Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... váhať

6. 3. 2011

 Nerozprávala som sa s ňou ešte takmer mesiac. Po Vianociach, ktoré sme strávili u Weasleyovcov, sme sa znovu pohádali. Tentoraz ma Hermiona žiadala, aby som jej teda normálne povedala, čo sa stalo a ako mi je.

Bolo mi hrozne.

Na Vianoce mi Ronald priniesol list. Najprv som nerozumela, prečo mi ho dáva, na obálke bolo jeho meno, no keď som ho otvorila, pochopila som. Oliver zrejme sľúbil Dumbledorovi, že mi nebude písať a tak „napísal Ronovi“. Pre Rona samotného tu však boli len dve - tri vety. Zvyšok listu bol môj.

Nedočítala som ho. Nechcela som sa cítiť ešte horšie, ako mi bolo doteraz. Ani neviem ako sa mi podarilo prinútiť, aby som ho hodila do koša. Teraz som sa nedokázala sústrediť na nič a bola som podráždená viac ako pred Vianocami. Hermiona teda nemala šancu preniknúť do mojich myšlienok  a nastoliť poriadok, ktorý by najradšej urobila všade.

Teraz, keď som bola utajenou pani Snapovou, hodiny OPČM sa pre mňa stali vyslovene metúcimi. Niekoľko dní som sa jednoducho nedokázala zmieriť s faktom, že Snape to všetko berie tak... normálne. Akoby sa nič nebolo stalo. Dokonca som dostala ďalšie H z domácej úlohy, no bola som z toho natoľko vykoľajená, že som nevedela ani zareagovať. V nasledujúcom týždni som sa upokojila. Keď sa on môže správať ako vždy a stále ma volá „slečna Potterová“, ja predsa hravo dokážem to isté.

Získala som však pred Snapom istý rešpekt. Nech bol akýkoľvek, bol to môj nedobrovoľný manžel a ja som sa v kútiku duše obávala, že by to niekto mohol zistiť.

Január sa už dávno prehupol do rovnako chladných februárových dní, keď sme sa s Hermionou konečne uzmierili. Bola to skôr náhoda, ako zámer, ale musím priznať, že to dievča mi celkom aj chýbalo. Prechádzala som práve jednou z tajných chodieb o ktorej nevedel ani môj otecko, keďže nebola nikdy zakreslená na Záškodníckej mape - ja som ju objavila v treťom ročníku, keď som utekala pred Filchom - a keď som na konci tunela vybehla doslova zo steny, natrafila som na Hermionu.

„Ahoj,“ pozdravila ma trochu váhavo.

V ten deň som sa zobudila nezvyčajne svieža a od rána ma chytala, oproti tomu, čo bolo predtým, celkom dobrá nálada. „Čauko,“ odvetila som a ukázala som na stenu z ktorej som vyšla. „Neprezraď ma. Táto je iba moja.“

Pousmiala sa. „Dobre. Sľubujem, že si to nechám pre seba... Ideš na večeru?“

Práve som šla z Veľkej siene, kde som sa bez zábran napchávala úžasnými lievancami s hustou čokoládovou polevou, akú vedia pripraviť azda len rokfortskí škriatkovia. Prikývla som. „Som hladná ako Remus za splnu.“

Zasmiali sme sa.

„A keď už sme pri tých sľuboch... Trikrát hádaj, čo som musela sľúbiť Snapovi!“

A od tej chvíle sme boli opäť priateľky. Len tak. Bez vysvetľovania a zbytočných rečí.

Žeby som si dala ešte lievance?

 

Začala sa ďalšia lekcia premiestňovania. Od januára som sa nepohla ani o centimeter, ale to nič. Nebola som jediná. Vlastne málokto sa pohol z miesta bez muklovských trikov ako je skákanie a chodenie.

Smer, sústredenie, sila vôle. Tri S. Výborne, akoby mi nestačilo to jedno S, špatiace moje krásne meno. Môj manžel, ktorý ma týmto novým priezviskom obdaril stál vpredu a kontroloval naše rozostúpenie prísnym pohľadom. Harry ho v poslednom čase podozrieval ešte viac, než zvyčajne. Cez Vianoce počul jeho rozhovor s Dracom Malfoyom a odvtedy mu neverí ani čo by sa za necht vošlo...

Hermiona sa otočila a pousmiala sa na mňa. Odkedy sa znovu rozprávame, všetko je akési ľahšie. Moja nálada sa za posledný týždeň prudko zlepšila a vrátilo sa mi mnoho z toho, čo som stratila počas týždňov „odúvania a uzatvárania sa do seba“, ako to nazvala Hermiona. Tiež som sa na ňu uškrnula, aby videla, že je to v pohode.

„Počuj, čo kúpime Ronaldovi na narodeniny?“ spýtala som sa zákerne. Páčilo sa mi, ako chladne vždy zareagovala. Ja by som na jej mieste vybuchovala a vraždila, ale tak, aby to ON nevidel.

„Nemám potrebu niečo mu kupovať,“ odsekla.

Nahlas som sa zasmiala.

„Nezabudnite...“ prerušil nás inštruktor z ministerstva, a rozhovoril sa o troch S. A potom sme začali skúšať. Väčšina z nás len tuho mraštila tváre, meniac sa na pokrčené prezreté paradajky v snahe maximálne sa sústrediť. Pár puknutí prezradilo prvých šťastlivcov, ktorým sa podarilo dosiahnuť svoj cieľ, alebo sa k nemu aspoň priblížiť. Nepatrila som medzi nich. Povýšenecky som sledovala kontúry obruče. Nech si ten kus niečoho nemyslí, že ma dostane do takých stavov ako Ernieho, ktorý sa nakláňal dopredu v nebezpečnom uhle. Podľa všetkého bolo zrejmé, že už o chvíľu skončí v obruči, ale zásluhou mágie to nebude. Ďalší z muklovských trikov...

Smer... sústredenie... sila vôle. Tri S.

Severus... Snape... Snapová. Tri S.

Vyhnala som Snapa zo svojej hlavy a naďalej som sa snažila premiestniť. Keď tu zrazu...

PRÁSK!

Mala som pocit, že ma niekto spučil ako mäkkú loptu. Chvíľu som si nebola istá, prečo sa cítim taká zdeformovaná. Potom som si uvedomila, že sa zrejme premiestňujem, no to sa už nepríjemné pocity skončili a ja som stála na nohách.

Zhlboka som sa nadýchla a chcela som šťastne vykríknuť, no niečo ma zadržalo.

Niekto bol pri mne. Veľmi blízko pri mne.

Cítila som na tvári niečí dych.

„Čo to robíte?“ spýtal sa Snape s nosom zapichnutým do vzduchu len pár centimetrov odo mojej tváre.

„Premiestňujem sa, pane.“

Obzrela som sa. Zvyšok triedy bol za mojím chrbtom a všetci prekvapene civeli na môj chrbát. Prečo, premerlina, nie som v obruči? Smer...

Pozrela som opäť na Snapa. Cúvol odo mňa o dva kroky, akoby som mala mor, alebo čo.

„To tie tri S. Snape, Severus, Sn...“

„Na miesto,“ zavelil.

V momente som cupitala tam, odkiaľ som prišla, s manželom v pätách.

„Potterová, vymeňte sa so slečnou Linetovou,“ zavelil, pričom okázalo vynechal titul „slečna“ pred mojím dievčenským priezviskom.

Obzrela som sa, kde stojí spomínané dievča. Jane Linetová nervózne postávala v poslednom rade, priamo za Dracom Malfoyom. Pozerala naňho zozadu priam zbožne, akoby jeho bledá šija vyžarovala nejaké úžasné svetlo. Tak predsa je to pravda, že sa jej Draco páči. Nechcela som tomu veriť!

„Ďakujem, pane, ale mne je dobre tam, kde som,“ odvetila som s maximálnou slušnosťou.

Schmatol ma za rameno a posunul k Jane s mimoriadnou surovosťou. „Choďte tam.“

Pomaly som sa odvliekla na svoje nové miesto. Snape ma nasledoval. Hoci profesorka McGonagallová na okamih stiahla obočie, otočila sa k drobnému inštruktorovi a povedala, že môžeme pokračovať.

Študenti sa zahniezdili, akoby ich zasvrbelo celé telo. Nikto nám viac nevenoval pozornosť. A zrejme o to šlo, pretože Snape sa naklonil ku mne a takmer šeptom prehovoril.

„Premiestnite sa do tej obruče,“ ukázal na kovový kruh, ktorý stál kúsok predo mnou.

„Ja viem, čo mám robiť,“ ohradila som sa.

„Skutočne? Prekvapujete ma,“ povedal a kým inštruktor piskľavým hláskom opakoval tri S, Snape sa dostal na prázdne priestranstvo, kde mu nehrozilo, že sa mu niekto premiestni na plecia.

Upriamila som sa na kruh. Taký trapas pred celým ročníkom. Ako som sa dostala k Snapovi? Vôbec som už naňho nemyslela! A nedokázala som to ani vtipne okomentovať. Skutočne ma to prekvapilo.

Smer, sústredenie...

„Potterová!“

Uškrnula som sa. „Čo chceš, Malfoy? Nie si spokojný so svojím kruhom?“ šepkala som posmešne, ale jeho zlomyseľný úškrn mi naháňal zimomriavky.

„Pekná manželská hádka,“ utrúsil Draco.

Zamrazilo ma. On to vie. Vie, že Snape je môj manžel! Ale... jasné, starý Malfoy je tiež smrťožrút a zrejme to počul na nejakom ich zjazde, či ako to nazvať. To teraz nie je dôležité. Ale čo ak sa Malfoy rozhodne pustiť si hubu na špacír? Budem ho musieť umlčať, aby sa celá škola nedozvedela o mojom potupnom sobáši.

Zlomyseľne blýskal sivými očami po mojej tvári. Očakával zvyčajnú prudkú reakciu, ale celé toto poznanie, ktoré som tu tak šikovne zhrnula pár vetami, ku mne prichádzalo pomaly a postupne.

„Áno, veď to poznáš,“ zaškerila som sa. „Ničím mu nevyhovieš...“

Zadívali sme sa na seba. Malfoy zavrčal odhaľujúc všetky zuby ako nahnevaný pes, snažiaci sa zahnať votrelca do úzkych.

„Ja viem, čo sa deje,“ povedal.

Úžas. Takže to vie. A čo teraz? Mám ho prosiť, aby to nikomu nepovedal? To by ho iba viac vyprovokovalo... Podvihla som obočie. „Aj ja viem, čo sa deje.“

Malfoy nezvyčajne zbledol. Zvrtol sa naspäť hu obruči a viac so mnou neprehovoril. Ako ho mohlo rozrušiť, že viem, o vlastnej svadbe? V poslednom čase bol naozaj čudný, Harryho podozrenia možno nie sú až tak neoprávnené, ako tvrdí Hermiona...

Vyčistila som si hlavu a do konca hodiny som sa premiestnila ešte raz. Do obruče.

 

Pretočila som sa na posteli. Bola sobota. Nečakali ma žiadne hodiny so Snapom. Vlastne dnes ma nečakali vôbec žiadne hodiny...

Posadila som sa. Táto skutočnosť mi nevídane zlepšila náladu. A navyše, Ronald v tento deň oslavuje svoj vstup do dospelosti. Treba naňho vymyslieť niečo špeciálne. Niečo, na čo sa nezabúda do konca života.

Sheila a Hermiona ešte potichu spali.

Rozbehla som sa cez izbu na druhý koniec. Hodila som sa na Hermioninu posteľ, čo vyvolalo jej prekvapený a myslím, že aj trochu bolestivý výkrik.

„Vstávať! Je sobota!“ zasmiala som sa. „Dnes by sme mali niečo podniknúť, Hermiona. Príliš dlho sme sa flákali.“

Unavene si pretrela oči, ale usmievala sa. „Zase si to ty.“

„Vždy som to ja. Alebo ti snáď aj niekto iný skáče na posteľ?“

Dvere izby potichu otvorili a dnu nakukla bledá Ginnina tvár.

„Renée, Hermiona!“ zakývala na nás a bez slova sa zase stratila.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Hermiona úplne bezcieľne, veď to ani jedna z nás nemohla tušiť. Vyšli sme za Ginny na chodbu, aby sme sa to dozvedeli.

Nervózne chodila hore - dolu biela ako stena. „Ron,“ vyhŕkla, keď nás zbadala. „Je v Nemocničnom krídle. Niekto ho otrávil.“

„Čože?“

„Príďte tam, ak... Ja tam musím ísť. Harry je s ním, ale... Nie, neviem, čo sa stalo...“ odpovedala v pomykove na naše otázky.

Prisľúbili sme jej, že tam bežíme hneď, ako sa oblečieme a aj sme tak urobili. K Nemocničnému krídlu sme priam bežali. Videla som ako vydesene sa Hermiona tvári, no radšej som to nekomentovala. Po toľkých týždňoch, čo sa spolu hádali si konečne priznala, že jej na ňom záleží. Museli ho kvôli tomu otráviť? Vôbec som jej nerozumela. Keby som si ja mohla vyberať, koho budem milovať, skákala by som od radosti.

Na ošetrovňu nás však nepustili. Harry a Ginny čakali pred dverami ako žobrajúce deti, ktoré dvíhali hlavu na každý šuchot vo vnútri, dúfajúc, že im možno prinesie almužnu odpovedí.

„Ako mu je?“ vyhŕkla Hermiona.

Harry pokrútil hlavou. „Nevieme. Ešte stále sú dnu a nikto nám nič nepovedali.“

Ginny sedela na podlahe s tvárou v dlaniach.

„A čo sa vlastne stalo?“ spýtala som sa, aby sme sa aspoň niečo dozvedeli.

„Boli sme u Slughorna, pretože Ron omylom vypil elixír lásky,“ vysvetľoval Harry. „A keď už bolo všetko v poriadku, Slughorne nám nalial medovinu a... Ron sa napil prvý.“

Ginny sa rozplakala. Hermiona si čupla k nej a začala ju upokojovať. Mne však behalo po rozume niečo iné.

„Slughorne vás chcel otráviť?“

„Nie,“ zavrčal Harry. „Tú medovinu chcel niekomu darovať... Dumbledorovi, myslím.“

„Takže chcel otráviť Dumbledora?“

„On nevedel, že je otrávená.“

Takže NIEKTO chce zabiť Dumbledora? Prečo? Prečo teraz? Prečo nie skôr?

Naozaj nie skôr? Nepokúšali sa o to už skôr? Napríklad pred Vianocami...

Pomaly do mňa vchádzal hnev. Cítila som ako sa mi rozprúdila krv v žilách. Ruky ma začali štípať od tepla. Niekto chcel otráviť Dumbledora. Nie mňa. Dumbledora. Čo ak bol aj ten náhrdelník preňho?

„Kde je?“

„Kto?“ zamračil sa Harry.

„Dumbledore!“

Všetci pozreli na mňa.

„Tak kde je?!“

Mlčky ukázal na dvere do ošetrovne. Rázne som na ne zaklopala. Chvíľu sa nič nedialo. Potom vyšla profesorka McGonagallová so stisnutými perami, no nie od hnevu. Skôr vyzerala znepokojene.

„Pán Weasley je...“

„Je tu Dumbledore?“ prerušila som ju.

Podvihla obočie. „Prosím?“

„Je tu? Potrebujem hovoriť s riaditeľom!“ zvyšovala som hlas. Rozčúlenie mi nedovoľovalo kontrolovať sa.

Spoza profesorkinho chrbta som videla, ako sa Dumbledore ponáhľa k nám.

„To je v poriadku, Minerva,“ jemne ju odtlačil od dverí a vyšiel na chodbu. „Vráťte sa k pacientovi. Ja to vybavím.“

Profesorka McGonagallová poslúchla. Zavrela dvere, cez ktoré sa ostatní márne snažili dovidieť na Ronovu posteľ.

„Čo sa deje, Renée?“ upriamil na mňa pohľad.

Harry vstal a so zrýchleným dychom počúval. Hermiona a Ginny prestali plakať a tiež zvedavo pozerali, čo sa bude teraz diať. Bolo mi to jedno.

„Tu nejde o môj život!“ začala som. „Ide o vás!“

Dumbledore prikývol. „Už to bude tak.“

„Vedeli ste to? Ten náhrdelník bol adresovaný vám?“ obviňujúco som naňho ukazovala vztýčeným prstom. „Vedeli ste to! A aj tak ste ma donútili, aby som sa vydala za Snapa!“

Ginny prekvapene zhíkla.

„Tvoja svadba s Profesorom Snapom bola to najlepšie, čo som pre vás mohol urobiť,“ uisťoval ma Dumbledore. „Nemohli sme si byť istí, či bol náhrdelník adresovaný mne alebo tebe, Renée.“

„Aj on to vedel?!“ už som kričala. „Vedel to a napriek tomu súhlasil? Nie som si istá, či ste ho naozaj museli prehovárať vy. Nebolo to skôr naopak?!“

„Uisťujem ťa, že nie. Keby profesor Snape nemal moju úplnú dôveru...“

„Vydala som sa zaňho, pretože sa vás niekto pokúsil zabiť. Čo teda urobíte s Ronom? Oženíte ho s profesorkou McGonagallovou? A Katie si vezmete VY?“

„V prípade pána Weasleyho a slečny Bellovej nemusíme, našťastie, podnikať žiadne kroky. Sú to len náhodné obete, Renée. A ty zabúdaš na to, čo sa stalo v Zakázanom lese,“ dôrazne upozornil na moju prevŕtanú ruku. „Je to niečo celkom iné a nebyť výstrahy, ktorú priniesol ten náhrdelník, možno by sme ťa nedokázali včas ochrániť.“

Nech hovoril čokoľvek, stále sa mi zdalo, že ma odporne podviedli. Oni vedeli viac, ako mi povedali. Nakŕmili ma tým, čím potrebovali, aby som poslušne skákala ako pískajú. Zneužili ma, aby dosiahli svoje ciele!

Aké ciele? Ja neviem. Ako to mám vedieť, keď im povedali len to, čo im vyhovovalo? Merlin vie, čo všetko mi ešte zamlčali. Čo skutočne plánovali týmto zväzkom. A teraz som nadobro pripútaná k Snapovi, hoci vôbec nerozumiem, prečo. Harry mal napokon pravdu. Snapovi nemôžeme veriť. Veď ako mohol presvedčiť Voldemorta, aby ma ušetril, ak mu nesľúbil, že sa o moju smrť v dohľadnej dobe postará sám?

„Zničili ste mi život,“ zavrčala som a otočila som sa na odchod.

Nemohla som viac veriť Dumbledorovi, keď mi toto urobil. Nemohla som rešpektovať Snapa, keď ma len využil, aby dosiahol, čo CHCEL.

Nezostávalo mi nič iné, ako opovrhovať nimi. Oboma.

 

„Urobil to pre tvoje dobro,“ obhajoval Harry riaditeľa po jednej z ich spoločných hodín. „Ja Dumbledorovi dôverujem. Keď ťa k tomu prinútil mal asi dobrý dôvod, prečo to robí.“

„Ale Snapovi neveríš,“ podotkla som. „To je veľmi rozporuplné.“

„Snapovi neverím. Pozri, zachránilo ti to život tak, že si tu teraz so mnou. To beriem. Ale ak by si mala kvôli tomu manželstvu robiť niečo, čo sa vymyká normám, odmietni to,“ poučoval ma. „Pokiaľ na vás dohliada Dumbledore, všetko bude fajn. Dumbledore dáva na nás pozor.“

„Naozaj poľutovaniahodné.“

Na lavičku vedľa mňa si sadla Hermiona. Chytila ma za ruku a prinútila ma, aby som jej pozrela do očí. „Hlavne sa nerozčuľuj. Vymyslíme niečo, aby sme to zahovorili, dobre?“

Zažmurkala som ako teliatko. O čom to hovorí? „Prečo by som sa mala rozčuľovať? Ja si na nich nebudem ničiť nervy. Snape mi je ukradnutý a Dumbledore takisto.“

Hermiona sa obzrela na Slizolinský stôl. Pozrela som tam tiež. Draco práve niečo šeptom oznamoval Pansy, najškaredšiemu dievčaťu, čo som kedy videla. Potom sa obaja rozosmiali a významne na mňa pozreli.

To nie.

„Ten hajzel im to povedal?!“ ruku som vystrela za prútikom, ale zadržali ma niečie prsty.

„Nechaj to tak,“ povedala Ginny a sadla si z druhej strany. „Nevšímaj si ich. Práve som hovorila sa Snapom. Volá ťa do svojho kabinetu.“

Takže on ma volá? Asi by som mala hneď vyskočiť a bežať tam, nie? Ani ma nepohne.

No on možno dokáže umlčať Malfoya naozaj účinne, vstala som a zamierila do žalárov. Bude to moja prvá súkromná schôdzka so Severusom, odkedy sme svoji!

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA