Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... pomôcť

7. 3. 2011

 

Prednedávnom, alebo možno niekedy v minulom storočí som si naivne myslela, že človeku sa nemôže stať nič, čo by si sám nezapríčinil. Som dôkazom toho, že to vôbec nefunguje. V tú prvú noc, keď si ku mne Snape ľahol do jednej postele, hoci takej veľkej, že bol pomaly na druhom konci izby, som nespala. A nespal ani on. Celú noc hľadel do steny a keď ho to už nadránom omrzelo, prevalil sa chrbát a pozoroval strop. Ja by som nevydržala len tak ležať a tváriť sa, že spím. Keď som si práve nezapletala vlasy ani nelistovala v nových knihách, nakúkala som pod posteľ a snažila som sa nastrašiť skryté strašidlá. Myslím, že keby aj Snape chcel spať, nemal by pri mne šancu. O pol piatej ma presvedčil o svojej obmedzenej trpezlivosti jediným slovom: „Sklapnite.“

Visela som práve prevesená cez okraj postele a vyzývala som ten hnusný prízrak v podobe muža s čiernymi vlasmi a orlím nosom, aby nazbieral odvahu a ukázal svoju škaredú tvár.

O pol hodiny neskôr, keď som konečne usúdila, že je načase pokúsiť sa zaspať, Snape vstal a odišiel.

Od tej noci som sa nebála „spať s ním“. Ak ma nezabil za toto, myslí to so mnou naozaj dobre. Vždy večer sme si ľahli každý na svoju stranu postele, no keďže sa zdalo, že Snape sa naplno uspokojí so svoju bočnou doskou, ja som s radosťou roztiahla svoje končatiny po celom zvyšku našej mäkučkej postieľky. Nemohol sa sťažovať, aj tak mu ešte zostávalo dosť miesta, ak by sa rozhodol predsa len vyspať na posteli a nie na doske.

Počas dňa sme sa stretávali častejšie, než predtým v jeho dome, ale málokedy sme sa dostali k slovu. Pochopila som, že jediný pred kým treba predstierať harmonické manželstvo sú slizolinské deti smrťožrútov a súrodenci Carrowovci. Pre profesorov sme boli proste svoji a čo sa týka ostatných študentov, tí si urobili vlastný názor. Neville nejakým záhadným spôsobom presvedčil Chrabromilčanov, že „ťahám s nimi“ a nikto sa ma nevypytoval na podrobnosti, hoci som videla, že si naďalej myslia svoje. Myslím, že Neville sa im niečím vyhrážal alebo čo. Nikdy by som nečakala, že ten chutný bacuľatý ustráchaný a zábudlivý chalan nadobudne takú autoritu a gratulovala som sama sebe, že sa môžem považovať za jeho priateľku. Doberať som si ho však neprestala. A mala som na to aj veľmi dobrý dôvod. Hannah Abbottová oňho javila veľmi chabo skrývaný záujem.

 

V nasledujúcich týždňoch Snape obnovil mnohé staré Umbridgeovej dekréty. Obnovila sa kontrola Sovej pošty, čo mňa vôbec netrápilo, pretože mi nikto nepísal a odkedy som nebola s Oliverom, nemala som komu písať ani ja. Sršeň bol opäť nelegálny a každý u koho sa našiel, mal zaručený týždeň po škole. A Snapovu prezieravosť napokon ukázal zákaz všetkých študentských spolkov. Kompletne. K dispozícii bola len jedna mimoškolská aktivita. Mohli sme zostať po škole.

„Tuší, že chceme zvolať DA,“ šepkala Ginny raz pri večeri a so stiahnutým obočím hľadela na Snapa. „Preto zakázal spolky.“

„A to je prekážka?“ zasmiala som sa. „Snáď si nečakala, že ho budeme žiadať o dovolenie.“

„Nie, ale...“

„Aj tak by ich zakázal,“ podporil ma Neville. „Ja trvám na svojom. Mali by sme opäť zvolať DA.“

Ginny rezignovane prikývla. „Dobre, ale musíme zistiť ako funguje to Hermionino kúzlo. Je to meniace zaklínadlo, ale netuším ako sa to robí. Niekto by mal zájsť do knižnice.“

Obaja pozreli na mňa. Prečo ja? Neznášam knižnice! Otočila som sa na Ginny: „Tak choď.“

„Renée, bola si s Hermionou, keď to kúzlo vymýšľala. Ty to nájdeš oveľa skôr ako ktokoľvek z nás,“ vysvetlila Ginny svoju teóriu.

Prikývnuť na to, že sa budem nasledujúcich pár dní hrabať v knižnici bolo pre mňa takmer rovnako ťažké ako povedať Snapovi: „Sľubujem.“

Už na druhý deň som sa však odhodlala vojsť do tej miestnosti presýtenej zvláštny zápachom staroby a nebifľovaných vedomostí. Mala som sto chutí otvoriť okná, aby sa dnu dostalo trochu čerstvého, dýchateľného vzduchu, ale madam Pinceová, akoby ma prekukla, snorila stále okolo, pričom sa tvárila, že napráva a ukladá knihy. Naozaj zaujímavá robota!

Prechádzala som sa v oddelení pomocných zaklínadiel, ale názvy kníh mi nič nehovorili. Nemala som potuchy, odkiaľ začať. Meniace zaklínadlo! Žeby som sa spýtala knihovníčky? Nie, to by som sa radšej spýtala rovno Snapa. Napokon som siahla po jednej z kníh, ktorá sa mi zdala známa a nalistovala som si obsah.  Za tie dva mesiace u Snapa som sa stihla naučiť, že obsah je buď úplne vpredu, alebo úplne vzadu. Moje vedomosti o svete kníh sú naozaj rozsiahle!

Napokon som to vzdala a knižnicu som opustila s pocitom, že som vybehla z labyrintu.

Meniace zaklínadlo. Asi sa mi o tom bude aj snívať, alebo čo. Snažila som sa rozpamätať v akom oddelení to vtedy Hermiona hľadala, ale bolo to márne. Nemala som ani potuchy, ako sa k tomu zaklínadlu dostala! Pri nej by som sa nečudovala, keby sa s tou vedomosťou už narodila! Práve, keď som sa rozhodla spýtať sa profesora Flitwicka, zazrela som oproti kráčať známu tvár. Netešila som sa, že som ho stretla, ale nedalo sa tomu vyhnúť, tak som nasadila arogantný výraz najvyššej kvality.

„Malfoy,“ zavrčala som, keď už bol dostatočne blízko, aby ma počul.

Nepríjemne sa zaškeril. „Snapová. Je to pravda, čo sa hovorí?“

„Ak sa hovorí, že si slizký podrazák, tak áno,“ odvetila som panovačne.

Malfoy nahnevane zavrčal. Vedel sa tak rýchlo vytočiť! „Nebyť vraj tvojej náhlej lásky k Snapovi, Temný pán by ťa veľmi rýchlo poslal za rodičmi.“

Toľká informovanosť! Kam chodí na tie aktuality? Hotový bulvár! Môže písať články do Sršňa alebo skôr do Čarodejnice?

Malfoy však pokračoval: „Tak som si hovoril, že ak vaše city už ochladli... Temného pána by to určite zaujímalo. Možno by som ho mal informovať?“

Kde sa naučil takto zabŕdať, dočerta! Slizúň krátky, ešte mi bude stáť za chrbtom a sledovať, či hľadím na Snapa zbožným pohľadom plným lásky!

„Môžem ťa uistiť, že naša vášeň neopadla,“ zhovievavo som sa usmiala. „Venuj sa viac sebe a menej mne a možno to raz tiež zažiješ.“

Prešla som tesne popri ňom a odkráčala som do našej veže. Chcela som práve vojsť dnu, keď ma zastavil Snapov hlas. „Mali ste to vedieť!“

Zastala som s kým sa rozpráva? Je s ním dnu nejaký profesor? Alebo ho prišiel navštíviť niekto zo smrťožrútskych priateľov? Nech to bol ktokoľvek, odpovedal ticho. Príliš potichu, aby som počula a rozoznala kto to je. Snape zareagoval posmešne: „Nemôžete sa na mňa spoliehať vo všetkom! Čo mám teraz robiť? Meč nesmie opustiť Rokfort! Áno, viem, Potter ho potrebuje, to som už počul. Ale ja netuším, kde je a nemôžem meč vziať a len tak mu ho dať!“

Pritisla som sa bližšie k dverám, aby mi tentoraz odpoveď neunikla. No tlmený hlas hovoril takmer šeptom a ku mne tie slová nedoľahli.

„Meč zostane kde je,“ zavrčal Snape rozhodne.  

Zdalo sa, že je to koniec rozhovoru a teda moja jediná šanca zistiť, kto robí Snapovi spoločnosť. Stisla som kľučku a pomaly vošla dnu. Snape sedel za stolom a zamračene pozeral na Chrabromilov meč pokojne ležiaci vo vitríne. Nebol tam s ním nikto.

„S kým ste sa zhovárali?“ spýtala som sa rovno.

Snape podvihlo obočie. „Počúvali ste za dverami?“

„Nedalo sa vás prepočuť,“ odpovedala som s jemnou iróniou. Podišla som k meču. Svetlo sa na jeho čepeli ostro odrážalo. Načo ho Harry potrebuje? A prečo mu ho Snape nechce dať? Počula som, že vstal a podišiel ku mne. „Môžem mu ho dať ja. Harry ho potrebuje. Vraveli ste, že ho potrebuje.“

„Nemiešajte sa do toho.“

Nosom som sa už takmer dotýkala skla vitríny, v ktorej bol meč uložený. Bola tak dokonale vyleštená, až mi to nesedelo. Nadýchla som sa a so všetkou silnou som dychom zarosila chladný múr skla. Za tých pár sekúnd, kým orosený biely obláčik zizol som naň prstom nakreslila srdiečko. Moje srdce však nebolo také krásne celistvé. Patrilo dvom mužom. A ani jeden  nevie, čo sa deje. Ak pre nich môžem niečo urobiť, aj sa potrhám, aby som to splnila.

„Musím sa do toho miešať,“ povedala som a ruku som si strčila do výstrihu s úmyslom vytiahnuť na svetlo medailón.

Snape sa na okamih uškrnul a vzápätí som mu pred nosom zašermovala malinkou fotkou Harryho a Olivera. „Kvôli nim. Aby som mohla byť opäť s nimi.“

Ruka ma nezaštípala. Prečo? Toto nie je nevera? Veď som povedala, že chcem byť radšej s Oliverom! Akosi podvedome som však vedela, že to nie je pravda. Bolo mi to jedno. Už som necítila rozdiely medzi terajškom a minulosťou tak veľmi ako predtým. Spomienky pomaly vyprchávali. „Nechajte ma dať mu ten meč.“

„Neopustí moju pracovňu, kým o tom sám nerozhodnem,“ povedal ľadovo a siahol po svojom plášti.

Snape vyšiel z izby, ale ja som už vedela, čo ma zamestná na najbližších pár dní. Ten meč treba dostať k Harrymu. Pokúsila som sa otvoriť vitrínu, ale bola chránená kúzlami.

„Nepočuli ste, čo povedal?“ zaškriekal na mňa niektorý z portrétov starých riaditeľov. „Ten meč zostane, kde je!“

Zamračila som sa naňho. „Zatiaľ.“

 

„Neville,“ zavesila som sa mu na plecia a objala ho okolo krku. „Potrebujem pomoc.“

„Nenašla si to?“ opýtal sa šeptom a ostražito sa obzrel okolo, či nenačúva niekto nežiadúci. Stáli sme práve pred učebňou OPČM a čakali na príchod profesora Carrowa.

„Nejde o to,“ odvetila som taktiež šeptom. Neville myslel na to zaklínadlo, ale to som nechcela riešiť. Všimla som si, ako na nás Hannah s priateľkou podozrievavo pozerajú. Čo zase majú? Dnes sme sa mali začať učiť Neodpustiteľné kliatby a ich trápi, či náhodou nemám niečo s Nevillom?

„Čo teda?“

„Musíme ukradnúť Chrabromilov meč,“ vysvetľovala som šeptom. „Chcela som to urobiť už včera, ale nepodarilo sa mi otvoriť skrinku. Je poriadne zabezpečená čarami a Triediaci klobúk povedal, že...“

„Triediaci klobúk?“ zasmial sa.

Cítila som, že som sa mierne zapýrila, ale hrdo som zdvihla hlavou. Nech sa mi len smeje, zradca! „Snape je často preč,“ povedala som na svoju obhajobu.

„Ty sa rozprávaš s klobúkom?“

„Náhodou vie byť vtipný,“ obraňovala som ho.

Vtom však dav pred učebňou zašumel a všetci, čo boli príliš vystrčení do priestoru, sa stiahli ku stenám, aby mal profesor Carrow voľnú cestu k dverám.

Zazrel na nás, ako som sa nakláňala k Nevillovi a stále mierne červená v tvári mu niečo šepkala do ucha. Muselo to vyzerať zaujímavo. Amycus sa zlostne zaškeril a zrúkol: „Vy dvaja od seba!“

Spustila som ruky z jeho pliec a prekrížila som si ich na hrudi. Nech sa predvedie. Tento rok sa mi ešte nepodarilo porušiť školský poriadok natoľko, aby som zostala po škole. Keď to nebude so Snapom, nemá to pre mňa aj tak význam. Mám na práci dôležitejšie veci.

Carrow sa prirútil k nám. „Nepoznáte školský poriadok?!“

„Pri tom množstve nových pravidiel ho nestíhame sledovať,“ odvetila som drzo.

„Budete obaja po škole,“ oznámil nám škodoradostne.

„Preto, že sme sa rozprávali?!“ neovládol sa Neville. „To... To je... !“

Profesor Carrow v hneve zmraštil tvár. Naklonil sa k Nevillovi a zrúkol mu priamo do tváre, akoby sa bál, že Neville by ho inak nepočul: „Preto, že som POVEDAL! Ak sa mi nebude páčiť, že si si kýchol, budeš po škole! Dnes večer v mojej pracovni.“

Otočil sa k triede a trhnutím otvoril dvere učebne: „Hýbte sa!  A vy dvaja! Od seba!“

Neville ma nechal vojsť prvú, pričom zašepkal: „Neboj, budeme tam spolu.“

Usmiala som sa naňho. Prečo by som sa mala báť? Keby to bolo po škole také hrozné, vedelo by sa o tom. Takéto veci sa rýchlo rozšíria. Nemala som dôvod báť sa. Alebo... ?

Sadla som si do lavice a snažila som sa nemyslieť na to, čo bude.

Až do večera sa mi nenaskytla druhá príležitosť porozprávať sa s Nevillom súkromne. Plánovala som využiť cestu do žalárov, kde sídlil profesor Carrow, na to, aby som mu prezradila čo najviac o meči. Pri večeri sme sedeli prezieravo každý na inom konci stola. Keď však prišiel čas ísť do žalárov, podišla som k nemu, aby sme mohli ísť spoločne.

Snape, sediac za vrchstolom, sa naklonil k profesorke Carrowovej a niečo sa jej spýtal. Vzápätí vstal a pomaly zamieril k nám.

„Poďte,“ povedal krátko a my sme ho prekvapene nasledovali do vstupnej haly a ďalej do žalárov.

Kráčal pred nami a my s Nevillom sme si vymieňali len nechápavé pohľady, pýtajúc sa jeden druhého, čo to má znamenať.

„Idete dohliadnuť na náš trest?“ spýtala som sa, keďže zavládlo dlhé ticho.

Snape sa obzrel cez plece. „Prečo ste mi nepovedali, že máte trest?“

„Pretože sa mi celý deň vyhýbate a netušila som, že vás to tak poteší. Hoci, máte pravdu, mala som si to domyslieť,“ okomentovala som.

Vošli sme hlboko do podzemia a Snape bez zaklopania vrazil do svojho bývalého kabinetu. Aké pekné spomienky som naň mala! Nevošli sme za ním, zostali sme s Nevillom stáť pred dvermi a napäto sme počúvali.

„Snape? Deje sa niečo?“ zahrčal hlas profesora Carrowa.

„Ty si ju nechal po škole?“ chladne sa spýtal Snape a ja som si vedela živo predstaviť vrásku, ktorá sa mu pri tom zjavila medzi očami.

„Už bolo načase, aby to niekto z nás urobil,“ znela odpoveď. „Stýka sa s Longbottomom a Weasleyovou. Je rovnako nebezpečná ako oni.“

„O tom ale rozhodujem ja,“ povedal Snape úplne ľadovo. „Nenapadlo ti, Amycus, že sa s nimi stýka pretože som jej to prikázal? Nie... Samozrejme, že nie. Nikdy sa neopovážte nechať ju po škole bez môjho vedomia!“

Neville na mňa v šere prekvapene pozeral.

„Nie,“ zašepkala som, nesmie si myslieť, že Snape hovorí pravdu.

„A Temný pán o tom vie?“ pýtal sa Amycus neoblomne.

„Temný pán mi ju zveril,“ odpovedal Snape. „Spochybňuješ jeho rozhodnutia?“

„Nie. Urobíme ako povieš,“ zahučal Amycus nespokojne. „A čo Longbottom?“

Nastalo krátke ticho. Potom Snape úplne pokojne prehovoril. „Longbottomovi sa pár hodín po škole len zíde.“

Amycus sa spokojne zasmial.

„Nenechám ťa v tom,“ povedala som Nevillovi, kým sa Snape objavil vo dverách. „Aj ja budem po škole!“

„Nie. Choď preč,“ nesúhlasil Neville, ale to už stál Snape pri nás. Chytil Nevilla za zátylok a odtiahol ho ku dverám.

„Nechajte ho,“ zapišťala som a hrdlo mi zovrelo. Prečo ale? Verila som predsa, že sa mu nič hrozné nestane. Tak prečo som sa bála, keď ho Snape vrazil do miestnosti a zaklepol za ním dvere?

„Ticho!“ zasyčal na mňa.

„Čo ste to urobili?“ zavrčala som, zúrivo sa snažiac dostať k dverám. Odtláčala som ho v tichom boli a práve som sa chystala niečo vykríknuť, keď Snape vytiahol prútik a s výrazom totálneho znechutenia ma omráčil.

 

„Luna ide do toho s nami,“ pošepla mi Ginny asi o tri dni neskôr, keď sme sa cez víkend dostali von z hradu a túlali sme sa popri jazere.

Profesorka Sinistrová a profesorka McGonagallová, ktoré mali na nás dohliadať a hlásiť naše previnenia, sa potichu rozprávali neďaleko lodenice. Vedela som, že to je jedno z mála miest, ktoré je kryté pred výhľadom z riaditeľne. Zrejme si ho na rozhovor nevybrali náhodou.

„Vie o čo ide?“ spýtala som sa.

„Áno, ale neviem, či je dobré, ťahať do toho viac ľudí,“ mračila sa Ginny. „Je to nebezpečné.“

„Nič sa nestane,“ snažila som sa ju povzbudiť, ale Ginny to len viac podráždilo.

„Tebe sa určite nič nestane, keď si teraz nedotknuteľná.“

„Prosím ťa, nezačínaj s tým.“

Udatné správanie môjho manžela, keď ma v poslednej chvíli vytiahol z pazúrov hrozného profesora Carrowa a vyhlásil, že mňa nikto nenechá po škole bez jeho vedomia sa stalo predmetom rozhovorov po celej škole. Netuším, ako sa to mohlo rozkríknuť, no Seamus tvrdil, že niekto počul profesora Carrowa ako sa nahlas ponosuje svojej sestre na Snapovo správanie voči mne.

Odvtedy mi prischla prezývka Nedotknuteľná pani Snapová.

„Nechápem, ako si tam mohla Nevilla len tak nechať,“ zadrapila sa do mňa Ginny hnevlivo.

„Snape ma prinútil,“ obhajovala som sa. V skutočnosti ma omráčil tak, že som sa prebrala na posteli na druh deň ráno a ešte pár minút som netušila, čia som. Neznášala som ho za to. Ak jestvoval spôsob ako spochybniť moje čestné úmysly voči DA, Snape ho práve našiel. To, že Neville si odpykal trest samostatne svedčilo o mojom „prechode na druhú stranu“. Nikto mi to nepovedal priamo, ale všetci si to šepkali. Stalo sa verejným tajomstvom, že mi nehodno dôverovať.

Ginny si pochybovačne odfrkla. „Nevyhováraj sa, je to trápne. A idem do toho kvôli Harrymu, nie kvôli tebe,“ nezabudla ma uistiť.

„Ak nás prichytia, nevyseká ma z toho ani Snape, neboj sa,“ sľúbila som šeptom.

Ginny si zahryzla do pery. „Fajn. Zajtra večer.“

Ešte raz sme prešli popri jazere k ceste a keďže jesenné slnko veľmi rýchlo zapadalo za vrcholky kopcov, vyhovorila som sa, že mi je zima a odišla som do hradu.

 

Nasledujúci deň sa vliekol ako žuvačka. Už poobede som sa, tak, ako sme sa dohodli, vrátila do veže, aby som počkala, kedy Snape odíde na večeru. Ľahla som si do postele a predstierajúc, že na mňa zrejem lezie chrípka som čučala na hodinovú ručičku v nádeji, že sa bude pohybovať rýchlejšie.

Napokon Snape odišiel a ja som celkom rezko vyskočila na nohy. Choroba bola zažehnaná. Pribehla som do riaditeľne a s pripraveným prútikom. V druhej ruke som zvierala za hrsť peruánskeho prášku okamžitej tmy. Čakala som na ostatných. Kde toľko trčia? Mali prísť hneď ako Snape zahne za roh. Snáď len nezabudli heslo? Práve som im chcela ísť oproti, keď sa na schodoch ozvali ich tlmené hlasy. Dvere sa potichučky otvorili a Neville nazrel dnu.

V tej chvíli som roztvorila dlaň a jemný trblietavý prášok sa roztrúsil do ovzdušia. Portréty na stenách sú totiž zaviazané slúžiť riaditeľovi a keby videli, kto to bol, mali by decká malér.

„Čo to je? Čo sa deje?“ pýtali sa portréty navzájom jeden druhého. Počula som ich hlasné ponosy a nadávky.

Luny zostala strážiť dole. Neville mal strážiť dvere do riaditeľne.

„Drž sa popri stene. Ideme na to,“ zašepkala som. A v tme som nahmatala skrinku s mečom.

„Vieš tie zaklínadlá, Ginny?“ uistila som sa. Študovali sme to celé dni. Teraz ich nemôže zabudnúť.

„Začni,“ povzbudila ma, ja som prešla prútikom okolo skrinky šepkajúc, čo som sa naučila naspamäť. Keď som skončila skúsila som meč vytiahnuť, ale stále tu bola neviditeľná bariéra, cez ktorú som sa nedokázala dostať. „Teraz ty.“

Ginny si odkašľala a nahlas vyslovila niekoľko zaklínadiel. Opäť som siahla rukou do tmy. Prstami som sa dotkla niečoho studeného. Bola to ľadová rukoväť meča. „Mám ho,“ zvýskla som.

Pomaly som ho vytiahla. Bo ťažší, než som čakala. Ginny ma chytila za ruku a vykročili sme k dverám.

Neville stál pred dverami so zasvieteným prútikom.

„Výborne a teraz rýchlo do...“

Nedopovedal. Schody sa pohli. Všetci sme zmeraveli - Neville s rozsvieteným prútikom, ja s mečom v oboch rukách a Ginny s úsmevom od ucha k uchu - a pár sekúnd sme len hľadeli na otáčajúce sa schody, kým sa spoza múru nevynoril Snape.

Ginny vykríkla.

Snapove čierne oči sa hrozivo blýskali. Prešiel pohľadom po meči v mojich rukách a zadíval sa mi do očí. Od hnevu mal celkom bielu strhanú tvár.

Za ním stál na schodoch Carrow. Z každej črty mu sálala zlosť. Ľavou rukou držal Lunu za dlhé žlté vlasy a druhou rukou na ňu mieril prútikom.

Čakali sme ako omráčení, kým sa vyvezú až hore.

Snape zastal oproti nám. Videla som, ako sa mu od rozčúlenia chvejú pery. „Krádež a v riaditeľni.“

Mávnutím prútika zbavil okolie peruánskeho prášku okamžitej tmy a v riaditeľni sa zjavili posledné lúče zapadajúceho slnka.

„Dovnútra!“ zavelil.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA