Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... osamieť

7. 3. 2011

 

Ginny nacúvala do pracovne a my sme ju nasledovali.

Portréty riaditeľov a riaditeliek napäto počúvali a sledovali, čo sa deje.

Snape preplachtil okolo nás a sadol si za stôl. Amycus vošiel posledný, kopnutím zavrel dvere a sotil Lunu k nám.

„Polož meč na stôl,“ prikázal mi Snape stroho.

Najradšej by som ho ním prebodla. V tejto chvíli som ho neznášala. Dobre vedel, že ten meč mu nepatrí. Aký len dokázal byť odporný, keď sa postavil na stranu zla! A práve preto mi bolo jasné, že teraz bude odporný aj ku mne. Musela som ho poriadne naštvať! Stále som meč držala v oboch rukách. Pristúpila som k stolu a trasúcimi sa rukami som ho položila pred Snapa.

„Zlodeji,“ zavrčal a prevrátil meč na druhú stranu, aby sa uistil, že nie je poškodený.

Cúvla som naspäť k ostatným.

„Načo by vám bol ten meč?“ zrúkol Amycus a mieril na Nevilla, ktorý držal rozsvietený prútik ešte vždy v ruke. „Dajte mi prútiky! DAJTE SEM PRÚTIKY!“

Boli sme nahratí a takí vydesení z toho, čo príde, že sme všetko robili na povel. Kým Snape stále skúmal meč, my sme poslušne, hoci neochotne odovzdali prútika Amycusovi. Až keď ich tresol na stôl, Snape si uvedomil, čo sa deje. Pozrel na nás.

„Čo ste s tým mečom chceli robiť, vy pangharti!“ opakoval Amycus v amoku.

Nikto mu však neodpovedal.

„TY!“ schmatol Nevilla za zátylok a priložil mu prútik na hruď. „ČO SI S TÝM CHCEL ROBIŤ?!“

„Nič,“ povedal zadychčane, akoby prebehol veľmi dlhú cestu. „Bol to len... len forma protestu!“

Amycus pozrel na Snapa, ktorý v tej chvíli vstal.

„Bola to krádež. To sa v Rokforte netoleruje,“ hovoril Snape ľadovým hlasom.

„Bol to pokus o krádež,“ vyhlásila som. „Nepodarený pokus. Strhnite nám po dvadsať bodov a budeme všetci spokojní.“

„Buď ticho!“ osopil sa na mňa Amycus. Pustil Nevilla a roztržito pozeral na Snapa. „Čo s nimi urobíme?“

„Musíme tých troch potrestať,“ zašepkal a ja som nechápala, kde sa v ňom berie toľká chladnokrvnosť. Vo vnútri musel zúriť.

„TROCH?“ zrúkol Amycus.

Mala som pocit, akoby mi niekto nasypal do žalúdka ľad. Cítila som, ako na mňa ostatní pálčivo pozreli. To ja som ich zatiahla do toho šialenstva! Nemôžu trpieť miesto mňa!

„Sme štyria,“ zavrčala som.

Snape sa uškrnul. „Nemusíš sa ich zastávať. Sú to zlodeji. Videli sme, že si im vzala ten meč.“

„Pomáhala im!“ obvinil ma Amycus vyjavene hľadiac na Snapa. „Nič im nevzala! Videl som, že im POMÁHALA!“

„Nebola s nami,“ vyhŕkol Neville, až ma myklo.

„Neville!“ zamračila som sa. „To nie je...“

„Ale áno, je to spravodlivé,“ nenechal ma dohovoriť. Nechcela som povedať spravodlivé a on to dobre vedel. Nechápala som, prečo sa ma tak zastáva. „Ona s tým nič nemá.“

„Mám s tým všetko! To ja som to vymyslela!“ priznala som.

Amycus sa zaškľabil na mračiaceho sa Snapa. „Vidíš?“

„Nezastávaj sa ich!“ zrúkol na mňa Snape. Potom sa otočil na Carrowa. „Ona nebude potrestaná.“

„Nepotrestajte nikoho,“ navrhla som ako najjednoduchšie riešenie.

„Drž hubu,“ osopil sa na mňa.

„Aj tak sa nič nestalo!“

Amycus ma zdrapil za vlasy a prinútil ma kľaknúť si na kolená. Prútik mi pritlačil na hrdlo takou silnou, až som sa bála, že mi ho prebodne. „Tak ty nebudeš držať hubu?!“

„Pusť ju!“ zavrčal Snape a ešte viac zbledol hnevom. Zdalo sa, že o chvíľu z neho zastane len matný tieň.

„POMÁHALA IM! Určite im pomáhala!“ vrieskal Amycus kmášuc ma za vlasy. Od bolesti mi vyhŕkli slzy. Mala som dojem, že mi každú chvíľu odtrhne celú hlavu.

Snape sa priblížil až celkom k nemu, takže mi výhľad celkom zastrel jeho čierny plášť. „A ako to chceš dokázať? Okamžite ju pusť, lebo si to s tebou vybavím inak.“

„Je to hlúpa študentka a POTTEROVA SESTRA! Mali by sme ju trestať exemplárnym spôsobom!“ reval.

Snape mu odvetil hnevlivým šeptom. „Zabúdaš, že je to v prvom rade moja manželka a kým ja nepoviem, nikto jej neskriví ani vlások na hlave. Zaručil mi to samotný Temný pán.“

„Ako ti môžem veriť? Čo ak chceš len...“

„Tak sa ho na to spýtaj,“ posmešne odvetil. „Temný pán v skutku miluje podobné záležitosti.“

Amycus zaručal ako býk a odsotil ma na zem k Snapovým nohám.

Pozbierala som sa na štyri. Hlava ma neskutočne bolela a triasla som sa na celom tele. Luna sa sklonila a pomohla mi vstať. Zdalo sa však, že každú chvíľu opäť padnem, pretože moje neposlušné nohy sa správali ako z gumy. Oprela som sa o stenu.

Amycus na mňa zlostne zazeral. Muselo ho dráždiť, že som mu unikla už druhý raz v takom krátkom čase. Naozaj som bola nedotknuteľná.

Snape sa vrátil k stolu, oprel sa oň rukami a všetkých si nás premeral nahnevaným pohľadom.

„Ostatní pôjdu do Zakázaného lesa. Myslím, že Hagrid tam mal nejakú prácu,“ zavelil a mne sa uľavilo. Neville sa nebadane uškrnul. To je nejaký trest? Ísť s Hagridom do lesa? „A každému strhávam päťdesiat bodov. Myslím, že Chrabromil sa už dostal do takého mínusu, že na školský pohár ani nepomyslí.“

Profesor Carrow sa tváril veľmi spokojne. Dokonca aj niektoré portréty na stenách uznanlivo prikyvovali, aby vyjadrili svoj súhlas so Snapovým trestom.

„Osobne na to dohliadnem,“ zastrájal sa Carrow.

Snape prikývol a prstom posunul naše prútiky po stole, až sa takmer skotúľali na zem. „Berte si to a nech vás tu viac nevidím.“

Nebolo nám treba hovoriť dva razy. Veľmi rýchlo sme si vzali prútiky a Neville, Luna a Ginny v sprievode profesora Carrowa, ktorému pri predstave Zakázaného lesa ani nebolo ľúto, že ich nebude mať po škole, sa stratili vo dverách.

Aj ja som sa nažila vypariť čo najrýchlejšie. Čakala som, že ma zastaví, aby mi poriadne vynadal, alebo možno po mne začne rovno páliť kliatby, ale nič také neurobil. Zastala som v zadnej miestnosti a zadržala som dych, aby ma nepočul.

„Musíš to urýchliť,“ zaznel Dumbledorov hlas. „Meč viac nemôže zostať v Rokforte.“

Napäto som očakávala, čo odpovie, ale v riaditeľni sa rozhostilo ticho.

Potom opäť prehovoril Dumbledore: „Kam ideš, Severus?“

„Musím ho informovať,“ povedal a mne prešli po chrbte zimomriavky.

„Aj o Renée?“ pýtal sa Dumbledore ďalej.

„Mali ste jej v tom zabrániť,“ zavrčal Snape a s počuteľne otvoril dvere. „Boli ste tu a nechali ste ju, aby sa ohrozila!“

„V mojich očiach nebola v žiadnom nebezpečenstve,“ povedal Dumbledore potichu a dvere sa zabuchli.

 

Meč opustil školu tri dni po našom pokuse nájsť mu nový domov. Voldemort zjavne nepochopil našu túžbu zmocniť sa ho ako vzácneho historického artefaktu, správne. Dobre, možno sme dúfali, že Harry ho použije proti jeho osobe, ale nebudem mu to predsa vešať na nos!

Snape incident nikdy nespomínal, len párkrát naznačil, že moja hlúposť prekračuje bežné rozmery, a hoci sa vianočné prázdniny približovali horúčkovitým tempom, ešte nikdy sa mi nezdalo, že prvý polrok trvá tak dlho.

Za ten čas sa nám podarilo prísť na koreň meniacemu zaklínadlu a niekedy začiatkom októbra sme určili prvú schôdzku DA. Prišlo len zopár ľudí, poväčšine z Chrabromilu, ale čím dlšie sme sa stretávali, tým viac deciek sa pridávalo, aby sa s nami postavili proti Snapovi. Áno, postaviť sa na odpor Snapovi malo byť hlavnou náplňou našej činnosti, ale čím dlhšie som ho večer čo večer stretávala v naše spálni a čím dlhšie zostávala moja pravá ruka v bezbolestnom stave, tým viac som sa ich snažila presvedčiť, aby ho nechali na pokoji. V dôsledku môjho presvedčenia, že Snape je neškodný a pretrvávajúcej imunity (alebo ak chcete, nedotknuteľnosti), sa mi mnohí začali otáčať chrbtom. Počnúc Ginnevrou. Už dávnejšie mala isté podozrenie, že som sa priklonila na nesprávnu stranu, ale až po tom, ako ma Snape vysekal z krádeže meča sa odhodlala naplno prejaviť svoj nesúhlas.

Preberali sme práve možnosť, že začneme verbovať nových členov, keď sa do mňa pustila.

„Možno by sme mohli po celom hrade v noci rozhádzať letáčiky,“ navrhla som.

„S miestom a časom stretnutia, nech sa príde pozrieť aj Snape. Urobíme deň otvorených dverí,“ zadrapila sa do mňa.

„Čo zase máš, Ginny?“ zamračila som sa na ňu. „Snažím sa pomôcť!“

„Áno? Tak sa ty vykradni v noci na chodby a rozhadzuj letáčiky!“

„Vieš, že to nejde. Snape spáva v tej istej miestnosti ako ja...“

„A netvrdila si až doteraz, že Snape je v pohode?!“

„Nehádajte sa,“ zasiahol Neville, ale to sme už stáli oproti sebe s rukami nebezpečne blízko prútikov a Ginny pokračovala: „Tak mu povedz, že ideš zverbovať zopár nových členov a uvidíme, ako sa poteší! Možno sa dokonca pridá!“

„Buď ticho, Ginny, lebo to ešte oľutuješ!“ vyhrážala som sa. Všetka krv, sa mi nahrnula do hlavy. Prečo zo mňa robí sprostú? Pomáhala som im postaviť DA na nohy! „Ty netušíš aké to je vracať sa každý večer hore a nenápadne Snapa podporiť v názore, že je všetko v poriadku, aby  si našu činnosť príliš nevšímal! A keď to praskne, čo myslíš? Budem pri ňom prvá ja alebo ty? Ktorá z nás si to odtrpí?“

„Odtrpí? Koľkokrát ťa Carrowovci nechali po škole a cvičili si na tebe prútiky? Všetkým je jasné, že jediný, kto z toho celého nebude mať problémy si TY a občas nechápem, prečo ťa tu ešte tolerujeme!“

Zarazene som sa pozrela po ostatných. Niektorí sa mračili rovnako ako Ginny, iní len prekvapene hľadeli na našu výmenu názorov, no niektorí mali dokonca tú drzosť, že súhlasne prikyvovali.

„Renée, ona to nemyslela...“

„Ja dobre viem, ako to myslela, Neville!“ skočila som mu do reči nahnevane. „Fajn, Ginevra, máš pravdu. Mne to môže byť jedno. Veď mne sa nič nemôže stať. Postarajte sa o seba sami.“

„Stoj!“ pokúsila sa ma Neville zadržať, ale ja som už bola rozhodnutá. Nebudem sa vtierať tam, kde ma nechcú.

 

Odvtedy som sa rozprávala prakticky len s dvomi osobami: Snapom a Nevillom. Jednou nohou som pevne stála na strane študentov a práve tú mi podpílili. Zostala som balansovať na jednej chabej nôžke dúfajúc, že Snape mi pristaví barlu.

 

Niekedy v novembri začalo platiť nové, najbrutálnejšie pravidlo zo všetkých, ktoré Snape podpísal. Poškoláci, ktorých bolo čím ďalej viac, sa už nevytrácali z klubovní neskoro poobede, aby zamierili do žalárov. Trest si odpykali na hodinách OPČM, alebo skôr hodinách Čiernej mágie. Keď sme to zažili prvý raz, zostali sme v totálnom šoku.

Profesor Carrow nám prikázal, aby sme sa zoradili do kruhu, potom vzal Seamusovi prútik. Všetci vedeli, že Seamus mal zostať v ten deň po škole, pretože ho prichytili čítať Sršňa. Carrow ho postavil doprostred kruhu a prikázal nám, aby sme si pripravili prútiky.

„Je načase, aby ste sa naučili používať kliatbu Cruciatus,“ zavrčal Carrow a nechutne sa zasmial. „Naši rebeli sa oddnes na hodinách stanú dobrovoľníkmi. Tento bude dobrovoľníkom celý týždeň.“

Pozrel sa po nás kruto radostným pohľadom. „No tak! Do toho!“

Nikto ani nepodvihol prútik. Len sme nemo hľadeli na Seamusa a snažili sa nemyslieť na to, čo sa stane.

„Nebudem to robiť,“ vyhlásil Neville a Carrow bol v momente pri ňom.

Z každej črty mu sálala zlosť. „Čo si to povedal?“

Neville mu odvážne hľadel do očí. „Ja to nespravím,“ zopakoval a vzduchom preletel ohnivý pás, ktorý vyšľahol z Carrowovho prútiku a sekol Nevilla po tvári ako bič.

„Ale áno, ty to BUDEŠ robiť! A hneď prvý!“ reval Carrow a hoci Neville si oboma rukami chytil tvár, sotil ho bližšie k Seamusovi. „UROB TO!“

Neville spustil ruky. Cez tvár sa mu tiahol dlhý napuchnutý pás spôsobený šibnutím zaklínadla. Z nosa mu tiekla krv, no statočne si ju utrel do rukáva a len pozeral Seamusovi do očí.

Carrow sa postavil na hranicu kruhu a zdvihol prútik. „Crucio!“

Seamus vykríkol. Nohy sa mu podlomili a padol na sem skrúcajúc sa od bolesti.

„Prestaňte!“ zhíkla som v strachu.

Carrow však prútik neodklonil, kým Neville v bezmocnej zúrivosti nevykríkol: „DOSŤ!“

„Áno?“ spýtal sa Carrow, akoby ho veľmi zaujímal jeho názor.

Seamus sa stále zviechal na zemi, hoci zaklínadlo už prestalo účinkovať. Neville pozeral naňho. „Nie. Ja to...“ zachrapčal, ale hlas sa mu zasekol v hrdle.

Vedela som, že to nespraví. Nedokáže to urobiť. Neville nie. On je príliš ušľachtilý  na také niečo. S trasúcimi sa prstami som vytiahla svoj prútik. Prehltla som slzy, ktoré sa mi tisli do očí a zašepkala som: „Ja to urobím.“

Všetky hlavy sa otočili na mňa v nemom šoku.

Pozrela som na Seamusa a jeho drobné sivé oči prosiace o milosť. Nenávidela som sama seba. Ako to môžem urobiť? Ako to mám spraviť?

Musím to urobiť pre neho. Je nedokážem vyčariť Cruciatus a Carrow by ho mučil tak dlho, kým sa Neville nepoddá.

Namierila som naňho konček ebenového prútika. Chvel sa tak silno, až som sa bála, že zasiahnem Nevilla. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Robím to preňho. Má len dve možnosti zlo a menšie zlo.

Ruka sa mi postupne upokojovala, a hoci sa stále chvela, už som mohla zamieriť. „Crucio!“

Seamusov vyplašený pohľad sa nezmenil. Kliatba neúčinkovala. Vďakabohu! S výdychom som spustila ruku pozdĺž tela a spýtavo som pozrela na Parvati. Vypliešťala na mňa oči, akoby niečo podobné videla prvý raz v živote. Dúfala som, že budú nasledovať môj príklad, že do konca hodiny všetci zdvihnú prútiky a vyslovia to prázdne slovo tak, aby sa Seamusovi nič nestalo, ale nikto to nespravil. Teda, takmer nikto.

Mohutný Crabe, ktorý od minulého roku vyrástol aspoň o meter, suverénne zdvihol svoju paličku a zvolal: „Crucio!“

Seamus sa opäť začal zvíjať v bolesti.

Nie! Toto som nechcela!

Prečo sa na mňa Lavender pozerá tak odsudzujúco? Prečo sa Parvati o krok odtiahla? Prečo Neville nezamieril naspäť ku mne, kde stál predtým, ale strčil sa do štrbinky medzi Parvati a Soniu?

Nevidia, že som chcela pomôcť?!

 

Seamus sa mi na chodbách poctivo vyhýbal. Nikto sa so mnou nerozprával. Ani Neville nie. Nech som mu povedala čokoľvek, nech som sa tvárila akokoľvek nevinne a smutne, nepohlo to s ním. Bola som proste tá, ktorá ako prvá zdvihla prútik a nič moju chybu nemohlo zmyť. Stratiť Nevilla bolo pre mňa obzvlášť bolestivé. Odkedy som nemala pri sebe Harryho, Neville mi ho nahrádzal takmer v plnej miere. Cítila som sa neskutočne sama.

Až do Vianočných prázdnin som sa stretnutí DA nezúčastňovala. Napriek tomu sa môj nápad s nočnými potulkami uchytil. Na chodbách sa začali pravidelne objavovať veľké nápisy: Dumbledorova armáda žije! Pridajte sa k nám! Zachráňme Rokfort! Dumbledorova armáda -Hľadáme nových členov!  A Snape zúril. Vedela som, prečo. Verejné nápisy podkopávali jeho autoritu a otvorene vyzývali študentov na vzburu.

Nikto, kto mal aspoň maličkú možnosť úniku, sa nerozhodol stráviť Vianoce v Rokforte. V deň odchodu sa študenti húfne valili von cez vstupnú bránu a lačne túžili za milovaným náručím domova.

Nezišla som dole, rozlúčiť sa. Nemala som nikoho, kto by o to stál. A Snape si to, samozrejme, všimol. Odkedy som nemala priateľov, zvykla som si opäť sa utiahnuť ku knihám. Sedávala som s knihou na kolenách na zemi v jeho pracovni. Bolo tu príjemné svetlo z veľkých okien a potrebovala som ľudskú spoločnosť, a keďže ma nikto iný nezniesol, poslúžila aj on. Snape mal však divnú úchylku pozorovať ma. Čím dlhšie na mňa hľadel, tým viac som si na jeho pohľad zvykala. Preto sa mi nezdalo čudné, keď na mňa pozeral s poloúškrnom na bledých perách v deň začiatku prázdnin, až kým neprehovoril.

„Nejdete si sentimentálne vylievať svoje city na plece pána Longbottoma?“ spýtal sa štipľavo. Ten mizerák veľmi dobre vedel, že sa s ním nerozprávam. Musel si to všimnúť vo Veľkej sieni!

„Nie,“ odsekla som stručne.

„Vaši vzácni priatelia budú určite veľmi sklamaní,“ povedal stále ma pozorujúc ako kat svoju obeť, keď ju naťahuje na škripec.

„Môžem vás uistiť, že nie. Vďaka tej šťastnej udalosti, ktorá sa odohrala v tejto honosnej sále som sa stala samotárkou,“ oznámila som mu. Koniec koncov, čo iné som mohla očakávať, nikto s menom Snape ešte nebol na tejto škole obľúbený. Zavrela som knihu a obzrela som sa okolo. Čo sa tu dá robiť? Nechce sa mi stvrdnúť pri knihe, určite som tu až pekných pár hodín. Podišla som k oknu s výhľadom na hodinovú vežu. Bola som tu sotva pol hodiny. No, čítaniu asi nikdy neprídem na chuť. Aspoň nie v tomto storočí.

 

Mrazivejšie Vianoce si nedokážete predstaviť. Jediný darček, ktorý som dostala boli Hagridove neskutočne tvrdé ručne robené koláčiky a o nejakej oslave alebo hostine môžete len snívať. Vlastne nebyť tých koláčikov od Hagrida, ani by som nepostrehla, že ten deň mal byť niečím výnimočný.

Za skutočné Vianoce som považovala deň, asi dva dni pred Novým rokom, keď si Snape prehodil cez plecia dlhý čierny cestovný plášť a oznámil mi, že sa tak skoro nevráti.

Počkala som, kým opustí priestory školy a vybehla som na chodby. Možno by nebolo zlé ukázať súrodencom Carrowovcom, že DA nikdy nespí a to, že sú Vianoce ešte neznamená, že budú mať od nás pokoj. A navyše, podozrenie z ilegálnej činnosti čoraz častejšie padalo na Nevilla a ja som sa nemohla nečinne prizerať, ako sa bez spomalenia rútil do papule draka. Ak sa tie nápisy objavia na stenách aj napriek Nevillovej neprítomnosti, odpúta to pozornosť.

Pohybovala som sa ako duch s vystrčeným prútikom som potichučky zdobila steny hradu žiarivými nápismi. Nebála som sa, že ma chytia, teraz, keď bola v škole sotva desatina študentov, Carrowovci takmer zabudli na bezpečnostné pravidlá a hliadky na chodbách. Veď napokon, z Chrabromilu nezostal v hrade asi naozaj nikto, nemali sa čoho báť!

Prešla som štyri poschodia, no nenarazila som ani na ducha. Až keď som zastala na prvom poschodí, premýšľajúc aký originálny odkaz zanechám na prázdnej, nudnej stene, zazneli tu dunivé prudké kroky.

„Mám ťa!“ zahučal Carrow a jediným presne miereným úderom päste do ramena ma odzbrojil.

A dofrasa!

„To ty si napísala všetky tie hlúposti?!“ zavrčal niekde v mojej tesnej blízkosti. Cítila som jeho odporný smradľavý dych.

„Nie,“ zaklamala som. „Neviem o čom hovoríte.“

Schmatol ma za plecia a silno mnou zatriasol, až mi hlava lietala na krku sem a tam ako handrovej bábike. „Dobre vieš, o čom hovorím, TY SUKA! Snape sa ťa môže zastávať koľko chce, ale toto ti neprejde! TOTO SI ODPYKÁŠ!“

Reval tak silno a zlosť ho ovládala v takých rozmeroch, že nedokázal správne artikulovať. Všetko som mu rozumela až po chvíľke, keď to môj mozog spracoval.

„Nič som neurobila,“ trvala som na svojom, ale moje druhé ja ma vysmialo. Samozrejme, že si to urobila! Je to viac než očividné!

Carrow ma zdrapil za vlasy rovnako ako v ten deň, keď sme sa pokúsili ukradnúť meč a v očiach mu blčala stará nenávisť zakorenená voči nečistým čarodejníkom spojená so zášťou, ktorú pociťoval k mojej osobe.

„Musíte o tom informovať riaditeľa! Snape povedal... !“ do hrdla sa mi vydral vystrašený ston, keď ma Carrow začal vliecť za sebou po tmavej chodbe. Môj prútik zostal niekde na zemi a rameno, ho ktorého mi buchol, ma bolelo.

„Ale Snape tu dnes v noci nie je! A ako prvý zástupca riaditeľa sa nikomu nemusím zodpovedať! “ vrčal škodoradostne a ja som mala podozrenie, že viem, kam ideme. Len kúsok od vstupnej haly smerom k žalárom viseli na stenách drsné hrubé reťaze. Carrow sa už niekoľko dní vyhrážal, že sa stanú súčasťou trestu pre tých, ktorí sa zúčastňujú na prečinoch Dumbledorovej armády. Doposiaľ sa ich však ešte neodvážil použiť. Nevedela som si predstaviť aké to je, byť pripútaný k chladnej stene a čakať, čo sa stane, až pokým mi to Carrow neukázal.

Na zápästiach som pocítila dotyk chladného kovu a hoci som si veľmi želala klesnúť na zem a v strachu sa schúliť do klbka, reťaze ma držali na nohách. Kam sme sa to až dostali? Ako sa to mohlo stať? Renée POTTEROVÚ by NIKDY NIKTO nepripútal k reťaziam! A ak by sa predsa len niekto tak hrozne precenil a pokúsil sa skrotiť ju násilím, zostala by pevne stáť na nohách a vzdorovala by humorom... Po lícach sa mi skotúľali slzy. Čo sa to so mnou stalo? Čo sa to stalo s týmto svetom?

„CRUCIO!“ zaznel z tmy drsný hlas a moje telo ovládla neskutočná bolesť. Nútila ma pritiahnuť si nohy na hruď, no len čo som ich odlepila od zeme, ťarcha vlastného tela mi zarezala kovové kotúče hlboko do zápästí.

Bolesť povolila, ale ja som neprestávala plakať. Carrow na mňa striehol v tme. Čakal, kým sa pozviecham, kým sa opäť pokúsim vstať na nohy, aby ma pokoril ešte väčšmi.

Kde je teraz Snape? Sľúbil, že ma bude ochraňovať, tak kde je? Ako ho môžem zavolať, nech ma zachráni? Stále som bezducho visela v reťaziach. A tupo premýšľala.

„Profesor Carrow?“ ozval sa známy hlas a ja som spozorovala postavu Draca Malfoya, ako sa nesmelo približuje s prútikom v ruke. „Počul som krik a...“

„Práve si vybavujem účty s touto hlupaňou. Môžeš si poslúžiť!“ zavrčal Carrow a Dracove oči spočinuli na mne.

Očakávala som, že sa uškrnie a s radosťou pridá, ale zostal stáť ako kôl v plote a len na mňa zízal. Čakal, kedy bude Carrow pokračovať v mučení?

Tak veľmi som sa spoliehala na Severusa! Tak veľmi som verila, že ma bude ochraňovať za každých okolností. Vždy tu predsa bol, ako som mala vedieť, že ma niekedy opustí? Brala som ho ako samozrejmosť. Jeho ochranu, jeho prítomnosť, jeho splnené sľuby...

Sľuby. Prišiel by, keby ho začala páliť ruka? Pochopil by... ?

„Oliver,“ zašepkala som.

„ČO? CRUCIO!“ zahučal Carrow a v tme sa opäť rozžiarila červeň neodpustiteľnej kliatby.

„OLIVER!“ Vykríkla som v poslednej chvíli a bolesť ma istý čas vyradila. Potom som si opäť začala uvedomovať, čo sa deje. Nevera. Musím mu byť neverná. Ako mu mám byť neverná, premerlina, keď som pripútaná v reťaziach?! „Oliver, milujem ťa! Oliver Wood! Počuješ ma? Milujem Oliver. Chcem byť s ním!“

Malfoy sa takmer nebadane uškrnul, ale stále pôsobil vykoľajene. Zdalo sa, že Carrow je s mojimi slovami spokojný. „Mučenie robí v mysli skutočné divy, však? Taká hrdinka a ako rýchlo sa poddáva!“

Musel si myslieť, že som sa zbláznila od bolesti a ja som naďalej kričala Oliverovo meno a v duchu si spomínala na jeho horúce bozky a dotyky.

Bolesť spôsobená kliatbou mi spočiatku nedovoľovala zistiť, či som sľub porušila natoľko, aby som Snapovi spôsobila bolesť. Carrow sa však na mojich nezmysloch zabával tak dlho, že bolesť povolila a ja som cítila, že ruka ma nepáli. Snáď spomienka na Olivera už tak vybledla? Alebo sa slová a myšlienky nepovažovali za neveru?

V tom prípade treba pristúpiť k činom.

„Draco,“ zašepkala som. Ak to má byť niekto z tých dvoch, radšej pobozkám Malfoya.

Podvihol obočie. Obaja ma so záujmom počúvali.

„Prosím, poď bližšie,“ hovorila som stále potichu. Hlasivky mi vypovedali službu, či čo?

„Načo?“ spýtal sa pochybovačne a vymenil si zmätený pohľad s Carrowom.

Aby som ťa pobozkala, dofrasa!!

„Ja... chcem ti niečo povedať,“ zaklamala som a Carrow sa zasmial. „Ja... prosím, Draco.“

„Tak si vypočujme, aká verná vie byť Snapova manželka!“ zahrmel Carrow a posotil Malfoya ku mne.

Jeho sivé oči na mňa spýtavo pozerali. Bledá tvár v tme svietila ako maják, no s prepadnutými očami a strhanými črtami pôsobil skôr ako duch.

„Pobozkaj ma,“ zašepkala som tak, aby to Carrow nepočul. „Prosím, Draco. Len raz ma pobozkaj!“

Otočil sa k môjmu mučiteľovi a potom opäť pozrel na mňa. „Prečo?“

Po tom, ako som vyznávala lásku Oliverovi mi bolo nanajvýš jasné, že mi neuverí. Neurobí to už len preto, kto som ja a kto je on. No skúsiť to môžem.

„Milujem ťa!“ zaklamala som bezohľadne, no výraz jeho tváre ma odzbrojil. Naozaj sa rozjasnila? Premerlina! Všetci chlapi sa zbláznili! „Prosím. Len jediný raz.“

Urobil to. Naklonil sa ku mne. Prekvapilo ma s akou samozrejmosťou zaboril prsty do mojich vlasov a na pery mi vtisol bozk. Ruka sa mi rozžeravila ako v ohni. Keď sa naše pery odlepili, z hrdla sa mi vydral tichý smiech. Severus to vie! Vie, že sa niečo deje!

Naozaj som sa smiala - vzrušením, strachom, víťazstvom a nádejou. Smiala som sa a slzy mi v nových prúdoch stekali až po krku.

Malfoy ma pustil. „Čo... ?“

Nevládala som odpovedať. Príliš som sa na nich zabávala. Na dvoch hlupákoch, ktorí netušili, že ma ruka páli tak pekelne, ako snáď nikdy predtým.

Umlčal ma až ďalší Cruciatus.

No tak. Severus! Vráť sa! Kde si? Vráť sa a omráč toho hlupáka!

Malfoy sa oprel o protiľahlú stenu a so zvláštne zadumaným pohľadom sledoval moje muky.

Ruka ma už nepálila, no ON to musí vziať vážne! Čakala som naňho s čudným pocitom, akoby porušil svoj sľub on, nie ja. Akoby som čakala, že príde napraviť čo pokazil, že ma tu nechal samotnú s mojimi hlúpymi nápadmi.

Každú chvíľu vyjde spoza rohu a mávnutím prútika ho odzbrojí... Už len chvíľku. Musím vydržať len chvíľku! Pristúpi ku mne, uvoľní moje ruky z reťazí a osopí sa na mňa, prečo nie som schopná vydržať týždeň bez toho, aby ma ťahal z problémov.

Mučenie však pokračovalo a po Snapovi tu nebolo ani stopy.

Prosím, nech príde! Musí prísť!

Sily ma opúšťali. Akosi podvedome som to vedela, ale nechcela som si to pripustiť. Nepríde. Je mu to jedno. Nezaujíma ho, čo sa deje. Ruka ho prestala páliť a on v tej chvíli zabudol, že robím niečo, čo nemám.

Ak už ani Snapovi nezáleží na mojom prežití, prečo sa mám ešte brániť smrti?

Rozvzlykala som sa.

Nepríde! Severusovi na mne nezáleží! Pomyslela som si trpko a ďalší Cruciatus ma v tom len uistil.

 

Už mi nezáležalo na tom, ako sa mi kov zarezáva pod kožu a nohy sa mi bezvládne opierali o zem bez snahy udržať váhu môjho tela.

Carrow sa stratil, keď nadobudol dojem, že som mala nadnes dosť. Malfoy odišiel po pár minútach, zrejme nezniesol môj krik.

Zostala som tam visieť v tme a beznádeji, chlade a s bolesťou vpísanou do mozgu. Vždy, keď som sa nadýchla studeného vzduchu, rozbolelo ma celé telo. Nedokázala som zaspať, ani omdlieť, aby som sa vymanila z rúk pochmúrnych myšlienok. Najradšej by som bola mŕtva, nech ma už nič nebolí.

Nechcela som viac cítiť bolesť na tele, ani na duši.

Neprišiel.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA