Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... zostať

7. 3. 2011

 

„Počuli ste tie nechutné reči, ktoré rozširuje Draco Malfoy?“ spýtal sa Snape, keď som dorazila do jeho cteného obydlia v mrazivom podzemí a to takým tónom, že som naozaj netušila, či ho to teší, alebo znechucuje.

„Áno a práve som sa ho chcela na to spýtať osobne, keď mi Ginny odovzdala váš odkaz,“ odvetila som.

Uškrnul sa. „Ste tak predvídateľná.“

Podvihla som obočie. Takže nechcel vyjadriť svoj osobný názor na vec, ale zastaviť ma, aby som Malfoya nezhodila z Astronomickej veže. No aj tak zaujal osobný postoj. Vraj nechutné reči. Na to si treba posvietiť. „Vy snáď považujete Malfoyovu pravdovravnosť za niečo nechutné?“

Pozorne si ma premeral. Povýšenecky, s úškrnom a zároveň zvedavo. „Nepočuli ste, čo hovoril, alebo ste tak zásadným spôsobom zmenili postoj k mojej osobe?“

Dofrasa! Čo tej blbec natrepal celej škole?

„Dostalo sa to ku mne z druhej ruky,“ odvetila som pravdivo. „A teraz ma ospravedlňte. Mám dostatočnú motiváciu, aby som si to s ním predsa len vybavila osobne.“

„Zostaňte kde ste,“ napomenul ma Snape. „Nebudete o tom diskutovať s Malfoyom. Necháte túto záležitosť na mňa.“

To určite. Keď som sa naposledy rozhodla dôverovať mu, vzal si ma! Neexistuje!

Zasmiala som sa. „Zabudnite.“

Zamierila som ku dverám.

„Sľúbili ste mi, a nie je to ani tak dávno, že budete robiť všetko, o čo vás požiadam,“ pripomenul mi a ja som zastala. Dofrasa! Mala som si tie sľuby napísať alebo čo. Kto si to má všetko pamätať? Kto má na to stále myslieť?

„A vy ste mi sľúbili... tiež isté veci, pane!“ odvetila som.

Nepríjemne sa uškrnul. „Bolo by asi priveľa, žiadať od vás, aby ste si zapamätali manželské sľuby?“

„Ja ich viem.“

Vstal a priblížil sa ku mne. „Tak mi teda osviežte pamäť.“

Mlčala som.

Pristúpil ešte bližšie. „Stále čakám.“

Vytrčila som bradu. „Sľúbili ste, že si zachováte odstup.“

Myklo mu svalom na brade. Zavŕtal sa do mňa očami a potom sa uškrnul. „Úbohé. Len jeden? Zo šiestich?“

„Povedala som ten najdôležitejší,“ odsekla som.

Cúvol, no stále sa uškŕňal akoby zapľaskol otravnú muchu. „Neželám si, aby ste sa s Malfoyom stretli v súboji alebo hádke na tému nášho manželstva. Keď sa vás na to budú pýtať spolužiaci, vynaložíte všetku snahu, aby ste túto skutočnosť popreli.“

„Hanbíte sa za mňa?“ podpichla som ho. Prečo tak veľmi chce zaprieť náš zväzok? Nech sa ukáže.

„Ešte príde chvíľa, keď sa budete môcť pochváliť naším manželstvom,“ uistil ma. „A teraz

choďte a nezabúdajte, čo ste mi sľúbili.“

 

Čo rozširoval Draco tichou poštou po celej škole som sa dozvedela až od Rona.

„Naozaj si za do Snapa zamilovala?“ spýtal sa úplne znechutene.

„A čo myslíš, prečo by som inak odmietla chodiť s tebou?“ odsekla som. „Mám jeho fotkami vytapetovanú izbu.“

Zamračil sa. „Nie je to pravda. Ginny mi vravela, že sa to šíri celou školou ako morová epidémia. Všetci už vedia, že ste manželia, ale myslia si, že Snapa bezhlavo miluješ. A on teba zbožňuje rovnako.“

„V tom druhom sa nemýlia. Snape zo mňa priam šalie,“ podotkla som zákerne.

„Povedal som jej, že je to blbosť. Aj Hermiona jej to hovorila. Ginny tvrdí, že mnohí tomu uverili len kvôli tomu, že si bola u Snapa tak často po škole,“ dodal.

„Paráda.“

„Veru. Mamka vždy hovorí, že od nenávisti je len krôčik k láske. Zrejme sa toho držia viacerí,“ posadil sa a obzrel sa na okná za svojím chrbtom. „Čo ty vieš, možno sa to jedného dňa zvrtne.“

 

Prešlo však ďalších pár týždňov a verte tomu, že sa nič nezvrtlo. Aspoň nie v mojom vzťahu k Snapovi. Poctivo som zatĺkala, že by som s ním niečo mala spoločné upozorňujúc na to, že moje hodiny po škole sa za posledný rok značne zredukovali - vlastne takmer úplne vymizli. Navyše Snape zrejme zapracoval na Dracovi Malfoyvi, pretože narážky z jeho strany sa skončili. A možno ho umlčal Harry, keď ho rozsekal akousi kliatbou čiernej mágie.

„To urobil ten, ktorý mi stále hovorí, aby som krotila svoj temperament,“ polohlasne som zašepkala Hermione, keď si Harry odišiel odpykávať trest u Snapa. Zaujímavé, že to bol práve Snape, kto ho prichytil a naparil mu trest. Ktovie, či si aj o ňom budú šepkať, že je Snapov manžel, keď uňho bude každý týždeň po škole? Bolo by to pre mňa určite oslobodzujúce. Postaral sa však aspoň o to, aby sa prestali šíriť klebety o mojom tajnom manželstve. Teraz celá škola preberala metlobalový zápas s Bystrohlavom, ktorého sa Harry nezúčastní, pretože bude sedieť u Snapa. Tie decká majú teda problémy... nemusím teda ani hovoriť akú senzáciu vyvolal Harry tým, že sa konečne dal dokopy s Ginny. Na mňa a Snapa sa v tom prudkom slede noviniek a klebiet takmer zabudlo.

Keďže Harry teraz každú voľnú chvíľku trávil so svojou láskou a Hermiona si užívala nového, šťastnejšieho Rona, ktorého po rozchode s Lavender nebolo vidieť bez úsmevu na tvári, nezostávalo mi iné ako vyhľadávať si vlastnú, menej zamilovanú spoločnosť. Veľmi ma totižto dráždili tie ich medové rečičky a šťastie, také kontrastujúce s mojím biednym položením. Neprestávala som myslieť na Olivera a jediné, po čom som naozaj túžila bolo, aby som mohla byť opäť s ním. Možno som si to nahovárala, ale zdalo sa mi, že vždy, keď pozerám na drobný obrázok v medailóniku a spomínam si na naše posledné stretnutia, pravá ruka ma nepríjemne štípala, akoby mi chcela pripomenúť zložené sľuby manželstva. Aby som sa zbytočne netrápila pohľadom na tých štyroch, začala som sa viac venovať Nevillovi. Človek sa pri ňom mohol perfektne odreagovať. Chodili sme spolu na večere, pričom sme - teda aspoň ja - okázalo predstierali, že je to pre nás romantická večera pri sviečkach. Držali sme sa ponad stôl za ruky a občas, keď okolo prechádzal Snape, som sa snažila Nevilla kŕmiť mojou vidličkou. Cez víkendy som s ním chodievala von na dlhé prechádzky okolo jazera, dokonca som ho raz nahovorila, aby sa so mnou člnkoval po rozčerenej hladine. Hoci veľmi odporoval, že mu bude z toho zle a nevie plávať, donútila som ho nasadnúť na malý čln. Bolo to jedno z najlepších popoludní, aké som s ním zažila. Aby sa necítil tak stiesnene, začali sme recitovať hlúpe Zloduchove básničky a žartovali sme o všetkom a všetkých, čo nám prišli na jazyk. Nech som však robila s Nevillom čokoľvek, nikdy som nepocítila na pravej ruke tú páľavu ako pri Oliverovi.

V ten večer som sa snažila Nevilla presvedčiť, aby sme sa v noci vlámali do skleníkov, pretože mi rozprával o akejsi úžasnej rastlinke, ktorú preberali.

„Je rovnako vtipná ako ty,“ prirovnal ma k nej.

„Tráva?“

„Nie, je to veľmi vzácna rastlina z južnej Afriky. Keď sa nadýchaš jej vône, dostaneš sa do neskutočných ilúzií. Akoby si spala počas dňa. Potom sa niekedy nedá rozlíšiť čo je sen a čo skutočnosť, preto s ňou pracujeme len so štipcami na nose,“ rozprával Neville a mňa táto rastlinka zaujímala čím ďalej viac.

Chytila som ho za nos. „Tak ja budem tvoj štipec! A teraz mi ju môžeš ukázať!“

Vtom cez klubovňu prebehol Harry a stratil sa v chlapčenských spálňach. Pozrela som na Hermionu, ktorá mi kývla. Pustila som Nevillov nos. Po mojom stisku zostal červený, no Neville sa usmieval.

„Hneď prídem.“

Prebehla som k Hermione a vtedy sa Harry vrátil z veže a sadol si k nám. Povedal nám, že Dumbledore ho berie so sebou hľadať kúsok Voldemortovej duše. Chcela som ísť s ním, ale odmietol to, vraj Dumbledore by si to neželal. Vyfasovali sme elixír šťastia a Záškodnícku mapu, aby sme strážili školu.

A Harry bol zrazu preč.

„Čo teraz?“ spýtal sa Ron zvierajúc v ruke fľaštičku s elixírom.

„Ak Malfoy naozaj plánuje dnes v noci niečo urobiť, musíme sa zmobilizovať a strážiť ho, ako povedal Harry,“ navrhla Hermiona. „Ale ako?“

Zostalo ticho. Nemo som hľadela do ohňa, keď mi niečo napadlo. Teraz musím zapnúť hlavu. Musím premýšľať. Napriek tomu, že som to vždy považovala za niečo zbytočne obťažujúce svet, musela som zapnúť mozog a zapojiť sa do vymýšľania plánu.

„Niekto musí čakať pred Núdzovou miestnosťou,“ povedala som. Bolo to prekvapivo ľahké. Podľa mňa sa myslenie ako také, preceňuje. „Harry vravel, že Malfoy TO niečo skrýva tam, však?“

Hermiona prikývla. „A niekto musí strážiť Snapa.“

Pozreli sme na seba. „Ja? Koľká to česť!“

„Skúsim poslať správu členom DA,“ hovorila Hermiona ďalej. „A ak sa niekto ozve... rozdelíme sa potom.“

Prikývli sme.

Hermiona vyhrabala starú mincu, ktorou sme sa dorozumievali ako členovia DA (ja som svoju stratila asi týždeň potom, ako som ju dostala) a ustanovila schôdzu na dnes o desiatej.

Nevilla sme zbalili už v klubovni. Prekvapilo ma, keď prišiel hneď ako Hermiona zmenila dátum na minci. Musel ju mať vo vrecku. Rovnako sa pridala aj Ginny.

Vyčkali sme, kým sa ručička hodín priblížila k desiatke a s rozloženou Záškodníckou mapou sme vyrazili k Núdzovej miestnosti.

„Nikto tu nie je,“ zašepkala som s mapou pod nosom. „Nikto viac nepríde!“

„Počkajme chvíľu,“ navrhla Ginny. Pozorne som študovala menovky na mape. Snape bol vo svojom kabinete. Nezdalo sa, že by chystal niečo nezvyčajné. Chvíľu sedel za stolom, potom vstal, prešiel k niektorej z políc s prísadami a opäť sa vrátil na miesto. Možno robil evidenciu, aby mohol doplniť zásoby... Potom mi však napadlo, že už neučí elixíry a teda nemá dôvod na takéto manévre.

„Kto ide?“ spýtal sa Ron šeptom a nazrel mi cez plece. Chodbou k nám prichádzala bodka s menovkou Luna Lovegoodová.

„Luna,“ odvetila som a ešte raz som pozrela celú mapu. „Len Luna.“

Zastala pri nás. Pozdravila celom veselo. „Čo sa deje?“

„Takže, ak sme všetci,“ Ron sa pozrel na naše tváre plné očakávaní. „Dnes v noci sa niečo chystá. Nevieme čo presne, ale prútiky majte pripravené. Potrebujeme zaistiť Snapa, Malfoya a Núdzovú miestnosť. Ja, Hermiona a Neville budeme tu a...“

„Nie, nesúhlasila Ginny. „Ja nechcem ísť dole.“

„Ja tam pôjdem,“ ozvala sa Hermiona, načo si Ron trochu sklamane vzdychol. „Nechajte si mapu, aby ste videli, ak tu pôjde Malfoy.“

„A čo vy?“

„Snape je stále v kabinete,“ povedala som. „A keby aj nebol. Ja si ho nájdem.“

Odovzdala som Ronovi mapu. Zapriali sme si veľa šťastia a s Lunou a Hermionou sme zišli do žalárov. Hrad bol hrozivo prázdny a tichý. Akoby aj chladné múry ustrnuli v očakávaní a prestali si šepotať starodávne tajomstvá. Pritisli sme sa na stenu do tieňa starého kovového brnenia a zostali sme ticho ako myši.

„Kde je Harry?“ spýtala sa Luna po chvíli.

„Šiel niekam s Dumbledorom,“ odvetila som. Nemusí vedieť podrobnosti.

Zvedavo na mňa pozrela. „Ty si Snapova manželka.“

„Áno.“ Nemalo zmysel zapierať. Keď som to však vyslovila, ruka ma nepríjemne zaštípala. Podvedome som si pohladila boľavé predlaktie. „Bude o tom článok v Sršni?“

„Otecko si myslí, že je to hlúposť. Vraj netreba veriť hneď všetkému, čo začujem,“ povedala a venovala sa žuvačke prilepenej na zadnej časti brnenia.

Hermionu však upútal môj pohyb rukou. Sledovala, ako si hladím predlaktie.

„Vyhrň si rukáv,“ požiadala a zasvietila prútik.

Nedôverčivo som na ňu pozrela.

„No tak, ukáž mi ruku.“

Povytiahla som si dlhý rukáv a zostala som v šoku. Na ruke mi opäť svietil červený had, ako prvé dni po zložení sľubu.

„Manželský sľub,“ zašepkala Hermiona a prešla prstom po chrbte mojej boľavej ruky. „Vy ste sa zviazali sľubmi?“

„Hej. Ale nič to neznamená,“ povedala som, skryla som si ruku za chrbát a predstierala, že to nebolí. „Nie je to ako neporušiteľná prísaha. Nikto neumrie, tak sa netvár tak tragicky. A napokon, už som ti vravela. “

„Nevravela si, že vás zviazal aj čarami! Vieš ako to funguje?“ spýtala sa, akoby ma vyzývala.

„Ja som mu sľúbila, čo chcel on, on mi sľúbil, čo som chcela ja a bolo,“ odsekla som.

„A teraz bude vedieť o každom tvojom priestupku. Bude vedieť, keď sľub porušíš,“ dodala Hermiona.

„Tiež ho to bolí?“ vyhŕkla som prekvapene. Jasné. Porušila som práve sľub. Porušila som sľub, že budem naše manželstvo popierať.

Prikývla. „Čo si mu sľúbila?“

„Nepodstatné záležitosti,“ odsekla som. V skutočnosti som si nedokázala spomenúť. Snape mal pravdu. Možno som si to mala pamätať.

„Renée, mala si si to pamätať,“ vyhrešila ma, akoby mi čítala myšlienky. „A čo si žiadala od neho? Bolo to aspoň niečo rozumné? Však si nepovedala nejaké hlúposti?“

„Neboj sa. Požiadala som ho, aby si pravidelne umýval vlasy,“ zažartovala som, no jej úplne zhrozený pohľad ma usmernil. „Aby ma ochraňoval.“

Spokojne si vydýchla. „A ešte ťa to nepálilo?“

„Nikdy,“ potvrdila som.

Zmĺkli sme, každá vo vlastných úvahách.

„To je od neho veľmi milé,“ podotkla Luna nesústredene.

Čakali sme celé hodiny. Striehli sme na Snapa, či akýkoľvek náznak skutočnosti, že niečo nie je v poriadku. Chodbou však neprešiel ani duch. Unavene som zívala.

Ruka ma už nebolela.

Hodiny niekde vonku odbíjali čas. Možno polnoc. Nevedela som to odhadnúť. V žalároch čas akoby zastal. Predstavovala som si, ako sa obtieral o tie chladné múry, pokiaľ nezostal nehybný ako námraza.

O niekoľko minút neskôr sa ozvali rýchle kroky. Všetky sme znehybneli s pripravenými prútikmi. Hermiona vyskočila zo zeme. Z tmy sa vnorila drobučká postava profesora čarovania. Nedal sa s nikým pomýliť.

„Severus!“ zakričal, keď prechádzal okolo nás bez toho, aby nám venoval pozornosť. Pribehol k dverám jeho kabinetu a bez zaklopania vošiel dnu. „Severus! Potrebujeme ťa... Sm - smrťožrúti! Hore vo veži!“

Počuli sme niečo buchnúť. Vybehla som spoza brnenia, aby som sa pozrela, čo sa deje. Profesor Flitwick už zmizol za dverami a viac som ho nepočula, ale Snape sa práve vyrútil oproti mne. Prekvapene zastal.

Skĺzol pohľadom po mojom vytiahnutom prútiku a pozrel na Hermionu a Lunu. „Profesor Flitwick omdlel. Pomôžte mu, Grangerová.“

„Omdlel?“ spýtala som sa, keď Hermiona prebehla popri mne.

„Lovegoodová, choďte jej pomôcť,“ zavelil Snape a schmatol ma za ruku, v ktorej som stále zvierala prútik. „A vy poďte.“

Zľakla som sa. Kam ma chce odvliecť?

„Kam? Ja s vami nikam nejdem!“ odmietla som sa pohnúť z miesta, hoci ma silno ťahal za sebou. Vzpierala som sa ako pes na reťazi.

„Takže vy nejdete?“ otočil sa ku mne a ja som opäť pocítila hroznú páľavu na pravej ruke.

„Nie nejdem,“ odsekla som zanovito. Súhlasila som s Harrym. Kým tu bol Dumbledore, Snape sa neodvážil urobiť nič. Ale kto mu zabráni urobiť mi niečo teraz?

Pustil, akoby som ho pod prstami pálila. „Tak si choďte,“ zavrčal. „Ja s vami nemôžem strácať čas.“

Vo chvíli, keď sa zvrtol na päte, mala som pocit, že mi prvá ruka zhorí. Zaryla som si do nej nechty, akoby mi to mohlo pomôcť vymaniť sa z bolesti. Vyhrnula som si rukáv. Oba tenké hady svietili na pokožke červeňou. Zdalo sa mi, že sa dokonca špirálovito krútia. Asi som mala halucinácie.

No bolo mi jasné, čo to znamená. Sľub bol porušený z oboch strán.

Toto mu zabráni niečo mi urobiť. Kým ma nebude bolieť ruka, budem pri ňom v bezpečí viac ako kdekoľvek inde. Dumbledore tomu verí. A Harry verí Dumbledorovi. Snáď sa nemýli. Pretože ja dôverujem jedine Harrymu.

Rozbehla som sa za ním. Ako je možné, že kráčal tak rýchlo a rázne, hoci ruka ho musela bolieť rovnako, ako mňa?

„Stojte!“ zakričala som. „Idem... Idem teda s vami. Aj tak by ste bezo mňa neprežili.“

Nekomentoval to. Len na mňa pozrel s podvihnutým obočím a kráčal ďalej.

Ruka ma prestala bolieť. Vedela som, že ho mám nasledovať. Usúdila som to podľa toho, že ma neodkopol ako otravného domáceho škriatka. Vo vstupnej sieni zamieril k ťažkým dubový dverám a švihnutím prútika ich otvoril.

Super. Zdrháme. Môj muž je hrdina.

Zastal, schmatol ma za plece a posunul von do tmy. „Bežte k hlavnej bráne a za hranicami sa odmiestnite...“

Ešte som nemala dokončený kurz! Budem sa premiestňovať bez povolenia. Vzrušujúce!

„Kam?“ nenechala som ho dohovoriť.

„Liverpool. Pradiarska ulička,“ povedal pomaly a skôr, než zmizol za dverami, dodal: „A pokúste sa nerozštiepiť. Neviem, kedy prídem.“

Rozbehla som sa cez trávnik. Najkratšia cesta za hranice Rokfortu viedla okolo Hagridovej chalupy. V jednom okne sa svietilo.

Páčilo sa mi, ako moje srdce bilo vzrušením a vzduch mi šľahal do tváre. Nezastala som, pokým som neprebehla bránou.

Obzrela som sa.

Hrad sa vypínal vysoko nad vrcholkami stromov. V pokojnej, takmer letnej noci, ho ožarovala mohutná krištáľovo trblietavá lebka nazeleno. Smrťožrúti. Naozaj tu museli byť. Jedna moja časť prestrašene vykríkla a v chvate som sa chcela vrátiť do hradu a zistiť, čo sa deje, no sľúbila som, že pôjdem. Spomienka na bolesť nesplneného sľubu bola stále príliš čerstvá na to, aby som opäť provokovala. Výborná výchovná metóda, taký manželský sľub!

Liverpool. Pradiarska ulička. Pomyslela som si a v poslednej sekunde som si stihla uvedomiť, že neviem, kedy sa sem vrátim.

 

Prasknutie sa mi zdalo príliš silné na to, aby ho nikto nepočul. Zdalo sa však, že ulica do ktorej som sa primiestnila je úplne prázdna. Nebol tu nikto, kto by ma mohol vidieť. Vlastne som si nebola istá, či som sa ocitla na správnom mieste. Bola to jedna z tých starých neobývaných štvrtí, kde kedysi bývali pracovníci tovární. Na obzore sa skutočne črtal vysoké továrenské komíny. Ožarovali ich vzdialené svetlá mesta.

Vykročila som vpred zvierajúc prútik v ruke. Nevedela som však, kam mám ísť. Domy sa podobali jeden druhému ako zápalky v krabičke. Keby sa Snape rozhodol nechať ma tu a nikomu nepovedať, kam ma poslal, nemali by šancu nájsť ma tu.

Podišla som k jednej z úzkych uličiek oddeľujúcej domy a vošla som do nej. Necítila som sa dobre na tom otvorenom priestranstve. Oprela som sa o múr a čakala som.

Čo sa asi dialo v Rokforte? Hermiona s Lunou vzkriesili Flitwicka a zapojili sa... do čoho? V hrade boli smrťožrúti. Určite sa bojovalo. Nemala by som sa vrátiť? Kam pôjdeme, keď sem príde Snape? Vezme ma do školy? Musí ma doviesť späť. Mám tam všetky veci. A ani som sa nerozlúčila s Harrym. Čo som mu vlastne povedala ako poslednú vec? Nedokázala som si spomenúť.

Zdalo sa mi, že už musela prejsť celá večnosť, odkedy som sa primiestnila. Možno čoskoro zrastiem s tehlovou stenou a stanem sa púťovou atrakciou.

Ozvalo sa puknutie. Nie také silné ako keď som prišla ja, no napriek tomu bolo zreteľné. Určite sa mi to nezdalo. Vykukla som spoza rohu.

„Potterová?“ zahučal Snape.

„Tu som,“ ohlásila som sa a vyšla som zo svojej skrýše. „Čo sa stalo?“

Zdal sa mi akýsi strhaný. „Ste v poriadku?“

„Nerozštiepila som sa,“ povedala som celkom spokojná sama so sebou. „Tak čo sa deje?“

„Za mnou,“ zavelil. „Tu nie je vhodné miesto na rozhovor.“

„To sú mi veci...“

Zúrila som. Prečo mi nemôže rovno povedať, čo sa stalo? Široko ďaleko nebolo jediného nechceného ľudského ucha! Podišli sme k jednému z tehlových domov a Snape prútikom otvoril dvere. Nechal ma vojsť prvú.

Nebola tu žiadna chodba. Úplne ustúpila malej obývačke, ktorá ma privítala pachom zatuchliny. A čo tu budeme robiť?

Snape prešiel popri mne a zasvietil lampu. Nebolo tu toho veľa. Malý gauč, staré kreslo a nízky stolík obklopené stovkami kníh. Cítila som sa ako v rokfortskej knižnici. Neznášam knižnice. Navyše tu neboli ani žiadne dvere okrem tých, ktorými sme práve vošli.

„Už sme v tých správnych končinách, aby ste mi mohli povedať čo sa deje? Čo tu robíme?“ spýtala som sa do tretice a usadila som sa na gauči. Nebol veľmi príjemný.

Snape sa nenútene usadil v kresle. „Musel som vás presťahovať. Ste predsa stále pod mojou ochranou. A pôjdete všade, kam uznám za vhodné.“

„Nevzrušujte sa, som predsa tu. Čo sa stalo v Rokforte?“

Uškrnul sa. „Nepočuli ste profesora Flitwicka? Smrťožrúti sa dostali dnu.“

„A to je nejaká novinka? Boli ste tam, odkedy sa pamätám,“ zavrčala som. „Čo sa stalo dnes v noci?“

Chvíľu bol ticho, akoby zvažoval, či je potrebné hovoriť mi o tom. Potom vstal a zamieril k jednej z políc. „Nič dôležité.“

Police sa odsunuli a odhalili schody vedúce na vyššie poschodia.

„A kedy sa tam vrátime?“ vykročila som za ním bez vyzvania.

„Keď to bude potrebné,“ odsekol.

„Kedy presne?“ nedala som sa odbiť tak ľahko.

Schodište bolo úzke a ja som musela trochu spomaliť, aby som mu nepristúpila plášť, ktorý ťahal za sebou a mne sa plietol pod nohy.

Zastal v uličke rovnako úzkej ako boli schody a otvoril dvere napravo. „Teraz choďte spať.“

„Chcem sa vrátiť do Rokfortu,“ namietla som. „Alebo mi aspoň povedzte čo presne sa stalo.“

„Nie som povinný niečo vám hovoriť, ale ak okamžite nezaleziete do svojej izby, buďte si istá, že niektoré zo zaklínadiel, ktoré boli dnes večer vyslovené v Rokforte vyskúšam aj na vás. A ubezpečujem vás, že tam boli aj mŕtvi,“ oznámil mi ľadovým hlasom.

Mŕtvi? To slovo sa mi zarylo do hlavy ako tupý nôž.

„Kto? Kto zomrel?“ pustila som sa doňho zúrivo. Kto? „Harry? Stalo sa niečo Harrymu?! Kto zomrel?“

Zdrapil ma za zápästia oboch rúk a vtisol ma do izby ako neposlušnú mačku do klietky. Hneď pri dverách stála posteľ. Zavadila som o ňu nohou a spadla na tvrdý matrac. Snape zostal stáť nado mnou.

„Snáď sa to dočítate v zajtrajších novinách,“ odpovedal na moje otázky a zabuchol dvere.

Zostala som nehybne ležať. V hrudi mi navrela obrovská dusivá hrča. Kto zomrel? A vie vôbec Harry, že som v poriadku? Povedala mu Hermiona, že som šla so Snapom? Veď to sama poriadne nevedela.

Predstavovala som si, ako sa všetci stretli vo Veľkej sieni. Harry chytí Ginny do náručia, aby videla, že je všetko v poriadku. A potom sa spýta kde som ja. Obzrie sa, no medzi desiatkami známych tvárí ma neuvidí.

„Neviem kde je, Harry,“ povie Hermiona a bude sa snažiť zadržať slzy. „Strážili sme Snapa, ale on vyšiel, poslal nás s Lunou do kabinetu za Flitwickom a odvtedy sme ju nevideli!“

„Nechali ste ju so Snapom?“ trochu naľakane sa spýta, ale ešte nevie, čo to má znamenať. Otočí sa k Dumbledorovi. „Kde sú, pane? Kde je moja sestra?“

„Bude v poriadku,“ pokojne odvetí Dumbledore a zamračí sa na mŕtve telo na zemi uprostred Veľkej siene. „So Severusom bude v bezpečí a čoskoro sa vráti.“

Vymanila som sa z predstáv. Konček môjho prútika vrhal slabé svetlo na holé špinavé steny. Nebolo tu nič. Len posteľ, jedna vratká polička, štyri steny, malé začernené okno a ja.

Bude to dobré. Ruka ma nepálila. Som v bezpečí. Snape sa o to stará. Predsa len by som však uvítala jemnejšie zaobchádzanie...

Nox!“ zašepkala som a nastala tma.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA