Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... ľúbiť

7. 3. 2011

 

Ocitli sme sa v riaditeľni a ja som mala v prvom momente pocit, že sme ju ani neopustili. Za oknami panovala taká istá tma ako predtým. Jediný rozdiel bol v tom, že na stole nestála mysľomisa a v riaditeľskom kresle sedel opäť ten vysoký starý pán, ktorému toto miesto akoby odvekov patrilo. Dumbledore pozeral pomedzi prepletené prsty a oči mal nezvyčajne prísne. Zdalo by sa, že sa pozerá priamo na nás, ale keď som sa mu lepšie prizrela, zistila som, že jeho nebesky modré oči hľadia cez nás.

„Renée Potterovú?“ vyhŕkol zrazu niekto moje dievčenské meno, až ma myklo. Obzreli sme sa. Len kúsok za našimi chrbtami stál Snape. Chladný, meravý s pohŕdavým výrazom na tvári. Snape, akého som si pamätala z predmanželských čias. „Ste si istý, že ste neboli vystavený nejakému mätúcemu zaklínadlu?“

„Áno, Severus, hovorím ti to pri plnom vedomí,“ potvrdil Dumbledore. Výraz jeho tváre sa nezmenil, ale Snape sa opovržlivo zasmial.

Postavili sme sa s Oliverom bokom, aby sme videli na oboch účastníkov rozhovoru.

„Čo odo mňa ešte chcete? Nestačí to všetko, čo som pre vás urobil doteraz?“

„Sľúbil si sa mi, nezabúdaj na to,“ pripomenul riaditeľ a trochu sklonil hlavu. Teraz pozeral na Snapa výrazne zospodu. Bol to hodnotiaci a prikazujúci pohľad človeka, ktorý nemieni pokračovať v nezmyselnej diskusii.

Snape však nezmĺkol. „To som mohol rovno podpísať zmluvu s diablom! Viete predsa, čo pre mňa znamená jej prítomnosť!“

Na moje prekvapenie sa Dumbledore pousmial. „Preto si za ňou včera šiel do Zakázaného lesa? Aby si sa vyhol jej prítomnosti?“

Muselo to byť v tú noc, keď ma Snape zachránil z lesa. V noc, keď som sa prvý raz dozvedela, že budem pani Snapovou.

„Šiel som za ňou, pretože ste nám prikázali dohliadať na ňu,“ zasyčal Snape. „A sám vidíte, že to decko sa dostáva do problémov už len tým, že chodí po zemi. Nemohol som ju nechať ísť do lesa len tak!“

„Ja ti to predsa nevyčítam,“ upokojoval ho a mierny tón jeho hlasu len podčiarkoval jeho slová. „Ale sám si tým ukázal dobrú vôľu chrániť ju. Potvrdil si tým, že kvôli Lily ešte stále ochraňuješ jej deti. A ak si správne spomínam, bol to jediný dôvod, prečo si zostal nažive. Aby si ich chránil.“

Snape sa nepekne uškrnul. „Samozrejme, že si spomínate dobre.“

Vymenili sme si s Oliverom prekvapené pohľady. Takže Snape nás ochraňoval? Mňa a Harryho? To vážne?

„Tak dokonči, čo si začal. Renée ťa potrebuje,“ povzbudzoval ho Dumbledore. „V čom je problém, Severus?“

„Problém je v tom, že už nič neplatí. Nič už nie je tak, ako v tú noc, keď zomrela Lily,“ uprene hľadel Dumbledorovi do očí. Tak uprene, až som čakala, že o chvíľu jeden druhého vcucnú. Obaja muži používali legilimenciu.

Zrazu si Dumbledore vzdychol. „Zaľúbil si sa do nej?“

„A ona to vie,“ doplnil Snape.

„Musíš si uvedomiť, že ona nie je Lily, Severus...“

Snapova reakcia bola po tichom Dumbledorovom upozornení azda priveľmi prudká. V náhlom citovom rozrušení sa zamračil. „Dajte už pokoj s Lily! Už dávno nerobím nič kvôli nej. Nech odpočíva v pokoji aj so svojím nafúkaným manželom! Ja si nemôžem vziať Renée... určite by som jej ublížil.“

Zdalo sa mi to, alebo sa v Dumbledorových očiach zaleskli slzy? Snape ho dojal k slzám tým, že sa do mňa...

Pozrela som na Olivera. Hľadel na Snapa s takým neznášanlivým zanietením, aké som uňho ešte nevidela. V dlhom tichu medzi múrmi kancelárie, hoci ho Snape nemohol počuť, zašepkal: „To je moje dievča, ty sviniar.“

Nevenovala som mu viac pozornosť. Slzy v Dumbledorových očiach nezostali jediné. Od dojatia zo Snapovho vyznania som sa tiež takmer rozplakala. Žeby ma nakoniec predsa len ľúbil?

Dumbledore si zložil ruky do lona. Pripomínal veľké dieťa, keď tam tak sedel so slzami na krajíčku a previnilo skrytými rukami. „Potom ti musím povedať, že svadba s tebou je jej jediná nádej, že bude šťastná. Ak jej nechceš ublížiť, vezmi si ju. Vysvetlil som ti predsa o čo ide. Vieš, že môže umrieť. Zachráň jej život, Severus. Alebo chceš opäť prežiť to isté, ako keď umrela jej matka?“

„Nie.“ Zašepkal Snape a Dumbledore sa konečne spokojne usmial.

„Čoskoro bude svitať. Kým sa Renée zobudí a príde nám povedať svoj, určite veľmi originálny názor, preberme si, čo povieš Temnému pánovi...“

A scéna sa zmenila. Už sme neboli v riaditeľni a oproti nám sa nezjavili Dumbledorove pokojné prísne oči. Za vrchstolom oproti Snapovi sedel lord Voldemort s červeným pálčivým pohľadom. Snape stál približne v polovici miestnosti a statočne opätoval pánovi jeho uhrančivý pohľad. Jeho tvár bola taká strohá a chladná, že sa na muža z predchádzajúcej spomienky takmer ani nepodobal. Donútilo ma to uvažovať, či toto nie je pravá tvár Severusa Snapa. Ako som mala uveriť, že myslel predošlé slová úprimne, keď vyzeral stále tak dôveryhodne. Tak veľmi, že mu uveril aj lord Voldemort... 

„Dovoľte mi vziať si ju, pane,“ zašepkal Snape. „A ja vám sľubujem, že to neoľutujete.“

Voldemort, akoby vážne uvažoval nad jeho slovami, sa ležérne oprel o kreslo a nehovoril nič. Snape, ktorý ho poznal lepšie, než ja a vedel, že Voldemortov pokoj je dobrým znamením, pokračoval.

„Ako som vám povedal, ja budem mať v tohto zväzku možnosť pomstiť sa za to, čo mi urobil Potter. Iste uznáte, že Potter vie veľmi znepríjemniť život. A vy získate tajnú zbraň pre prípad, že by sa niečo pokazilo...“

„Už si mi to hovoril, Severus,“ zasyčal Voldemort nespokojne. Stále, akoby mu niečo v celej veci nesedelo. Privrel oči, ani čo by videl v Snapovom pláne medzery, cez ktoré prenikalo denné svetlo a dráždilo mu zrak. „A čo povieš Dumbledorovi? Nikdy nedovolí, aby si si vzal študentku!“

Snape spokojne podvihol obočie. „Môj pán sa iste pozerá zlým smerom. Dumbledorova najväčšia slabosť je predsa jeho viera v lásku. A čo iné ho môže presvedčiť, než moje...“ zaškeril sa a ďalej pokračoval s uši trhajúcou iróniou: „Moje hlboké city, ktoré prechovávam k tejto mladej sirote?“

Voldemort sa však stále netváril spokojne. Cez dvere za Snapovým chrbtom sa približoval obrovský had.

„A navyše, sám predsa povedal, že Potterová potrebuje ochranu po tom, čo sa stalo v lese,“ pripomenul Snape stále s nádychom irónie, ale tentoraz Voldemort pookrial. Usadil sa v kresle ešte pohodlnejšie. Zrak upieral na hada, ktorý sa teraz plazil tesne popri Snapovi. Vôbec ho to však nevyviedlo z miery. Naďalej stál na mieste a čakal na rozhodujúce slová svojho pána.

Had sa dostal až k Voldemortovým nohám a vo chvíli, keď sa jeho ploská hlava zdvihla do výšky, aby sa dostal k svoju majiteľovi, Voldemort prehovoril: „Teraz sa vráť do Rokfortu, Severus. Tvoj plán sa mi celkom pozdáva, ale nesmieme to unáhliť. Dumbledore nesmie nič zistiť.“

„Ďakujem, môj pane,“ Snape sa poklonil a cúvol do tmy. Otočil sa na podpätku a s rovnako chladným, neprístupným výrazom sa pohol ku dverám.

Scéna sa opäť rozplynula.

Tentoraz sme sa s Oliverom, ktorý síce občas vydal nejaký emócie prezradzujúci zvuk, no nič nekomentoval, ocitli v o niečo menšej miestnosti, no bola rovnako tmavá a chladná ako predošlá. Snape tu bol opäť s Voldemortom, no napriek stiesneným priestorom a jeho prítomnosti, zdalo sa, že atmosféra je uvoľnenejšia.

Snape sa už aspoň netváril tak kyslo a s neidentifikovateľným výrazom počúval Voldemortove slová.

„... ale pri prvom náznaku, že si sa rozhodol tú tvoju vzácnu manželku predo mnou chrániť,“ jeho červené oči sa stretli so Snapovými tmavočiernymi. „Ju zverím Bellatrix, aby sa s ňou pekne pohrala. Inak ti dávam voľné ruky. Máš prísľub lorda Voldemorta, že o všetkom, čo sa bude týkať jej osoby budeš informovaný.“

Snape sklonil hlavu a poklonil sa tak hlboko, až som sa bála, že v jeho veku to môže schytať jeho chrbtica. „Ďakujem,“ povedal Voldemortovým nohám, ktoré prechádzali ku dverám.

„A ešte niečo, Severus...“ dodal chladným hlasom. „Poponáhľaj sa so svojimi záležitosťami. Ak ju budem potrebovať použiť proti Potterovi, nebude ma zaujímať tvoje fňukanie.“

„Ja nikdy nefňukám, pane,“ ubezpečil ho Snape keď Voldemort odišiel, konečne sa vystrel. A vtedy som uvidela na jeho tvári niečo, čo predo mnou ešte veľmi dlho skrýval. Čo skrýval pred celým svetom. Uvidela som šťastie v každej časom pokrčenej črte jeho tváre. Zrazu som vedela, že sa nepoklonil tak hlboko z čírej vďaky, že Voldemort schválil našu svadbu, ale preto, aby jeho červené oči nevideli, že klame, keď hovorí, že ma chce len pre pomstu.

Držala som sa Olivera ako o život. Už som si nebola istá, či je dobré, že som ho vzala so sebou. Možno som si to mala pozrieť sama. Mala som to vidieť len ja! A potom sa svet okolo nás rozvíril, akoby sme sa dostali do prachovej búrky, no to, čo sa nám usádzalo na viečka nebol piesok. Boli to stovky útržkov spomienok. Kratučké okamihy, ktoré sa vynárali a zase strácali. A všetky boli o mne.

Videla som sa, ako pozerám do jeho očí a počula som svoj hlas zašepkať: „... sľubujem.“ Potom sa v rýchlom slede vynorili moje úsmevy a ja s mŕtvym potkanom v ruke, ako posmešne pištím: „Naozaj efektívne!“ Snape nakúkal do mojej izbičky v Liverpoole. Spala som na posteli a tak potichu zavrel dvere, aby ma neprebudil. Počkal, kým za stromom zmizne posledný kentaur a potom si roztrhal okraj plášťa, aby mi obviazal krvácajúcu ruku. Zdvihol ma do náručia a ponáhľal sa k hradu. A hneď nato som sedela v jeho kabinete prekonávajúc záchvat smiechu a vyhŕkla som: „Pán profesor, zabudli ste si mozog.“ Na sekundu, akoby sa sled obrázkov spomalil. Videli sme Snapa stáť uprostred kabinetu. V oboch dlaniach držal nádobu s mozgom, ktorú som v ten deň komentovala. Držal si ju zarovno očí a posmešne sa uškŕňal: „Príliš malý.“

A kolotoč spomienok sa opäť roztočil. Stovky mojich pohľadov a slov sa odrážali od stien kamennej mysľomisy. Oliver v ohúrení pozeral sprava doľava a jednou rukou ma držal okolo pliec. Potom sa obrazy rozplynuli. Zostali sme stáť niekde uprostred lesa. Bola zima a Snapeovi, ktorý potichučky našľapoval na sneh, sa pred nosom zrážal dych na paru.

Zrazu sa strhol a zdrapil za ruku. Za pravú ruku. Spod plášťa mu vykĺzlo niečo veľké a ťažké, no v tme som nerozoznala, čo to bolo a Snape na to nedbal. Priam zúrivo si vyhŕňal pravý rukáv a keď sa mu to konečne podarilo, posvietil si na holé predlaktie prútikom.

„Renée!“ zavrčal. Na tvári sa mu objavil zmätok. Sklonil sa a zdvihol predmet, ktorý mu vypadol. Teraz, vo svetle prútika som videla, že to je meč. Chrabromilov meč. Pevnejšie ho zovrel v ruke a jeho studenú čepeľ si priložil na predlaktie v túžbe schladiť tú páľavu. Bola to presne tá noc, keď ma Carrow mučil priviazanú v chodbe do žalárov.

Snape zvrtol meč v dlani a zabodol ho do zeme. „Nájde ho tu...“ mrmlal si popod nos ako šialenec. „Potter ho tu nájde... ja musím...“

Zastavil ho až hlasný zvuk. Niečo poriadne nahlas puklo a neďaleko medzi stromami sa zjavil záblesk modrého svetla. Na okamih sme zbadali Rona a potom nastalo ticho.

Snape zhasol prútik a pomaly vytiahol meč zo zeme.

„Harry?!“ zakričal Ron, no nikto mu neodpovedal.

„Budem sa ponáhľať,“ povedal Snape svojej ruke a stiahol si rukáv naspäť. Potichučky vykročil čistinkou ku vzdialenému jazierku, kde sa meča zbavil. Pozrel na svoju ešte stále páliacu ruku a na sekundu privrel oči, než zašepkal: „Expetro Patronum!“ Zjavila sa strieborná laň taká istá ako môj Patronus. Ako Patronus mojej mamičky. Potom sa postavil za strom a čakal, až pokým neprišiel môj brat.

Oprela som si o Olivera strápenú hlavu. „Tak preto neprišiel,“ zachrčala som. Mala som čo robiť, aby som nevybuchla plačom. „Naozaj nemohol, hoci chcel!“

Opäť sme sa dostali do búrky spomienok. Tentoraz sa pred nami vynárali bozky. Moje a Severusove. Videla som výraz jeho tváre, keď ma potajomky pozoroval a keď som dýchla na sklo a nakreslila srdiečko. Cítila som, ako mi stekajú slzy tvárou, keď ma Snape studenými prstami vyzliekal zo šiat a zašepkal: „Iba moja.“ Potom sa odniekiaľ prirútilo zelené svetlo a Snapov výkrik „Avada Kedavra!“ A môj nezvyčajne chladný hlas povedal: „Máte zvláštne spôsoby ako vyznávať lásku... Zbohom.“ Zatresla som dvere a Snape sa roztriasol na celom tele v strašnej agónii pekelných múk, ktoré rozožierali jeho vnútro.

„Nenechaj ju ísť, Severus!“ zaznel prísny hlas a mne chvíľku trvalo, kým som pochopila, že to prehovoril Dumbledorov portrét.

„Musím!“ odvetil bolestným výkrikom. Ruky si pritláčal na hruď, akoby ho bolelo niečo vo vnútri. „Nemôžem jej viac ubližovať... !“

Dumbledore sa prísne zamračil. „Nezabúdaj, že musíš urobiť dôležitejšie veci, ako ochraňovať Renée.“

„Sám ste videl, že na to myslím, Dumbledore!“ zreval a buchol si rukami do pŕs.

Portrét Albusa Dumbledora už viac neprehovoril, len so smútkom pozoroval Severusov žiaľ. Musel veľmi chcieť, aby som sa vrátila, no dokázal sám seba presvedčiť, že odísť je pre mňa lepšie, než ostať. Koľko energie musel vynaložiť na to, aby sa za mnou nerozbehol?

„Severus... Kde je Potterová? Teraz prišla správna chvíľa... toto je správna chvíľa, kedy ju zabiť,“ syčal Voldemort. Stáli sme v Škriekajúcej búde.

„Je mi to ľúto, môj pane... ,“ prehovoril Snape sotva pohybujúc perami.

Voldemort sa nebezpečne priblížil. „Ty si ju nepriviedol, Severus? Mám tomu rozumieť tak, že si odmietol vydať mi ju?!“

Snapove pery sa zachveli, ale pohľad mal stále pevný, keď hľadel do očí sršiacich hnevom a povedal: „Rozumejte tomu tak, že som sa napokon neovládol. Je mŕtva.“

Voldemort sa posmešne zasmial. „Výborne, Severus. Presne tak som si to predstavoval. Výborne. Potter sa teraz vzdá veľmi ľahko!“

Vzápätí sme stáli pod šírym nebom z ktorého padali stovky drobných sĺz. Pršalo a hoci dážď vôbec nebol taký teplý, ako by sa na koniec leta patrilo, ja som sa točila do kruhu a šťastne som sa smiala.

„Ďakujem!“ vykríkla som k oblohe. Snape, ktorý so všetkou dôstojnosťou čakal pri múre domu sa usmial. Keby som vtedy nebola taká zaujatá svojou slobodou, možno by som si všimla, ako ho rozveselilo moje šťastie...

                                  

Cítila som, ako stúpam hore. Posledná spomienka, ktorá zachytávala mňa samotnú, ako tancujem v daždi, sa rozplynula. Boli sme späť v riaditeľni. Uvedomila som si, že plačem ako malé dieťa. Poznanie, že Severus ma skutočne ľúbil, ma zlomilo. Jeho zármutok a ušľachtilosť v tom, čo pre mňa urobil vháňali do mojej hrude horúčavu, ktorá sa valila von v podobe sĺz. Prečo mi to nemohol povedať vtedy, keď som bola ochotná ho ľúbiť?

Podopierala som sa o Oliverovo rameno, ale ani to nebolo dostatočne silné na to, aby som sa nezviezla na koberec. Človek by mal byť šťastný, keď zistí, že jestvuje niekto, kto ho ľúbi, tak prečo som cítila len horkosť a bolesť? Prečo ma zahaľoval smútok, keď bol pri mne Oliver?

To, čo sme videli v mysľomise naňho zrejme hlboko zapôsobilo, pretože ma len držal v náručí a potichu ma hladiac, čakal, kým sa upokojím.

A mne v hlave hučali tisíce myšlienok a stokrát mi pred očami vybuchla otázka prečo? Ale potichu, nad všetkou tou bolesťou a trpkosťou, vzrástla nová myšlienka... Ak to boli Severusove myšlienky, prečo mi to nepovedal osobne? Odkiaľ ich mal Harry?

Ako ma Oliver pomaly hladil, ruka ma skĺzla k môjmu zápästiu, a keď prešiel prstom po chrbte mojej pravej ruky, náhle som sa zachvela. Nebolela ma.

Prerývane som sa nadýchla, zaháňajúc plač a pozrela som na Olivera. „Severus...“ horúčkovito som premýšľala. „Sľúbila som mu...“

Bez zbytočného vysvetľovania som chytila jeho tvár do dlaní a pobozkala som ho. Nič sa nedialo. Moja ruka sa neozvala a nech som ju otočila z akejkoľvek strany, magické znamenie, ktoré ma zväzovalo so Severusom, som viac nevidela.

„Renée, čo sa deje?“ odvážil sa konečne spýtať Oliver.

„Neviem!“ odvetila som prudko ohmatávajúc si ruku z každej strany. „Ja neviem, Oliver! Ja... asi som... stratila som Severusa! Moja ruka... Neviem, čo sa stalo!“

Na pokožku mi opäť dopadli kropaje veľkých sĺz. Tentoraz to boli slzy zúfalstva a bezmocnosti. Vedela som už, že sľuby sa nedajú zrušiť len tak. Severus mi to vysvetľoval... Ale ak to, čo hovoril bola pravda, potom...

Oprela som si tvár o chrbát ruky, kde sa ešte pred pár hodinami jasne črtali dva červené pásy a hlasno vzlykajúc som nerozumela ďalším Oliverovým otázkam. Severus bol mŕtvy. Opustil ma a už nikdy mu nebudem môcť povedať, že som s ním prežila niečo nádherné. Už nikdy mu nebudem môcť poďakovať, za to, že ma miloval, keď ma všetci opustili...

„Vráť sa...“ zašepkala som prosebne svojej ruke, ale vedela som, že nepríde s takou istotou, s akou som mohla tvrdiť, že ma miloval.

„Renée, poď,“ prihovoril sa mi Oliver obzvlášť starostlivo. „Tu nemôžeme zostať. Vonku sa niečo deje.“

„Mne je to JEDNO!“ odsotila som ho a sama sebe som pripomínala Severusa v ten deň, keď som ho opustila. Tiež bol tu... len kúsok od tohto miesta a ja som mu v jeho bolesti ešte pohoršila. Miloval ma a ja som radšej uverila klamstvám lorda Voldemorta ako slovám toho, kto mi vrúcne prejavoval lásku. Prečo som na to nemyslela v tej chvíli? Prečo som to videla až teraz, keď sa všetko vysvetlilo?

„Renée... prosím ťa, poď...“

„Nie...“ krútila som hlavou ako tvrdohlavé dieťa.

Čo som mu povedala ako posledné?  „Nenávidím ťa.“ Tá spomienka ma bolela. Toto boli moje posledné slová na rozlúčku! Ale prečo som mu ich povedala?? Pretože povedal, že jediná žena, ktorú ľúbil je mŕtva. A teraz tie slová nadobudli nový význam. Avada Kedavra. Vtedy ma stratil. Zabil ma, hoci som prežila. Zabil moju lásku. Dvomi slovami. Kruto a definitívne zabil náš spoločný sen...

Nechcelo sa mi robiť nič, hoci Oliver ma chytil za ramená a ako neposlušné, zanovité dieťa ma staval na nohy. „Vonku sa znovu bojuje, Renée,“ zrúkol na mňa a tým ma prebudil do reality. „Musíme im pomôcť. Pusť ho na chvíľu z hlavy. Znovu sa bojuje!“

Pozrela som z okna. Obloha nad Zakázaným lesom sa matne leskla novým dňom. Čoskoro bude svitať, no než prvé lúče vykuknú spoza kopcov, môže sa toho ešte veľa zmeniť. Zdalo sa, že teraz bojuje všetko, čo je živé. A ja som tiež žila. Na rozdiel od Severusa.

„To nepôjde...“ povedala som ako odpoveď na jeho prosbu, aby som Severusa nechala na chvíľu tak. „Teraz to proste nejde. On ma ľúbil... netušíš, čo to pre mňa znamená.“

Oliver ma stále držal, no jeho hnedé oči už na mňa nepozerali vyplašene a ustarostene, hľadel mi priamo až na dno duše. Jeho ostrý pohľad by mi bol pripomínal Severusa, keby nemal hlboko v očiach vpísaný cit. „A čo ja? Moja láska už pre teba nič neznamená?“

Pár sekúnd som nevedela o čom rozpráva. Potom mi svitlo. Oliver nevidí, čo som prežila. Netuší, že moja láska k Severusovi vznikla ako nevyhnutnosť... ako vášeň, ktorá ma spálila na kosť a zmizla v závane vetra. Zostal len rešpekt, obdiv a vďaka. Nesmierna vďaka. Nemohol vedieť, že ľutujem svoju vlastnú slepotu voči môjmu statočnému manželovi!

„Ty si pre mňa všetko, Oliver,“ uistila som ho a jeho spaľujúci pohľad sa trochu zmenil.

„Však to nie sú len slová, Renée?“

Bez zaváhania som pokrútila hlavou. „Keby vedelo moje srdce rozprávať, povie ti to isté.“

Zostali sme stáť v objatí, kým sa za múrmi riaditeľne odohrával najväčší moment v dejinách čarodejníckeho sveta. A keby sme to aj vedeli, myslíte, že by nás to v tej chvíli nejako trápilo? V tom prípade sa mýlite. Možno potrvá ešte týždne, kým opäť úplne pochopíme jeden druhého, no naše srdcia boli spojené láskou pevnejšou ako čokoľvek, čo ma kedy spútavalo - steny, reťaze, sľuby...

 

Dvere sa potichu otvorili a dnu nakukol Harry. Z tváre mu kričalo prekvapenie, keď ma videl objímať sa s Oliverom uprostred riaditeľne, no bez toho, aby si počkal na môj súhlas, vošiel dnu nasledovaný Ronom a Hermionou.

„Čo sa deje vonku?“ spýtal sa Oliver, keď si tiež všimol ich príchod.

Prekvapilo ma, že Ron s Hermionou sa držali za ruky, ale nekomentovala som to. Snažila som sa prijať to ako fakt.

„Voldemort je mŕtvy,“ spokojne oznámila Hermiona a pousmiala sa.

„Vážne?“ zdalo sa mi to neuveriteľné. Harry prikývol a podišiel k mysľomise. Striebristé spomienky sa v nej neustále hemžili ako živé a keď tak Harry pozeral do jej kamenných útrob zatúžila som vedieť, ako to všetko bolo.

Vymanila som sa z náruče môjho miláčika a pristúpila som k bratovi. „Severus zomrel?“

Jeho zelené oči na mňa pozreli len úchytkom, bokom, akoby si chcel overiť, že hovorí so mnou. „Áno.“

Vzdychla som si a bodnutie v hrudi mi prezradilo, že ešte dlho budem strácať slová pri pomyslení na Severusa. „Ako... ?“

„Voldemortov had ho zabil. Z nesprávnych príčin...“ doložil, akoby som mala vedieť, čo tým chcel povedať. „Bol som s ním. V posledných momentoch.“

Rozvíril hladinu spomienok a na povrch vyplávala moja točiaca sa silueta. Tancovala som v daždi. „Videla si ich...?“

„Ďakujem, že si mi to priniesol.“

Prikývol, keď sa spomienka rozmazala a zmiešala s ostatnými. Chvíľu na ne len tak pozeral, potom sa odhodlane nadýchol. „Snape ľúbil našu mamu. Preto to robil.“

„Viem,“ potvrdila som a nechystala som sa nič dodať.

„Jasné, videla si to... Teraz musím ešte niečo spraviť. Porozprávam sa s tebou. Všetko si povieme, ale teraz...“

Obzrela som sa na Rona, ktorý nebadane prikývol. Pochopila som to ako pokyn, nechať ich osamote. Určite chceli dotiahnuť do konca niečo, čomu som nerozumela.

„Máme na to celú večnosť,“ usmiala som sa a v to bola prvá vec, ktorú som si dlhodobo naplánovala. Budem sa rozprávať s Harrym. Až do skonania sveta!

Voldemort bol mŕtvy. Konečne som si to naplno uvedomila.

 

Kráčala som po mäkkom trávniku za Hagridovou mohutnou postavou. Bol krásny letný večer. Hviezdy na oblohe sa trblietali a žmurkavo blikali. Od Zakázaného lesa povieval teplý vánok a zahaľoval nás do svojho mäkkého plášťa. 
Páčilo by sa mu to. Ale nedal by to najavo. Len by si to pomyslel a vzápätí by sa uškrnul a povedal sám sebe: „Starneš, Severus.“ 
Na tou myšlienkou som sa pousmiala a pohľad mi zaletel k čiernemu zamatu črtajúcemu sa v tme noci v Hagridových rukách. Nezdalo sa mi nedôstojné, že som sa usmievala, vyprevádzajúc Severusa na jeho poslednej ceste. Miloval predsa môj úsmev! 
Neďaleko pred nami, len kúsok od Dumbledorovej bielej hrobky čakal čierny oltár. Stálo tu aj zopár čarodejníkov, ktorí prišli vzdať hold môjmu manželovi. Bola tu Hermiona, Harry, Ron, Ginny, Oliver, Neville, Kingsley a väčšina profesorov. Profesorka McGonagallová mala na tvári meravý výraz. Nesúhlasila, aby bol Severus pochovaný tu, vedľa Dumbledora, už len preto, že zomrel jeho rukou, no nechala sa presvedčiť.
Hagrid položil jeho telo na oltár a postavil sa k ostatným. Neplakal, ale tváril sa nešťastne. Vysvetlila som mu, aký veľký človek bol Severus a on mi bez výhrad uveril. 
Uvedomila som si, že všetky oči sa upierajú na mňa. Zrejme čakajú nejaký príhovor... pomyslela som si. 
Pristúpila som k Severusovi, nevediac, čo povedať. A vtom sa mi opäť vynorila v mysli jeho tvár tak reálne, akoby stál vedľa mňa a prihováral sa mi.
„Bolo by odo mňa príliš trúfalé očakávať, že si pripravíte pár slov?“
Potichu som sa zasmiala. „Nečakajte odo mňa, prosím, nijaký srdcervúci, ani rozsiahly príhovor. Chcem len povedať, že mi bolo cťou kráčať po boku tak statočného muža, akým bol Severus,“ povedala som a prstami som prešla po čiernej doske jeho oltáru. Sama som vyberala farbu. Nedokázala som si predstaviť, že by Severus naveky odpočíval pod masou bieleho kamenia. Nikdy nepreferoval bielu farbu. „Za posledných pár dní sa ma veľa ľudí opýtalo ako to vlastne bolo medzi nami. Či som ho niekedy ľúbila. Ak niekomu bezhranične dôverujete, nesmierne ho obdivujete, spoliehate sa naňho v každej situácii, ste šťastní, keď sa usmieva a vašu dušu zaplavuje bolesť, keď ho strácate... je to láska? Pokiaľ áno, potom som ho ľúbila.“
Profesorka McGonagallová náhle vytiahla vreckovku a rožtekom si utrela neposlušnú slzu. 
Sklonila som sa nad čierny hodváb a potichu, tak, aby to počul len on, pretože tieto slová som adresovala len a len jemu, som zašepkala: „Ďakujem, že si ma ľúbil, Severus.“
Zazdalo sa mi, že vidím jeho tvár, pokojnú a tichú, akoby len spal. A potom som si opäť predstavila ako sa uškŕňa: „Príliš sentimentálne. Toto že je môj pohreb, Potterová? Povedzte konečne niečo rozumné!“
Srdce mi zovrela neviditeľná dlaň a odmietala ho pustiť. Mala som dojem, že sa udusím. Tak veľmi by som chcela, aby sa vrátil, aby bol opäť pri mne, aby mi ukázal ako chutí zakázaná láska, aby ma ochránil pred celým svetom...
No bol preč a hoci som sa ho ešte vždy mohla dotknúť, jeho mocná dlaň by mi už neopätovala stisk a keby som aj donekonečna bozkávala jeho studené pery, neopätoval by mi jediný bozk. 
Odstúpila som pár krokov a v tej istej chvíli, ako sa Oliver postavil vedľa mňa, pohltili Severusovo telo šarlátovočervené plamene. Na okamih vyšľahli k oblohe a vzápätí sa stratili, akoby nedokázali horieť na čiernom kameni. 
Severus Snape mohol pokojne odpočívať. 
„Už neplač,“ zašepkal Oliver, keď sa pohrebný sprievod pobral k hradu, len my sme tam ostali stáť. Nechcela som, aby Severus tak náhle osamel v tichu tej pochmúrnej noci.
Otvorila som ústa s úmyslom odvrknúť, že ja predsa neplačem, ale ďalší závan vetra mi potvrdil, že na tvári ma niečo hladí mokrou rukou. 
„Niekto za ním musí smútiť. Zaslúži si to,“ zašepkala som. Každou novou slzou som sa však cítila ľahšia, akoby zo mňa okrem nej vypadol aj kus utrpenia. Nebesá ma konečne obdarili liečivými slzami. 
Keby Severus neležal vo svojej čiernej hrobke, určite by ma chytil za bradu a s jemným náznakom irónie povedal: „Sľúbil som vám predsa, že vás budem chrániť. Naozaj si myslíte, že mi v tom zabráni taká malichernosť akou je smrť?“


O devätnásť rokov...
Nie! To je veľa! Ešte nechcem byť taká stará! Dajme tomu... 
O desať rokov neskôr.

Na tričku mi pristála plná lyžica kaše. Dofrasa! Vyskočila som na rovné nohy a trochu hnevlivo som pozrela na malého človeka v sedačke, ktorý si dovolil znehodnotiť moje nové tričko. Jeho nevinné zelené oči ma však upokojili.
„Toto bolo naposledy!“ vystríhala som ho so zdvihnutým ukazovákom. Vždy to naňho platilo. Teda vždy, keď to urobil jeho otecko a ten bol dnes večer na nejakom bankete, či čo... 
Môj malý synovec opäť ponoril lyžicu do kaše a nedbajúc na moju výstrahu sa ňou zahnal.
„Albus!“ zaškrípala som zubami a odskočila nabok. „Ja ťa...!“
Ešte šťastie, že James Sirius zostal na noc u Hermiony a Rona Weasleyovcov.
„Pššt...“ zasyčal Oliver z vedľajšej miestnosti a nakukol cez dvere. „Lily práve zaspala.“
Nadurdene som vytrhla Albusovi lyžicu z ruky a šmarila ju do umývadla. „Tak fajn, mladý muž,“ prihovorila som sa mu tichšie. „Mňa nikto štvať nebude. Ani keď sa voláš po mojom manželovi, nemáš právo vidieť, ako si vyzliekam tričko.“
„Po tvojom čo?“ ozval sa Oliverov hlas a jeho hlava sa opäť objavila vo dverách. 
„Ujo Oli žiarli,“ vysvetlila som Albusovi Severusovi a vzala som si ho na ruky. Konečne som pochopila, prečo nechcel jesť. S tým nákladom, ktorý mal na zadku by aj mne prešla chuť do jedla! „Vravíš, že Lily zaspala?“
Oliver pritakal. 
„Tak prebaľ Albusa,“ strčila som mu ho do rúk, než stačil protestovať.
„Prečo ja?“ spýtal sa krčiac noc.
Podvihla som obočie. „Hádam nechceš, aby som to robila ja?“
Uškrnul sa. Nikdy ma ešte na niečo podobné nedonútil. „Mala by si si to nacvičiť.“
„Úplne stačí, že to vieš ty,“ odsekla som a prešmykla som sa popri ňom, aby som už nemusela čuchať ten smrad. 
Kým som dávala pozor na spiacu Lily, Oliver ho poctivo prebalil. Potom sme ho usadili medzi hračky rozsypané na zemi - ani jedného z nás netrápilo, že sú porozvláčané po celej izbe - a mohli sme sa venovať jeden druhému.
Oliver si trochu unavene sadol na gauč a ja som si ľahla tak, aby som mala hlavu na jeho kolenách. Rukou mi siahol na brucho. Neznášala som, ako som za posledný mesiac pribrala, ale Oliver tvrdí, že to k tehotenstvu patrí.
„Ešte sme nevybrali meno,“ pripomenul mi s úsmevom.
„Máme ešte pol roka,“ zasmiala som sa.
„Štyri mesiace,“ opravil ma vyhŕňajúc mi tričko, akoby sa chcel presvedčiť, že naše dieťa je stále tam. „Dievčatko bude Olive.“
„A chlapček René,“ doplnila som. 
Obaja sme sa zasmiali. Nemysleli sme to vážne. Pre mňa bolo na takéto veci ešte more času, no mala som podozrenie, že Oliver má už obe mená poctivo vybraté a jediné, čo mu chýba je môj súhlas. 
A Oliver nesklamal: „Čo tak Peyton alebo Paris?“
Opäť som sa len zasmiala. „Musím si to premyslieť.“
Pobozkal ma na čelo a trochu nervózne sa usmial. „Takže do poslednej sekundy nebudem vedieť, na čom som.“

Ak vás to zaujíma, vzali sme sa s Oliverom tri roky po Severusovej smrti. Neboli tu žiadne sľuby a žiadne záväzky. Boli sme len ja a on... A po niekoľkých rokoch pribudol ešte niekto na P. Zostala som na materskej a naučila som sa prebaľovať! 
Od Harryho som sa dozvedala mnohé veci zo Severusovho života, ale sama som mu nikdy neprezradila, že skutočnou láskou jeho života som sa stala ja. Najviac na svete ma mrzelo pomyslenie, že zomieral mysliac si, že ho nenávidím. Moja láska k Severusovi nepretrvala, ale tie krásne pocity šťastia a vzrušenia, ktoré som dokázala cítiť len pri ňom, zostali v mojej mysli vpísané naveky. 
A napokon, aby som nemusela tento príbeh rozprávať stále dokola od jednej osoby k druhej - pretože všetci chceli počuť ako to so mnou vlastne bolo - naučila som sa, špeciálne kvôli vám, písať. 
Stálo to za to? 

Bodka.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Rozprava

(Nessa, 21. 7. 2014 2:48)

Čítam to.. neviem koľký krát a vždy ma to nadche tým svojim typickým humorom. Skapínam pri vete "Zabudli ste si mozog." a vždy ma pobaví "Príliš malý." Taktiež umieram smiechom pri tých potkanoch :DDD "Naozaj efektívne." to.. ako.. vážne? :D Ale osobne sa tu vždy rozplačem. Proste.. ja som vážne chcela, aby boli spolu. A vážne som nechcela aby bol Oliver na konci s Renée :D
Plakala som pri tej jej sentimentalite. Pritom, ako si predstavovala čo by Severus povedal, keby tam bol.. trvalo mi asi tri hodiny, kým som to zas raz prečítala, no efekt je okamžitý. Ďakujem, že si napísala túto poviedku.. navždy si to budem vážiť :)

naj

(Niki, 29. 4. 2013 21:08)

Moja najobľúbenejšia kapitolovka! Už ani neviem koľko krát som ju prečítala. Niektoré komentáre tu sú, že škoda že nezostala so Sevom, ale mne to úplne vyhovuje. Nie je to typicky sladké a predvídateľné. Presne ako Renée. Ja len nechápem, ako dokážeš vymyslieť niekoho tak skvelého. Strašne by som túžila spoznať niekoho ako je ona naživo.
A čo sa týka Snapa. Strašne sa mi páči, ako si ho tu zobrazila. Že si ukázala aj jeho "ľudskú" stránku. Ale môj milovaný Severus Snape je TEN Snape, ktorý bol do poslednej chvíle podľa všetkých "ten zlý".
V každom prípade, moja najobľúbenejšia poviedka!

Re: naj

(Lilly, 29. 4. 2013 21:32)

Ahoj, tak to si ma potešila, priznávam, akurát pred troma hodinami som vo vlaku (stáli sme hodinu v Považskej Teplej :/) písala Citrónový drops a tak som si spomenula na Renée a ako sa mi úžase písalo celé Ešte vždy môžeš... Veď to išlo samo, to nevymýšľala, to sa mi premietalo ako film v mozgu, do poslednej minúty. Ani do školy som nechodila, lebo sa mi v noci dobre písalo a cez deň som potrebovala dospať :D :D Ako autor by som to možno nemal hovoriť, ale toto je aj moja naj <3
A ešte ku vzťahom: chvíľu som sa snažila Renée presvedčiť, či by nezostala so Sevom, ale rázne odmietla!

Poviedka

(Daniela, 25. 11. 2012 12:01)

Podľa mňa je to skvelá poviedka od ktorej som sa nevedela odtrhnúť. Začala som ju čítať o 10,00 večer a skončila som o 6,30 ráno. Podˇa mňa je super len koniec je depresívny a podľa mňa mohla byť so Severusom. Tím dbom som to priala. Ale inak super.

ešte stále môžeš... pomeniť :D

(charlotte, 21. 11. 2012 19:50)

chváálim - kráááásne, najkrajšie, najúžasnejšie, ale c'mon, René s Oliverom? Záver trošku ušiel, kedže celý dej sa odohrával medzi Severusom a René, a ona ho nakoniec ani nemiluje. :( čo už, ale do tejto poviedky som sa zaľúbila a budem ju čítať vždy ked sa budem potrebovať vyplakať. <3

Pochvala a Rozpor

(Sissa (Snapeová), 12. 8. 2012 22:05)

Vieš bolo to nádherne, krásne, úžasné, vznešené, šlachetné, proste všetko v dobrom.

Ale nepačilo sa mi že René skončila s Oliverom. Čakala som že skonči so Severusom. Trochu ma sklamalo že si ten koniec, musela urobiť presne ako sa to stalo v knižke. Myslím to že: prečo zomrel Fred? Prečo zomrel Severus Snape? Škoda že to nebolo že Severus a Rene žiju šťastne až do smrti. a mali by nádherne deti. Podla mňa by to tak malo byť.
Ale v jedno ti závidim maš talent na pisanie a na vyberanie obrázkov.

Z LÁSKOU SISSA SNAPEOVÁ

Jee

(Mišina, 25. 10. 2011 21:59)

Ja ťa proste zbožňujem!!!!!' celá poviedka je strastne dobre napísana je to skvelé

Re: Jee

(Lilly, 26. 10. 2011 20:23)

ďakujem ti krásne :) všetky komenty som si prečítala a som veľmi rada, že sa ti poviedka páčila :* ďakujem!!

rosebella.blog.cz

(Rosebelle, 24. 8. 2011 21:08)

Túto poviedku som zhltla za dve hodiny. Hrozne sa mi páči Reneé. Skvelá postava. Smutné že to skončilo, tak ako to skončilo, ale zároveň som rada, lebo nie je to taký ten klasický koniec, ktorý očakávaš pri niektorých poviedkach. Tákže fakt Hold, ti musím vzdať lebo je fakt dobrá. Som rada že som na ňu natrafila. A určite si ešte od teba prečítam ďalšie poviedky, lebo v tejto si nesklamala. A dokonca sa mi pri nej aj slzy do očí drali. A to mi ver, že sa to často nestáva. Uhm, teda, fakt dobré. :)))

Re: rosebella.blog.cz

(Lilly, 25. 8. 2011 12:15)

Za dve hodiny? :D To vážne? Neverím, že sa to dá! :D Ďakujem za pochvalu pre Renée, ona si ma našla sama ;)
Čo sa týka konca, ja som pôvodne ani nechcela aby Renée niečo so Sevom mala, ale potom si hovorím, že Renée nie je ten sentimentálny typ, ktorý bude čakať na svojho rytiera Olivera :P aj keď ho ľúbila, bol proste dlho preč a ona niekoho potrebovala, ale vždy som vedela, že nakoniec nebude so Snapom, to by bolo fakt divné :/
Ďakujem, dúfam, že ťa ešte niečo osloví :) Veľmi si cením, že ťa to tak vzalo, naozaj ma to nesmierne teší! Cmuk :*

Re: Re: rosebella

(Rosebelle, 25. 8. 2011 12:59)

:D Rýchlo čítam, čiže ak ma niečo zaujme, tak to prečítam bleskovou rýchlosťou :D V najbližšej dobe sa pustím do " Najlepšie vo mne" celkom ma to zaujalo, ale večer odchádzam na týžden do moskvy a ešte nie som zbalená a musím nejaké veci dorobiť, takže až ked prídem si to prečítam. :D Úprimne sa na to teším, lebo ak to bude ako Reneé tak super :] Tak čáu :* :DD

jeffa.blog.cz

(Jeffa, 19. 8. 2011 18:18)

krásna poviedka :) úžasný nápad :D
Musím sa ty priznať, že som si ju najprv nechcela prečítať - nevedela som obsah :) :) ten by tu mohol pribudnúť :) :) - a aj keď som tušila, že to bude o SS... a ja nemusím tieto poviedky :)
aj keď priznám sa ty, že som bola hneď v prvých kapitolách prekvapená a zaujatá touto poviedkou :) proste krása :D
Idem pozrieť ďalej a snáď ma niečo osloví :)

Re: jeffa.blog.cz

(Lilly, 23. 8. 2011 23:14)

som rada, že si sa nakoniec rozhodla prečítať si to, ďakujem za typ, určite nad obsahmi pouvažujem! :) No, jasné, že to bude o SS, keď je na fotke :D Ďakujem za pochvalu, veľmi si vážim, že si si to prečítala, najmä keď "tieto" veľmi memusíš :D nesmierne si ma potešila! Ďakujem!

^^

(Kachiri, 14. 7. 2011 12:10)

nádherná poviedka :) väčšinou pri poviedkach neplačem ale ty si ma k tomu donútila :D nádhera ^^
priznám sa, robila som si nádej, že Severusa nezabiješ... a to som toho profesora nemala rada :D v každom prípade, úžasná poviedka ^^

Re: ^^

(Lilly, 23. 7. 2011 9:52)

Ďakujem, dlho som zvažovala, či nezmením záver na Severusovský happyend, kde by sa Snape stal päťnásobným otcom a všade okolo seba by rozsieval radosť a úsmevy :D , ale potom som zostala pri pôvodnom pláne :P Oliver je chutný <3
P.S. - máš pekné meno

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA