. Len ty, uväznený v tejto... prázdnote,“uškrnul sa a pozrel víťazne na mňa ponad ten hnusný krivý nos. „Mne pripadla úloha občas ťa tu skontrolovať.“
Neviem, čo je toto za hlúpy žart, ale vôbec mi nepripadá vtipný. Zostať tu. Sám. Sám. Neuvidím Lily. Siriusa. Neuvidím nič a neviem ako dlho tu budem musieť zostať. Jediná tvár, ktorá sa mi bude zjavovať bude Snapova. Bude ma chodiť týrať. Bude sa mi posmievať a ja s tým nič neurobím?!
„Zaveď ma za Lily,“povedal som dôrazne a mal som čo robiť, aby som mu nezlomil ten hnusný krivý nos. „Chcem hovoriť s Lily!“
„Môžeš si ju predstavovať,“veľmi pomaly povedal Snape a opäť sa zlomyseľne uškŕňal. „Ja si zatiaľ budem užívať jej skutočnú prítomnosť.“
„Ty hnusák!“zreval som a zahnal som sa päsťou, keď ma zadržal hlas prichádzajúci odnikiaľ. „Toto sa už nedá počúvať!“
Zo všetkých strán sa vyrútili duše patriace do neba. Objala ho Lily, Siirus. Boli tam Remus, Tonksová a Fred, Divooký, McKinnonovci a Albus, ktorý si pohmkával rytmickú skladbu. Všetci ho objímali, gratulovali a odniekiaľ znela hudba.
„Vážne si tomu uveril?“smial sa Fred o niečo neskôr, keď sa už tancovalo a James objímal svoju drahú polovičku. „Lily sa hádala s Veď –Vieš –Kým. Chcel ťa nechať na izolačke a ona nakoniec vybojovala aj metlobalový turnaj raz do roka!“
„Super! To sa James poteší. Je to môj vnuk, viete. Volá sa ako ja!“rozplýval sa James. „Tam dolu na nás všetci spomínajú. Dokonca máme aj sochu v Goldrickovej úžľabine, Evansová! A Harry je šéf kancelárie aurorov a jeho manželka, Ginny...“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

pěkný nápad

(Martnka, 24. 9. 2013 21:48)

Nápad je to rozhodně skvělý a i přes to téma tak zábavný. Jen mi trochu překáželo, jak James svojí manželce říkal Evansová. A překvapila mě Harryho vlažná reakce, když spatřil svého otce a působilo to na mě, že se ho chce zbavit. Nevím, nechci kritizovat tak úžasnou autorku jakou jsi ty, ale ten Harry, kterého známe z knih by myslím byl nadšený, kdyby viděl svého otce.
Ale rozhodně to bylo moc povedené, líbí se mi představa, jak se všichni spolu sešli v tom nebi. Jen Poberti a Srabus na jednom obláčku :D:D Ta představa zabíjí. Jo a chválím skvělé hlášky. A pochopila jsem to správně, že tam byl taky Voldy? Co tam proboha dělal?

Re: pěkný nápad

(Lilly, 24. 9. 2013 23:14)

Dievča zlaté, ty nemáš nič iné na robote ako čítať? :D Nezabudni ísť ráno do školy :) Ďakujem za všetky komentáre a počkaj, idem mrknúť ešte raz čo si sa pýtala :)

Jáj, jasné... :) Harryho vlažná reakce :D nepredpokladám, že Harry by bol priam nadšený keby znenazdajky zahliadol otca v obývačke ani ako 15 ročný; Harry by bol v pomykove a rozcitlivený :) určite by to bolo dojemné stretnutie. Ja som sa rozhodla pre takýto obraz kvôli Harryho otcovskej potrebe chrániť synov u ktorých sa nepredpokladá, že pochopia niečo takéto... nebolo to "akoby sa ho chcel zbaviť", on dúfal, že sa to nejak rozumne vysvetlí a James tam v skutočnosti nie je. Mŕtvi sa zo záhrobia za normálnych okolností nevracali ani v HP svete :)

No a k Voldemortovi: on pobýval o pár poschodí nižšie v pomyselnom pekle, škvaril sa v kotli, kým ho nepredal načierno Jamesovi ;)

Fúúúha

(Hagginka, 9. 2. 2012 23:38)

Ja si myslím, že to Jo spravila naschvál, aby nechala nám, milovníkom Lily a Jamesa voľný priestor si predstavovať, ako to všetko bolo :)
Ona predsa všetko robí s nejakým zámerom a myslím si, že je to jedna zo spisovateľských bohýň :)
A toto je nádhera :) Dojalo ma to a zároveň rozosmialo :) Strašne rada čítam tvoje poviedky, boli dôvod, prečo som aj ja začala písať na túto tému ;) Ak by si si niečo chcela prečítať, bola by som veľmi rada, mám blog www.hagginka.blog.cz :) Dopredu ďakujem ! :) A idem čítať ďalej všetko, čo si všimnem ;)

...

(Simc, 9. 5. 2011 22:16)

Mna to dojima snad stale viac a viac... :) ja tych 2 proste milujem.. Najvacsia skoda ze v knihach boli tak malo :( ale toto mi to dokonale vynahradzuje!!:)