Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 9.

18. 9. 2011

 „Neľutuj mŕtvych, ľutuj živých a predovšetkým tých, ktorí žijú bez lásky...“

Prof. Dumbledore

 

A čas neúprosne letel ďalej. Marianne rástla do krásny, Minerva sa venovala svojej práci a Albus sa snažil splniť všetko, čo videl dcére na očiach. Ona bola rodina, ktorú si vždy prial, ona bola sen, ktorý sa mu splnil. Pre Minervu to bolo takmer opačne. S Albusom získala všetko, po čom túžila, no s príchodom Marianny cítila, ako ho stráca. Namýľte sa, milovala ju, nesmierne ju milovala, ale Albusa sa vzdať nechcela. Ani štipky z neho!

Keď Mariannu o niekoľko rokov neskôr zaradil Triediaci klobúk do Chrabromilu a ona začala spávať na dievčenskom internáte, Minerva sa rozhodla, že je čas vrátiť sa do svojho kabinetu. Domnievala sa, že pre Marianne bude lepšie, keď k nej nebude pristupovať ako matka, ale ako profesorka a Albus nenamietal. Pre Marianne to nebol tiež žiaden problém. Bola rada, že jej matka nebude tráviť s otcom viac času, než ona sama. Občas sa správali, akoby skutočne súperili o Albusovu lásku. Chvíle rodinnej pohody rýchlo striedali hádky a spory. Minerva sa nevedela o Albusa podeliť a Marianne jej vlastnícke pudy zdedila, alebo možno odpozorovala?

„Otec, chcem ísť do Šikmej uličky,“ povedala niekedy pár dní pred Vianocami. Dumbledore sedel vo svojej pracovni a keď sa mu zavesila na krk a pobozkala ho na fúzaté líce, v očiach sa mu objavili ohníčky. Za posledné roky veľmi rýchlo ošedivel a ona sa často smiala, že to je kvôli nej. „Teraz, Marianne? Sú Vianoce, mala by si sa venovať svojej mame. Skús zavolať ju.“

Marianne sa k nemu ešte väčšmi pritúlila. Bola už takmer dospelá, čoskoro oslávi svoje sedemnáste narodeniny, ale stále sa pri ňom správala ako oteckovo malé dievčatko. „Chcem jej tam kúpiť darček, oci! Pôjdeme? Však pôjdeme?“ pobozkala ho na líce a Dumbledore privrel oči. Vedela, že to je prvý príznak toho, že takmer vyhrala. „Zajtra ráno. Prosím! Potom budem až do večera pri mame!“

Vzdychol si a pohladil ju po ruke. „Dobre, Marianne, ale nezabudni na svoj sľub, keď sa zajtra vrátime.“

„Ďakujem!“ zvýskla, pobozkala ho na obe líca a poriadne ho vystískala. „Si ten najlepší otec na svete!“

„Teraz už bež,“ zasmial sa. „Čakám návštevu a nemusí to byť vôbec príjemné.“

„Ty to zvládneš,“ povedala presvedčene a rozbehla sa ku dverám. Stisla kľučku, poslala otcovi bozk a  rozbehla sa dolu schodmi. Zajtra vypadne do Šikmej uličky a konečne si kúpi taký istý klobúk so šikmou strieškou ako má Georgia, aj najnovšiu knihu elementárnej transfigurácii, ktorú chcela jej matka na Vianoce. No čo, do Vianoc ju určite prečíta a potom jej ju podaruje! Ešte šťastie, že je taká inteligentná po otcovi. Vlastne mohla byť na seba celkom pyšná. Bola to zrejme najbystrejšia študentka, aká kedy navštevovala Rokfort, bola obľúbená a mala všetko, na čo si zmyslela a napokon sa dalo povedať, že je aj krásna. Neobvykle dlhé hrdzavé vlasy si nechávala rozpustené a veru sa bolo na čo pozerať! Tváričku mala drobnú a trošku hranatú, takže na prvý pohľad pripomínala škriatka alebo elfa, s matkiným chudým dlhým nosom a tmavými korálkovými očami, ktoré sa v jasnom slnečnom svetle leskli nazeleno. A Marianna si všetky svoje prednosti dokonale uvedomovala.

Aj teraz, keď cupitala dole točitým schodiskom vyzerala priam mysticky. Vlasy za ňou poletovali ako zástava a do tváre sa jej nahrnula krv. Na konci schodiska však musela náhle zastať.

„Pardon!“ vyhŕkla, keď takmer narazila do neznámeho muža, no keď mu pozrela do tváre, podvedome cúvla.

Muž bol vysoký a v minulosti mohol byť pekný, ale potom sa mu muselo niečo stať, možno nejaká nepríjemná nehoda, pretože kožu na tvári mal čudne napätú, takže jeho črty sa nedali dobre rozoznať.

„Opatrne,“ povedal a v očiach sa mu zaleskla červeň. „Profesor Dumbledore je vo svojej pracovni?“

„Áno,“ prikývla rýchlo. Už rozumela prečo jej otec povedal, že táto návšteva nemusí byť príjemná.

„A čo ste vlastne vyparatila, že ste sa dostala až pred riaditeľa?“ spytoval sa, snažiac sa o milý otcovský tón, ale z jeho hlasu sálal chlad. Potom mu padol zrak na prefektský odznak na jej uniforme a pery sa mu roztiahli do zvláštneho úsmevu. „Ah, vy ste jednou z nás, vzorných študentov.“

„To som,“ prikývla. „Bola som len za otcom...“

„Za otcom?“ zopakoval so záujmom. „Takže profesor Dumbledore je váš otec?“

„Pokiaľ viem, tak áno,“ hrdo zdvihla hlavu.

„Výborne. Veľmi dobre... prepáčte, uniklo mi vaše meno,“ prižmúril oči, akoby sa snažil naň rozpamätať.

„Pre vás, pane, som slečna Dumbledorová,“ podala mu ruku a hneď to aj oľutovala. Ten pán ju prijal a zdalo sa, že ho to veľmi teší, ale jeho prsty boli studené a kostnaté, akoby sa jej dotýkala mŕtvola. „Lord Voldemort.“

„Lord,“ zopakovala bezvýrazným hlasom a trochu podvihla obočie. „A akého panstva?“

Voldemort sa zasmial studeným, neveselým smiechom. „Čoskoro bude moje panstvo všade, kam sa pozriete, slečna Dumbledorová. A teraz, ak dovolíte,“ obišiel ju a stúpil na schody, ktoré zostali otvorené. „Váš otec ma už očakáva.“

Marianna nespustila z neho oči, kým nezmizol z dohľadu, potom sa pomaly vrátila do klubovne medzi svojich rovesníkov, aby ich opäť ohúrila nejakými novými magickými vedeckými pokusmi, ktorým sa vždy neúnavne venovala. Zvláštneho muža čoskoro pustila z hlavy.

 

V tom roku boli Vianoce obzvlášť biele. Na Rokfort sa zosypala záplava snehu ako obrovská lavína a strechy dostávali poriadne zabrať, aby tú ťarchu udržali.

Minerva vzala svoje darčeky pre Albusa a dcéru a zamierila do riaditeľne, aby sa s oboma, tak ako každý rok, stretli pri malom stromčeku. Neprekvapilo ju, že Marianna tu už bola a veselo sa na niečom s otcom smiali.

„Pozri, mama,“ zasmiala sa Marianna, keď ju zbadala a posadila si na hlavu úplne nový klobúk so zvlnenou strieškou, presne taký, ako si vybrala. „No nie je dokonalý! Taký krásny darček som nikdy v živote nedostala!“

„Je nádherný,“ pripustila Minerva, sledujúc ako jej dcéra tancuje po izbe.

„Poď si sadnúť ku mne, Minie,“ zavolal ju Albus sediaci na diváne, trošku sa posunul a siahol po balíčku pri svojich nohách. „Tento je pre teba.“

„Ďakujem,“ odvetila, nechala ho, aby ju pobozkal na líce a pomaly, pedantne začala darček rozbaľovať. Na kolená jej vykĺzla krásna zamatová šatka a veľká ťažká brošňa vykladaná kamienkami. Pohladila jemný materiál a potešene sa usmiala. Naozaj sa jej to veľmi páčilo. Toľko rokov, a Albus jej ešte nikdy nedal dvakrát taký istý darček. „Ďakujem,“ zašepkala dojato. Vždy vedel, čo ju poteší.

„Marianne, poď si rozbaliť darček!“ zavolal Albus dcéru a ona okamžite pribehla, hoci tušila, čo to bude. Od mamy vždy dostala knihu, ktorú prečítala z jeden večer a hneď sa ju aj naučila naspamäť. Tentoraz však bol balíček akýsi iný - priveľký a priľahký na knihu. Zvedavo strhla baliaci papier.

„Topánky?“ zvýskla.

„Povedala som si, že tento rok knihu nedostaneš a náhodou som zazrela takéto topánky vo výklade. Dúfam, že ti sadnú,“ usmievala sa Minerva.

Marianne si vytiahla pár krásnych lesklých čiernych črievic na vysokom podpätku a opäť zajasala. Tentoraz sa mama naozaj prekonala! „Sú prekrásne! Už teraz ich milujem! Však so mnou pôjdeš zajtra do Londýna, oci? Chcem ich vyskúšať!“

„Nie, Marianne, boli sme tam pred pár dňami, nemôžem ťa stále brať preč zo školy,“ nesúhlasil Albus, načo Minerva súhlasne prikyvovala.

„Ale máme predsa prázdniny!“ namietala. „Však pôjdeme? Oci?!“

„Nevymýšľaj,“ zamračila sa Minerva. „Otec s tebou nepôjde cez celú krajinu len preto, aby si si vyskúšala nové topánky. Sú prázdniny, nemusíš nosiť uniformu, daj si tie topánky a nos ich po hrade koľko chceš.“

„Ale v hrade to nebude žiadna zábava,“ nepáčil sa Marianne matkin návrh a opäť sa otočila k Albusovi. „Oci!“

„No...“                                                                          

„Nech ti ani nenapadne vyhovieť jej vrtochom, Albus!“ upozornila ho Minerva, keď videla ako váha. „Už som ti vravela, že to trochu preháňaš. Nemusí mať hneď všetko na čo si len pomyslí, nech sa trochu naučí čakať.“

„Zajtra to nepôjde, Marianne,“ vľúdne povedal Albus.

„Aaach, to kvôli tebe,“ osopila sa Marianne na matku. „Načo si mi kupovala také topánky, keď sú mi úplne nanič?“

„Takto sa s mamou nerozprávaj,“ upozornil ju Albus prísne a v očiach sa mu nebezpečne zablýskalo.

„Vieš, že je to tak!“ trvala Marianne na svojom. „Nikdy mi nič nedovolí, keby som nemala teba, oci, bola by som ako väzeň! Nikdy nemôžem robiť čo chcem, keď som s mamou.“

„To nie je pravda,“ rozhorčene sa ohradila Minerva. Nikdy svoju dcéru cielene neobmedzovala, len sa ju snažila vyliečiť z toho, ako ju Albus prehnane rozmaznal.

„Musíš pochopiť, že mama k tebe musí pristupovať inak,“ dohováral jej Albus. „Myslel som si, že to už dávno vieš, Marianne, ale vidím, že si na to ešte nedozrela. Mama stále balansuje na tenkej hranici medzi profesorom a rodičom a občas sa môže zdať...“

„Ale mne sa nič nezdá. Je ku mne hrozná, oci! Vôbec ma nemá rada tak ako ty! Nikdy ma nepochváli, nikdy mi nepovie milé slovo, nepočula som, že by...“

„Samozrejme, že ťa mám rada, si predsa moja dcéra!“

„Dosť,“ pokojným, ale pevným hlasom prehovoril Dumbledore a po prvý raz, odkedy si pamätal, sa na Mariannu skutočne hneval. „Ospravedlň sa za svoje slová, Marianne.“

„Povedala som pravdu. Vždy si ma učil, že klamať sa nemá,“ odvetila.

„Bolo to od teba nepekné, Marianne, ospravedlň sa,“ vyzval ju opäť, ale Mariane zanovito mlčala. „Dobre, choď do svojej izby a premýšľaj o tom, čo si spravila. Viem, že si dosť inteligentná na to, aby si našla svoju chybu.“

„Ale oci,“ zastonala.

„Choď,“ zopakoval a Marianne, s novým klobúkom na hlave a s lodičkami v rukách, zamierila ku dverám. Otec ju ešte nikdy nehrešil a nikdy sa na ňu tak nepozeral. Bol skutočne nazlostený, keď ju vyhodil z izby.

„Marianne,“ zastavil ju ešte.

S nádejou sa obzrela. Možno ju zavolá späť a povie, že napokon sa nič nestalo.

„Vtedy pred Vianocami, keď som čakal návštevu...“

„Áno?“

„Stretla si toho muža?“ spýtal sa, pozorne si ju premeriavajúc.

„Nie,“ zaklamala bezočivo.

„Určite?“

„Som obdarená mimoriadnou inteligenciou. Asi by som si nejakého cudzieho chlapa pamätala,“ odvetila a odišla.

Dumbledore zostal ešte chvíľu stáť na mieste.

„Stalo sa niečo, Albus?“ ustarostene sa spýtala Minerva. „Vtedy si sa stretol s Voldemortom?“

„Áno, s Tomom Riddlom,“ upresnil. „Niečo sa mi na ňom nezdalo. Na to, že nedostal to miesto odchádzal až príliš spokojne. Akoby dostal niečo viac, než očakával.“

„Myslíš, že Marianne...?“

„Neviem čo si mám o tom myslieť,“ priznal a zrazu sa na ňu usmial. „Vezmi si kabát, Minie, pôjdeme do Kančej hlavy, Aberforth nás zavolal na pohárik.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Kedy?

(Rose, 1. 10. 2011 21:14)

Kedy bude ďalšia kapitola?

Skvelé

(Rose, 18. 9. 2011 20:12)

Ehm. Teraz neviem kto mi je najviac nesympatický. Asi Marianne. Nejako ju ten chrumkáč rozmaznal, nie? Určitým spôsobom chápem Minervu. Ani ja by som sa nechcela deliť s niekým a tým myslím hocikým o Dumblieho.
A to stým Voldemortom myslíš vážne? Že by ju uniesol a potom by vydieral Pána Chrumkavého? OCH. Rýchlo ďalšiu kapitolu! ;)

Re: Skvelé

(Lilly, 20. 9. 2011 16:59)

jj chrumkáč (čo to trepem?) DUMBLEDORE ju velice rozmaznal :) :D vynahrádza si na nej rodinu, ktorú stratil :( už bude nová, len sa mi teraz nechce :D musíš vydržať!!

Re: Re: Skvelé

(Rose, 22. 9. 2011 19:55)

Ale keď mne sa nechce čakať!! :D

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA