Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 7.

10. 9. 2011

 V oddelení záhad je jedna miestnosť, ktorá je stále zamknutá. Je v nej sila úžasnejšia a zároveň strašnejšia, než smrť, než ľudská inteligencia, než prírodné sily.

Prof. Albus Dumbledore

 

Otvorila oči, ale nevzdialila sa priveľmi. Stále cítila jeho dych na svojej tvári. Albus sa pousmial. No ruky mal ustavične spustené vedľa tela, akoby nevedel, ako sa jej má správne dotknúť.

„Čakal som, že vy by ste mi niečo takéto najskôr naznačila slovne,“ habkal prekvapene. Zjavne sa mu niečo podobné nikdy predtým nestalo.

„Niekedy slová nestačia,“ povedala potichu.

„Mohli ste to aspoň skúsiť,“ odvetil rozpačito. V očiach mu tancovali plamienky radosti. „Ja akosi...“

„Strácate reč, profesor,“ podpichla ho.

„Chcel som povedať, že slovám rozumiem akosi lepšie,“ opravil ju a konečne zacítila na chrbte jeho prsty. „Ale tento váš spôsob sa mi veľmi páči, Minerva. Dokonca by som povedal, že v tomto prípade sú slová priam zbytočné.“

Po takomto priznaní sa opäť srdečne zasmiala, nechala ho, nech sa priblíži na dotyk pier a potom trošku uhla hlavou. Vedel o čo jej ide, chcela sa s ním hrať. Robila to už poriadne dlho. Dráždila ho. Objal ju oboma rukami, aby mu viac nemohla ujsť a pobozkal ju na šiju, ktorú zatieňoval jej veľký klobúk. Až potom ju pobozkal na pery, pokým si ona zamotávala chudé prsty do jeho polodlhých ryšavých vlasov.

Keby nepotrebovali dýchať, možno by sa od seba ani nikdy neodlepili, ale nakoniec sa Minerva musela so smiechom odtiahnuť.

„Počkaj...“ zalapala po dychu, no Albus jej nedal veľa času. Venoval sa jej perám ako malý chlapec, keď príde na novú veľmi zaujímavú hru a nedokáže sa od nej odlepiť. „Albus!“ zachichotala sa. Vymklo sa jej to spod kontroly a teraz sa zamotala do vlastnej pasce, ale páčilo sa jej to. Veľmi sa jej páčilo ako sebaisto prevzal iniciatívu.

„Nevyrušuj,“ požiadal ju.

„Ale ja...“ začala a po krátkom prerušení mohla vetu dokončiť: „... musím dýchať!“

Pritúlil sa k nej, ale už ju nebozkával, len si vychutnával jej prítomnosť, vôňu jazmínu a kníh, ktorá z nej sálala a po chvíľke povedal.

„Zajtra nebudem veriť svojim spomienkam,“ zašepkal.

„Tak si urobíme nové,“ povedala, fúkla mu do vlasov a skĺzla rukou k jeho dlani. „Zabudla som si podať žiadosť o ubytovanie počas prázdnin.“

„Skúsim ju urýchlene vybaviť,“ odpovedal, vytiahol jej z puzdra za pásom prútik a jednoduchým mávnutím poslal jej kufre napred do hradu. „Zatiaľ môžeš byť mojím hosťom.“

Prikývla, vykročila k bráne a ani na okamih jej nenapadlo pustiť jeho ruku. Keby tušila, že ju miluje viac ako ona jeho, možno by sa odhodlala spraviť to už dávno. Teraz bol Albus jej všetko. Bol jej milencom, otcom, bratom a učiteľom. Bol celý jej svet a ona bola rozhodnutá nevzdať ho ani na chvíľku a s nikým sa oňho nepodliť.

 

Prevrátila sa na bok a pritiahla si prikrývku ku krku. Toto leto bolo chladné, sychravé a zamračené, ale ju hriala Albusova neustála prítomnosť. Až na dnešné ráno. Neotvorila oči, len naslepo šmátrala po plachte, kým pochopila, že je tu sama. Konečne otvorila oči, aby sa o tom uistila. Kde je? Ešte nikdy jej takto neušiel! Pretočila sa na brucho, podoprela si hlavu lakťami a zažmúrila do slnkom zaliatej spálne. Nebol tu. Pramienky čiernych vlasov jej padali do tváre. Nezniesla pocit, že je strapatá, ale Albus jej povedal, že jej to veľmi pristane. Slastne sa usmiala. Celé tieto dva mesiace boli plné podobných spomienok. Plné Albusa a jeho lichotivých poznámok, ktoré vyslovoval akoby mimochodom v tých najkrajších okamihoch.

Vstala a prehodila si cez plecia župan. Vlasy si nezapla, len trochu uhladila, aby sa cítila príjemne a rozhodla sa ho pohľadať. Nemusela chodiť ďaleko. Sedel vo vysokom kresle vo svojej pracovni, zahĺbený do čerstvého výtlačku Denného Proroka.

„Dobré ráno,“ pozrel na ňu ponad polmesiačikové okuliare a usmial sa.

„Takmer som uverila, že si odišiel,“ pokarhala ho, položila mu ruku na plece nazrela do novín. Nadpisy nesľubovali nič nové, ani zaujímavé.

„Bol som v kuchyni. Za chvíľku nám prinesú horúcu čokoládu,“ prezradil, pobozkal ju na ruku a zložil noviny nabok.

Obaja zbožňovali horúcu čokoládu. Najviac uprostred noci a skoro ráno. Odsunul kreslo a posadil si ju na kolená. „Prepáč, že som ťa nechal samú.“

„Ja sa nebojím strašidiel,“ odvetila so smiechom.

„Viem,“ pobozkal ju na čelo. „Ale čo ak sa bojíš samoty?“

„Takmer by som ťa nazvala hlupáčikom, ale vzhľadom na tvoju prehnanú inteligenciu by to vyznelo smiešne,“ brnkla mu po nose.

Opäť ju pobozkal na čelo ako otec svoje najodľúbenejšie dieťa, pohladil jej dlhé havranie vlasy a natiahol sa po niečo na stôl. „Prišiel ti list.“

Podával jej hrubú obálku. Písmo, ktorým bolo napísané jej meno si nemohla pomýliť. Úhľadné litery veľké ako fazuľky, zatočené presne ako paragrafy, ktoré jej otec denne vypisoval.

„Profesorka Minerva McGonagallová,“ prečítala nahlas chladným hlasom. Najradšej by list hodila priamo do ohňa, no namiesto toho ho šmarila späť na stôl. „Takže už som profesorka? Donedávna som bola nula. Ktovie ktorý z jeho veľmi vplyvných nadriadených ma pred ním pochválil.“

„Nechceš sa to dozvedieť?“ spýtal sa Albus trochu zvedavo. „Dovoľ mi použiť tvoje slová: je to tvoja jediná rodina.“

„Teraz si ty moja jediná rodina,“ povedala, potiahla ho za bradu a dodala: „Ohoľ sa. Neznášam tvoju bradu, Albus.“

„Jedine a ty začneš nosiť rozpustené vlasy,“ namietal. Bol to starý spor a ani jeden z nich sa nechcel podvoliť.

V tej chvíli sa ozvalo zaklopanie na dvere a po Albusovej odpovedi dnu vošiel domáci škriatok s táckou vysoko nad hlavou. „Pán si želať horúcu čokoládu?“ zapišťal, položil podnos s dvoma šálkami na stôl a s hlbokým úklonom sa vzdialil.

„Ďakujeme, Jou,“ povedal Albus, usmial sa na škriatka, no vzápätí sa otočil na Minervu a opäť zvážnel. „Prečítaj si to, Minie.“

Stisla pery a otočila obálku, akoby to bolo niečo nechutné. z druhej strany sa na ňu vyškierala otcova pečať. Sám si ju vymyslel a bol jediný, kto ju požíval. S ironickým odfrknutím ju prudko rozlomila. Potom podala list Albusovi. „Prečítaj mi to.“

„Nechcem sa miešať...“

„Prečítaj mi to,“ zopakovala prísne.

Albus sa zhlboka nadýchol a čítal: „Vážená profesorka McGonagallová...“

„Pche,“ opäť si odfrkla. Čo je toto za oslovenie? Nič upätejšie jej už nevedel napísať? Vlastnej dcére!?

Pod Albusovým tichým spýtavým pohľadom stíchla a tak pokračoval: „Dostalo sa mi tej cti, že som pred páni ministerkou mohol spomenúť náš úzky rodinný zväzok práve vo chvíli, keď sa páni ministerka zmienila o vašej vynikajúcej práci. Určite vás poteší, že predo mnou pochválila vaše profesionálne vedomosti, ktorými pravidelne prispievate do časopisu Transfigurácia a dnešok a rovnako vyjadrila svoju spokojnosť nad vašou pedagogickou činnosťou. Počas nášho rozhovoru vysvitlo, jednou z Vašich študentiek je vnučka pani ministerky a keďže váš predmet, ako sa vyjadrila pani ministerka, priam zbožňuje, ste pre ňu veľkým vzorom. V súvislosti s týmito skutočnosťami som si dovolil navrhnúť profesorovi Dumbledorovi aby ste bola povýšená na post zástupcu riaditeľa a zároveň sa stali vedúcou fakulty, v ktorej ste vyštudovali. Na záver si dovoľujem vyjadriť svoju túžbu aby ste sa mi čo najskôr ozvali. Veľmi rád by som sa s vami opäť stretol. S pozdravom...“

„To je nehoráznosť!“ zúrila Minerva a nozdry sa jej chveli od potláčaného hnevu. „Ako si vôbec dovolil spomenúť, že sme rodina? To je do neba volajúce pokrytectvo! Nech si nemyslí, že sa budem obťažovať napísať mu čo i len riadok... ! Netvár sa akoby ťa to prekvapovalo, Albus! Veľmi dobre vieš, že takého veci neznesiem! Naozaj sa ti opovážil napísať?!“

„Dostal som jednu veľmi stroho formulovanú žiadosť s menami mnohých odborníkov a vplyvných politikov, ktorí sa domnievajú, že si v transfigurácii na skutočne vysokej úrovni,“ pripustil s úsmevom.

„To je... to je... !“ kým hľadala vhodné slová, ktorými by otcovo počínanie opísala dostatočne výstižne, Albus sa len spokojne usmieval a opäť ju hladil po vlasoch. „Ako sa opovážil?!“

„Chcel ti len pomôcť,“ upokojoval ju. „Zjavne je na tvoje úspechy hrdý, takže by si mala byť pokojnejšia.“

„Nebudem pokojnejšia! Nie po tomto!“ namietala. „Však si to nevzal vážne? Sľúb mi, že na to zabudneš, Albus. Nechcem, aby si ma posudzoval podľa toho...“

„Musím priznať, že ten list mi trochu skomplikoval život,“ povedal zamyslene. „Vieš, naozaj som uvažoval nad tým, či by si nechcela byť vedúcou Chrabromilu, pretože profesor Hudson už párkrát naznačil, že je na podobné veci pristarý.“

„Pár rokov to ešte vydrží,“ ohradila sa.

„Dúfam, že teraz neodmietneš každé zvýhodnenie kvôli tomu listu.“

Minerva vstala, pritiahla si župan bližšie k telu a prísne sa na Albusa zamračila. „Neželám si byť akokoľvek zvýhodňovaná, či už kvôli otcovi alebo kvôli tomu, že ma miluješ, Albus! Nikdy sa neopováž prihliadať na takéto veci, keď budeš rozhodovať o budúcnosti školy, rozumieš mi. Vyslovene si to neželám.“

„Naozaj si myslíš, že by som niečo také urobil?“ spýtal sa prekvapene.

„Nie som si istá. Nikdy si nemal niekoho ako mňa a sám hovoríš, že láska ľudí mení,“ odvetila stroho. „Musíš byť rozumný. Aspoň jeden z nás sa musí držať pri zemi. A mal by si to byť ty...“ trochu sa pomrvila, akoby chcela povedať niečo nepríjemné, prehrabla si rukou vlasy a dokončila: „... máš na to vek.“

„Máš pravdu,“ priznal a oči mu zrazu potemneli, akoby mu niečo naozaj vyčítala. „Mohol by som byť tvoj otec.“

Minervino obočie vyskočilo do vlasov a sarkasticky poznamenala: „Naozaj? Čo si mal s mojou matkou?“

Zasmial sa, tiež vstal a chytil jej tvár do dlaní. Chvíľu len skúmal jej mladú, ešte takmer dievčenskú tvár.

„Vieš o tom, že v tomto svetle máš oči takmer dokonalo zelené?“ spýtal sa so všetkou vážnosťou, takže to vyznelo ako veľmi dôležitá informácia.

„Teraz to už viem,“ podotkla prakticky. „Dáme si konečne tú čokoládu, alebo ju necháme úplne vychladnúť?“

Usmial sa, pobozkal ju a keď odpovedal, už ju pomaly posúval preč od stola plného zbytočností. „Necháme ju vychladnúť. Čokoládu môžeme mať hocikedy.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Skvelé

(Rosebelle, 15. 9. 2011 0:53)

Aj ja chcem takého Albusa! :)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA