Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... prežiť

27. 2. 2011

 V podstate som si vydýchla. Dumbledore mi oznámil dve skutočnosti, o ktorých som už dávno vedela.

Bod jedna - Voldemort chce moju smrť. Prečo sa mi zdá, že som to už niekde počula? Nepokúsil sa ma náhodou už niekedy zabiť? Moment! Veď ten chlap chcel vyvraždiť celú moju rodinu! To bude asi tým...

Bod dva - Harry bude smutný a zdeptaný, keď sa to Voldemortovi podarí. Vskutku brilantný úsudok!

A kvôli tomu mám teraz zákaz zomrieť.

„To je všetko?“ pýtala sa Hermiona, keď som jej zopakovala tieto dve veci.

„Áno. Ale čo viac sme mohli očakávať od niekoho, kto číta Sršňa?“

„Dumbledore číta Sršňa?“ začudovala sa, ale na odpoveď nečakala. „Vôbec si ho nepochopila, Renée. Nerozumiem ako môžeš prehliadať také dôležité detaily a všetko tak neskutočne zjednodušovať!“

„Len som vystihla podstatu problému,“ obhajovala som sa.

Hermiona zavrela knihu, ktorú držala na kolenách a zhlboka si vzdychla. „Pozri. Ak sa Voldemort naozaj videl, čo to s Harrym urobilo a vzhľadom na to, ako ovláda legilimenciu, to určite videl veľmi dobre, potom urobí všetko pre to, aby si... mu uvoľnila cestu.“

„A doteraz robil čo?“

„Doteraz mu išlo v prvom rade o Harryho!“ rozohnila sa. „Až teraz pochopil, že ak chce dostať kráľa, musí pobiť pešiakov.“

„Pešiak,“ vybafla som pohŕdavo. „Chcem byť minimálne kráľovná.“

Videla som, ako pretočila oči k stropu prosiac nebesá o svätú trpezlivosť. „To je jedno.“

„Nie je to jedno,“ nesúhlasila som. „Opýtaj sa Ronalda. Vravela si, že prehliadam detaily a ty ich teraz doslova vyhadzuješ von oknom.“

Jej líca nadobudli zdravý červený odtieň. „Teraz nejde o to. Pochop, že ak Dumbledore nevymyslí nejaký geniálny spôsob ako ťa ochrániť, nemáš šancu prežiť.“

„Náhoda je blbec,“ usmiala som sa.

Hermiona sa zúfalo chytila za kučeravú hlavu. „Tebe je to naozaj tak jedno? Môžeš mi aspoň sľúbiť, že si budeš dávať pozor?“

„To môžem,“ upokojila som ju. Konečne sa usmiala. „Ale netvrdím, že to budem aj dodržiavať.“

„Renée!“ do očí jej vyhŕkli slzy. „Prosím ťa, urob všetko, čo ti prikáže Dumbledore. Keď nie kvôli sebe, tak aspoň kvôli Harrymu.“

Zásah. Harry.

Prikývla som. „Pokúsim sa.“

„Nemôže byť predsa až také ťažké urobiť všetko pre to, aby si žila. Máš predsa pud sebazáchovy...“ uvažovala nahlas.

„To mám. Iste ale vieš, že neznášam príkazy, pravidlá a najmä zákazy,“ uškrnula som sa. „A popravde, mám chuť sa vzoprieť aj tomuto zákazu. Nie úplne, len tak... sa pohybovať na hrane jeho porušenia.“

Vystrčila som pred seba ruky a začala som nimi pohybovať hore-dolu, ako kývajúce sa misky váh.

„Vieš ako by Voldemort zúril, keby som už bola takmer mŕtva a nepodarilo by sa?“

„Viem, tak strašne, až by ťa v zlosti zabil,“ odbila ma. „Toto nie je Snape, ktorý ti môže maximálne tak napariť dve hodiny po škole.“

„Hodinu, viac so mnou nikdy nevydrží,“ opravila som ju. „A keď už sme pri Snapovi, myslíš, že ma nechá dnes po škole? Ešte vždy máme neverbálne zaklínadlá a práve dnes mi napadol geniálny plán!“

„Nepreháňaš to trochu s tým Snapom?“ zamračila sa. „Ten chudák...“

„... mi ničí život,“ doplnila som. Ona ho nebodaj naozaj ľutuje? No a čo, že ho rada dráždim, tak mi to robí radosť asi ako môjmu otcovi.

„Kto komu,“ potichu dodala Hermiona a vrátila sa ku knihe.

 

Blížil sa víkend v Rokville a ja som stále žila. Prvý raz za posledné dva roky som však nemala dôvod tešiť sa. Oliver nedostal na ten deň voľno, napriek tomu, že si vždy nechával dovolenku na tieto špeciálne príležitosti. Tento víkend hrali vážny zápas a nech by som mu napísala čokoľvek, bolo mi jasné, že proste nemôže prísť. Hlúpe pravidlá! Zrazu som nevedela, čo budem v dedinke pod hradom robiť. Uvažovala som nad možnosťou nechať sa u Snapa po škole, ale potom ma prešla chuť aj na túto zábavku a dohodla som sa s ostatnými, že sa len tak poprechádzame, veď aj tak som s nimi dávno nebola.

Stáli sme práve v rade a postupne sme sa šinuli ku dverám, kde Filch kontroloval študentov odtajňovacím senzorom.

„Neville,“ otočila som sa za seba na nášho spolužiaka, ktorý práve prišiel a nervózne nás pozdravil. „Dúfam, že si dobre zašil tie začarované brká, ktoré vypichujú oči!“

Dav zašumel. Harry ma silno štuchol a Hermiona zhíkla. Len Ronald sa zasmial. Ako jediný pochopil môj dobre myslený vtip.

„Ja...“ zakoktal Neville a na čelo mu vystúpil pot. „Nič také nemám.“

Filch s dlhým senzorom pripomínajúcim anténu na auto pribehol k nám a päťkrát prešiel Nevilla od hlavy po päty, kým usúdil, že naozaj nič podobné nevlastní.

„Bol to žart,“ opakovala som stále dokola, čeliac odsudzujúcim pohľadom. Čo sú dnes všetci takí mrzutí?

Opäť sme sa trochu posunuli, keď sa halou ozvalo moje meno a pomedzi študentov sa ku mne predierala profesorka McGonagallová. Čo som zase vyviedla?

„Kam si myslíte že idete?“ spýtala sa prísne.

„Do Rokvillu,“ odpovedal za mňa Harry, než som tresla nejakú sprostosť. „Máme predsa povolenie od...“

„Áno, Potter,“ súhlasila profesorka. „Ale slečna Potterová má od riaditeľa prísny zákaz zdržiavať sa mimo priestorov školy, vzhľadom na pretrvávajúce nebezpečenstvo.“

„Ale veď ide pol školy...“

„Žiadne ale,“ zahriakla ma. „Vráťte sa do klubovne a nájdite si nejakú zábavu, inak požiadam pána Filcha, aby na vás dohliadol.“

Zmučene som pozrela na Hermionu, ale nevedela mi pomôcť. „Asi to bude lepšie, Renée.“

Nerozumela som prečo sa o mňa všetci tam boja. Od udalostí na ministerstve prešli takmer štyri mesiace a mne nikto neskrivil ani vlások na hlave. Aby som bola presná, nikto sa o to ani nepokúsil.

Odmietla som sa však vrátiť do veže. Len pred pár minútami som sa vysmiala - len tak z dlhej chvíle - dvom prvákom, že nemôžu nikam ísť a teraz by som mala sedieť pri nich a učiť sa? Z tej predstavy ma striaslo.

„Môžem ísť navštíviť Hagrida?“ spýtala som sa profesorky trochu podráždene.

„Áno. Za profesorom Hagridom môžete ísť,“ odvetila. „No dávajte si dobrý pozor. A ak by ste sa zdržali, bude vás musieť odprevadiť naspäť do hradu.“

 Povedala som, že toho som si vedomá a zamierila som k nádvoriu na druhej strane hradu, aby som nemusela prejsť cez Filchov detektor. Nechcelo sa mi ani najmenej čakať v rade s ostatnými.

Vyšla som do sychravého počasia. Z neba pršali drobulinké ľahké kvapôčky, akoby dážď niekto cedil cez sito. Stiahla som plecia, nech mi neprší za krk a trochu som pobehla. Zakázaný les sa črtal v diaľke, no dnes som tam nezamierila. Naozaj som chcela navštíviť Hagrida, nášho veľkého dobráka. Z času na čas aj mne padne zadobre niekomu sa vyžalovať a náš Hagrid bol presne ten typ, poloobra, ktorí sú na takéto veci ako stvorení! Prefukovalo ma zo všetkých strán, tak som sa poponáhľala, ale Hagrida netrhalo, aby mi otvoril.

„Hargid!“ kričala som a v dlhých dramatických intervaloch som klepala na dvere, no nič sa nedialo. Podišla som k oknu, aby som nakukla dnu, či sa zase nezašíva kvôli nejakej hlúposti, ale zdalo sa, že ten veľký maco naozaj nie je doma.

Obišla som celú chalupu v nádeji, že sa  možno pokúša urobiť nejaké úpravy v záhrade, ale bolo mi jasné, že za takéhoto počasia by sa len málokto zdržiaval vonku. Samozrejme, že tam nebol. Ocitla som sa v poľutovaniahodnej situácii. Bolo som sama! A všetci šli do Rokvillu. Jasné, aj Hagrid sa určite vybral dať si poriadne do nosa u Kančej hlavy.

Drobulinké kvapky mi pršali do tváre a mne sa vonkoncom nechcelo stvrdnúť v hrade s trápnymi prvákmi a druhákmi. Síce, mohla by som nájsť Zloducha a možno by sme niečo vymysleli na Filcha... Nie. Nechcelo sa mi. Vrátiť sa do hradu by bolo ako vyhovieť všetkým pravidlám a navyše, keby som sa priplietla pod nohy profesorke McGonagallovej, určite by mi našla nejakú prácu tak, ako sľubovala vo vstupnej hale.

Prešla som naspäť za Hagridovu chalupu a zamierila som k lesu. Keď už mám byť sama, nech je to aspoň na mieste, ktoré vyberiem ja.

Prechádzala som len okrajovou časťou, kde ešte stromy neboli také husté, aby zachytili dážď, ale prestala som moknúť tak veľmi ako predtým a to mi stačilo. Ani v suchu, ani na daždi. Aj v tom bola kvapka rebélie! Alebo som ju tam aspoň ja chcela vidieť. Tento rok sa to so mnou naozaj zhoršilo. Vôbec sa mi nedarí robiť si to, čo ja chcem a už ma akosi prestávalo baviť aj neustále zapárať do Snapa, ktorý bol deň čo deň mrzkejší. Áno, naozaj za posledný rok oškaredel. Nemohla som sa tomu pocitu ubrániť... bol proste...

Zastala som. Naozaj sa medzi stromami tam v diaľke niečo pohlo, alebo som sa stala vďaka riaditeľovej výstrahe paranoidnou?  Opatrne som siahala po prútiku, hoci moje zrakové centrum nehlásilo žiaden ďalší pohyb. Ešte raz som sa obzrela a vydýchla som si. Naozaj mi už z toho všetkého zašibáva!

Ďakujem pekne, profesor Dumbledore, som precitlivený, paranoidný roztasený blázon a to všetko len vďaka vám!

Chcela som pokračovať v ceste, ale niečo mi bránilo. hľadela na mňa neznáma tvár. Niekto stál za vzdialeným stromom a pozoroval ma zahmlenými malými hnedými očami.

Chrbtom mi prebehli zimomriavky. Pozbierala som zvyšok svojej guráže. „Kto ste?“

Neprichádzala žiadna odpoveď. Veľmi pomalým plynulým pohybom som naňho namierila prútik. Srdce sa mi divo rozbúšilo a odmietalo sa upokojiť. Dážď zosilnel a tvár s hnedými očami sa stratila za závojom kvapiek. Vydesilo ma to. Zrazu som nevedela, či mierim na správne miesto. Keby sa rozhodol prenasledovať ma, zaútočiť na mňa teraz... mal by voľnú cestu. Netušila som kde je a bojovať tu s niekým by bolo ako bojovať s prízrakom.

Zhlboka som sa nadýchla, aby môj hlas znel mocne: „JE tu niekto?!“

„Ticho!“ zasyčal hlas zo šera za mnou. Zvrtla som sa a automaticky som mávla prútikom. Z jeho konca vyšľahli zlatisté plamene, no Snape vynárajúci sa spoza stromov ich odklonil a zabodol do mňa pohľad.

Čo tu robí ten chlap? Sledoval ma? Ide ma zabiť? Určite ma teraz zabije.

Snape však prešiel okolo mňa a zahľadel sa do diaľky. „Musíme odísť.“

„Čo sa deje?“ spýtala som sa, dokonca som aj zabudla byť drzá.

Pokynul mi hlavou, nech sa konečne pohneme. Chcela som ho poslúchnuť. Naozaj som chcela! Ale zdalo sa mi, že kamkoľvek vykročím, číha na mňa nebezpečenstvo. Nedokázala som si vybrať smer, ktorý by bol pre nás bezpečný. Pocit, akoby ma z hmly pozorovali stovky hnedých očí sa mi zarýval pod kožu a odmietal ma pustiť preč. Najradšej by som vzala nohy na plecia a zdrhala kade ľahšie. Priznávam, že som sa nesmierne bála, keď tam Snape len tak stál s namiereným prútikom a snažil sa ma dostať do bezpečia.

Nervózne som prešľapovala na mieste.

„Čo sa deje?“ zopakovala som naliehavejšie.

Vykrivil kútik úst. „Kentauri...“

Jediné, čo sa mi pod tým slovom vybavilo bol ten, podľa niektorých dievčat, pekný štvornohý a chlpatý profesor veštenia. Robí si snáď Snape srandu? Prišiel sa tu hrať na hrdinu, aby na mňa urobil dojem, alebo čo? Dúfa, že sa už nebudem tak predvádzať na jeho hodinách? Sklopila som prútik. Potichu som sa zasmiala. „Takže kentauri? A čo?“

Niekde za tým neprehľadným závojom dažďa hmly a vetra zadupotali kopytá.

Snape zasyčal. „Preč!“ a postrčil ma.

Odniekiaľ priletel šíp. Presvišťal okolo jeho vystretej ruky...

Šokovane som pozrela na svoje plece. Ale akosi mi nič nedochádzalo. Kus bledého dreva trčal z krvou zaliatej rany.

Pozrela som na Snapa. Údiv a hnev v jeho očiach ma vykoľajili ešte viac.

Mne však hlavou bežala len jedna myšlienka: „Práve ma prebodol kôň..“ zašepkala som, načo sa vo vzduchu objavili ďalšie šípy. Tentoraz ich však Snape mávnutím prútika odklonil.

Pomyslela som si, ako dobre, že nikoho nezasiahli. A vtedy mi to došlo. Šok ma až doteraz držal na nohách, no keď som si naplno uvedomila skutočnosť, že mi ruku kúsok pod ramenom prevŕtala ostrá palička a teraz trčí z oboch strán ako párok v rožku.

Vykríkla som. A môj prvý impulz mi povedal, že tá vec musí ísť von. Nemôžem chodiť s drevom v ruke! Čo ak sa to zapáli? Chcela som ho dať von, no prsty, ktorými som sa snažila chytiť zadnú časť šípu sa mi klepali tak neskutočne, že by som ho skôr zlomila ako vytiahla.

„Nechajte to!“ upozornil ma Snape.

Jasné, jemu sa to dobre hovorí, keď mu nič neškriabe o kosť a z rany sa mu nešíri bolesť. Čoraz viac mnou lomcovala panika. Prestávala som uvažovať normálne. Nechápala som, prečo tam Snape len tak stojí ako keby sa nič nestalo a hľadí pred seba. Prečo odtiaľ nevypadneme? Nevidí snáď, že krvácam?

„Poďme... Vypadnime odtiaľto!“ chcela som to zakričať, ale hlas sa mi zasekával v hrdle.

Z hmly sa vynoril jeden z útočníkov. Bol to veľký tmavohnedý kentaur s hnevom vpísaným v zarastenej tvári. Mieril na nás kušou. Za jeho konským chrbtom sa pomaly črtali ďalšie siluety jeho druhov. Tiež mali v rukách kuše, ale ani jeden z nich nevystúpil natoľko aby sme ich rozpoznali.

„Čo tu chcete, človek?“ zreval ten kentaur mieriac na Snapa.

„Len prechádzame vašim lesom,“ odvetil Snape pokojne a trochu sklopil prútik, aby kentaur videl, že sa nechystá zaútočiť, no je pripravený brániť sa. „Nechajte nás odísť.“

Kentaur pohodil hlavou, vyslovujúc nesúhlas. „Toto je náš les a s votrelcami ako si ty, človek, urobíme, čo budeme pokladať za vhodné.“

„O tom nepochybujem,“ povedal a pozeral na kentaura tak uprene, až mi to bolo nepríjemné. Nikdy tak nehľadel ani na mňa a podľa toho, čo vravel Harry o legilimencii, či ako to bolo, som usúdila, že Snape sa ju práve snaží použiť.

K rovnakému záveru zrejme prišiel aj kentaur, pretože sa zrazu postavil na zadné a zahnal sa na Snapa kopytami. „Snažíš sa pokoriť ma, človek?!“

Prekvapilo ma, že Snape neodvrátil pohľad. Naďalej uprene pozeral do kentaurových zúrivých očí. „To by som si nedovolil.“

„Kto ste?“

Zastonala som od bolesti. Jasné, nech sa vykecávajú. Prečo nie?

„Som Severus Snape, profesor na Rokforte. A toto je študentka.“

„Ako sa voláš, malý človek?“ spýtal sa kentaur priamo mňa.

Zobrala som si príklad zo Snapovej chladnej zdvorilosti. „Renée Potterová...“

Kentaur zaryl kopyto do zeme. Ďalšie slová adresoval Snapovi: „Profesor a tvrdíš, že ona je len mláďa? Potterová...“

„Áno,“ povedal, pričom sa ani nepohol. „Nechajte nás ísť, aby som ju ošetril.“

„Postrelil si mláďa, Kavel?“ ozval sa prísny hlas a z tôní vystúpil ďalší kentaur. Jeho srsť a vlasy mali hnedý odtieň. Nemal pripravenú kušu a zdalo sa, že je o niečo mladší ako ten prvý.

„Nie je to mláďa. Je to ona... Je to Potterová. Vieš, čo sa má stať. Hviezdy neklamú. A keby to aj nebola ona, urazila nás!“ zrúkol Kavel a odsotil ho tvrdým kopytom. Čiernymi očami, nie tak chladnými a hlbokými ako má Snape, ale o niečo dravšími a krvilačnejšími, pozrel na ranu na mojej ruke.

„Možno nevyzerá na to, že je mláďa,“ pripustil Snape. „Ale rozumovo zostala ďaleko za svojimi rovesníkmi.“

„Nech idú...“ nedal sa odradiť ten mladší kentaur kopancom od svojho druha a opäť sa vrátil dopredu, hoci teraz sa postavil od Kavela ďalej. „Naozaj je to mláďa a je ranená. Ty jediný si videl znamenie na oblohe, Kavel a dnes si už jednu neprávosť vykonal - poranil si mláďa...“

 „Pomaly...“ zašepkal Snape kútikom úst. „Poďte von z lesa.“

Videla som, že cúva, no nepridala som sa. Rana ma pri pohybe pálila a bolela, až sa mi zahmlievalo pred očami. Nohy sa mi podlamovali na rozklepaných kolenách, akoby boli z nejakej zle spevnenej gumy a bola som teda úprimne rada, že sa pridržiavam stromu.

Bane sa hádal so svojim druhom a nevenoval nám pozornosť.

„Vydržíte to?“ spýtal sa Snape šeptom.

Vedela som, že by nemalo zmysel klamať. „Nie.“

Pozrel na mňa a skutočne sa uškrnul. „Výborne. Tak odpadnite.“

Nechápavo som civela do jeho kamennej tváre. Vážne vtipné. Prečo sa jeho dlho skrývaný zmysel pre humor musel prejaviť práve teraz?

Natiahol ruku za šípom v mojej ruke. „Nenúťte ma, aby som to urobil. Odpadnite!“

Pochopila som jeho vyhrážku správne, keď som sa domnievala, že mi ho chce vytrhnúť z ruky? Pustila som sa stromu a pokúsila som sa urobiť krok.

Vzápätí som padla na zem a stratila vedomie.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Heh

(Mišina, 24. 10. 2011 18:28)

Fakt efektívne ako sa dostať od kenaurov fakt super
A tento koment som nemysela ironicky

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA