Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... nenávidieť

7. 3. 2011

 

Zostala som stáť úplne zmätená. Mala to byť moja priepustka na slobodu? Alebo nejaký jeho zlý žart? Prečo sa po mňa nevrátil? Prečo ma nevzal so sebou? Je on normálny?

Utrela som si z tváre dažďové kvapky. Bolo tú úplne zbytočné. Zase sa tam zjavili a zahmlievali mi výhľad. Skrýva sa Snape niekde za tým závojom dažďa a sleduje, čo urobím? Alebo sa tam skrýva niekto iný... Čo ak sa Snape odmiestnil kvôli tomu, aby sa nemusel pozerať ako ma mučia? Nechal ma tu napospas svojím krvibažným priateľom.

Ale ja som si niečo sľúbila. Sľúbila som si predsa, že sa nenechám len tak...

Musím ujsť. Ale kam?

Pomyslela som si na Privátnu cestu. Harry tam už nie je. Ako by sa zatvárila teta Petunia, keby som prišla celá premočená a, pravdupovediac, nie veľmi čistá, späť do Malých Neradostníc a požiadala ju, či môžem zostať pár dní? Bol len jeden spôsob ako to zistiť.

Privátna cesta číslo 4. Neveľké Radosti. Surrey.

Odmiestnila som sa.

Dážď zmizol.

Rozhliadla som sa okolo.

Nebola som na Privátnej ceste. Dofrasa. Mala som si urobiť tú skúšku z premiestňovania.

Neďaleko odo mňa stál Snape.

„Už som si myslel, že sa vám v Liverpoole zapáčilo,“ povedal bez vzrušenia a vykročil po ceste jemne stúpajúcej do kopca. Pozerala som za ním úplne vykoľajená. Nad nami sa týčil Rokfortský hrad.

„Ako som sa sem dostala? Ja som chcela ísť...“

„Neveľké Radosti. Privátna cesta 4,“ odrecitoval s úškrnom.

„Sľúbili ste, že vždy pôjdete za mnou,“ povedal na vysvetlenie a vykročil hore cestou. Takže to má na svedomí ďalší zo sľubov? Musím si ich napísať! Aj vtedy vo Veľkej sieni som sa odmiestnila k nemu kvôli sľubu? Ale potom som to zvládla aj do Liverpoolu, tak ako? Jasné! Povedal mi, kam mám ísť. „Hýbte sa!“

Vyrazila som vpred a dobehla som ho. Spolu sme kráčali hmlou k čiernemu hradu črtajúcemu sa pred nami ako fatamorgána. „Čo tu robíme?“

„Domnieval som sa, že sa tu chcete vrátiť.“

„Áno, ale vy ste zabili Dumbledora a...“

„A teda miesto riaditeľa sa uvoľnilo,“ nenechal ma dokončiť.

„To nemyslíte vážne!“ zasmiala som sa neveriacky.

Prešli sme bránou a hrad bol teraz už jasne rozoznateľný.

Cítila som sa ako v sne. Len som sa nedokázala rozhodnúť, či je to príjemný sen, alebo nočná mora. Ideme naspäť do Rokfortu, môjho milovaného domova, na jediné miesto, kde som kedy bola šťastná. No už to nebude Rokfort ako predtým. Teraz je Snape riaditeľ.

Čo to znamená?

„Časy sa menia,“ znela odpoveď na moje slová.

„Veľmi diplomatické,“ utrúsila som s iróniou. Pomaly sme sa približovali k dverám.

„Nesnažte sa používať tak odborné slová, znie to od vás smiešne.“

„Máte zvláštny zmysel pre humor,“ poznamenala som, keď Snape otvoril dvere. Vstupná hala bola nezvyčajne prázdna. Možno som si to namýšľala, ale pripadala mi akosi cudzo chladná.

Vošli sme dnu. Dvere Veľkej siene boli odchýlené. Vysoký klenutý strop sa vynímal nad štyrmi dlhými fakultnými stolmi ako odraz dávnej slávy, ako svedok čias, kedy sa Rokfort rozvíjal k dobru.

„Snape,“ ozval sa drsný škrípavý hlas. Obzrela som sa, aby som zistila, komu patrí. Jeho majiteľ stál na vrchole schodiska, zhrbený muž drsného vzhľadu s nerovnomernými črtami bledej tváre. Na bezvýrazných perách nad hrubou bradou sa mu črtalo niečo ako náznak úškrnu. „Trvalo ti to akosi dlho.“

Snape sa zvrtol jeho smerom a rýchlo začal stúpať po schodoch. Ponáhľala som sa za ním.

„Je všetko zariadené?“ spýtal sa, a ten na pohľad nepríjemný muž prikývol.

„Áno, Temný pán všetko zariadil,“ odpovedal. „Príde sem akási ženská z novín, aby s tebou vytvorila novú verziu zmien v škole.“

Zasmial sa hrubým, ťažkým smiechom a potom sa jeho zamračený pohľad preniesol na mňa, akoby si až teraz uvedomil moju prítomnosť. „Kto je to?“

„Moja žena,“ povedal Snape, no ani na mňa nepozrel.

Smrťožrút sa zamračil ešte viac. „Tvoja žena?“

Uškrnula som sa. „Nie, som jeho domáce zvieratko. Bee..“

„Čo to má znamenať?“ zavrčal ten chlap a nepríjemne na mňa zazeral. „Nevedel som, že máš ženu, Snape.“

„Pozri na ňu, Amycus,“ uškrnul sa Snape. Jasné, nemá sa čím chváliť. Pokor ma pred týmto nechutným ozembuchom ako správny manžel! „Ak ju nebudem držať nakrátko, veľmi rýchlo mi ju niekto vyfúkne.“

Udivene som podvihla obočie. Snape práve povedal, že som kus? Takže pred smrťožrútmi sme šťastní manželia?

Amycus, ako sa volal ten hnusný chlap, sa zarehotal.

„Kde je profesorka McGonagallová?“ spýtal sa Snape. Mala som dojem, že náročky mení tému, no Amycus to nezaznamenal.

„Zrejme vo svojom kabinete. Zašíva sa tam, odkedy sme prišli. Asi balí kufre.“

„To ťažko,“ zapojila som sa prešla som pomedzi nich, ako tam stáli na schodoch oproti sebe ani dva soľné stĺpy. „No, ja idem do mojej izby, som unavená.“

„Pošli profesorku McGonagallovú do riaditeľne a vy, idete so mnou,“ zakričal na mňa.

Práve som si začínala užívať slobodu pohybu a pobytu, keď ma dostihol. „Zabudnite na Chrabromilskú klubovňu. Ste moja žena a budete so mnou zdieľať súkromné komnaty.“

Padla by mi sánka, keby ju nedržala pokope živá hmota. Súkromné komnaty? Aj doteraz som bývala so Snapom, ale každý mal vlastnú izbu a v podstate sme boli viac bez seba ako spolu. Ty kokos! Budem bývať v riaditeľni!

„Takže budeme oficiálne svoji?“ zasmiala som sa. Ako sa asi Harry zatvári, keď mu to poviem? „Ale uniformu musím nosiť aj tak, že?“

„Áno, musíte. Naďalej vystupujete ako študentka, no večer, keď sa zvyčajne vraciate do spálne, nepôjdete do chrabromilskej veže. Je to pre vás až také zložité?“

„Myslím, že je to cool!“ zatlieskala som od nadšenia. Mám vlastnú izbu!

Riaditeľňa bola rovnaká, ako som si ju pamätala, len za kreslom pribudla nová podobizeň. Z veľkého obrazu sa na svet usmieval Dumbledore. Stále mal ten premudralý výraz, ktorý mi liezol na nervy. Ak všetko vie, nech sa netvári ako pán sveta, ale nech to láskavo vyklopí.

Snape zamieril priamo k nemu. „Profesor...“

„Aa, Severus. Konečne,“ povedal Dumbledore, akoby ho očakával a zhovievavo sa naňho usmieval. „Renée je v poriadku?“

„Zatiaľ žije,“ odpovedal a oprel sa o stôl.

„Výborne. Čo Harry?“

Spozornela som. O Harrym som nevedela nič.

„Vzhľadom na udalosti posledných dní by bol hlupák, keby sa tu objavil,“ povedal Snape s nepríjemným úškrnom. „On a rovnako všetci študenti muklovského pôvodu.“

„Prečo?“ vyhŕkla som hľadiac na Snapa.

Dumbledore sa jemne zamračil. „Ty si jej to nepovedal, Severus?“

„Nie.“

„Tak to vyklopte. O čo ide?“ pustila som sa doňho. „Prečo Harry nepríde? Prečo sa nevráti Hermiona? Čo sa stalo?“

Pristúpila som až úplne k nemu a popravde som mala čo robiť, aby som ním v zlosti nezatriasla. Hnevala som sa, že vie o Harrym viac ako ja, že mi nič nepovedal a teraz tu stojí, akoby sa nič nedialo. Ako sa so mnou mohol celé tie mesiace hádať o takých hlúpostiach, keď sa dialo niečo tak dôležité? Ako mi to mohol nepovedať?

„Opäť som od vás očakával priveľa, keď som sa domnieval, že si spojíte súvislosti, Potterová?“ spýtal sa chladne a pohŕdavo.

„Naozaj ste precenili moje schopnosti. Nie som totiž natoľko dobrá vo veštení, aby som vedela, čo mi nebolo ani len naznačené.“

„Čo myslíte, čo to znamená, že riaditeľom Rokfortu je smrťožrút? Skúste zapojiť tých pár mozgových buniek, ktoré ešte pretrvali vo vašej prázdnej hlave a premýšľajte!“ zavrčal.

„Severus, prosím ťa...“

„Neprikazujte mi, ako sa mám rozprávať s vlastnou ženou, Dumbledore!“ zrúkol Snape na obraz.

V tej chvíli sa ozvalo klopanie na dvere.

Snape si sadol za stôl. „Vstúpte.“

Vošla profesorka McGonagallová, vysoká a prísna s odhodlaným výrazom na tvári. Šľahla nahnevaným pohľadom po Snapovi a potom pozrela na mňa, trochu prekvapene.

„Dobrý večer,“ povedala a ja som nadšene odzdravila. „Volali ste ma, Severus?“

„Áno, volal,“ odpovedal chladným hlasom. Zdalo sa mi nemožné, aby v priebehu pár minút zahnal všetky emócie z nášho rozhovoru a tváril sa tak meravo. „Profesor Carrow vás oboznámil s personálnymi zmenami?“

„Máte na mysli vraždu profesorky Burbageovej?“ spýtala sa odvážne a prikývla. „Áno, profesor Carrow nás o všetkom informoval.“

Snape jemne podvihol obočie, akoby ho rozsah profesorkiných informácií prekvapoval. Jej odvahu povedať mu to do tváre s jemnou pýchou a aroganciou však nijako nekomentoval. Ja som ju však nemohla nechať bez podpory.

„Výborne, pani profesorka!“ zasmiala som sa.

Odporní smrťožrúti! Nebudú jej tu skákať po hlave!

Profesorka McGonagallová sa na mňa výrazne pozrela, ale nereagovala.

„Prejavil niektorý z vašich kolegov túžbu opustiť školu, rovnako ako profesorka Burbageová?“ spýtal sa, zdôrazňujúc posledné slová. Jasne teda naznačil, že nikto z učiteľov neopustí školu živý. Považovala som to za výsmech.

„Všetci sa rozhodli, že zostávajú,“ odpovedala.

„Čo sa týka zajtrajška, Rokfortský expres dorazí v zvyčajnom čase. Profesor Hagrid, nech privedie prvákov a Triediaci klobúk... prinesiete vy, hoci ste boli zbavená funkcie zástupkyne riaditeľa,“ hovoril Snape a profesorka McGonagallová sa viditeľne upokojovala. Zaužívané pravidlá jej zrejme dodávali pocit istoty. „A kým odídete... postarajte sa, aby sa všetky veci, ktoré tu pred odchodom na prázdniny zabudla moja roztržitá manželka, dostali do jej novej izby. Odteraz bude ubytovaná tu.“

Profesorka McGonagallová sa zamračila  a zjavne chcela niečo namietať.

„Nebude to úžasné?“ vyhŕkla som a s úškrnom som položila Snapovi ruku na plece. „Budem stále som svojím zlatíčkom.“

Tak zmrazujúci pohľad od môjho manžela som už dávno nedostala. Keď sa to tak vezme, je to dosť sexi. Poklepkala som mu prstami po pleci a spustila som ruku dolu po jeho hrudi. Zacítila som ako mu bije srdce dosť ma to prekvapilo. Netušila som, že nejaké má. „Keď tu skončíte, príď za mnou. Prezrieme si izby.“

Zo smiechom som sa prešla dozadu, do menšej kruhovej miestnosti z ktorej viedli schody do súkromných izieb. Počula som ešte Snapovo rozpačité. „Môžete ísť a nezabudnite urobiť o čo som vás žiadal...“

Keď som vošla do ďalšej kruhovej miestnosti, počula som za sebou Snapove ťažké kroky. Ocitla som sa v spálni. Bola to rozľahlá izba s veľkou posteľou. Vlastne najväčšou akú som kedy videla. Ak nebola stvorená na milovanie, tak na skákanie určite. Vyzula som si topánky a vrhla som sa bosými nohami na červený baldachýn. Bol príjemne chladivý a mäkká posteľ pod mojou váhou stonala len veľmi potichu.

Snape bude zúriť. Nenechá ma len tak ho pokoriť pred McGonagallovou. Musím sa trochu odreagovať, kým príde!

Stuhy červených vlasov poskakovali všade okolo mňa, akoby som bola v plameňoch. Srdce sa mi divo rozbúšilo. Vháňalo mi krv do bledej tváre a spolu s ňou ma zaplavoval pocit šťastia. Môžem byť slobodná. Môžem byť slobodná!

Dvere sa rozleteli so skutočným rachotom. Narazili do steny, no neodrazili sa späť. Zachytila ich pevná Snapova ruka.

„Kontrolujte sa!“ zrúkol na mňa.

Zostala som stáť na jemne sa pohupujúcej posteli. Akoby som stála v člne vlniacom sa na vlnách mora. „Nestačí, že ma kontrolujete vy?“

Rýchlymi krokmi premeral izbu, zachytil sa o stĺpik postele a naklonil sa k mojej rozhorúčenej tvári. Predstavovala som si, ako musí kontrastovať s jeho chladným výzorom. Mala som pravdu, bol nahnevaný. Ale tentoraz sa v hneve neovládal. Zrejme padla posledná kvapka jeho trpezlivosti na moje výčiny. Alebo som ho tak vyprovokovala tým dotykom? Za to si predsa môže sám, nemal sa na mňa pozrieť tak vyzývavo a sexi zároveň.

„Chcete ma dráždiť?“ zavrčal a natiahol za mnou ruku. „Myslíte si, že vám to budem tolerovať? Že sa budem hrať na dobrého chlapca? Zabúdate, na ktorej strane stojím, Potterová!“

„Ja neviem na ktorej strane stojíte! Na ľavej ruke máte dôkaz o svojej skazenosti a pravou rukou sa viažete k dobru,“ ustúpila som o krok a posteľ sa opäť rozhýbala. „Nemôžem vedieť kto ste, pretože to sám neviete. A jediný, kto dnes večer provokoval ste boli vy.“

Chmatol po mne ako zviera, ktoré útočí na brániacu sa korisť. Schytil ma za driek a stiahol na posteľ. Cítila som, ako sa naklonil tesne nado mňa. Jeho dych mi blúdil po krku. Rukami mi prichytil zápästia, takže som bola prakticky v pasci uväznená pod jeho telom.

Ruka ma opäť začala páliť. Perverzák! O čo sa pokúša?

„Pusťte ma,“ zasyčala som.

Uškrnul sa. „Prečo? Bolí to?“

„Netvárte sa, že vás to nebolí,“ prevrátila som oči. „Neviem o čo vás zase ide.“

„Zažil som oveľa väčšiu bolesť. Možno by vám nezaškodilo, trochu sa k nej priblížiť,“ odvetil a naše oči sa na jeden nepríjemne dlhý okamih stretli.

Stačilo by, aby sa sklonil o centimeter a mohol ma pobozkať. Ale neurobil to. Zatiaľ nie.

Hľadeli sme do očí jeden druhému premýšľajúc, čo sa stane.

„A možno by to len podporilo moju drzosť a aroganciu,“ povedala som v nádeji, že ma pustí. Veľmi sa však k tomu nemal. Koniec koncov, nenadarmo sa hovorí, že muži nedokážu robiť dve veci naraz. A Snape teraz nerozmýšľal hlavou. „Pusťte ma konečne, lebo budem kričať.“

„Aké originálne,“ poznamenal sarkasticky. „Budete kričať. Ale nikto vás nezačuje.“

Srdce mi zovrel strach a vzápätí mi vyskočilo do hrdla, kde tĺklo silnejšie, než kedykoľvek predtým.

„Tak to urobte,“ vyzvala som ho potichu. „Urobte, čo chcete. Ale kvôli komu? Chcete sa pomstiť Jamesovi Potterovi na jeho dcére? Alebo si konečne chcete vziať moju mamu? Chcete Lily? Ju predsa milujete. Ju chcete.“

Zlosť jeho tvár premenila na skamenelinu. Nepríjemne bledú s chladnými čiernymi očami zabodávajúcimi sa do mojej mysle. Keď prehovoril, hlas mal tichý: „Nie Lily. Ty nie si Lily...“

„Už sedemnásť rokov nie,“ upresnila som. „Máte postreh, pane.“

Pustil ma. Zdalo sa, že ho priam odhodilo k stĺpiku postele. Pozeral na mňa rozšírenými očami, akoby mu všetko až teraz docvaklo.

Paráda. Preberám iniciatívu. Mám ho uvareného, upečeného, pripraveného na zjedenie. Môžem ho zabiť jediným slovom. Len neviem ktoré presne by to malo byť.

Opäť som vstala. Pozerala som naňho zvrchu. Arogantne. Bezcitne. Nebudem sa ho báť. Ešte nie. Sám nevie čo chce a čoho je schopný. Možno je viac v zajatí ako ja, hoci som dva mesiace nevystrčila päty z domu. Až keď si vyrieši sám so sebou, aký má ku mne postoj, až potom sa ho budem môcť báť. Potom sa ho priam budem MUSIEŤ báť, pretože nech sa rozhodne akokoľvek, bude to pre mňa znamenať, že stratím ochranu, ktorú mi poskytujú prízraky minulosti.

„Nevzali ste si Lily Evansovú, ale Renée Potterovú,“ povedala som hrdo.

„Nie. Nevzal som si ju,“ zašepkal a na tvári sa mu usadila nenávisť. Tak hlboká nenávisť, až som v očakávaní zadržala dych. „Vzal som si Jamesa Pottera. Nemôžem ťa ľúbiť.“

 

Hra skončila. Snape sa rozhodol. Nenávidel ma.

Nečudujem sa mu.

Byť na jeho mieste, už dávno by som bola mŕtva a Voldemort by sa ani nemusel unúvať.

V tú noc som mala posteľ sama pre seba. Snape vybehol z izby ako maniak a nevidela som ho až do nasledujúceho dňa. Vyhrabala som sa z postele okolo obeda úplne dezorientovaná, stratená a zničená.

Až teraz som si začala uvedomovať, čo sa stalo. Ak som stratila Snapovu podporu s kým sa budem vôbec rozprávať? Kto z mojich priateľov sa vrátil do školy a koľkí z nich budú ochotní pomáhať manželke smrťožrúta?

Celý deň som sa zdržiavala v našich komnatách. Zaoberala som sa ukladaním mojich vecí, ktoré sa zjavili v izbe počas noci. Bolo tu všetko, čo som nestihla zobrať so sebou v tú poslednú noc, keď som videla Harryho.

Až večer, keď som videla húfy študentov, som zišla do Veľkej siene. Hostina sa konala ako zvyčajne, ale zdalo sa, že rady žiakov sú značne preriedené. Absencia deciek s „nečistou“ krvou bola zjavná.

Stála som na schodoch vo vstupnej hale a hľadala známe tváre. Dlho som nikoho nespoznávala. A potom sa zjavil priamo pred mnou.

„Ahoj,“ usmial sa.

„Neville!“ zvýskla som od radosti a hodila som sa mu okolo krku, akoby sme sa nevideli celé storočie. Bol tu. Neville. Môj verný priateľ.

Všetko bude dobré. Musí byť. Jediné, čo môžeme urobiť je pretrpieť to zlé. Alebo... ?

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA