Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... chcieť

4. 2. 2011

Hermiona vyhlásila, že som sa načisto zbláznila. Nechať sa dobrovoľne po škole so Snapom hneď na prvej hodine, podľa nej určite značí nedostatok zdravého úsudku. Musím s ňou súhlasiť. Neuvažujem zdravo, pokiaľ ide o Snapa. Jeho vyhlásenie, že ma CHCE ma doviedlo k šialenstvu. Nevymýšľam si. Moja túžba dokázať mu, že ma NECHCE a nedostane bola naozaj šialená.

Piatkový večer bol teda poriadne nabitý. Harry, ktorý bol po škole celý týždeň, mieril do Umbridgeovej pracovne, Ron sa rozhodol skúsiť šťastie na konkurze do metlobalového družstva Chrabromilu a ja som sa, predstierajúc dobrú náladu, zavliekla do žalárov. Keby Snape vedel, čo ho čaká, nikdy by ma nenechal po škole. Vraj sa podobám na mamičku tak veľmi, až ma chce. Musí vo mne uvidieť otca natoľko, aby na mňa zabudol.

Pred jeho dverami som sa naposledy zhlboka nadýcha. Zdvihla som ruku a silno, rytmicky som začala búchať, snažiac sa napodobniť nejakú veselú melódiu. Otvoril prudšie, než zvyčajne. Asi mu ten zvuk nebol príjemný... Usmiala som sa.

„Čo to robíte?“ zavrčal a posunkom mi naznačil, aby som vošla. Z jediného pohľadu mi bolo jasné, že aj on sa rozhodol proti mne bojovať, ale svojimi vlastnými zbraňami. Cítila som, ako na mňa škodoradostne pozerá. „Viete, čo máte robiť.“

Na podlahe stáli v rade naukladané debničky plné bielo modrých slizkých tvorov. Jazerné medúzovky. Nie sú jedovaté, ale pŕhlia akoby im za to platili a do elixírov sa používajú len vyčistené časti nepŕhlivých klobúčikov. Najradšej by som vykríkla a ohradila sa, že mi neprikázal doniesť si rukavice, no vedela som, že presne to by ho potešilo. „Milujem chytať medúzy holými rukami! Asi som vám o tom ešte nehovorila, pane, ale je to moja úchylka.“

Bod prvý. Veľa rozprávať. Najlepšie úplne nepodstatné čudné veci, ktoré by normálny študent profesorovi nepovedal. Teda, určite nie profesorovi Snapovi. Sadla som si na nízky stolček vhodný možno tak pre domácich škriatkov a vzala som si pripravený nôž.

„Aj vy sa rád chytáte medúz, pane?“ spýtala som sa stále sa usmievajúc. Dúfala som, že moja snaha oddialiť chvíľu, keď sa ich budem musieť chytiť nie je taká zjavná.

„Myslíte, že by som vám to dával robiť, keby áno?“ spýtal sa so sarkastickým podtónom a pristúpil bližšie.

Zasmiala som sa. Bol dva. Smiať sa. Veľa sa smiať.

„Asi nie. Ste taký bystrý, pán profesor!“ rozhodila som rukami. „Upst, dávajte pozor, mám v ruke nôž! Radšej nechoďte tak blízko. Môžem byť nebezpečná.“

Pozeral mi priamo do očí. Neznášam ten pohľad, ak na svete jestvuje človek, ktorý vie čítať myšlienky, určite je to Snape.

Bod tri. Vydržať jeho pohľad.

Ani som nežmurkla, kým neodvrátil pohľad.

„Zatvorte si ústa a robte, čo máte,“ zavrčal ponad plece.

Na sekundu som zaváhala. Potom som zavrela oči a siahala som po prvej medúze. Ruka ma začala okamžite páliť na mieste, kde som sa nedopatrením šuchla o chápadlá. Prinútila som sa nevykríknuť. Keď som však otvorila oči, zistila som, že Snape je opäť len kúsok odo mňa. Vykríkla som. Musel využiť chvíľku, keď som sa nedívala, mizerák.

Bod štyri. Nedopustiť, aby sa dostal do mojej tesnej blízkosti, som nesplnila.

„A nemyslite si,“ zašepkal ľadovým hlasom. „Že neviem čo máte za lubom.“

Teraz som sa nemusela nútiť do úškrnu. „Nieže by som chcela byť drzá, ale neviete.“

Jeho tvár bola nebezpečne blízko. Takmer sa ma dotýkal nosom. Nechcela som, aby to spravil, hoc pri takom frňáku bola táto hrozba reálna už tým, že som bola v tej istej miestnosti ako on. „Uvidíte, že si vezmem, čo chcem,“

Ten chlap je naozaj mimo. Musím mu zopakovať to, čo som vravela minulý rok? Takto to nefunguje. Nedostane ma preto, že chce!

Nohy sa mi tak rozklepali, že som bola vďačná aj za ten malý škriatkovský stolček. Mozog mi však pracoval naplno.

„A skúšali ste už odbornú pomoc, pane?“

Bod päť. Nedať najavo strach. Až na ten výkrik, keď som otvorila oči sa mi to celkom darilo. A ten výkrik by sa nemal ani počítať. Bolo to skutočne desivé!

Snape obelel ako duch. Hľadiac do jeho chladných zúrivých očí som uvažovala len nad tým, či ešte niekedy uvidím denné svetlo, alebo ma zavraždí tu, v žalároch. No niekde v mojej zvrátenej mysli sa vynorila aj pripomienka, že mám veľa rozprávať. Bol to rovnaký reflex ako keď ráno zazvoní budík a vy ho zaklapnete, hoc v skutočnosti ešte nie ste hore. Začala som tiež rozprávať bez toho, aby som nad slovami uvažovala.

„Ani sa vám nebudem priveľmi čudovať, keď ma zaškrtíte medúzou,“ hlesla som. „Ale prosím vás, pane, pochovajte ma niekde vonku.“

„Buďte už ticho,“ požiadal ma dôrazne.

„Sľubujem, že nebudem kričať,“ odvetila som šeptom. „A mám ešte jednu prosbu, keby ste bol taký láskavý a...“

„TICHO!“ zavelil. V zúrivosti sa odtiahol tak rýchlo, že som ani nezaregistrovala ako sa dostal na druhý koniec pracovne.

Konečne som sa mohla slobodne nadýchnuť. Uvedomila som si, že v ruke ešte stále držím jednu a tú istú medúzu. Vystrela som ju pred seba a jedným švihom ruky som jej odsekla visiace chápadlá. Keď dopadli na dno prázdnej debny, nechutne to mľasklo.

Snape si sadol za stôl. Dnes akosi nemal chuť vyhodiť ma odtiaľto. Zvyčajne sa tým končili všetky moje tresty, no dnes som musela trochu zabrať, ak som chcela odtiaľto vyviaznuť živá. Bola tu síce ešte malá zanedbateľná šanca, že sa tu niekto objaví a zachráni ma, no priveľmi som sa na to nespoliehala. V škole panoval zvláštny trend vyhýbať sa tomuto miestu pokiaľ sa len dá.

Rozhliadla som sa okolo. Možno by som mohla opäť skúsiť ten vtip s odloženým mozgom, ten sa mi podaril. Zaváraninová fľaša s mozgom však zmizla. Rozosmiala som sa.

Snape si to však nevšímal.

Ten mozog všetko vysvetlil. Ako by ma mohol vyhodiť z kabinetu, pohádať sa so mnou, strhnúť mi body alebo uvedomovať si môj smiech, keď mu ukradli mozog?

Smiala som sa, až ma tak nadnášalo v predstavách ako niekto kradne z tejto kutice mozog. A v tom ma smiech prešiel rovnako rýchlo, ako sa objavil. Čo ak ten mozog nikto neukradol? Potom by bol jedine v Snapovej hlave.

Náhle ticho ho zrejme zaujalo viac ako výbuch smiechu. Pozrel na mňa a uškrnul sa. „Presne tak. Pokračuje v práci. V tichosti.“

Mučil ma tam ešte asi hodinu. Ruky som už mala opuchnuté ako dyne a pokožku na nich tvrdú ako stromovú kôru. Ešte chvíľu som sa snažila zabávať na medúzovkách tým, že som s nimi hrala bábkové divadlo odvážne vsúvajúc prsty medzi pŕhliace chápadlá, no keďže to so Snapom ani nepohlo a mňa z toho zbytočne pálili ruky, rýchlo som to vzdala. Keď konečne usúdil, že je načase, aby som vypadla, ruky ma pálili akoby som ich mala v ohni, boli ťažké a nespratné a keď som vstala ovisli mi popri tele akoby som bola orangutan.

„Tak,“ pozrel na mňa s úškrnom. „Asi si nabudúce dobre  rozmyslíte, či budete drzá, alebo nie.“

Pozrela som naňho zvrchu, no ruky ma príliš pálili na to, aby som vymyslela nejakú pikantnú odpoveď. Zohol sa pod stôl a vytiahol veľkú zaváraninovú fľašu. Bola to presne tá, v ktorej plával nechutný mozog. Odklopil veko a položil ju na stôl.

„Strčte si tam ruky,“ zavelil a mne sa zdalo, že v jeho hlase bolo niečo škodoradostné.

Zaváhala som. „Prečo?“

Ak si chce nasadiť mozog naspäť, nech si ho láskavo vytiahne sám.

„Uisťujem vás, že o ne neprídete. Ale ak chcete ísť radšej s takýmito rukami cez celý hrad a čakať dva dni, kým vám odpuchnú... ja to budem chápať,“ oznámil mi ľadovým hlasom.

Vzdorovito som zaťala zuby a vložila som ruky do nádoby. Páľava okamžite prešla, no nezdalo sa, že by chceli rovnako rýchlo odpuchnúť. Prstami som narážala na nechutný, slizký povrch mozgu. Bolo mi z toho nevoľno.

Snape sedel oproti mne a celý čas mi bez žmurknutia hľadel do očí. Po niekoľkých minútach mi ruky začali, našťastie, odpúchať. Počkala som, kým nadobudnú normálnu veľkosť a vytiahla som ich.

„Môžete ísť,“ povedal a zatvoril hrdlo fľaše.

Ruky som mala celé pokryté zeleným slizom. Podvihla som obočie. „Môžem sa umyť?“

„Potrebujete na to moje povolenie?“ spýtal sa veľmi pomaly. „Zrejme je to pre vás novinka, ale na každom poschodí hradu sa nachádzajú toalety s umývadlami.“

„Ale...“

„Choďte!“ mávol prútikom a dvere kabinetu sa rozleteli.

„Dobrú noc,“ nasilu som sa usmiala a vyšla som z dverí. Chytila som kľučku oboma rukami a vzdorovito som ich za sebou zabuchla. Podľa mojich očakávaní zostala kľučka celá zelená. Dúfala som, že sa od toho poriadne zašpiní, keď bude odchádzať a úplne zničená som zamierila k najbližším toaletám. Tento deň mi akosi nevyšiel. Snape je odolnejší ako som predpokladala. Mala som ho úplne odrovnať... Bude to ešte dlhý boj. No ja vyhrám.

S istými ťažkosťami sa mi podarilo zbaviť slizkého povlaku na rukách a mohla som sa spokojne vrátiť do veže. Rozhodla som sa však, že počkám na Harryho, aby sme sa vrátili spolu. Už dávnejšie som sa s ním chcela porozprávať, ale vždy som sa od toho akosi odradila presviedčajúc samu seba, že má toho dosť aj bez mojich problémov. Sadla som si na hlavné schodište a premýšľala, či je Harryho trest u Umbridgeovej rovnako zlý ako môj u Snapa. Dosť som o tom pochybovala. Harry sa nikdy nesťažoval na napuchnuté popŕhlené ruky, a dovolím si tvrdiť, že tá ropucha mu nikdy nepovedala, že ho chce a dostane, pretože naňho ukázala prstom rovnako ako otecko na mamičku. Čakala som, že už každú chvíľu musí vyjsť, keď sa na chodbe ozvali ľahké, takmer tanečné kroky. Blížila sa ku mne Luna Lovegoodová. Od nášho zoznámenia v Rokfortskom exprese som sa s ňou nerozprávala, no teraz mi to prišlo vhod. Mohla som s ňou aspoň na chvíľu zabiť nudu a navyše, zabudnúť na svoje problémy, ktoré ma ustavične otravovali a  zbytočne unavovali.

„Čau, Luna!“ kývla som jej, čo spôsobilo zvláštnu pichľavú bolesť v mojej len nedávno odpuchnutej ruke.

„Ahoj,“ odvetila veselo a zastala pri mne. „Prečo tu sedíš? To sú predsa schody.“

Prehliadla som jej zvláštnu poznámku a naznačila som jej, aby si prisadla. „Čakám na brata,“ odvetila som a v tom mi niečo napadlo. Luna vedela kto som bez toho, aby jej to povedal niekto z nás. Prebudila sa vo mne stará zvedavosť. Počkala som, kým si prisadla. „Niečo sa ťa chcem spýtať... Odkiaľ si o mne počula?“

Usmiala sa. „Otec mi o tebe rozprával.“

Tak to som už počula. Lunin šialený otec vydávajúci Sršňa bol jediným človekom pod slnkom, ktorý vedel o mojej existencii. Naozaj povzbudivé. „A čo ti hovoril?“

Nepozrela na mňa. Upierala zasnený pohľad na niečo zrejme prilepené na strope, čo som nevidela. „V tú noc, keď zomreli tvoji rodičia otecko sa vybral do dediny zistiť, čo sa stalo, aby o tom mohol napísať dlhý článok do Sršňa. Naozaj veľmi chcel napísať o tých záhadných udalostiach, takže sa vypytoval každého, koho stretol, či o tom niečo nevie. Väčšina ľudí sa však správala akoby sa pomiatli. Stále opakovali to isté: Harry Potter prežil. Veď-Vieš-Kto sa pominul. Nikto mu však nevedel dať odpovede, aké potreboval. Myslím, že bol veľmi sklamaný ľudskou hlúposťou, keď sa vracal domov. A možno to bolo na ňom vidno, pretože ho zastavila neznáma mladá žena a povedala mu...“

Takmer som nedýchala. Zdalo sa mi, že Luna rozpráva o polovicu pomalšie ako bežní ľudia. Chcela som ju popohnať. „Čo?“

„Otec tomu veľmi nerozumel... Povedala, že tá láska neochráni dcéru, že Harryho sestra prežila, ale prvá padne, alebo niečo podobné. Otec si to zapísal a uverejnil o tebe a tvojom osude dlhý článok, pretože to považoval za senzáciu, no nikto tomu nevenoval pozornosť.“

No prosím a ja som sa mohla čudovať, že ma nikto nepozná. Samozrejme, že ľudia nevedia o mojej existencii, keď jediný kto o mne napíše je chlap, ktorý vidí nargly a domnieva sa, že Sirius Black je „nevinný spievajúci zázrak“.

Luna pokračovala. „Písala som otcovi, že som ťa stretla a bol úplne nadšený.“

„Super,“ uškrnula som sa.

„Ak chceš napíšem mu, aby ti poslal ten článok. Odkladá si všetky čísla, ktoré vydal,“ navrhla bezstarostne a vstala.

Chcela som odmietnuť, ale niečo ma zabrzdilo. Bol to jediný článok na svete, ktorý hovorí čisto len o mojej existencii. „Budem veľmi rada, ďakujem.“

Rozlúčili sme sa a vo mne zostal len pocit potupy. Bola som pre ňu Lunu a jej otca rovnako zaujímavá ako čarodejník, ktorý tvrdí, že doletel na Mesiac na Ometle 7. Ako som mohla veriť čomukoľvek, čo uverejnili v tom ich nepodarenom plátku? Rozhodla som sa, že si to prečítam, a do tej doby Harrymu nepoviem ani slovo o tom, čo sa deje.

Počula som slabo buchnúť dvere. Na chodbe sa zjavil Harry.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa ma prekvapene. Bol akýsi bledý a strhaný. Hoci nezdravo vyzeral už zopár dní, teraz to bolo ešte výraznejšie.

„Čakám ťa,“ povedala som so zvyčajnou veselosťou. „Ako bolo u ropuchy?“

„Ako vždy,“ odvetil a vykročili sme hore do veže. „Čo ty a Snape?“

Myklo ma, keď vyslovil túto kombináciu. „Klasika. Trochu sme na seba syčali, ale veď ho poznáš. Tvrdohlavý a drzý ako vždy.“

Nesústredene pritakal. Zavesila som sa mu okolo krku. Odkedy ja musím povzbudzovať a utešovať môjho veľkého brata? Veď to on tu mal byť vždy pre mňa. Pousmial sa ma mňa a chytil ma okolo drieku. Nemuseli sme sa viac rozprávať. Vedela som, že ho niečo trápi, ale musí sa s tým vyrovnať sám. V duchu som mu posielala všetku svoju prebytočnú energiu. Robili sme to tak už od detstva. Keď sa jednému z nás niečo stalo, alebo ho niečo bolelo, objali sme sa a odovzdávali si šťastie, lásku a silu. Verili sme, že to funguje a ja som tomu neprestala veriť ani teraz. Keby som mu mohla pomôcť inak, už by mi to povedal, alebo aspoň naznačil.

„Ľúbim ťa, bráško,“ povedala som povzbudivo. „A nenechám ťa v tom samého, nech sa stane čokoľvek. Viem, že bezo mňa nemáš najmenšiu šancu.“

„Bez teba by nič nemalo zmysel,“ priznal a pousmial sa. Tak predsa sa mi to darilo. Dávala som mu energiu a už teraz jej mal toľko, že sa dokázal usmievať.

 

Pár dní potom mi prišiel dlhý list od Olivera, ku ktorému pribalil svoju maličkú fotku. Prosila som ho, aby mi nejakú poslal, pretože som nemala nijakú, ktorá by sa hodila do toho nádherného medailónu, ktorý som nosila na krku každý deň. Na druhú stranu som si nalepila fotku môjho bračeka a konečne som ich mohla mať stále pri sebe - mojich „dvoch chlapov, ktorí na mňa nikdy nedajú dopustiť“, ako som napísala Oliverovi. Pravdou však bolo, že v poslednej dobe som musela väčšmi obhajovať ja ich, ako oni mňa. Weasleyovské dvojčatá považovali výroky z Oliverových listov za vtipné ešte aj začiatkom októbra, no potom si, našťastie uvedomili, že prekročili tenkú hranicu, kedy výrok prestáva byť vtipný a začína byť trápny a nechali Olivera Oliverom.

Moja žabomyšia vojna so Snapom však akoby nemala konca. Nikomu som sa nezverila s týmto problémom a tak som sa na jeho hodinách správala rovnako ako doteraz. Moje elixíry sa opäť raz darili, alebo vybuchovali, podľa toho, nakoľko som povolila uzdu fantázii a Snape ma nechával po škole tak často, ako sa len dalo, aby to nebolo príliš nápadné. A že tie tresty neboli nijaká zábava, o tom vám asi ani nemusím rozprávať. Už sme viac nehovorili otvorene o jeho zvrátených nápadoch, no jeho hipogrifie pohľady, pri ktorých bol víťaz ten, kto nežmurkol som si ešte mnohokrát užila.

„Ak nebudem žmurkať, oslepnem,“ sťažovala som sa Harrymu raz večer, keď sme sedeli nad domácimi úlohami a ja som sa práve vrátila od Snapa. Opäť mi venoval ten dlhý mučivý pohľad a tak som sa snažila dohnať zameškané a neustále som na Harryho žmurkala.

„Prestaň s tým,“ požiadal ma podráždene.

„Asi si nepočul o chlapovi, ktorý nežmurkol jeden celý deň a do týždňa úplne oslepol,“ bránila som svoje oči. Harry sa však neprestal tváriť podráždene. Tresty u Umbridgeovej a neustále pálenie jazvy mu kazili náladu. „Prestaň sa mračiť. Začínaš sa podobať na Snapa.“

Zamračil sa ešte viac.

„Už máš úplne rovnakú vrásku medzi očami ako on!“ zasmiala som sa. Naozaj ju tam mal.

S Harrym to ani nepohlo. Robil si domácu úlohu, ktorú mu dal Snape navyše a asi nemal chuť diskutovať o ňom.

„Ak sa rozhodneš opäť so mnou rozprávať, daj vedieť,“ povedala som mu, pobozkala som ho do vlasov a nechala som ho tam.

Na druhý deň nám oznámil, že našiel výbornú miestnosť pre činnosť „krúžku OPČM“, ktorý založili s Hermionou. Veľmi som sa na to tešila, no v ten deň mi priniesla sova niečo, čo som nečakala. Pri raňajkách ku mne zletel veľký hnedý výr a s mohutným zahúkaním nastrčil ku mne nohu. Chvíľu som si myslela, že sa pomýlil a chcela som ho odohnať, ale potom som si všimla, čo nesie. Bol to starý výtlačok Sršňa a z prednej strany ma mňa kričal nápis: PREŽIJE AJ SESTRA HARRYHO POTTERA?

Rýchlo som časopis odviazala a strčila som si ho do tašky. Nechcela som, aby moji priatelia čítali ten článok skôr ako ja. Článok v Sršni je priveľa aj na mňa.

„To bol Sršeň?“ neveriacky na mňa pozrela Hermiona, keď sa výr vzniesol do výšky a zmizol za oknom.

„Nie, to bola sova,“ odvetila som, no po jej vyčítavom pohľade som odpovedala „normálne“, ako ma učil Harry. „Luna mi odporučila jedno staršie číslo. Pravdepodobne skončí hneď v koši.“

Cez obedňajšiu prestávku som sa však vytratila na záchod, zavrela som sa do kabínky a vytiahla som z tašky Sršňa a nalistovala som stranu dvanásť.

Navrchu bola ilustrácia dievčaťa s veľkými očami a strapatými vlasmi. Podľa nadpisu by som to mala byť zrejme ja, no dievča sa veľmi podobalo na Lunu. Ako predlohu asi použili Luninu mamu, alebo inú blízku príbuznú.

PREŽIJE AJ SESTRA HARRYHO POTTERA?

Zbytočný zázrak?

Preletela som pohľadom stránku. Zámer pána Lovegooda sa vydaril, článok bol naozaj rozsiahly. Prečítala som pár slov z prvého odstavca. Bol to dosť nepresný popis udalostí, za akých prišli naši rodičia o život. Potom nasledovalo výrazné: ALE JE TO NAOZAJ TAK?

A ďalšie slová mi len potvrdili, že je to celé len zlepenec nezmyslov. Článok ma vykresľoval ako nechcené dieťa, ktoré mamička sľúbila Voldemortovi a to bol zároveň motív jeho konania v tú noc, keď sa pokúsil vyvraždiť celú moju rodinu, ktorá ma odmietla vydať, ak nesplní nejaké bizarné podmienky. Všetky tvrdenia boli podporené výrokmi, zrejme tej ženy, ktorá stretla pána Lovegooda v dedine. Asi polovici z nich som však nerozumela a vysvetlenia, ktoré Sršeň podával ma ani trochu nepresvedčili. Skryla som časopis opäť do tašky a ponáhľala som sa na obed vymýšľajúc ako naštvem Snapa na najbližšej hodine po škole.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Bóóóže

( Mišina, 23. 10. 2011 18:36)

Je to úplne super som take zachvaty smiechu chytala keď som to čítala až som sa za brucho chytala a slzy mi samojzrejme prúdom tiekly super veta: Ani sa vám nebudem priveľmi čudovať ak ma zaškrtíte medúzou
Ja ťa jednoducho zbóóóžňujem

Re: Bóóóže

(Lilly, 24. 10. 2011 19:01)

:D nebudem sa čudovať, ak mi pri tvojich komentoch narastú krídla!! Už teraz sa levitujem od radosti :) ďakujem! <3

:))

(Niki, 7. 7. 2011 1:44)

píšeš neuveriteľne!!! dávnejšie som našla tento tvoj úžasný blog a hltom som prečítala všetko, čo si napísala... teraz som sa sem vrátila pozrieť a veľmi som sa potešila, že si pridala ďalšie poviedky :).. nestíham sa čudovať a obdivovať ťa... ak ty nebudeš raz spisovateľka bestsellerov, tak ja už fakt nebudem chápať aký je tento svet spravodlivý... proste SKVELÉ!... toľko, koľko som sa smiala pri tejto jednej poviedke som sa nesmiala dávno :D... napínavé, vtipné, úžasne napísané... ako všetky tvoje poviedky :)).. fakt... OBDIV :)

Re: :))

(Lilly, 23. 7. 2011 9:50)

Ďakujem, NIki, veľmi sa teším, že sa ti to páči, musím sa priznať, že táto poviedka mi prirástla k srdcu, takže ma obzvlášť teší, keď ju niekto pochváli :) Ďakujem ešte raz a drž mi palce, nech nejakú tú knihu konečne napíšem!! :)

Re: Re: :))

(Niki, 26. 8. 2011 15:43)

to si píš že budem :)) a... to si píš že napíšeš ;)

:P

(Natália, 14. 2. 2011 12:29)

Milujem tvoje poviedky Lilly :D a hlavne túto xD čítam ju aj na P-I.sk ale nie som zaregistrovaná a tak nemôžem komentovať tvoje geniálne poviedky :D ja len dúfam,že sa Reneé nedá dokopy so Sevom :/ neviem prečo,ale moc ho nemám rada (omnoho radšej mám Jamesa xD a dokonca ma napadlo,že už radšej nech sa dá dokopy s Nevillom :D no vždy vtipné a geniálne...nemám slov xD prajem veľa šťastia pri písaní a budem kukať P-I.sk na nové poviedky xD

Re: :P

(Lilly, 14. 2. 2011 14:49)

ďakujem, že si mi napísala :) je skvelé vedieť, že to niekto číta :) veľmi si ma potešila :*
Oh, dobre, že si toto nenapísala na PI.sk veď tam by ťa zožrali tie Severusove milovníčky :D Ale aj ja mám radšej Jamesa, čo sa týka vzťahu s Lily :) S Nevillom? Tak to mi ani nenapadlo :D uvažovala som nad Dracom, aj keď len chvíľku! :D
Ďakujem za pochvalu! :)

A ak chceš pozvánku na PI.sk, napíš mi. Nejakú tam ešte mám!

Re: :P

(Natália, 14. 2. 2011 20:21)

WoW...nečakala som takú rýchlu odpoveď :P normálne som rozmýšľala či tu ešte chodíš...nemáš začo :D milujem deň keď si začala písať túto poviedku :P máš pravdu ja keď čítam tie komenty na P-I.sk mám dosť :D

no môžeš mi poslať pozvánku budem len rada :* môj e-mail je : xantipa54@azet.sk
Moooc ďakujem :)

Re: Re: :P

(Lilly, 16. 2. 2011 12:10)

:) ale mám za čo a ďakujem ešte raz, poslala som ti to, dúfam, že prišla :)
Nemáš za čo :)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA