Citrónový drops 8.
Môj mozog občas prekvapí aj mňa samého...
Prof. Albus Dumbledore
Školské lavice sa opäť zaplnili a Minerva sa s hlbokým pocitom ľútosti vrátila do svojho kabinetu. Od začiatku vedela, že to takto nemôže trvať večne, ale napriek tomu v to do poslednej chvíle dúfala. Bol to jeden z tých prípadov, keď srdce predčilo rozum a poplietlo myšlienky.
„Nie je rozumné ťahať náš súkromný život do práce,“ opakovala v ten deň, keď si balila kufre, aby sa presťahovala o pár poschodí nižšie.
„To vôbec nemusíme, Minerva,“ ubezpečoval ju, hľadajúc, čo si ešte zabudla zbaliť. „Ak nechceš, nikto sa nemusí nič dozvedieť.“
Práve si vložila do kufra kôpku kníh, keď sa zarazila. Niečo v tóne jeho hlasu ju prinútilo otočiť sa. „Albus, ja ťa milujem a nehanbím sa za to. Len nechcem aby si študenti zbytočne domýšľali. Takéto vzťahy na pracovisku sa všeobecne pokladajú za trochu neprofesionálne.“
„Veľmi dobre ťa chápem,“ prikývol. „Ale nie každý deň je pracovný, na to nezabúdaj.“
„Alb...“
„Sú dôležitejšie veci ako práca. Ty by si to mala vedieť,“ podotkol, čím jej pripomenul prípad jej otca, ktorý na úkor svojej kariéry obetoval svoju ženu a dieťa.
„Viem,“ odvetila, zaklapla veko kufra a naposledy sa rozhliadla po izbe. „Mám všetko? Habity... knihy... topánky - nechcem aby si mi to nosil cez celý hrad...“
„Zabudla si si to najcennejšie,“ pripomenul sa jej.
„Nezabudla,“ namietla, pobozkala ho na líce a zamierila k dverám. „Nikdy nezabudnem, neboj sa. A ohoľ sa konečne.“
Potom sa život vrátil do starých koľají, akoby sa nič nebolo stalo. Minerve sa zdalo neuveriteľné, že si to nikto nevšimol, nikto sa jej na to spýtal. Keď vošla prvý raz medzi kolegov snažila sa ako najviac mohla, aby na sebe nedala nič spozorovať a bola nesmierne prekvapená, že jej to vyšlo. Čakala ich prekvapené otázky, kradmé pohľady a výrečné poznámky. No zistila, že nikto nič nespozoroval. Do istej miery ju to tešilo, ale na druhej strane ju ich nezáujem o veľký skok v jej živote trochu mrzel.
Čoskoro však mali jej úvahy vystriedať iné, oveľa vážnejšie starosti. Najprv to vyzeralo ako náhoda, potom ju chytilo podozrenie... čo ak predsa? Až napokon, asi v polovici novembra, nabrala istotu. Počkala, kým na hrad padne tma a vykradla sa z kabinetu priamo do riaditeľne. Ako čakala, Albus ešte ani nemyslel na spánok, práve naopak. Keď potichu vošla, stál pri okne a zdalo sa, že je sviežejší než po výdatnom spánku.
„Dobre že ideš, Minie,“ potešil sa, nevšímajúc si jej rumenec, keď ju oslovil tak, ako to robil jej v spoločných chvíľkach. „Niekoho ti chcem predstaviť.“
Takmer sa zľakla. Niekto tu je a on ju nazýva ‚Minie‘? Čo si len o nej pomyslia?! Rýchlo si napravila predok habitu, aby aspoň urobila dobrý prvý dojem. Čo ak to je nejaký Albusov priateľ alebo významný kolega?
Vtedy sa však Albus postavil bokom od okna a doprial jej výhľad na veľkého šarlátovočerveného vtáka sediaceho na okennej parapete. „Tento krásavec sa tu zjavil pred pár minútami a zdá sa, že sa nechystá odletieť.“
„Fénix?“ zalapala po dychu. „Vždy som vedela, že si múdry, Albus, ale až tak?“
„Zdá sa, že potrebuje nového majiteľa a nenašiel vhodnejšieho kandidáta,“ hrdo a spokojne podotkol Dumbledore, pohladil vtáka po drobnom perí na hlave a vzdychol si. Fénix pozoroval Minervu drobnými čiernymi očami. „Ako ho len budem volať? Čo tak Richelieu?“
„Ako ten kardinál?“ spýtala sa prekvapene.
„Ja viem, nemám fantáziu na mená,“ priznal. „Fénix... fénix...“
„Je to len vták, Albus, čo budeš robiť, keď bude treba vybrať meno pre dieťa?“ spýtala sa napoly vážne, napoly žartom.
Dumbledorov škrabkajúci prst na fénixovej hlave zastal. „Nezvykneš takto žartovať.“
Minerva si rezignovane vzdychla. „Dobre, tak teda tie mená vyberiem sama. Ale toho vtáka si pomenuj ty. Ten je výlučne tvoj.“
„Minerva chápem ťa správne...?“ spýtal sa takmer bez dychu, zabudol na fénixa a chytil jej ruky do dlaní. Jediné jej prikývnutie mu stačilo na to, aby sa rozplakal šťastím. Budú mať dieťa. On bude mať dieťa. Po toľkých premárnených rokoch sa mu v priebehu pár mesiacov zmenil život na nepoznanie - zaľúbil sa do svojej Minervy a teraz... dieťa.
„Neplač,“ požiadala ho zlomeným hlasom. Sama si neuvedomujúc, že plače spolu s ním.
„Dieťa,“ zašepkal jej do dlane, ktorú bozkával.
„Áno,“ zasmiala sa.
„Ja budem otcom. Budeme mať dieťa!“ opakoval bez akéhokoľvek hlbšieho zmyslu. Proste si len chcel vychutnať tú vetu naplno. „Budem otcom. Ďakujem, Minie.“
Chcel ju objať, ale opäť raz nevedel ako sa jej má dotknúť, aby jej náhodou neublížil. Keď videla jeho váhanie a rozpaky, priam sa mu hodila okolo krku. „To je v poriadku, Albus, môžeš ma stískať.“
„Čo tak Isabella?“ navrhol zrazu.
„Nie,“ smiala sa Minerva. „Isabella Dumbledorová. To znie otrasne.“
„A Alexander?“
„Nechaj tie mená na mňa, Al,“ požiadala ho a zdalo sa, že jej chce vyhovieť, pretože už žiadne meno nenavrhol. Namiesto toho jej bozkával tvár, pokým ona komentovala: „Máš naozaj nemožné nápady. Predstav si tie iniciálky: ID. To je ako idiot.“
Zasmial sa. „To by sme nechceli.“
„Nie,“ pripustila, keď uvoľnil veľkú sponu, ktorou mala zopnuté vlasy. Vzduch v izbe pomaly rozochvievala jemné melódia. Chvíľku jej trvalo, kým pochopila, že to fénix spieva melancholickú pieseň lásky. „Čo je toto za hlúpu náhodu, že sa my dvaja ľúbime, Albus? Vôbec to nie je rozumné.“
„Prečo si myslíš, že nie je?“ spýtal sa konverzačným tónom. „Máme právo na lásku ako ktokoľvek iný.“
Potichu prijala jeho slová, ale neverila im. Celé sa jej to zdalo príliš krásne a neskutočné na to, aby to bola pravda. Ich šťastie sa predsa muselo niekedy niekde skončiť. Videla to všade okolo seba, vyrastala v presvedčení, že nič netrvá večne. Bála sa, ako hlboko môžu padnúť, keď teraz tak vysoko lietajú. V túto noc však nechala Dumbledora, aby ju naučil snívať. Čakali ju celé roky, počas ktorých verila, že nič nie je nemožné a vyhráva ten, kto sa nebojí pustiť do boja.
Marianne sa prihlásila an svet začiatkom mája. Malá veľmi pekná dievčinka s tmavými očami bila okolo seba pästičkami ešte dlho po tom, ako ju Minerva položila do postieľky vo veľkej Dumbledorovej spálni.
„Marianne Kendra Dumbledorová,“ pošteklil ju Albus po brušku a ona sa veselo zasmiala bezzubými ústočkami. „Si nádherná. Mám pre teba jednej návrh, Minie,“ pozrel sa na Minervu, ktorá si unavene sadla na posteľ. „Doučím za teba tieto dva mesiace, aby si mohla byť s ňou a potom, po cez prázdniny sa rozhodneš, či budeš učiť alebo...“
„Iste že budem učiť,“ vyhlásila. „Ale tento návrh sa mi páči. Zvládol by si tie dva mesiace byť učiteľom aj riaditeľom?“
„Určite to zvládnem,“ sľúbil. Predstava, že jeho dcérka by hneď v prvých mesiacoch mala byť pol dňa bez matky sa mu vôbec nepáčila, no Minerva trvala na tom, že svojej práce sa nevzdá.
„Počula si, Marianne? Budeš mať mamičku celý deň pri sebe,“ usmieval sa a keď ho mocne potiahla za bradu, do očí mu vyhŕkli slzy dojatia a radosti. „Ocko by sa mal oholiť, však? Máš úplnú pravdu, dcérka.“
„Ako sa jej to podarilo za dve minúty? Ja ťa presviedčam celé mesiace!“ hnevala sa Minerva s láskou.
Albus pobozkal dcérku na čelo a pristúpil k posteli. „Je to mocná čarodejnica.“
„To je,“ súhlasila, objala Albusa cez hruď a pritisla sa k nemu.
„Milujem ťa,“ povedal, keď naňho zospodu oprela žiarivé oči.
„Nemusíš mi to stále hovoriť,“ usmiala sa.
„Ak ti to nepoviem, ako to potom budeš vedieť?“
„Stačilo mi, keď si to povedal raz. Ja si to stále pamätám,“ uistila ho.
Zamračene privrel oči. „Občas sa mi zdá, že si až príliš rozumná, Minie. Na tom nie je nič zlé, pripomínať niekomu, že ho milujeme. Práve naopak.“
„Je to trochu hlúpe,“ poznamenala.
„Možno pre teba. Ale nezabudni, že ostatní to počujú radi. Potrebujú to počuť,“ poučil ju.
Usmiala sa ešte žiarivejšie. „Milujem ťa a to sa nikdy nezmení. Nemysli si, že nie, ak ti to nebudem stále opakovať.“
„Ďakujem,“ pobozkali sa. „Ja si to teda budem pamätať.“
Vtom na seba ich dcérka upozornila hlasným krikom. Obaja vedeli, že ešte niekoľko mesiacov potrvá, kým budú mať skutočne pár minút len pre seba.
Čas plynul v Rokforte ako voda, prázdniny rýchlo vystriedali školský rok, Minerva sa vrátila do práce a takmer celá výchova Marianny zostala na Albusovi. Už neposedával za stolom a rýchlo si odvykol vypisovať rozsiahle sovy na Ministerstvo, či nekonečné vedecké štúdie do najrôznejších časopisov. Teraz ho mohli náhodní návštevníci vidieť s dieťaťom na rukách, ako mu predvádza najrôznejšie triky pomocou prútika. Neskôr sa štvornožky naháňali po celej pracovni, pričom bezohľadne prevracali prístroje a stolíky s knihami, ktoré si tu Albus nahonobil, hrali sa na havkov, na skrývačky, na koníka a keď Marianne dostala svoju prvú bábiku, celé hodiny ju opatrovali.
Minerva sa vracala z vyučovania až poobede, opravovala slohové práce a previerky a len občas sa pridala k ich hrám. Vlastne čím bola Marianne staršia, tým menej sa jej matka venovala.
„Na ruky?“ spýtala sa prekvapene, keď k nej Marianne pricupkala, vystrela krásne malé dlane a povedala „Mami! Na juky!“
„Nie si na to trochu priveľká, slečinka? Máš svoje nožičky a vieš ich už perfektne používať. Nevidím dôvod aby som ťa nosila na rukách.“
„Na chvíľku ju pobav, Minie, chýbaš jej,“ upozornil ju Albus.
Minerva odložila brko a posadila si dcérku na kolená. Dlhé hrdzavé vlásky mala strapaté. Albus jej ich nikdy nezapínal, pokiaľ to nebolo vyslovene nutné. „Netvár sa akoby som ju zanedbávala. Vieš, že som len zavalená prácou. Len čo začnú prázdniny, budem jej každé ráno zapletať vrkoče,“ vyhlásila, uhládzajúc jej vlásky do copu. „A ak by ťa zaujímalo, tak ty chýbaš mne, Albus. Marianne si ťa celého ukradla.“
Zasmial sa. „Už to tak bude. Videla si, čo mi nakreslila?“ z vnútorného vrecka svojho plášťa vytiahol poskladaný obrázok niečoho skutočne neurčitého.
Minerva si po pozrela z každej strany. „Je to prekrásne,“ prihovorila sa dcérke. „Aj mne také nakreslíš, Marianne? Si nesmierne šikovné mamino zlatko. Je to krásne!“
Albus sa spokojne usmieval, keď si ju vzal na ruky. „Poď, zlatíčko, ideme spať.“
„Keď zaspí, vráť sa tu, prosím,“ požiadala ho, pobozkala dcérku na dobrú noc a opäť siahal po brku.
Albus súhlasil a keď malá konečne zaspala - uprostred manželskej postele, kde si napriek Minerviným protestom zvykla spávať - vrátil sa do pracovne, sadol si do kresla pri okne a rozopol si vrch habitu, aby sa cítil pohodlnejšie.
Minerva sa usmiala, konečne spratala všetku svoju prácu do zásuvky a prišla k nemu. „Chýbaš mi, Al, celý deň si len s Marianne,“ pokarhala ho a bez ďalších slov ho začala bozkávať. Rukou našla gombíky jeho habitu. „Nezabudol si ešte na mňa?“
„Možno by si sa k nám mohla častejšie pridať. Boli by sme spolu všetci,“ navrhol a akosi sa do jej snahy o vyzliekanie oblečenia nezapájal.
„Nechaj to, Minerva,“ zadržal jej ruky. „Zajtra skoro vstávam, nemá to význam.“
„Kam ideš?“ zarazila sa, pretože o žiadnych jeho plánoch na zajtra nevedela. Kto bude pri malej?
„Sľúbil som Marianne, že sa prejdeme na druhý koniec jazera, aby videla východ slnka spoza hradu. Je to magické,“ povedal.
Minerva podvihla obočie. „Je ešte malá, nebude si to pamätať, môžete ísť hocikedy inokedy.“
„To je celý tvoj prístup: na to je ešte malá, no iné je priveľká,“ vzdychol si. „Je to živý človek, nie bábika. Potrebuje lásku a potrebuje niečo robiť. Ty by si bola asi najradšej keby si len čítala a kreslila, ale ona potrebuje poznávať.“
„Chceš povedať, že ju zanedbávam?“ zamračila sa a nozdry sa jej nebezpečne rozšírili. „Je to moje dieťa, milujem ju najviac na svete, ale to neznamená, že jej budem robiť poskoka. Úplne stačí, že ju rozmaznáva jeden rodič!“
„Ako myslíš,“ odvetil, odsunul ju od seba a vstal. „Dobrú noc.“
„Aj tebe,“ zavrčala. „A nabudúce sa skús trochu venovať aj mne! Stačilo mi, že ma zanedbával otec, nemusíš aj ty!“
Komentáře
Přehled komentářů
Ten Minervin prístup k Marianne sa mi nepáči! A Albus je taký... chrumkavý?! :D Nečakala som že im spravíš dieťa. Ale je to veľmi zaujímavé. Snáď sa im nič nestane. Inak opäť sa skláňam pred tvojimi spisovatelskými schopnosťami. Tak, a rýchlo ďalšiu kapitolu! ;)
Re: Menej skvelé
(Lilly, 15. 9. 2011 14:10)
chrumkavý? :D vážne ti pripadá chrumkavý?? :D :D to som si neuvedomila! :D :D No, vieš, že niečo sa musí stať, inak by to nemalo o čom byť! :* ďakujem, neboj sa, nepochopila som to zle, už som dostala inú zhrozenú kritiku na to, čo som s nimi urobila :x No čo, mne sa to páči, nikto nie je dokonalý! ;)
Re: Re: Menej skvelé
(Rose, 16. 9. 2011 18:08)
Chrumkavý a ešte chrumkavejší. Proste je k sežráni. :D
A kedy sa hodláš dať novú kapitolu? Vieš nejak som sa stala závislou... xD
Re: Re: Re: Menej skvelé
(Lilly, 16. 9. 2011 20:14):D tak fajn vedieť :D čoskoro, zlato, ešte si to musím trochu opraviť :)
Rosebelle
(Ops, 15. 9. 2011 1:01)Prosím, nepochop to zle, ja som myslela ako menej skvelé, na Minervu. Nie na poviedku :)
Menej skvelé
(Rosebelle, 15. 9. 2011 1:00)