Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... kričať

28. 2. 2011

Pokoj.
Bol to len návrh.
Len nápad, síce úplne chorý...
Nič sa nedeje. 
Tvár sa, že sa nič nedeje!
No tak. Robíš to tak vždy. Nemôže to byť ťažké!
„Ahoj,“ usmiala som sa na Harryho, keď na druhý deň ráno vošiel ku mne. 
„Vyzeráš horšie ako včera,“ zaútočil na mňa, akoby som si za to mohla sama. 
„Oh,“ rýchlo som uvažovala čo mu poviem. „Dostala som asi infekciu. Ten šíp nebol dezinfikovaný. Prečo nie si na raňajkách?“
„Pôjdem až na herbológiu,“ odpovedal a naklonil sa ku mne. „Čo ti včera povedal Dumbledore?“
Zahľadeli sme sa jeden druhému do očí. Keby som tak vedela, čo všetko povedal jemu! Ak vie všetko, nemá zmysel pretvarovať sa. Ale to by nebol taký pokojný. Najskôr by Snapa zabil. A možno práve preto by som mu to mala povedať!
Potom som si však uvedomila, že ešte nič nie je isté. A riaditeľ tvrdil, že ešte neviem všetko. Napokon, aj tak sa za Snapa nevydám, takže by bolo zbytočné rozrušovať Harryho.
„Stále to isté. Starý Voldemort ma chce zabiť a musím byť opatrná,“ žmurkla som naňho šibalsky. „Nič zaujímavé, prečo?“
Harry sa tváril podozrievavo. „Včera mi povedal, že potrebuješ väčšiu ochranu. Čo tým myslel?“
„Čože? Nič také nespomínal!“ zaklamala som. „Asi ma chcel toho ušetriť. Veď sám hovoríš, že vyzerám hrozne. Alebo usúdil, že nemá význam ochraňovať ma.“
Mala som však v úmysle čo najskôr riaditeľa oboznámiť, so svojimi závermi, ku ktorým som prišla v noci a Harryho výsluch ma len brzdil. „Harry, keď teraz chodíš k Dumbledorovi na tie hodiny... aké má heslo do pracovne? Zájdem sa ho spýtať, aby som si bola vo všetkom naisto.“
Pousmial sa. Možno vedel, že proste nevydržím len tak sedieť a premýšľať, čo asi tak Dumby myslel tým a tým.
„Bola to kyselinová šumienka. Ale neviem, či to ešte platí,“ odvetil a začali sme sa rozprávať o bežných záležitostiach, pokým nemusel odísť na vyučovanie.
Bez zbytočných otázok a vybavovačiek s Pomfreyovou som chvíľku na to vstala a vyšla z krídla. Už som vedela, kde má riaditeľ pracovňu, veď som tam bola s McGonagallovou. 
Študenti na chodbe sa na mňa prekvapene obzerali. Áno, bola som v nočnej košeli, na ktorej som mala prehodený plášť a na nohách mi šuchotali mäkké papučky, ale keď madam Pomfreyová bola taká milá, že mi skryla veci rovnako ako prútik, aby som neušla, tak čo som mala ísť nahá?
„Čau, ty dravec,“ žmurkla som na Nevilla, ktorý bol zo mňa natoľko vykoľajený, že zastal doslova s otvorenými ústami. „Stavím sa za tebou aj dnes v noci!“
Na chvíľu som ľutovala, že som nestretla radšej Draca Malfoya, ale keď som dorazila pred kamennú obludu strážiacu riaditeľňu, úplne som toho blonďavého parazita pustila z hlavy.
Obluda na Harryho heslo poslušne odskočila. Vstúpila som na voziace schody a v hlave som si predstavila ako vbehnem do pracovne a celá šťastná oznámim Dumbledorovi, že z jeho chorého plánu nič nebude!
Zaklepala som a nakukla som dnu. „Dobré ráno, pán profesor!“ 
Dumbledore však nebol sám. Chrbtom ku mne stál pri okne Snape. Keby som nevedela, že ten chlap nemá v hlave nič, mylne by som sa domnievala, že premýšľa. 
„Aj tebe, Renée,“ odzdravil riaditeľ a trochu prekvapene mi ponúkol stoličku. „Som rád, že si prišla dobrovoľne. Premýšľala si o našom včerajšom rozhovore?“
Snape na moju prítomnosť nijako nereagoval. Musela som sa naňho pozrieť, aby som sa uistila, že sa mi len nezdal. Ale bol tam. Celkom hmotný a zároveň nepatrný ako tôňa.
„Áno. Pripravili ste mi rušnú noc,“ odvetila som. „A ako vidím prišla som k správnym záverom, však profesor Snape?“
Ani to s ním nepohlo.
„Uvažovala si teda nad zväzkom s profesorom Snapom?“
„To nie, ale dovtípila som sa, že nad ním uvažujete vy,“ opravila som ho. 
Dumbledora to nevyviedlo z miery. „Musím ti ešte niečo vysvetliť.“
„Naopak,“ zavrtela som hlavou. „Ja musím niečo povedať vám. Sú tu totiž skutočnosti o ktorých neviete, pane. Je mi jasné, že viete, čo cítil profesorSnape k mojej mamičke, ale neviete, že medzi nami je niečo ako stávka, pretože...“
„Viem všetko,“ nenechal ma dohovoriť riaditeľ. „Nielen ty si mala rušnú noc.“
On vie, čo mi povedal Snape vtedy pri Trojčarodejníckom turnaji a nijako to neotriaslo jeho plánom? Celú noc som si predstavovala ako ho to šokuje a okamžite všetko odvolá a nakoniec... Pri predstave, že môj plán zlyhal na celej čiare ma striaslo. Nenachystala som si žiadne zadné dvierka, ku ktorým by som sa mohla teraz uchýliť. 
Chytala ma panika z bezmocnosti.
„Ja si vezmem Olivera,“ vyhŕkla som. „Zvládnem to aj bez ochrany. Hermiona ju tiež nemá a...“
„Slečnu Grangerovú sa nikto nepokúsil zabiť pri prechádzke v lese,“ usmernil ma Snape ľadovým hlasom.
Naše oči sa stretli.
„Nevezmem si vás.“
„Nechaj ma, nech ti to konečne vysvetlím,“ oslovil ma riaditeľ.
Nedokázala som od Snapa odtrhnúť zrak. Prebodávali sme sa pohľadmi akoby sme si tým mohli navzájom ublížiť. Ľutovala som, že som si nevzala so sebou prútik. Určite by som sa k nemu nejako dostala.
Dumbledore pokračoval. „Profesor Snape pri troche šťastia presvedčí Voldemorta, aby ťa nezabíjal. Voldemort mu kedysi sľúbil, že nezabije tvoju mamu, ale sľub nesplnil.“
Prudko som sa otočila k riaditeľovi, až mi do krku vystrelila bolesť. „ČOŽE?“
Snape sa otočil späť k oknu s kamenným výrazom na tvári.
„Neviem, prečo ťa to tak prekvapuje,“ potichu povedal Dumbledore. „V každom prípade, táto stará príhoda nám môže teraz poslúžiť. Ak sa mu podarí presvedčiť Voldemorta, že si ťa vezme namiesto Lily a že pre Harryho to bude rovnako skľučujúce, akoby ťa bol zabil, zachráni ti tým život.“
„Dobre, dajme tomu, že ho presvedčí. Nestačilo by, keby si Voldemort myslel, že sme manželia?“
„Tým by sme nespečatili kúzlo.“
„Nepotrebujem ho!“
„Teraz možno nie,“ opäť sa ľadovým hlasom ozval Snape. „A ani ma neprekvapuje, že vidíte tak málo. Nikdy ste nemysleli nad následky svojich činov.“
„Ďakujem, Severus,“ pousmial sa Dumbledore. „Musíme hľadieť dopredu. Ten sobáš ťa zachráni pred smrťou, hoci budeš nútená poslúchať profesora Snapa na slovo. To budem vyžadovať. A potom, keby sa niečo pokazilo, Voldemort by ťa nemohol zabiť. Ty tú ochranu potrebuješ.“
„Nie,“ zaprosila som.
Snape sa ironicky uškrnul. „Som vaša jediná šanca. Len ja môžem Temného pána presvedčiť, aby vás nechal žiť.“
Pozerala som na Dumbledora tak neskutočne pokojného...
„Ja si ho nevezmem. Neznášam ho!“
„Neprežiješ ani dva týždne,“ odpovedal Snape.
„Ale...“
„Nie je iná možnosť,“ zašepkal riaditeľ. „Je mi to ľúto.“
„Ale...“
„Ty nemôžeš zomrieť, Renée. Harry ťa potrebuje viac ako kedykoľvek predtým.“
„Môžem zomrieť kedy JA chcem,“ odvrkla som. Ruky sa mi tak triasli, tak som si ich prisadla, aby som ovládla chvenie. „Nieže by som túžila zomrieť už tento mesiac, ale aj to mi je milšie ako sobáš s ním...“
Snape na mňa pozrel ľadovými očami. Tenké bledé pery sa mu chveli hnevom. Pristúpil pár krokov bližšie. Očakávala som, že vytiahne prútik alebo čo, ale on len pomaly, lenivo vyslovujúc každú slabiku, povedal: „Ja som sa neponúkal a verte tomu, že vaša skorá smrť by bola pre mňa úžasným vykúpením.“
„Severus,“ prosebne povedal Dumbledore a vstal. „Nezabúdajte prečo sme tu.“
„Ospravedlňte ma, pán riaditeľ, ale nebudem prosiť slečnu Potterovú, aby láskavo zostala nažive dlhšie ako Temný pán, alebo...“ uškrnul sa. „... ako jej brat. A obaja vieme, že ak si ma nevezme, bude to Potter, kto neprežije. A teraz, ak dovolíte...“
Snape bez ďalších slov odišiel.
Dlho sa nič nedialo, len slnko za oknami posmešne stúpalo vyššie k svojej sláve, akoby som sa vôbec nerútila do vlastného hrobu. A ak si vezmem Snapa, to akoby som sa aj sama zakopala.
„Nechcel som ťa do ničoho nútiť,“ prehovoril Dumbledore potichu, ale rozhodne. „Myslel som si, že to urobíš. Keď pre nič iné, tak kvôli Harrymu. Si jediná osoba kvôli ktorej žije odkedy Sirius zomrel. Ak nás opustíš, stratíme nádej.“
„Vraveli ste, že to bude pre Harryho rovnaké, akoby som zomrela. Možno aj horšie...“ pripomenula som mu.
„Tomu musí uveriť Voldemort. Ale Harry bude vedieť, že žiješ a si v poriadku,“ uistil ma.
„Nechcem zomrieť. Ale ľúbim Olivera a...“
„Osobne sa s ním skontaktujem a všetko mu vysvetlím. Ty mu nič nepíš do listov, nie je to bezpečné.“
Prevliekla som si cez hlavu striebornú retiazku s medailónom. Rozochvetými prstami som otvorila drobné dvierka. Z jednej strany na mňa pozeral Harry, z druhej Oliver. A ja som sa mala medzi nimi rozhodnúť. Medzi dvomi ľuďmi, ktorých som milovala na tomto svete najviac.
„Rozmysli si to, kým je čas. Trvalo mi dlho, kým som profesora Snapa presvedčil, aby to urobil.“
Nevedela som, čo na to povedať, tak som len vstala a odišla som.

Pud sebazáchovy vo mne pomaly víťazil. Mala by som to urobiť. Ak sa za Snapa nevydám, Harry zrejme zomrie. Ak áno, stratím síce Olivera, ale všetci budú žiť.
No ak to mám urobiť kvôli Harrymu, mal by to vedieť. Možno by som sa však nemala tváriť, ako som z toho znechutená. Asi by dostal porážku, keby vedel, že zrejme urobím niečo fakt hrozné proti svojej vôli. 
Vyzdvihla som si veci v Nemocničnom krídle, ale na vyučovanie som toho dňa nešla. Odchytila som si Harryho pri večeri s tým, že mu musím povedať niečo veľmi zaujímavé. Zašili sme sa do núdzovej miestnosti. Vyžiadali sme si voľnú triedu a teda sme sa mohli pokojne porozprávať medzi štyrmi očami. 
„Bola si za riaditeľom?“ spýtal sa hneď ako sa za nami zavreli dvere. 
„Hej,“ potvrdila som. „A povedal mi čo myslel tou ochranou. Neuveríš!“
Snažila som sa, aby môj hlas znel vzrušene a nadšene, akoby som sa na to tešila. 
Harry povzbudivo prikývol. Dokonca sa usmieval. „Čo to bude?“
Zhlboka som sa nadýchla. Teraz to poviem. Teraz to poviem... „Vydám sa za Snapa.“
Harrymu stiekol úsmev z tváre akoby niekto polial vodou klauna. Neveriacky na mňa zízal. Nebol schopný slova. Takmer sa zabudol nadýchnuť. 
Potom sa veľmi potichu zasmial. „Tie tvoje žarty...“
Visel na mne očami v nádeji, že ho buchnem do pleca a so smiechom vykríknem: „Ty si ma odhalil!“ lenže nič také som urobiť nemohla. Namiesto toho som sa žiarivo usmiala. „Nie je to... romantické? Vezmem si svojho profesora, Harry.“
„Zbláznila si sa?!“ zrúkol a sadol si na jednu z lavíc. Rozčúlenie mu rozpaľovalo líca červeňou. Ak bude takto pokračovať, bude meniť farby podobne ako strýko Vernon. „Čo sú to za hlúpe nápady?! Kto to vymyslel? Robíš si snáď srandu, Renée?! Toto Dumbledore NESMIE DOVOLIŤ!“
„On to vymyslel,“ opravila som ho. „Ale ty ešte nič nevieš. Poviem ti všetko. Dobre? Teda všetko, čo som si zapamätala...“
A bola som nútená povedať mu, ako to celé je, pričom som sa opierala o skutočnosť, že Snape je Smrťožrút a Voldemort ma asi ušetrí kvôli nemu a akosi som sa nedostala k tomu druhému dôvodu, že Snape ľúbil mamičku a preto sa rozšíri na mňa ochrana. Nemusel vedieť úplne všetko... 
A Harry si vložil hlavu do dlaní. Počúval stŕhajúc sa pri niektorých mojich slovách, no zväčša len tupo hľadel do zeme a mlčal. 
„Zomrieš, ak si ho nevezmeš?“ spýtal sa napokon s trpkosťou. 
„Asi áno...“ prikývla som. „Teda určite.“
„JA ťa ochránim!“ vykríkol v afekte. 
Uškrnula som sa. „A ako? Sám si rád, že ešte žiješ.“
„Renée!“ vyskočil a namiesto svojej spučil medzi dlaňami moju tvár. „Čo to robíš? Čo to robíme? Pre toto ťa rodičia zachránili? Pre to, aby si sa stala... Snapovou manželkou?! Azda ťa naozaj nedokážem uchrániť sám? Ak to bude potrebné, urobím všetko. Urobím aj to, čo naši rodičia...“
„A práve tomu chce Dumbledore zabrániť. Harry, ja som dúfala, že ma povzbudíš, nie že ma budeš odhovárať. Ja naozaj nepotrebujem počuť, že to nemám robiť, som takto...“ ukázala som mu pred očami dvomi prstami malinký priestor. „Takto blízko k tomu, aby som radšej ušla a žila niekde v jaskyniach ako Sirius. Bolo by mi to stokrát milšie ako vydať sa za Snapa, ale nemôžem, Harry! Nemôžem kvôli tebe! Rozumieš? Nemôžem byť mŕtva, lebo ty ma potrebuješ a teba potrebujú všetci ostatní. Vieš, že všetci sa snažia len o to, aby sme prežili, pretože sme ich jediná nádej... a moja jediná nádej je teraz Snape.“
Pristihla som sa ako opakujem Dumbledorove argumenty. Bolo mi z toho nanič,
Obaja sme plakali. Harry z bezmocnosti a súcitu, ja zo strachu.
„Presvedčila som ťa?“ spýtala som sa, keď dlho nič nevravel. 
Vydal zo seba ston podobný poslednému výdychu a prikývol. „Dobre.“
Zasmiala som sa. „No vidíš. Budeme žiť!“
„Áno. Asi áno,“ zaškrípal zubami. „Vezmeš si ho.“
„Presvedčila som ťa. Teraz presvedč ty mňa,“ požiadala som ho.
„Ako to myslíš?“
„Potrebujem to od teba počuť. Že to bude dobré... že ma neopustíš a...“ objala som ho, až mu to takmer vyrazilo dych. „Že to spolu zvládneme! Povedz mi to a už nič nebudem namietať!“

Predsavzala som si, že sa dostanem do stavu takej duševnej pohody, v ktorej ma nikto a nič nerozhádže. Napriek tomu som bola každou hodinou nervóznejšia. Ešte v ten istý deň som musela ísť za Snapom a povedať mu, aby Voldemorta požiadal o otcovské požehnanie pre náš zväzok.
Našla som ho v jeho kabinete. 
„Rozhodla som sa,“ povedala som hneď ako otvoril dvere a prísne na mňa zablýskal čiernymi očami. „Vezmem si vás.“
Tvárou mu preletel úškrn. „To sa ešte uvidí.“
A neskôr som sa rozprávala opäť s Dumbledorom. Bol osobne na Privátnej ceste, aby vybavil dovolenie od tety Petunie, ktoré pre mňa stačilo na uzavretie sobášu. Dosal ho a zrejme ani nemusel veľmi naliehať.
Ronovi a Hermione som všetko povedala len v skratke, pričom som ich pozvala na svadbu ako jediných hostí.
Posledná vec, na ktorú sa čakalo bolo Voldemortovo vyjadrenie. Trvalo to mučivo dlho, kým ho Snape o niečom informoval. 
Stihla som prejsť fázou vrcholného smútku, nadávania, odovzdania sa osudu a sebaľútosti, rovnako ako fázou vzdoru a nechutenstva. Teraz som bola nervózna. 
Život okolo mňa plynul ďalej akoby nič a ja som sa musela prispôsobiť, aby som nepútala prílišnú pozornosť spojenú s mnohými otázkami, na ktoré som sama nepoznala odpovede. Hermiona sa poctivo snažila vyhýbať tejto téme, no Harry a Ron sa ma vedeli pýtať ozaj dotieravo, čo je nové a či už Snape niečo povedal.
„Neverím, že čakám, kedy mi Voldemort schváli svadbu so Snapom,“ fufňala som niekedy do vankúša, keď som nedokázala zaspať. 
„Je to naozaj zvláštne,“ pripustil Hermiona hladiac ma po vlasoch. 
„Oliver mi už nepíše,“ zašepkala som cudzím hlasom a ani som sa nesnažila zadržiavať plač. Ona vedela ako veľmi mi chýba a v poslednom čase ma videla plakať toľkokrát, že som sa už nemala za čo hanbiť. Horšie to byť nemohlo. 
A hodiny so Snapom? Naozaj vám to musím opisovať? Pozerali sme na seba ako dvaja vrahovia bez ohľadu na to, akou fázou som práve prechádzala. Stále som myslela na to ako mi povedal, že ma chce. Pamätala som, že som sa vtedy vzoprela a povedala som si, že mu dokážem, že to tak nefunguje. A teraz? Vydám sa zaňho! 
Na rozdiel od predchádzajúcich mesiacov som však bola menej drzá a dokonca som nezostávala po škole.
„Ako so Snapom?“ spýtala sa ma raz bezstarostne Ginny, keď sme spolu sedeli pri obede. Tak som sa zľakla, že mi džús vyšiel nosom a ešte päť minút som sa dávala dokopy. 
„Čo? Prečo so Snapom?“ zamračila som sa. Vie niečo? 
„Ja len, že si dlho nebola po škole,“ uškŕňala sa.
„Už ma to nebaví,“ odsekla som, no Ginny sa uškŕňala ešte výraznejšie.
„Prečo ťa to tak zrazu prestalo baviť? Nebude za tým niečo... Však si sa do toho netopiera nezaľúbila?“ 
Hermiona na mňa ostražito pozrela. Nevedela som, čo na to povedať. Nemá význam hovoriť, že ho neznášam, keď za chvíľu budem možno pani Snapovou...
„Ale áno,“ usmiala som sa od ucha k uchu. „Chcela by som sa kúpať vo vodopáde jeho nádherných mastných vlasov.“
Dievčatá vybuchli smiechom.
A potom sa to stalo. Jedného dňa ku mne Snape pristúpil na hodine OPČM a podal mi domácu úlohu na ktorej svietilo veľké škaredé T ako troll. 
„Žalostné,“ povedal a sklonil sa nado mňa pripomínajúc dementora, ktorý sa pokúša vysať z obete dušu. „Snáď nemáte na dnes večer plány, slečna Potterová. Bolo by nemilé, keby som vám musel zrušiť nejakú schôdzku.“ 
„Nemusíte sa obávať, pane. Schôdzka s vami mi bude dostatočnou náhradou,“ odvetila som s búšiacim srdcom. Snape sa vzdialil a pokračoval v rozdávaní domácich úloh. 
Pozrela som na Hermionu a prekvapilo ma, ako nahnevane sa tvári.
„Čo myslíš...?“ spýtala sa šeptom.
Pokrčila som plecia. „Tá práca určite nebola na T!“ odvetila som. Dobre som ale vedela, na čo sa Hermiona pýtala. Dosiahol už Snape, čo chcel? 
Otočila som sa k Harrymu. Ktorý sa sústredene mračil. Zrejme aj jemu behalo po rozume to isté. Keď sa naše oči stretli, jemne pokrútil hlavou a strčil si svoju prácu s oznámkovaním Prekonáva očakávania, do tašky.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Fňuk

(Mišina, 25. 10. 2011 14:14)

Začína mi byť fakt zle a už aj plačem tak mi je reneé ľúto

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA