Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ešte vždy môžeš... čakať

7. 3. 2011

 

Ráno som sa vyhrabala z postele dosť neskoro. Nemusela som si robiť starosti s prezliekaním. Mala som tu len to, v čom som odišla z Rokfortu. Prútik som si zatočila do vlasov ako čínsku paličku. Nebolo tu totiž nič, čím by som si vlasy zopla. I keď Snapovi by sa možno zišlo skladovať nejaké gumičky a čelenky, no bolo by trúfalé predpokladať, že by mi ich požičal.
Zišla som dole do obývačky. Nikto tam nebol, ale knihy boli na jednej strane odsunuté a odhaľovali ďalšiu miestnosť. Bola to kuchynka len o niečo väčšia od obývačky. Vošla som dnu. Aj tu bolo prázdno. Žeby Snape opustil dom a nechal ma samú? Alebo si to v noci rozmyslela a zdrhol. Pri tej predstave som sa uškrnula.
Úzka kuchynská linka sa krčila pri jednej stene. Oproti bol malý jedálenský stolík s dvomi stoličkami postavenými oproti sebe.
Zrak mi padol na noviny ležiace na stole.
Denný prorok so špeciálnou prílohu. Celú jednou stranu zaberala Dumbledorova fotografia.
„Albus Dumbledore mŕtvy,“ prečítala som si titulok a zatajila som dych. Dumbledore? Nešlo mi to do hlavy. Hoci som toho starého dohadzovača nikdy nemilovala tak ako Snapa, ale aj tak... Staral sa o Harryho a vravelo sa, že Rokfort, môj Rokfort je taký, aký je len vďaka Dumbledorovi. Nikdy som si nepredstavovala, že Dumbledore niekedy zomrie. Keď sa človek dožije stopäťdesiat rokov, mnohí sa začnú domnievať, že je nesmrteľný. Ale možno nie je. Možno je to len Dumbledore.
A potom mi to došlo. Ak je Dumbledore mŕtvy, čo je s Harrym? Boli predsa spolu! Odišli spolu!
Rýchlo som roztvorila noviny. Nezdalo sa však, že by tu spomínali aj ďalšie obete.
Vchodové dvere buchli a v kuchynke sa zjavil Snape.
Pozrela som naňho ponad okraj novín. „Dumbledore je mŕtvy,“ zašepkala som roztrasene.
Hodil na stôl tašku s nákupom. „Neviem, prečo ťa to prekvapuje. Vravel som, že tam boli mŕtvi.“
Sadla som si, poskladala som noviny a odložila ich bokom.
Snape bol na nákup. Normálny bežný nákup v potravinách? A navyše mi tyká. Odkedy si tykáme? Siahla som do tašky a vytiahla konzervu. „Plánujeme tu zostať dlhšie?“
Neodpovedal. Prehodil si na plecia svoj typický dlhý čierny plášť. Chystal sa odísť. „Urob si niečo na obed.“
Takže on s tým neprestane. Fajn. Ale ja jeho hru hrať nebudem. „Kam idete?“
Zablýskal na mňa očami. Uškrnul sa. „Kým sa vrátim, môžeš tu napríklad trochu upratať.“
„Kedy sa vrátite?“ vyzvedala som ďalej odprevádzajúc ho k dverám.
„Nevychádzaj z domu.“
Tento rozhovor nemal hlavu ani pätu.
„Rozprávajte sa so mnou normálne!“
„A nikomu neotváraj.“
Tresol mi dverami pred nosom a odišiel.
Nahnevane som sa vrátila do kuchyne. To tu už človek nemá právo na nič? Ani len vedieť kde je a čo tu robí? Zase ma chytal hnev. Odsunula som tašku s nákupom a rozprestrela som na stole noviny. Dumbledore sa na mňa flegmaticky usmieval z pohyblivej čiernobielej fotografie.
„Samozrejme, tebe je už dobre,“ zavrčala som. Nutne som potrebovala odpovede a keďže moje otázky nepadli u Snapa na úrodnú pôdu, hľadala som ich inde. „Vidíš, čo si spôsobil? To je všetko tvoja vina. Prečo si to zariadil takto? Ja nechcem zhniť v tejto diere! Prečo som si musela vziať Snapa? Nechcela som a... ani on nechcel. Inak by sa predsa takto nesprával! Ale vieš čo? Vieš čo, Dumbledore?! Nie?“ Schmatla som noviny a pokrútila ich do guličky. „Ani ja. Neviem už nič! On mi NIČ nepovie!“
Plánovala som noviny spáliť, aby som sa nemusela pozerať na jeho tvár, no medzi pokrčenými riadkami sa jasne vynímalo známe meno.
„Snape,“ prečítala som nahlas a začala som noviny opäť rozkladať. Prečo mi neprišlo hneď na um, že ten článok mi možno niečo objasní? Bola som asi príliš rozrušená. Vyhladila som ich na stole držiac prst na Snapovom mene, aby som ho nestratila. „Severus Snape sa skrýva na doposiaľ neznámom mieste... ?“
Preletela som pohľadom celý článok. O mne ani zmienky. Ale o minulej noci až priveľa. To Snape ho zabil.
Snape zabil Dumbledora!
Opäť som pozrela na Dumbledorovu fotku na titulke. „Tak,“ uškrnula som sa navonok pobavene, ale vo vnútri som kričala od zúfalstva. „A ty si Snapovi veril. Čo asi spraví so mnou, keď sa nenávidíme navzájom?!“
Zabije ma úplne rovnako. Načo bolo dobré celé to divadlo? Prečo to muselo všetko skončiť takto?
Klesla som na stoličku. Chcela som plakať, ale tie tvrdohlavé slzy odmietali vytrisknúť.
„Prosím, nech sa rozplačem!“ zavrčala som. Po plači by som mala byť uvoľnenejšia a ja som sa chcela uvoľniť. Príroda však bola ku mne príliš krutá. Nedokázala som to. A možno som si po našej svadbe úplne zničila slzné kanáliky. Jediné, čo ma ovládlo bola triaška.
Dumbledore mu veril a je mŕtvy. Ako som mohla byť taká hlúpa a veriť mu tiež?
Pretože mi to sľúbil. Odpovedala som si sama. Uverila som mu predsa len včera v noci. Ja mu verím, pretože spĺňal svoje sľuby.
A teraz ma odvliekol do tejto diery a drží am tu ako ovcu pred obetou.
Drží? Nikto ma tu predsa nedrží. Nie som pripútaná, ani zamknutá. Kedykoľvek môžem odísť.
Čo sa stane, keď odídem? A čo keď ostanem?
Chcela by som bojovať, ale jediný protivník, ktorého som mala bol v mojom vnútri. Mohla by som vyhrať sama nad sebou, ale rovnako aj prehrať. A jediný víťaz by som teda bola zase len ja.
Takto sa nedá uvažovať! Zbláznim sa!
Vstala som. Musím sa niečím zamestnať, inak zase prídem k záverom, ktoré budú tak ďaleko od reality ako Snape od tohto miesta.
Nebudem sa pochovávať za živa. Mŕtva budem naveky. Žiť budem možno už len pár dní.
 
Vrátil sa až neskoro večer. Túlal sa kade sa mu zachcelo, kým ja som sedela v maličkých izbách a premýšľala, čo by som tak mohla urobiť. Nečinnosť ma ubíjala. Zdalo sa mi, že izby nie sú väčšie ako zápalkové škatuľky a stále sa zmenšujú. Čoskoro ma určite rozdrvia ako pasce, ktoré muklovia s obľubou ukazovali v akčných filmoch. Pohyblivé steny hrobiek dávnych faraónov sa v nich rútili oproti sebe a ľudkovia museli nájsť nejaký tajný kód alebo východ, aby sa odtiaľ dostali. Prezrela som celý dom, ale na žiaden posuvný kameň som nenarazila.
Keď vošiel dnu, zavial za ním horúci letný vzduch nasiaknutý zápachom z továrne. V tomto dome platilo, že okná bolo rozumnejšie neotvárať a čím bolo cez obed teplejšie, kým viac som ich pritláčala.
„Ešte si tu?“ spýtal sa, akoby ma tam nečakal.
„Vedeli ste, že tu budem,“ odsekla som.
„Nádej umiera posledná,“ precedil cez zuby. Bol akýsi podráždený.
„Kde ste boli?“ spýtala som sa zvedavo. „Som tu ako vo väzení. Nemohli ste ma vziať so sebou? Človek sa tu môže zblázniť.“
Zhodil si z pliec plášť a prevesil ho cez kreslo. „Niektorí ľudia majú aj iné starosti, ako vysedávať celý deň doma a premýšľať nad svojím ťažkým osudom.“
„Vy ste mi prikázali, aby som nevychádzala z domu!“
„A odkedy si taká na slovo poslušná?“ spýtal sa ironicky.
„Odvtedy, ako ma páli ruka vždy, keď čo i len otvorím okno.“
Nereagoval. Akoby sa ho moja poznámka netýkala. Zašiel do kuchyne a priniesol fľašu vína. Postavil ju na stôl, ale neotvoril.
„Budete sa so mnou konečne normálne rozprávať?“ spýtala som sa, keď si vybral jednu zo stoviek kníh a sadol si. Knihu držal v ruke, ale upreto pozeral na mňa. Vzala som to ako výzvu na kladenie otázok. „Super. Takže kde sme to?“
„V Liverpoole.“ Odvetil prekvapivo pokojne.
„Čo je toto za dom?“
„Nevidíš? Moje letné sídlo.“
Uškrnula som sa. „Naozaj luxusné. Kedy sa vrátime do Rokfortu?“
„Nepovažujem za potrebné vracať sa tam. A čo sa týka tvojho vzdelania, nebudeme nič predstierať. Už len to, že si spravila VČÚ je nevídaný úspech,“ hovoril pomaly, vychutnávajúc každé slovo.
„Nie som hlúpa,“ ohradila som sa. „Chcem sa tam vrátiť. Ja sa musím vrátiť do Rokfortu!“ Podvihol obočie. „Ty musíš? TY nemusíš nič. Môžeš pokojne premýšľať nad svojimi hlúpymi problémami, kým sa o teba ostatní postarajú. To by ti malo vyhovovať. Môžeš donekonečna plakať nad svojím neskutočným trápením, pretože nikto iný tak netrpí ako ty. Úbohá Renée Potterová, všetci ju ochraňujú! Si nevďačné malé decko. Rovnako ako tvoj odvážny otec.“
„Nenavážajte sa do môjho otca!“ siahla som po prútiku a v momente som mu mierila priamo do chladnej odmeranej tváre. „Nie ste od neho lepší. Nemáte právo otierať sa oňho ani jedinou nepeknou myšlienkou! On bol hrdina, kým vy ste vrah!“
Pred nosom sa mi zjavil jeho prútik bol ešte černejší než môj ebenový. Čierny ako jeho duša. Nechcela som ho pustiť k slovu. Nebude sa predo mnou hrať na niečo, čo nie je.
„Chcete ma zabiť? Do toho. Máte v tom predsa prax!“
Stáli sme oproti sebe s natiahnutými prútikmi. Očami sme sa do seba vpíjali a zároveň by sme pohľadmi najradšej jeden druhého zabili.
„Keby som chcel. Už dávno by som to urobil. Ale ak si si nevšimla, ja sa ťa snažím chrániť. Zachraňujem dcéru Jamesa Pottera,“ povedal trpko, pričom posledné slová vypľul, akoby to boli nechutné nadávky.
„Áno, máte tú česť zachraňovať dcéru Jamesa Pottera. Ale nerobíte to kvôli nemu, však? A ani kvôli mne nie. Neurobili by ste to nikdy kvôli Harrymu, ako sa ma o tom snažil presvedčiť Dumbledore...“ hovorila som rýchlo, akoby som sa bála, že ma preruší a ja nebudem schopná pokračovať. Ale necítila som skutočný strach. Už som sa nemala čoho báť. „Máte len dve pohnútky. Chcete mi dokázať, že v manželstve môže byť človek s niekým, koho nemiluje. To sa vám aj podarilo. A príliš sa podobám na mamičku. Nechcete prísť o to málo, čo vám ju môže pripomínať každý deň.“
Na môj úžas ma Snape nezabil. Dokonca ani nezúril. Pozoroval ma chladne, akoby uvažoval nad každým mojim slovom.
Potom trochu sklopil prútik, ale neodložil ho úplne. „Naozaj máš priveľa času na premýšľanie. A ako zvyčajne, opäť si prišla k nesprávnym záverom.“
„A ktorý konkrétne bol nesprávny?“ spýtala som sa vyzývavo. Náhodou by ma to veľmi zaujímalo. Ja som ich všetky považovala za správne.
„Nebudem s tebou o tom diskutovať. Si decko. Ničomu nerozumieš. Nemôžeš rozumieť,“ vytmavil mi to. Zasunul svoj prútik späť do puzdra, čím mi dal jasne najavo, že so mnou skončil.
„Samozrejme, len veľký pán Snape bol obdarený schopnosťou rozumieť,“ zadrapila som sa doňho ironickými slovami, mávnutím prútika som otvorila dvere na schodište a zamierila som do svojej izby.
Ak si naozaj myslel, že som hlúpa a ničomu nerozumiem, musel na niečo zabudnúť. Zabudol, že už nie som René Potterová. Som pani Snapová.
 
Keby mi niekto pred rokom tvrdil, že sa vydám za Snapa a budem s ním bývať v jednom malom hnusom dome, ktorý neopustím niekoľko dní, poslala by som ho k Mungovi, s odporúčaním na šokové terapie. Dnes by sa tie terapie hodili viac mne.
Celé týždne sme neboli schopní ani len na seba pozrieť (v tých výnimočných chvíľach, keď bol Snape doma) a keď už sme sa nebodaj pustili do rozhovoru, vždy to skončilo hádkou a vytasenými prútikmi. Bola to jediná forma komunikácie, ktorú sme boli obaja ochotní podstúpiť. Zvyčajne sme sa hádali kvôli mamičke. Druhá top téma bol Harry, pretože Snape mi zakázal spojiť sa s ním, hoci bolo pravdepodobné, že o mne nič nevie a je z toho poriadne vystresovaný. Potom sme sa hádavali kvôli škole a môjmu domácemu väzeniu. A napokon, keď už nás nič nebavilo, kvôli hlúpostiam ako „prečo ste nechali v dreze špinavý riad, nie som vaša slúžka“ alebo „keď porozvláčaš moje knihy po celom dome, potom ich láskavo vráť na miesto... a ak nie si schopná zapamätať si odkiaľ si ich vzala, napíšem ti k tomu pokyny“ a podobné hlúposti. Áno, bola som natoľko zúfalá, že som občas siahla po knihe a pokúšala sa naozaj čítať.
Viac ako ustavičné hádky však podnecovala Snapovu zúrivosť moja veselosť. Využívala som všetky dostupné prostriedky na to, aby som sa aspoň trochu zabavila a keď už to nebolo možné uskutočňovať osamote, stal sa veľmi vďačným objektom mojich útokov môj manžel.
Objavila som všetky vymoženosti našej malej kuchynky a zo zistením, že varenie nemá ďaleko od prípravy elixírov prišla aj chuť venovať sa príprave jedál. Trávievala som v kuchyni viac času, ako kdekoľvek inde s varechou v ruke, no bez kuchárskej knihy sa zo mňa stávala úplná pohroma. Občas sa môj skutočne nevydarený pokus o omáčku skončil tým, že som musela vyhodiť všetko vrátane hrnca. No inokedy, keď som všetko urobila správne, výsledok mojej práce bol priam excelentný. Keď som dosiahla vyšší stupeň osvietenstva, rozhodla som sa vyskúšať aj pečenie, ale trúba nevydržala už môj prvý pokus. V ten deň som výnimočne vedela kedy sa približne Snape vráti domov a naplánovala som si prípravu tak, aby bol koláč ešte teplý, keď sa dostaví. Nebojte sa, nezačínala som sa meniť na poslušnú manželku. V skutočnosti by som si netrúfla ochutnať ten koláč prvá!
Ako už iste tušíte, všetko dopadlo zle. Práve keď Snape vchádzal do dverí, v trúbe čosi nepríjemne buchlo.
Priskočila som k nej, aby som zistila, čo to bolo, no skôr, ako som stihla nazrieť dnu, dvierka sa preklopili a miestnosť zahalil kúdoľ čierneho štipľavého dymu.
Snažila som sa dostať k oknu, no oči mi tak slzili, že som netušila, kde som.
„Potterová!“ počula som Snapov nahnevaný hlas. „Kde si? Renée! Kde si?!“
Zarinčalo sklo a ja som zacítila čerstvý vzduch.
„V pohode!“ zachripela som. „Nikam som nezdrhla.“
Chytil ma okolo pliec a vyviedol ma cez obývačku hore do izby. „Si v poriadku?“
Takže on to berie zase všetko vážne! Rozbil kvôli tomu okno!
„Nič mi nie je. Bol to len dym!“
Utierala som si slziace oči. Zvládla by som to aj sama. Musel sa hrať na hrdinu a teraz budem zase ja za tú sprostú!
Zažmurkala som zaháňajúc slzy a konečne som uvidela jeho tvár. Bol celkom bledý a vyvedený z rovnováhy.
„To si spôsobila ty?“ zavrčal. Nebola som si istá, či sa mu uľavilo, alebo sa zľakol ešte viac.
„Samozrejme,“ privolila som. „Mal to byť koláč.“
„Koláč,“ zopakoval prekvapene. „Môžem ťa chrániť pred celým svetom a ty nakoniec spáchaš samovraždu koláčom. Ak ťa omrzel život, mala si to povedať skôr, ušetril by som si mnohé problémy.“
„Nerobte drámu,“ prevrátila som oči k stropu. „Keby som sa aj udusila, bolo by vám viac ľúto za tou trúbou.“
„Nepochybne,“ odvetil. „Nemôžem ťa strážiť ešte aj samu pred sebou, tak na to mysli. A čo sa týka toho neporiadku dole. Môžeš si gratulovať. Máš výbornú výhovorku, prečo nevychádzať z domu najbližší mesiac.“
„Nemôžete ma tu držať!“
Naše oči sa stretli v nemom zápase. „Naozaj?“ spýtal sa potichu a uškrnul sa. „Tak choď. Temný pán vie ako sa dá využiť súrodenecká láska. Čaká len na to, kedy ma omrzí žiť s tebou a keby tušil, že ma to omrzelo skôr, než si prekročila prah tohto domu...“
Zase bude hádka. Každý náš rozhovor sa končí hádkou. „Tohto žalára, chceli ste povedať. A čo ste si mysleli, že ma prepadli členovia Fénixovho rádu? Toho sa bojíte? Teraz ste predsa ten zlý. Zabili ste Dumbledora!“
Vyšiel z dverí. Počula som, ako zavrel dvere svojej izby a dom zostal znovu tichý. Naozaj ma to už nebavilo.
Prevliekla som si cez hlavu začmudené tričko, aby som aspoň nesmrdela, keď už nič iné. Na moju naliehanú žiadosť mi Snape zaobstaral oblečenie, aby som nemusela chodiť stále v tom istom. Boli to akési starodávne šaty, ktoré smrdeli zatuchlinou, ale slúžili svojmu účelu. Volala som ich „mojou vznešenou garderóbou“.
 
Prešiel celý júl a dni sa pomaly vliekli augustom, keď som sa v noci strhla zo sna. Na schodoch niečo zreteľne buchlo. Akoby niekto zakopol a zrútil sa. Snape občas prichádzal neskoro v noci, ale vedel sa zakrádať doslova ako duch. Nikdy som nepočula ani len vŕzgajúce schody a tých tam bolo dosť. Siahla som po prútiku a postavila som sa k dverám, aby som mala výhodu prvého prekvapenia. Nič sa však nedialo.
Pomaličky som pootvorila dvere. Niekto za nimi určite dýchal.
Zvrtla som sa okolo zárubne a namierila prútik na votrelca.
Bol to Snape.
Vydýchla som si. „Kde ste zase boli?“
Pozrel na mňa trochu previnilo. „Prepadol sa schod.“
„Nepýtam sa prečo ste ma zobudili práve keď sa mi sníval krásny sen, že som sa dostala z tejto hnilobnej diery a vydala sa za Olivera. Chcem vedieť kde ste boli,“ zopakovala som, kým sa snažil prútikom napraviť, čo pokazil.
„Bol som preč,“ odvetil neurčito ako vždy. Skúsil stúpiť na opravený schod a keď sa neprepadol, vyšiel hore ku mne.
Cez líce sa mu tiahol dlhý škrabanec a zdalo sa mi, že na jeho habite a rukách vidím stopy po krvi. Toto nezahovorí, ani keby bol mnou. Vytiahnem z neho kde bol a čo robil.
„Čo sa stalo?“
„Choďte spať,“ otvoril dvere svojej izby a vošiel dnu.
Zavrel síce za sebou, ale nič mi nebránilo v tom, aby som ho nasledovala. Obe ruky som mala zdravé. Vošla som za ním. Nikdy som ešte v jeho izbe nebola. Nie preto, že by mi to zakázal, to by som už z trucu prehľadala každý kút jeho spálne. Hovorila som si, že tu nevojdem, pretože ma Snapove osobné záležitosti vôbec nezaujímajú. Zdalo sa že je to rovnaká kutica ako moja, ale stála tu manželská posteľ a malá skrinka na veci, ktorú som vzhľadom na vybavenie mojej izby považovala za snobský prežitok. Zvalila som sa na jeho posteľ. Nebola o nič mäkšia, než moja. „Tak koho ste zabili dnes v noci?“
Snape zasvietil lampičku stojacu na skrinke a snažil sa zbaviť krvi na rukách. Už som nepochybovala o tom, že sa odohrala nejaká bitka.
„Ja nikoho,“ povedal pokojne a otočil sa ku mne opierajúc sa o skrinku, takže takmer úplne zaclonil svetlo lampy. „Divooký je mŕtvy a nie som si úplne istý osudom jedného z Weasleyovcov.“
„Ako to myslíte?“
„Myslím to tak, ako som to povedal,“ odsekol. „Potter stihol ujsť do bezpečia a dalo mi poriadne zabrať kým som Temného pána presvečil, že ešte nedozrel čas použiť ťa ako návnadu.“
„Harry opustil Privátnu cestu?“ vyzvedala som. „Ale je v poriadku?“
Uškrnul sa. „Nedisponujem informáciami o jeho zdravotnom stave. Úplne mi stačí, že opatrujem jedno Potterovo decko, nemusím sa starať o obe.“
Rana na líci mu pomaly krvácala, akoby ju zaceľoval jeho chlad. Zrejme si ju neuvedomoval, alebo sa aspoň tváril, že mu neprekáža. Podľa mňa to však bolo nechutné.
„Máte rozseknuté líce,“ upozornila som ho.
„No a čo, ty si mala prevŕtanú ruku,“ pripomenul mi tónom, ktorým hovoril, že pre ranu na líci nie je odo mňa o nič horší.
„Ja za to vami neopovrhujem,“ uistila som ho. „To pre iné veci.“
„Koľká pocta.“
Chvíľu sme na seba iba hľadeli. Potom som vytiahla prútik. „Poďte sem. Aspoň vám to trochu umyjem.“ Vyzvala som ho, posmelená neobvykle pokojným rozhovorom.
„Netreba.“
„To sa vám hovorí, že netreba, vy sa na seba nemusíte pozerať!“ vstala som a namierila prútik na neho tvár. Ani sa nepohol. „Hm. Neviem zaklínadlo.“
Ironicky podvihol obočie. „Prekvapujúce.“
„Chcela som vám pomôcť. Keď sa mi chcete posmievať urobte si to sám,“ zaťala som sa. Prútik som si strčila do nohavíc.
„Veľmi rád.“
„Človek robí čo môže, ale v tomto dome sa milého slova nedočká!“ prehodila som si vlasy cez plece, aby videl, aká som nahnevaná.
Sledoval ten pohyb s rozšírenými očami. Priblížil sa ku mne. Podišiel príliš blízko.
Mala som pocit, že sa ma každú chvíľu dotkne. Odhrnie mi z tváre zvyšné vlasy a pokúsi sa urobiť niečo, čo neskončí dobre.
Sľúbil mi predsa, že si zachová istú vzdialenosť. Trochu ma začala svrbieť ruka. Chcel to urobiť.
„Bežná spoločenská vzdialenosť je jeden až tri metre,“ povedala som nezmeneným hlasom. Samu ma to prekvapilo.
Priblížil sa ešte o kúsok, akoby ho to len vyprovokovalo.
„Tri metre, pane. Nie tri centimetre,“ odtiahla som sa. „A nabudúce, keď sa rozhodnete prísť dokrvavený, nechajte si to pre seba. Ja sa na to naozaj nepotrebujem pozerať.“
Zastal a tak som cúvla dozadu okolo postele, až som narazila na stenu. Povytiahla som svoj prútik pripravená použiť ho. Snape tam však len stál a hľadel na mňa, akoby sa nevedel rozhodnúť, či som naozaj tam, alebo sa mu len zdám.
A vtom mi to došlo. Musela som mu ju niečím pripomenúť. Musel myslieť na mamu. A jediné, čím som sa od nej líšila bol otecko v mojom vnútri. Otec, ktorého nevidel. Ale mohla som mu ho ukázať inak.
„Ružová!“ vyhŕkla som tak nahlas, že som takmer kričala.
Zamračil sa.
„To je tá správna farba, ktorá by vás oživila,“ pokračovala som. „Kúpte si ružové gombíky a ja vám ich prišijem namiesto tých fádnych čiernych!“
Od predstieraného nadšenia som zatlieskala rukami.
„Choďte spať, Potterová,“ zavrčal.
„Zase mi vykáte?“
„CHOĎTE!“
Prebehla som do svojej izby a spokojne som sa natiahla na posteľ. Za oknom pomaly vychádzalo slnko a osvetľovalo zahmlené okolie špinavej rieky. Harry bol v bezpečí a so Snapom sme konečne nadviazali rozhovor bez toho, aby sme po sebe navzájom vrieskali. Kričal len on. Mala som zo seba viac než dobrý pocit a ten mi vydržal ešte niekoľko dní.
Odkedy sme po sebe tak veľmi nevrčali, mávala som skutočne slnečnú náladu.
Myslím, že som si práve pohmkávala, sama pre seba nejakú melódiu, keď sa dvere izby rozleteli. Bolo ráno, ale vedela som, že nemusím vstávať skoro, pretože v tomto dome na mňa práca vždy počkala.
Vošiel Snape. Už nemal ranu na líci. Venoval mi jeden dlhý upretý pohľad. Potom sa uškrnul. „Oblečte sa slušne. Ideme medzi ľudí.“
„VON?“ od nadšenia som vyskočila na rovné nohy. „Ideme von?“
Obliekla som si garderóbu číslo jedna, čiže to, v čom som prišla z Rokfortu, pretože vo všetkom ostatnom by som sa hanbila vyjsť na ulicu - a to už je čo povedať, keďže mi nerobilo problém premávať sa po škole v pyžame, zaplietla som si vrkoč a bežala som dolu, pričom som brala schody po dvoch.
Sloboda! Sloboda! Ideme von! Vybehla som rovno ku dverám a ako natešený psík som čakala, kým sa dostaví Snape, aby ma vzal na prechádzku.
„Môžeme ísť!“ kričala som naňho, pretože sa stále neukazoval a ja som už stepovala hore-dolu od očakávania. Ideme von. Ideme VON. Medzi ľudí!
Kde toľko trčí? Určite to robí naschvál. Kým si pozapína ten nekonečný rad gombíkov na tom svojom úbore, vyšliapem tu dieru!
„Rýchlo, pane! Rýchlo, lebo sa od vzrušenia pocikám!“ vyhrážala som sa so smiechom. „My ideme von! IDEME VON!“
Konečne sa objavil v typickom čiernom oblečení. Keď videl moje vzrušenie, spokojne sa uškrnul. Položil ruku na kľučku a pozrel na mňa. „Neurobíte nič, čo vám výslovne nedovolím.“
„Dobre,“ sľúbila som náhlivo, lačne hľadiac na jeho prsty obopínajúce kov.
„A správajte sa trochu ako človek.“
„Hej.“
Konečne ju stlačil a ja som vybehla ako utrhnutá z reťaze.
Mrholilo. Prebehla som po kamennej ceste medzi domami a dostala som sa na voľné priestranstvo. Snape za mnou rýchlo kráčal, ale nedostihol ma hneď. Vzduch voňal prvým chladom jesene, ale ešte nebol vyslovene studený. Drobučké kvapky ma hladili po tvári. Roztancovala som sa od radosti. Krútila som sa na mieste ako šialená s roztiahnutými rukami a očami doširoka roztvorenými hľadiac do tváre dažďu. Ako som sa niekedy mohla vzdať toho pôžitku ísť von, keď som mala tú možnosť? Zdalo sa mi, že plačem od radosti, ale nebola som si tým istá. Moje slzy zmýval dážď. Zastala som.
Snape stál pri múre jedného z domov ako prízrak, či tieň a ticho ma pozoroval. „Dnes je posledný august.“
Zasmiala som sa. Mala som narodeniny. Toto bol jeho narodeninový darček! „Ďakujem. Ste jediný, kto si na mňa toho roku spomenul,“ zažartovala som.
Dážď zosilnel. Opäť som sa roztancovala.
Priložila som si nad oči dlaň, aby mi dážď nebubnoval po viečkach. Bol už príliš ťažký.
„Ideme?“ spýtal sa Snape, keď mal dojem, že som sa už dosť vybláznila.
„A kam? Nevidíte, že prší?“ spomenula som si, ako sme špásovali s Oliverom v Rokville, keď sme mokli pri Škriekajúcej búde a prvý raz po sto rokoch ma spomienka naňho nebolela. Bola som šťastná ako blcha.
„Povedal som predsa, že ideme medzi ľudí,“ pripomenul mi, podišiel ku mne a hoci sa snažil netváriť nijako, videla som, ako ho moja radosť rozžiarila.  „Nerozštiepte sa.“
Čakala som, že mi povie kam sa odmiestnime, no Snape ani necekol a so slabým puknutím zmizol.
 
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA