Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... súdiť

27. 2. 2011

 

 Keď sme sa na Vianoce dostali nepríjemnou zhodou náhod naspäť do domu nášho krstného otca, Sršeň už niekoľko týždňov ležal na samom dne môjho ťažkého kufra a nemala som najmenší záujem, aby sa odtiaľ dostal. Weasleyovci chodili po dome ako bez ducha. Pán Weasley totiž ešte vždy ležal v nemocnici Svätého Munga. Oveľa väčšiu starosť mi však robil Harry. Začínala som vážne pochybovať, či sa ešte niekedy usmeje tak, ako predtým. Tento rok bol preňho obzvlášť ťažký a čo bolo najhoršie, ani ja sama som nevedela ako mu pomôcť. Nemohla som to vedieť. Mala som silné podozrenie, že Harry má predo mnou prvý raz v živote tajnosti. Bála som sa toho od prvé dňa, keď sme s Hermionou prišli do domu Blackovcov. Harry a zvyšok tu boli už deň predtým, no my s Hermionou sme sa nezúčastnili nočných udalostí a tak sme pricestovali samostatne.

„Moja najmilšia krstná dcéra Renée!“ zaškeril sa Sirius a objal ma hneď vo dverách.

„A koľko ich okrem mňa máš?“ zasmiala som sa v jeho dusivom objatí.

„Žiadnu,“ pripustil Sirius. „Ale to neznamená, že nemôžeš byť mojou najmilšou.“

Hermiona sa vytratila hore schodmi, no ja som bola rada, že opäť vidím Siriusa a preto som sa za ňou nevybrala hneď, ale zašla som na chvíľu do kuchyne, pretože sa tam podľa jeho slov mali nachádzať tie najlepšie pečené kurence aké kedy jedol.

„A čo Harry?“ spýtala som sa, keď som jeden z tých zázrakov dojedla. „Ako to berie?“

Sirius sa zatváril trochu znepokojene. „Je veľmi tichý. Asi sa s tým musí vyrovnať. Zažiť niečo také. Dosť ho to vydesilo.“

Prikývla som, akože chápem, keď do kuchyne vošla pani Weasleyová. „Renée, zlatko, prečo nie si hore s ostatnými? Poslala som tam chlebíčky.“

„Už som jedla, ďakujem,“ usmiala som sa. „Ak ma budete takto vykrmovať budem si musieť najať niekoho, kto ma odkotúľa do Rokfortu!“

Pani Weasleyová prešla ku kuchynskej linke a chcela mi niečo odpovedať, keď jej zrak padol na podlahu. „Koľkokrát ti mám hovoriť, aby si tie zdochliny nedával do kuchyne, Sirius?!“

Sirius vyskočil a schmatol mŕtve potkany uložené na podlahe vedľa dverí. „Prepáč, Molly, chcel som ísť rovno hore...“

„Nechcem to tu viac vidieť!“ prikázala pani Weasleyová a Sirius mi naznačil, aby som šla s ním.

„Takmer som na Hrdozobca zabudol,“ priznal sa previnilo.

„A ja som takmer zabudla niečo ti pripomenúť!“ zasmiala som sa. „Prečo si mi nikdy nepovedal, že si nevinný spievajúci zázrak? Priznávam, že neviem ktoré slovo ma z toho najviac pobavilo.“

Sirius sa smial. „Pochybuješ o mojom talente? Sršeň neklamal.“

„Tak sa predveď,“ podpichla som ho.

„Nesiem vám potkany hipogrify,“ zatiahol Sirius na známu Vianočnú melódiu. „Najvyššej kvality, žiadne vtipy!“

Zasmiala som sa a začala som spievať s ním. Bolo mi jasné, že Sršeň sa najviac sekol, keď Siriusa označil za spievajúceho. Ťahal naozaj hrozne falošne. Pri dverách do Harryho izby som sa odpojila a bez klopania som vošla dnu.

„Harry!“ vykríkla som nadšene a hodila som sa mu okolo krku. Takmer sa zadusil chlebíčkom, ktorý sa práve snažil zjesť, no našťastie som ho včas pustila a on mohol prehltnúť. „Čo sa dusíš? Takmer som Voldemortovi uľahčila prácu.“

Zasmiala som sa a sadla som si na posteľ vedľa neho. „O čom ste sa bavili?“

Ron si pozeral na topánky, Ginny sa zrazu venovala tácni s chlebíčkami a Hermiona sa len pousmiala. Harry sústredene prežúval.

„No čo je? O čom bola reč?“ spýtala som sa znovu a kútikom oka som zazrela, ako Harry mierne pokrútil hlavou. „Harry?!“

„Nič zvláštne sme nepreberali,“ odvetil a usmial sa na mňa. „Hermiona hovorila akú ste mali cestu a prečo nešla s rodičmi lyžovať.“

Hermiona jeho slová potvrdila a ponúkla mi chlebíček. Aj keď už o tom nikto nehovoril, mala som silné podozrenie, že vôbec nebola reč o Hermione a lyžovaní. Harry mi niečo nepovedal a to ma neskutočne sklamalo.

Počas týchto prázdnin som však našla nové zaľúbenie v Siriusovi. Trávila som s ním čoraz viac času, hoci na úkor Harryho, no, musím sa priznať, veľmi ma to vtedy netrápilo. So Siriusom bola nielenže oveľa väčšia zábava, ale ani som pri ňom nemala pocit, že som mu na obtiaž, pretože si musí dávať pozor, aby nepovedal niečo, čo nesmiem počuť. Možno som zveličovala. A možno nie. Hoci som sa na to Harryho opakovane pýtala, vždy mi odvetil, že sa nič nedeje a nie je nič, čo by mi nepovedal.

„Nie som sprostá,“ obhajovala som sa nahnevane, keď mi opäť odmietol povedať čo ho trápi.

„Ja viem, že nie si,“ odpovedal, no nič neprezradil.

„Dobre, ja sa strápňovať nebudem,“ vyštekla som. „Ale nečakaj, že budem chodiť za tebou ako slepé kura a plniť všetky tvoje želania bez toho, aby som vedela o čo ide.“

Uistil ma, že to by odo mňa nikdy nežiadal. Chytil ma za ruku a stisol mi prsty, až ma to zabolelo. Chcel mi tým povedať, aby som mu dôverovala, no napriek tomu som sa neprestala cítiť urazene.

Pozrel na naše ruky a zrazu povedal: „Ani neviem, či sa ti snažím energiu dať, alebo zobrať.“

Najzaujímavejší moment mojej existencie na Grimmauldovom námestí však ešte len mal prísť. Opäť raz som sa vytratila z izby a vyhľadala som Siriusovu spoločnosť. Navrhol mi, že mi konečne porozpráva ako boli mamička s oteckom na prvom rande, pričom sľuboval, že sa budem pučiť od smiechu. Pripravila som sa na poriadnu dávku nadsádzky, ale veľmi som sa na jeho rozprávanie tešila. Sadli sme si do kuchyne, kde nebolo nikoho a kým sa Sirius rozhovoril o Rokforte a mojich rodičoch, snažila som sa nám pripraviť niečo pod zub. Ku kuchárskemu umeniu som mala rovnaký vzťah ako k elixírom a rovnako ako pri nich, aj moje kuchtenie sa často skončilo fiaskom. Sirius práve utrúsil ironickú poznámku o mojom postupe prípravy toastov, keď sa ozvali kroky na schodoch. Najprv sme tomu nevenovali prílišnú pozornosť, veď v dome plnom ľudí sa človek musel poriadne zašiť, aby bol päť minút sám so sebou, nemohli sme teda čakať, že v kuchyni nás nebude nikto rušiť.

Keď sa však otvorili dvere a s pomalou chladnosťou vplával dnu Snape, obaja sme sa prestali smiať.

„Black,“ chladne pozrel na Siriusa namiesto pozdravu. Mňa si len chladne premeral.

Potichu som pozdravila, no Sirius sa s tým neobťažoval. Vstal zo stoličky a s tvárou vyjadrujúcou totálne znechutenie sa zahľadel na Snapa. „Čo tu robíš?“

„Prišiel som za Potterom,“ odvetil Snape.

„Čo od neho chcete?“ vyhŕkla som. Premkol ma zlý pocit.

Ironicky sa uškrnul. „To vás nemusí ani najmenej zaujímať. Budem sa rozprávať s Potterom súkromne.“

„Naozaj?“ zavrčal Sirius. „Rád si vypočujem, čo chceš povedať môjmu krstnému synovi.“

Dlho si pozerali do očí - ovzdušie len tak iskrilo - a potom si obaja veľmi pomaly sadli za dlhý stôl oproti sebe.

„Tak ja idem po Harryho,“ navrhla som, no kým som sa stihla pohnúť z miesta, dvere sa opäť otvorili a dnu vošiel môj brat. Pohľady sa nám stretli. Snažila som sa vyčítať z jeho tváre, či vie, čo mu chce Snape povedať, no tváril sa rovnako zmätene a prekvapene ako ja.

„Môžete ísť, slečna Potterová,“ zahundral Snape.

„Ďakujem za povolenie,“ odvetila som so sarkazmom. „Ale ešte som nedorobila toasty...“

Sirius sa uškrnul. Harry mi kývol, aby som ostala. Bola som veľmi zvedavá, čo mu chce povedať, ale moja chuť vyhýbať sa mu bola akosi dusivejšia. „Tak sa tu priveľmi dlho nezdržujte.“

Pousmiala som sa na Harryho a vybehla som na schody. Cez dvere som počula, že pokračujú v rozhovore, ale nervozita ma prinútila hýbať sa a jediný smer, ktorý som sa mohla pohnúť bol hore schodmi. Nechcela som byť pri tom, ak Snape povie Harrymu niečo o našich hodinách po škole. Ale čo mu mohol povedať? Ako provokujem a odvrávam? Uškrnula som sa bežiac hore schodmi. Chcela som sa zašiť k Hrdozobcovi. Jeho pohľad bol oveľa znesiteľnejší ako Snapov. Sadla som si na hromadu slamy navŕšenej v kúte a chytila som dva mŕtve potkany, ktoré tu boli pohodené. Chudák Zobko, už ich bol taký prežratý, že na ne ani nepozrel.

„Ty sa máš,“ povedala som mu a zahojdala som potkanom na chvoste. „Teba nikto neprenasleduje ako nočná mora. Čo myslíš, čo tu chce ten netopier?“

Zovrela som jednu zdochlinu pod krkom. Keď som pohla palcom smiešne sa mu zahompáľala hlava. Otočila som potkana k Hrdozobcovi a napodobňujúc Snapov chladný hlas som prehovorila: „Nebuďte drzá, Potterová, lebo to poviem vášmu krstnému oteckovi.“

Do druhej ruky som zobrala ďalšieho potkana.

„Nie, profesor Snape, to nerobte!“ zapišťala som s ním. „Prečo ste na mňa taký zlý?“

„Lebo vás chcem...“ odvetila som prvým potkanom a zrazu som sa zarazila. Čo ak Snape neprišiel kvôli môjmu neustálemu sedeniu po škole? Vybehla som z izby.

Z chodby ku mne doliehali šťastné hlasy. Zahmlilo sa mi pred očami. Je to vôbec možné? Pritisla som si ruku na divo bijúce srdce. Čo sa stalo? Prečo sú všetci takí nadšení? Čo im Snape povedal?

Ako odpoveď na moje otázky sa na schodoch zjavila Hermionina vysmiata tvár. „Poď dolu, Renée. Ideme to osláviť!“

Dych sa mi zasekol niekde na polceste medzi pľúcami a hrdlom. „Čo?“

„Pán Weasley sa vrátil!“ zasmiala sa a zmizla.

V prvom momente sa mi zdalo, že dostanem infarkt, potom som sa zhlboka nadýchla a nesmierne sa mi uľavilo. Snape teda nič také nepovedal... Nič, čoho by som sa mala báť. V náhlom návale radosti som zbehla dole za Hermionou. Nechcela som prísť o nič, čo sa dialo a Weaselyovci už zmizli za dverami kuchyne. Uvedomila som si, že v rukách stále zvieram mŕtve krysy. Zamierila som k nohe trolla, ktorá slúžila ako stojan na dáždniky s úmyslom na chvíľu ich tam odložiť, aby sa pani Weasleyová narozčuľovala, že som ich dovliekla do kuchyne. Avšak skôr, ako som stihla uskutočniť svoj zámer, sa oproti mne vyrútil Snape. Okamžite som si všimla jeho hnev a opovrhnutie vpísané v tvári a podvedome som uhla z cesty. Ako je to možné, že za celých päť rokov sa mi ho nepodarilo vytočiť tak, ako to zvládol Sirius za pár minút?

Preletel okolo mňa ako obrovský netopier, pričom čierny plášť sa za ním vlnil. Podvihla som jedného z potkanov do výšky svojich očí a nahlas som zapišťala. „Naozaj efektívne!“

Snape sa neobzrel.

 

Dôvod, prečo nás profesor Snape poctil svojou milou prítomnosťou v dome číslo dvanásť, som sa dozvedela až po Vianociach. Začal Harryho vyučovať oklumenciu. Netušila som, čo to je, ale Harry mi vysvetlil, že Snape sa mu pokúša čítať myšlienky a on mu má v tom zabrániť silou vôle. Nezávidela som mu ani trochu. Často som si predstavovala, čo by si asi mohol Snape prečítať v mojej hlave. Videl by, ako ho neznášam? No, na to mi nepotrebuje ani loziť do hlavy, aby to zistil...  

Aj tieto myšlienky mi však vytlačila z hlavy iná udalosť. Valentínsky víkend znamenal výlet do Rokvillu. A mne sa napriek všetkým opatreniam profesorky Umbridgeovej podarilo poslať Oliverovi správu, aby vedel kedy ma má čakať. Odpoveď na list, som síce nedostala včas, no verila som, že bude tam. Harry mal dohodnutú schôdzku s Čcho, a tak, než sme zamierili do Rokvillu, som mu popriala veľa šťastia. V skutočnosti som bola rada, že Harry má vlastný program, pretože sa inak vždy ochlil okolo mňa a Olivera, kým sa Hermiona alebo Ron nerozhodli dopriať nám trochu súkromia tým, že ho zabavia.

V ten deň bolo vonku zamračené a tým, ktorí sa stihli popri ponáhľaní do dediny pozerať na ťažké mraky, bolo jasné, že dnes nasucho neobídu. Ja som sa tým však nezapodievala. Oliver musel čakať niekde v dedine, no kde som ho mala hľadať?

Keď som ho nenašla nikde na ulici, a nezazrela som jeho tvár ani v žiadnom z obchodov, do ktorých som nakukla, zamierila som do Medových labiek. Samozrejme, mohla som to predpokladať. Oliver sedel pri veľkom pohári ďatelinového piva a veselo sa zabával s nejakými starými známymi, ktorých našiel v dave rokfortských študentov. Zazrel ma, ako stojím vo dverách a sledujem ho. Usmial sa od ucha k uchu, rýchlo niečo povedal svojej spoločnosti a vzal si kabát.

Vyšla som mu oproti.

„Nechoď ešte,“ zaprosilo jedno z dievčat a pousmialo sa naňho.

„Prepáč, ale naozaj musím,“ odvetil.

Podvihla som obočie. „Takže ty ma berieš ako povinnosť, Oliver?“

Zasmial sa. Našťastie chápal môj ironický humor a dokonale sa s ním stotožnil. „Si moje bremeno na celý život.“

Jeho posledné slová ma potešili, tak som už doňho nezapárala, ale spoločne sme vyšli von. Moje zlatíčko mi opäť opeknelo. Nebudem sa radšej rozplývať nad všetkými jeho prednosťami, pretože, milé dámy, by ste ozeleneli od závisti. Snáď stačí len spomenúť jeho silné strážcovské ramená a čokoládkovo hnedé oči.

„Trénuješ poriadne?“ spýtala som sa šibalsky, keď sme sa dostatočne vyobjímali.

„Hovorí sa poctivo,“ opravil ma. „Ale áno, o mňa sa neboj.“

„Nebojím sa o teba,“ zasmiala som sa a doslova som mu vyskočila na chrbát. „Len či ma udržíš!“

Zachytil ma a trochu odklonil tvár, keď ho moje rozlietané vlasy pošteklili na tvári. „A kam to bude?“

„Rovno za nosom!“ zavelila som ukazujúc rukou pred seba. „K Škriekajúcej búde!“

Musel niesť svoje bremeno celú cestu. Mal šťastie, že som zdedila mamičkinu útlu postavu. Pri búde ma priam zhodil na zem a unavene si sadol na prečnievajúci konár veľkého duba, ktorý tu rástol. „Takto ma úplne zničíš.“

„To by som nechcela,“ zatvárila som sa prítulne ako havko. „Kto by mi potom postavil taký krásny dom ako je tento?“

„Tento?“ zasmial sa. „Chceš bývať v Škriekajúcej búde?“

„Áno.“

„A neprekáža ti, že je to najstrašidelnejšie obydlie v Británii?“ pohladil ma po tvári.

„Nie.“

Prísne hodnotiacim pohľadom si premeral dom. „Dobre, dáme to tu zrekonštruovať.“

Usmiala som sa ako slniečko.

„Ale neopováž sa mi potom plakať, že ťa niečo ťahá za nohu, keď sa tam vrátia bývať strašidlá,“ upozornil ma prísne.

Pokrútila som hlavou. „Ja viem čo tam straší.“

„Čo?“

„To ti nemôžem povedať. Mal by si nočné mory,“ pobozkala som ho.

V tej chvíli začalo pršať. Studené kvapky mi stekali po tvári a takmer som nevládala držať oči otvorené, aby som videla Olivera. Zrazu sa mi niečo oprelo o čelo voda mi prestala stekať do tváre. Otvorila som oči. Oliver si priložil tvár celkom blízko k mojej a tesne nad očami nám držal rozprestretú dlaň.

„A sme pod strechou,“ povedal a pobozkal ma. „Pôjdeme?“

Zasmiala som sa. „A kam chceš ísť? Pozri sa ako vonku prší!“

 

Nasledujúce týždne boli pre nás všetkých bolestné. Dumbledorova armáda bola odhalená a viac sme sa nemohli stretávať, Harry sa rozišiel s Čcho a kvôli kontrole listov, ktorú zaviedla vrchná rokfortská inkvizítorka, alebo, ako sme zvykli hovoriť s Fredom a Georgom, vrchná rokfortská infekcia, som radšej obmedzila komunikáciu s Oliverom na minimum. Keď však Harry jedného dňa vyhlásil, že jeho hodiny oklumencie u Snapa sa skončili, a zároveň sa zrazu súrne potreboval rozprávať so Siriusom, videla som, že problémom nie je ešte koniec. Ako na potvoru sa môj brat stále viac uzatváral do seba a ja som tomu jednoducho musela urobiť koniec. Nemala som čas rozprávať sa s ním predtým, ako sa vlámal do pracovne Umbridgeovej, aby sa spojil so Siriusom cez kozub, ale odchytila som si ho ešte v ten večer a to so všetkou rozhodnosťou, čo som v sebe našla. Sadla som si k nemu v klubovni. Ostatné decká nadšene diskutovali o včerajšom bravúrnom odchode Weasleyovcov, čo bola ešte vždy téma číslo jeden - pomaly som až ľutovala, že som nešla s nimi - keby tak neodleteli na hlúpych metlách!

„Harry Potter,“ namierila som naňho svoj prútik, aby mi venoval všetku svoju pozornosť. Zabralo to.

„Čo robíš?“ spýtal sa napoly odmerane, napoly pobavene, tak som prútik zložila.

„Idem sa s tebou vážne porozprávať,“ povedala som na čo sa celkom vážne potichu zasmial. Nevďačník jeden! „Čo si chcel od Siriusa?“

„Smrkáča,“ opravil ma šeptom. Kto si má pamätať všetky tie prezývky?

„Aj on tam bol?“ zaškerila som sa. „Neodbočuj od témy. Musíš mi povedať, čo si chcel. JA som tvoja sestra. Jediná, krásna, múdra, šikovná, nenahraditeľná, milovaná sestra, Harry, takže mi to povedz, alebo vymýšľaj ďalší odpútavací manéver, aby som sa aj ja mohla porozprávať s naším spievajúcim zázrakom.“

Pozrel na mňa jasným, čistým pohľadom a prikývol. „Napokon... týka sa to nás oboch.“

„Ja som to tušila,“ vybafla som nadšene a už som miesila na mieste od nervozity, že sa niečo zaujímavé dozviem.

„Na poslednej hodine so Snapom...“ pozrel na moje ironicky podvihnuté obočie, tak som sa upokojila, aby mohol nerušene pokračovať. „Dostal som sa do jeho spomienok.“

„Tak predsa si môj brat!“ od radosti som zatlieskala rukami. Harry urobil niečo vskutku rebelské! Vliezol Snapovi do hlavy! „A?“

„No...“ videla som, že váhala, ale keď už raz začal, vedel, že nemá zmyslel niečo predo mnou skrývať, tak pokračoval: „Videl som našich rodičov, keď ešte chodili na Rokfort.“

Usmiala som sa od ucha k uchu. „Ty si videl mamičku? Bola krásna, však?“

„Áno,“ zasmial sa. „Ako ty.“

Od hrdosti som vyrástla aspoň o pol metra. Ale čo mohol Harryho tak rozrušiť? Naozaj je taký precitlivený, že ho úplne zmohol, keď videl našich rodičov? „A čo ďalej?“

„V tej spomienke bol aj Snape a... akosi sa stalo, že sa dostal do konfliktu s otcom,“ pomaly zo seba súkal.

Zatajila som dych. Ak tam bola mamička a obaja chalani, ktorí ju chceli, čo sa asi mohlo diať. Videl Harry ako sa o ňu hádali? Odhalil to, čo sa pred ním snažím zatajiť už skoro rok? Domyslí si napokon, o čo sa teraz Snape snaží?

„A otec ho zavesil do vzduchu dole hlavou.“

„To vážne?“ začala som sa smiať. Počula som už o tom, že otecko vedel byť zábavný, ale zavesiť Snapa dolu hlavou a vidieť tie jeho mastné vlasy rozviate, to musel byť vrchol.

Harry na mňa pozeral akosi znechutene, no hovoril ďalej. „Nebolo to smiešne, Renée, naozaj mi bolo toho chlapa ľúto. A nielen mne. Mamička sa ho zastala. Vynadala za to otcovi a povedala, že s ním nikdy nepôjde na rande.“

„Ale nakoniec šla,“ povedala som spomínajúc si na Siriusa, ktorý sa ešte vždy nedostal k svojmu veľmi vtipnému rozprávaniu o tejto záležitosti. „Ocko bol macher.“

„Áno, šla,“ pripustil Harry, no na druhú časť mojej vety nereagoval. „Snape... Snape jej povedal...“

Srdce mi poskočilo pri predstave toho, čo jej mohol povedať. Vyznal jej lásku? Nie, Sirius vravel, že o ničom takom nevie.

„Nazval mamičku humusáčkou,“ dokončil Harry trpko.

Cítila som sa, akoby mi niekto nasypal do žalúdku ľad. Takže takto vyznával Snape lásku. A potom sa môže vyplakávať, že ho nechcela. Sirius mal pravdu, Snape si za to môže sám.

„Ďakujem, že si mi to povedal,“ usmiala som sa naňho, no Harry sa sústredene mračil. „Čo ťa žerie?“

Mykol plecom, akoby chcel odohnať obzvlášť otravnú muchu. „Otec sa správal hrozne. Šikanoval Snapa pred celou školou.“

„Ty sa správaš hrozne. Neverím, že by si si neužil, keby Draco Malfoy visel dole hlavou! Nebol si to práve ty, kto sa veľmi dobre zabával na Malfoyovi premenenom na fretku, keď ho istý Smrťožrút búchal o zem pred celou školou?“ pripomenula som mu. Vtedy sa uňho neprejavilo svedomie ako teraz. Ani ho nenapadlo omráčiť „Moodyho“  a zakričať na všetkých, nech sa úbohému Dracovi nesmejú.

„To bolo iné,“ zavrčal na mňa. „Malfoy si to zaslúžil, ale Snape tam len sedel...“

Súcitne som ho pohladila po pleci. Chudáčik Harry. Vôbec sa nevie zabávať. „Nevieš aké to bolo medzi nimi. Nemôžeš otecka súdiť z jednej spomienky úplne vytrhnutej z kontextu.“

Vstal a odišiel do spálne. Nesmierne sa mi uľavilo. Takže Harry nič nevie. Vďaka ti, Merlin!

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:D

(Niki, 7. 7. 2011 2:05)

'Chudáčik Harry. Vôbec sa nevie zabávať.' si geniálna! :D :D

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA