Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... zabudnúť

4. 2. 2011

Neodvážila by som sa popierať, že môj brat tej noci prežil skutočnú hrôzu. Videl smrť Cedrica Diggoriho, prežil návrat Toho - Koho - Netreba - Menovať a skôr, než sa stihol spamätať zo šoku, musel s tým prízrakom dávnej minulosti bojovať o holý život. A aby to nestačilo, aj keď sa vrátil do Rokfortu, čakala tu na neho smrť v podobe Divookého Moodyho. Tá posledná nástraha bola tak trochu aj mojou chybou a veľmi ma to mrzelo. Keby som bola na štadióne ako ostatné decká, keď sa vrátil, nedovolila by som nikomu na svete, aby ho odviedol preč. Ja som v tom čase sedela na trávniku, pozerala som na môj ledabolo pohodený prútik a snažila som sa nemyslieť na to, čo mi práve povedal profesor elixírov. Áno, Harry tej noci prežil nevýslovné hrôzy a ja som sediac pri jeho lôžku hovorila, aká som na neho hrdá, že ja by som to určite nezvládla tak ako on, môj veľký statočný brat, no niekde vo mne vrieskal mohutný hlas pýchy. Aj ja som tej noci prežila nočnú moru. Keď sa na to pozriem dnes, s odstupom času, bojím sa návratu na Rokfort ako ešte nikdy predtým.

Predtým ako sme prišli bývať sem, do domu nášho krstného otca a teraz aj sídla Fénixovho rádu, snažila som sa na Snapa nemyslieť, no odkedy sme tu, darí sa mi to čoraz menej. Občas, popri upratovaní domu a nekonečných rozhovoroch s Harrym a Hermionou, začujem jeho tichý, chladný hlas v predsieni. Vždy ma z toho zamrazí a na chvíľu sa zašijem v izbe, kým nemám istotu, že táto moja nočná mora opustila dom.

„Renée, potrebujem sa s tebou porozprávať,“ vyhlásila Hermiona v jeden večer, keď Ginny ešte pomáhala mame v kuchyni a my sme zostali v izbe samé po prvý raz odkedy sa Harry stratil v labyrinte.

„Do toho,“ povzbudila som ju hrdo, no otázky, ktoré by mohli nasledovať ma desili.

„Povieš mi čo sa stalo, keď si vtedy vybehla za profesorom Snapom?“ spýtala sa priamo a keď videla môj odmietavý výraz, pokračovala. „Je mi jasné, že sa niečo stalo. Možno ti niečo povedal, alebo... Renée, ja to na tebe vidím!“

Jasné, Hermiona vie všetko, ako vždy. Ale toto sa jej netýka. Je to len a len moja vec. A Harryho. A Snapova. Pri tej predstave by som sa bola zachvela, keby na mňa Hermionine mäkké hnedé oči nepozerali tak zvedavo. Určite by mi potom už nedala pokoj, no ten náznak triašky sa zakorenil niekde v mojej hrudi a ja som stisla zuby, aby sa neprejavil navonok.

„Nie, Hermiona, mýliš sa. Naozaj sa nič nestalo. Len som sa poriadne strápnila, ale to si asi vieš domyslieť,“ nasilu som sa usmiala a urobila grimasu. „Profesor Snape, ako ho ty voláš, ešte nikdy nebol odmeranejší a stručnejší ako tej noci, keď mi povedal, že táram nezmysly, netuší kde sa Harry nachádza a, aby som bola presná, tak citujem: Netuším ako ste prišli na taký nezmysel.

Hermiona sa nezasmiala, naďalej na mňa upierala oči, no zdalo sa, že sa trochu upokojila. Čakala som ďalšie otázky, ale tie neprichádzali. V izbe zavládlo ticho, aké sme my dve už dávno nezažili. Mala som z toho zlý pocit. Ak nebudem bezstarostná ako vždy, vyvodí z toho zase nejaké pravdivé závery. Chcela som vybehnúť na chodbu a zbaviť sa toho pocitu triašky, ktorý som stále potláčala. Znervózňovalo ma to. Potrebovala som sa zamestnať, tak som predstierala, že naprávam pred spaním svoj nie veľmi pohodlný vankúš. Keď som ho nadvihla, na mojej plachte ležal list. Dostala som ho v to ráno od Olivera Wooda, môjho chlapca. Konečne som sa úprimne usmiala a chytila som ho do ruky. Bol výbornou témou na bezstarostný rozhovor. „Oliver mi písal, ako ma miluje.“

Hermiona sa zasmiala. „Ako?“

Otvorila som obálku  s úmyslom kúsok jej z neho prečítať. Preskočila časť v ktorej Oliver hovorí o svojom nástupe do metlobalového družstva Magochester United a úškrnom prešla na nasledujúce riadky: „Myslím na teba v každej minúte, v každej veci, ktorú robím a čím viac na teba myslím, tým väčšmi mi chýbaš. Vieš si vôbec predstaviť veľkosť môjho utrpenia? Nevideli sme sa už tri mesiace a dvanásť dní a ja nedokážem robiť iné ako zvierať v ruke ten kamienok, ktorý si zdvihla zo zaprášenej zeme v Rokvile a vyhlásila si, že sa podobá na motýľa, pamätáš?“

Odmlčala som sa. Hermiona náhle vstala. A pribehla ku dverám. Prst si priložila na pery, aby som stíchla. Potom prudko otvorila dvere.

„Zdravím!“ zahučal Sirius a vošiel dnu. „Šiel som práve okolo a nemohol som prepočuť, ako Renée...“

„Sirius!“ zamračila som sa. Môj krstný otec mi naozaj robil v poslednom čase vrásky. Chodil za mnou ako chvost, dobiedzal s hlúpymi otázkami a neustále sa zaujímal len o jednu jedinú vec - ako som na tom s Oliverom. Netuším, ktorý dobrák mu to musel zavesiť na nos, no spýtal sa ma na to hneď v prvý večer, keď sme prišli a ako môj krstný otec sa cítil byť poverený, aby mi môj výber schválil. Ako pozitívum som brala fakt, že si všimol moju prítomnosť a ako top bolo pre mňa to, že ma vyhľadával, ale prečo, premerlina, ma musel špehovať? „Harry ti predsa povedal, že Oliver je najlepší chlap na svete - hneď po tebe.“

Zaškľabil sa. „Veď práve. Nikto kto je horší odo mňa nie je dosť dobrý pre Renée Potterovú. Mal by som ti nájsť niekoho, kto by sa mi aspoň vyrovnal.“

„Nie,“ zaprosila som a keďže som držala v ruke Oliverov list, považovala som za dobrý nápad dať mu ho prečítať. Možno potom pochopí, že Oliver je naozaj ten správny. Svoj zámer som hneď aj uskutočnila a Sirius si s úsmevom od ucha k uchu prečítal môj ľúbostný list odhora až dole. Nezdalo sa mi to trápne, ani príliš súkromné na to, aby si ho mohol prečítať, naopak, najradšej by som jeho listy vykričala do celého sveta, aby všetci videli aké mám šťastie.

„Úchvatné,“ škľabil sa, keď mi ho vrátil, vstal a bez ďalších pripomienok vyšiel z izby. Keď však schádzal dolu schodmi, počuli sme ako nahlas vykrikuje: „Vidím tvoje oči v zapadajúcom slnku... vo vánku cítim tvoje dotyky!“

O chvíľu prišla Ginny. „Sirius asi načal to dvestoročné víno, ktoré sme našli v pivnici,“ povedala úplne nevzrušene. „Práve mi vyznal lásku a kvákal pri tom niečo o očiach zelených ako najcennejšie drahokamy.“

Ukázalo sa, že zverejniť obsah môjho listu nebol najšťastnejší nápad. Sirius sa ho zrejme za tú chvíľu naučil naspamäť a teraz dookola omieľal útržky viet, pridávala k nim vtipné komentáre, komolil ich a dopĺňal vlastnou hrôzostrašnou tvorbou. Človek by čakal, že taký naslovovzatý Casanova sa bude ľúbostnému listu čudovať menej, no jeho to naozaj úplne odrovnalo. Weasleyovské dvojičky sa k nemu s radosťou pridávali a čoskoro vznikali krátke básne s rýmovačky, ktoré sa tak neodbytne vrývali človeku pod kožu, že som pristihla samu seba, ako si ich recitovaním krátim voľný čas.

„Chýbajú mi tvoje dotyky, keď sám so sebou osamiem, chytám čudné návyky, na záchod dôjsť asi nestihnem!“ prednášal George, ktorého som stretla cestou dolu schodmi. Oprela som sa o zábradlie, aby som si mohla vychutnať jeho herecký výkon a náležite ho oceniť smiechom. Nedalo sa na tom nezabávať, ten jeho mučenícky výraz pri posledných slovách a prekríženie nôh boli tak komické! „Stačilo by mi zapriať dobrú chuť k večeri,“ podotkla som stále sa uškŕňajúc. „A vymysli si už niečo nové, táto prestáva byť zábavná.“

„Aká inteligentná zábava,“ ozval sa spod schodov chladný hlas. Nepotrebovala som sa ani obzrieť, aby som vedela, že Snape si všetko vypočul.

George, ktorý nemal toľko šťastia ako ja a ocitol sa Snapovi priamo tvárou v tvár sa prestal smiať, no ja som poznala jedinú možnosť ako bojovať proti tomu prízraku. V mysli sa mi vynorili jeho slová. Povedal, že chce mňa, pretože som ako mamička, ale rozdiel je počuť v slovách. Zvrtla som sa teda k nemu. „Tak prečo občas neprídete pozdvihnúť úroveň, pane?“

Zavŕtal do mňa oči a mala som podozrenie, že tie napäté svaly na sánke mali znamenať ironický úškrn. „Obávam sa, že tu už nič nepomôže.“

Skôr, než som stihla povedať niečo štipľavejšie, z kuchynských dverí vyšla nízka žena s peroxidovými vlasmi a naozaj nepeknou trvalou. Pozrela na nás akosi súcitne. „Ideme, Snape?“ spýtala sa a ja som si až vtedy uvedomila, že je to Nymphadora Tonksová.

„Mala si byť nenápadná,“ sucho zhodnotil Snape a pohol sa ku dverám.

Tonksová na nás urobil ironickú grimasu a nasledovala ho. Vedeli sme, že nemá zmysel pýtať sa, kam idú. Nikdy sme nevedeli čo sa deje v ráde a ani vždy milá a vtipná Tonksová nebola taká ochotná, aby nám prezradila na akú tajnú akciu sa so Snapom vybrali.

Ešte kým vyšli von, vyrútil sa z kuchyne aj Sirius, aby za nimi zavrel dvere. George poznamenal, že toho chlapa neznáša a vybehol hore po schodoch, kým ja som zišla do haly. Hoci pôvodne som sa mala ísť navečerať, teraz, keď som osamela so svojím krstným otcom a v hlave sa mi priam kotili myšlienky na mamu, vedela som, koho sa na to môžem bezpečne opýtať.

„Nevideli sme sa tri mesiace a dvanásť - vlastne teraz už asi štyri mesiace,“ škeril sa. „Žije ešte vôbec, ten chalan?“

„Áno, uisťujem ťa, že žije,“ chytila som sa ho za rameno, ako v starom filme. „Môžem sa ťa niečo spýtať? Súkromne.“

Sirius na mňa po očku pozrel. „Mám ťa veľmi rád, Renée, ale takýto nerovný vzťah...“

„Sirius!“ zahriakla som ho. Nemala som veľmi náladu na srandičky. Zamierili sme hore schodmi. Čakala som, že odbočíme do salónu, v ktorom teraz nikto nebol, ale Sirius ma viedol stále vyššie až k posledným dverám na ktorých bolo napísané jeho meno. Ocitli sme sa v jeho izbe. Celú ju mal vyzdobenú v chrabromilskom štýle, musela som sa pousmiať nad šarlátovočerveným šálom visiacim na stene. Bez toho, aby ma Sirius musel ponúknuť, som sa zvalila na posteľ. Bola príjemne mäkká a pružiny v matraci ma ešte chvíľku hompáľali, kým sa Sirius usadil na drevenej stoličke.

„Tak, čo trápi tvoju peknú hlavičku?“ spýtal sa s úsmevom a veľmi galantne zakryl chrabromilským šálom obrázok napoly odhalenej mukelky, ktorý visel za jeho chrbtom.

Podprela som sa na lakte, aby som na neho dobre videla. Nemohla som dopustiť aby ma oklamal, musela som vidieť každý sval na jeho tvári, aby som vyčítala aj to, čo nepovie. Pousmiala som sa, aby sa necítil napätý, keď bude odpovedať. „Dúfala som, že by si mi mohol objasniť jednu vec a to... Dopočula som sa, že Snape mal niečo s mojou mamou.“

Sirius trochu zaklonil hlavu, možno dúfal, že ak na mňa pozrie takto zvrchu, uvidí, čo všetko o tom viem, ale ja som sa snažila tváriť len náramne zvedavo. Zrejme sa mi to podarilo, pretože opäť sklonil hlavu a trochu sa uškrnul. „Ufňukanec a Lily Evansová... Keď sme prišli na Rokfort, boli to priatelia. Nepohli sa jeden bez druhého, keď sme mali chvíľu voľna, hneď boli spolu.“

„A potom?“ spýtala som sa, pretože som cítila, že Sirius sa neodmlčal nadarmo. Napriek tomu som tušila čo bolo ďalej. Potom prišiel James Potter a zobral si, čo chcel. Tak to povedal Snape.

Sirius pokrčil plecia. „Fňučko - to je Snape - bol Slizolinčan zbláznený do čiernej mágie, nemohol čakať, že Lily ho bude podporovať v tom, čo robil. Prestali sa stretávať, každý mal iný okruh priateľov a postupne dospeli až tak ďaleko, že sa spolu vôbec nerozprávali. Bol som svedkom toho, ako ju dokonca nazval...“

Podvihla som obočie. Toto nebola cielená pauza vzbudzujúca napätie, Sirius sa zasekol, akoby chcel povedať niečo, čo nie je pre moje uši. „Ako?“

„Bol to hlupák, nič mu viac nebolo sväté. Patril k študentom, ktorí sa otvorene hlásili k Voldemortovi a nikoho neprekvapilo, keď sa od neho Lily začala dištancovať,“ vysvetľoval. „Neviem, čo si počula a čo je na tom pravdy, ale ak naozaj niečo medzi nimi bolo, Snape to dokonale zničil. Nie preto, čím bol, ale čím chcel byť a čím sa napokon aj stal. Pokiaľ si pamätám, nikdy nedal najavo, že by ju chcel, alebo...“

„A čo otec?“

„James,“ zasmial sa a oči mu zasvietili. „Lily nemala šancu odolať mu. Nikdy v živote som nevidel takého vytrvalca. Dávaj jej najavo ako ju ľúbi pri každej vhodnej príležitosti.“

„Napríklad?“

„Keď ju stretol pri raňajkách, alebo keď vošla do triedy, alebo aj večer, keď sa mu podarilo dostať na dievčenský internát,“ hovoril stále veselšie. „Každý potrebuje počuť a cítiť, že ho niekto miluje a James ju láskou priam dopoval.“

Usmievala som sa pri tej predstave. Takže otecko ju veľmi ľúbil a ona so Snapom nič nemala, aspoň nie tak, ako sa obávala. Vstala som a zamierila som ku dverám. „Ďakujem, hneď sa cítim lepšie.“

„Kedykoľvek,“ uškrnul sa, no zo stoličky nevstal. Pohľad upieral na fotografiu štyroch chlapcov prilepenú na stene. „Ak by si chcela počuť ako boli prvý raz spolu na rande, príď si to vypočuť. Stojí to za to.“

„Určite sa zastavím,“ prisľúbila som už vo dverách. „Ale Harrymu nič nehovor. Má dosť starostí s tým zajtrajším výsluchom.“

Sirius prikývol a ja som mohla byť znovu sama so svojimi myšlienkami.

Snape ju ľúbil, chcel ju a teraz chce mňa. Hovorí sa, že nenaplnená láska pretrváva najdlhšie. Aj on si určite predstavuje aké by to bolo, keby si ho vzala, živí v sebe ten pocit. Nech som nad tým uvažovala akokoľvek dlho, nebolo mi Snapa ľúto. Ak by chcel, daroval by svoju lásku inej, keď sa radšej mučí spomienkami a predstavami, je to jeho problém. Možno by bolo na mieste navštíviť odborníka, aby mu otvoril oči. Uložila som si tú vetu do hlavy, s tým, že mu to niekedy navrhnem a vydýchla som si. Konečne som mala hlavu voľnú. Neťažili ma viac nijaké myšlienky. Okrem jednej jedinej... čo asi uvarila pani Weasleyová na večeru?

 

Rokfortský expres odchádzal, ako inak, načas. No my sme meškali. Hoci Divooký nás naháňal na stanicu už od rána a bol by najradšej, keby sme sa nahnali do kupé o hodinu skôr a nevychádzali odtiaľ, dokiaľ vlak nezastaví v Rokville, nič mu nevychádzalo a mali sme čo robiť, aby sme vôbec stihli dobehnúť na stanicu. Navyše nikto netušil, že ja som si zariadila svoj program trochu inak. Keď som sa s celou našou nesúrodou skupinkou dostala na druhú stranu pevného múru, bez akýchkoľvek vysvetlení som sa odpojila. Oliver sľúbil, že ma tu bude čakať. Červená lokomotíva vyfúkla oblak pary, ktorý čiastočne zahalili ľudí na nástupišti, no on ma napriek tomu zbadal.

Oliver si ma našiel a s úsmevom od ucha k uchu ma prišiel vyobjímať. Bol krajší ako som si ho pamätala a jeho oči žiarili ako sviečky plameňa, keď ma konečne pustil a pozrel na mňa tak zblízka, až ma dráždilo, že ma nepobozkal.

„Prepáč, meškáme,“ ospravedlnila som sa. Naozaj ma to mrzelo. Mohli sme byť spolu dlhšie, ale cestovať v takej veľkej skupinke vôbec nebolo jednoduché. „Poznáš to, Harry sa musel zase predvádzať.“

Zasmial sa, no vzápätí mu úsmev zmizol z tváre, keď sa naňho vrhol veľký čierny pes a s vrčaním ho ťahal za nohavice.

„Nie! Smrkáč, prestaň! Pusti ho!“ zdrapila som Sirius za kožuch a snažila som sa ho prinútiť, aby pustil kus látky, ktorý za začínal z Oliverových nohavíc trhať. „PUSŤ! Si normálny? Prestaň!“

Sirius konečne povolil zovretie. Mala som chuť schytiť Moodyho palicu a poriadne mu jednu švihnúť. Niekedy bol naozaj nemožný!

„Tak pusť ho,“ povedala som už pokojnejšie, no on len zavrčal a držiac nohavicu v papuli na mňa upieral čierne oči. Vstala som. „Prepáč, to je Harryho pes. Nie je vôbec vycvičený, ale neublíži ti.“

Sirius opäť zavrčal, vyjadrujúc svoju nespokojnosť.

„To nič,“ povedal a vtisol mi niečo do ruky. „Zober si toto. Buď poslušné dievča, nezapáraj priveľmi do Snapa a... “

Sprievodca zapískal, takže som jeho posledné slová nepočula.

Rýchlo som ovinula ruky okolo Oliverovej hlavy a pobozkali sme sa. Sirius šalel.

„Napíšem ti!“ prisľúbila som v chvate. Hermiona ma ťahala ku vlaku. Videla som, ako Sirius konečne pustil jeho nohavicu a rozbehol sa rozlúčiť s Harrym. „Stretneme sa v Rokville!“

Nasadla som do vlaku. V ruke som zvierala predmet, ktorý mi tam Oliver vložil, no nemala som čas pozrieť sa, čo to vlastne je. Prilepila som sa na sklo a pozorovala som svojho miláčika stojaceho v dave ľudí. Práve k nemu pristúpila Tonksová a niečo sa pýtala, keď sa vlak pohol a stanica mi zmizla z dohľadu.

Na chodbách nastal frmol, každý si chcel nájsť voľné kupé prechádzajúc vlakom a za mojím chrbtom sa vytvorila poriadna tlačenica.

„Poď, Renée,“ potisol ma Harry dopredu. „Musíme si nájsť miesta.“

Hermiona s Ronom mali zaistené miesta v prefektskom kupé, no pridal sa k nám aj Neville Longbottom, ktorého som si veľmi rada doberala. „Tak, čo, Neville?“ usmiala som sa, keď sme zamierili ku kupé, ktoré bolo podľa Ginny akurát pre nás, hoc tam už niekto sedel. . „Už si si niekoho splašil?“

Neville očervenel až po uši a odpovedal veľmi hanblivo. „Nie. Nemal som na to čas.“

Zasmiala som sa. „A babička poslúcha?“

Harry na mňa škaredo pozrel. Nepáčilo sa mu, keď som sa takto s Nevillom rozprávala, no ja som na tom nevidela nič zlomyseľné, bolo to presne to isté ako keď sa ho Harry spýta: „Tak čo, Neville, ako sa máš?“

Vliezli sme do kupé a ja som chcela zavrieť dvere, keď ma upútala osoba, ktorá tu sedela.

„Luna Lovegoodová,“ predstavila ju práve Ginny Nevillovi, ktorý z toho nebol priveľmi nadšený.

Jej vypúlené modré oči sa preniesli na mňa. „Teba tiež nepoznám,“ prehovorila zasneným hlasom. Zdalo sa mi, že Neville mi závidí. Uškrnula som sa. „To nie si jediná. Som Renée.“ Svoje priezvisko som zamlčala. Nechcelo sa mi zase vysvetľovať a už vôbec nie tejto zvláštnej osobe.

Luna však vypúlila oči ešte viac. „Si Renée Potterová. Otec mi o tebe hovoril.“

Pozrela som na ňu celkom vyjavene. Ona o mne počula. Jej otec... Než som sa však stihla spýtať odkiaľ o mne vie jej otec a čo jej povedal, skryla sa za časopisom, ktorý držala v rukách hore nohami. Harry mi naznačil, nech si sadnem a ja som rezignovala. Možno bude najlepšie, keď si s týmto dievčaťom nič nezačnem.

Neville sa zahĺbil do rozhovoru s Harrym a ja som sa konečne mohla venovať predmetu, ktorý mi vložil do dlane Oliver. Bola som veľmi zvedavá čo mi mohol dať. Na to, aké to bolo malé sa mi zdal balíček priťažký. Strhla som z neho papier a od nadšenia som zvýskla. Bol to malý strieborný medailón s miestom na fotky. Ukázala som ho Harrymu a hoci bol prázdny, hneď som si tenučkú striebornú retiazku pripla na krk. Bol to nádherný dar.

 

Toho roku zavládol na Rokforte teror. Našou novou profesorkou OPČM sa stala Dolores Umbridgeová, pravá ruka ministra mágie a všetkým bolo jasné, že Rokfort nebude tým, čím býval, kým je tu táto opacha. Bola ako nepríjemná bradavica zavesená na nose našej školy a nech sa dielo čokoľvek, vždy sme ju mali na očiach. Neskutočne ma vytáčali jej vyjadrenia, že Voldemort nežije, no dokázala som sa kontrolovať vďaka Hermione, ktorá ma držala pod lavicou za ruku a odmietala ma pustiť, keď sa tá osoba navážala do Harryho.

„Musíš to vydržať,“ prízvukovala mi Hermiona pri obede v ten deň, keď Harry zostal prvý raz u nej po škole. „Harry sa to tiež naučí. Nič sa tým nevyrieši. Najlepšie bude, keď...“

„Keď budeme čušať a počúvať ako tá ropucha vymýva všetkým mozgy?“ zavrčala som. Dean Thomas a Seamus Finnigan, naši spolužiaci sediaci hneď vedľa na mňa zvedavo pozreli. Hermiona sa ma snažila utíšiť, ale keď som sa raz dostala do ráže, nemohla som si odpustiť vypustiť zo seba všetko. „Vieš, že je to tak! A ty na mňa ani nepozeraj, najradšej by som ťa vyzvala na súboj!“ oborila som sa na Seamusa. „Nazvať môjho brata klamárom! Prežil si toho priveľa na to, aby si zaslúžil niečo také!“

„Renée!“ zahriakla ma Hermiona rázne. Niekoľkí študenti sa na nás začali obzerať a vyvolať rozruch čo sa týka Harryho pravdovravnosti by znamenalo trest u Umbridgovej aj pre mňa.

Harry ma objal okolo pliec. „To je v poriadku. Upokoj sa.“

„Nie je to v poriadku!“ namietala som, no Harry ma stisol ešte pevnejšie.

„Prosím, buď ticho,“ zašepkal a nahlas dodal. „JE to v poriadku.“

Nezostávalo mi nič iné ako zúriť potichu. Kvôli Harrymu. Všetko kvôli nemu. Už neraz som dokázala na jediné jeho slovo urobiť veci, na ktoré by ma nedonútil nikto iný na svete. Krotila som svoj temperament, prehĺtala slová a škrípala zubami potichu.

Aby som však nezabudla, nebola to Umbridgeová, kto mi pokazil takmer celé leto. Bol to Snape a ja sama som bola veľmi zvedavá, ako sa bude tváriť na našej prvej spoločnej hodine. Ja som sa na ňu vyzbrojila veľmi dôkladne. Ráno som vyhľadala spoločnosť Freda a Georga, aby som si zaistila dobrú náladu, potom som si trochu potrápila hlavičku, keď som si opakovala obranné zaklínadlá. Neskôr ma až mrzelo, že som ich nevyužila, tak zbytočne zabitá polhodina!

Snape na začiatku hodiny pripomenul blížiace sa VČÚ a bez toho, aby na mňa pozrel zadal nám pripraviť odvar pokoja. Spolužiaci začali rýchlo pracovať, aby to do konca hodiny stihli. Odvar sa varil naozaj dlho a človek si musel dať záležať na každom detaile a ja som sa do toho naozaj vžila. Nenáhlila som sa s krájaním a drvením prísad, všetko som robil pomaly a pokojne. Snape sa prechádzal po triede. Občas sa pri niekom zastavil a niečo poznamenal, až prišiel k môjmu kotlíku. Oproti ostatným spolužiakom som bola viditeľne pozadu.

„Nestihnete ho pripraviť načas,“ poznamenal škodoradostne. „Môžete to rovno nechať tak.“

„Nie, pane. Len som sa domnievala, že Odvar pokoja bude mať väčšiu silu, keď nebude pripravovaný v chvate,“ odvetila som s krivým úsmevom. Odvar pomaly bublal v kotlíku, kým som si pripravoval prísady. Presne na toto som čakala. „Ale ja to stihnem. Nebojte sa.“

Letmo som mrkla na tabuľu, vzala som dve prísady naraz a než stihol Snape niečo namietnuť, hodila som ich do kotlíka. Nastala slabá explózia. Triedu zahalil kúdoľ čierneho dymu a ja som mala pocit, že som zničila umelecké dielo. Ten odvar by som vedela pripraviť dokonale.

„Očakávam vás vo svojom kabinete v piatok večer.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA