Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 6.

4. 9. 2011

 Uchopíme moc PRE VÄČŠIE DOBRO.

prof. Albus Dumbledore

 

„Minerva… !“

Obzrela sa, neskrývajúc prekvapenie. „Albus?“

Bol víkend a keďže nemala nič na práci, rozhodla sa navštíviť knižnicu a nájsť odpovede na otázky, ktoré jej každý kládol, v starých výtlačkoch Denného Proroka. Kto bola Dumbledorova rodina a aký bol jeho život predtým, než sa stal uznávaným čarodejníkom? A práve vtedy ju zastihol ako schádza dolu schodmi so znepokojením na tvári a zmätkom v mysli.

„Kedy ste prišli?“ spýtala sa zabúdajúc na to, čo chcela urobiť.

Zložil si  pliec cestovný plášť akoby sa vrátil domov po dlhom dni a nakukol cez pootvorené dvere do Veľkej siene. Niekoľko študentov sa tu učilo, no nikto mu nevenoval pozornosť.

„Práve teraz,“ usmial sa. „Nebude vás obťažovať, ak ma odprevadíte do kancelárie?“

„Naopak. Mám mnoho otázok, a neopustím vás, kým mi nedáte odpovede,“ oznámila mu tónom, ktorý nepripúšťal žiadne diskusie. „Podarilo sa? V novinách nič nepísali!“

„Zrejme sa dostanem do Večerného Proroka,“ odvetil. „Nájsť ho bolo ťažšie, než som predpokladal. Dokonca by som povedal, že keby naozaj chcel, nikdy by som ho nevypátral. Na jeho smolu sa však ukázal.“

„Zabili ste ho?“

„Nie. Je v Nurmengarde. Bez pomoci a bez prútika.“ Ako na dôkaz vytiahol dlhý tenký prútik z bledého dreva a podržal ho na svetle. „Je to veľmi vzácny kúsok.“

Minerva však jeho nadšenie nezdieľala. „Snáď si ho nemienite nechať. Prútik, ktorý zničil toľko ľudských životov!“

„Práve preto by som si ho mal nechať,“ usmial sa znova ho skryl. „Je to mocný prútik. V nesprávnych rukách veľmi nebezpečný.“

Minerva sa stále tvárila nesúhlasne, ale keď za sebou zatvorili dvere riaditeľne, nový Dumbledorov prútik jej úplne vyšumel z hlavy. Počkala, kým si Dumbledore zložil veci a usadil sa do hlbokého riaditeľského kresla. Dopriala mu možnosť, aby si na chvíľku vydýchol, pretože tušila, že tento rozhovor mu dá poriadne zabrať.

Potom si bez vyzvania sadla na stoličku oproti nemu. „Nechcem byť neslušná, Albus, udalosti posledných dní boli pre vás určite veľmi dôležité a zaujímavé a neskôr si istotne rada vypočujem, čo sa udialo, ale mám tu naliehavejšie otázky!“

„Počúvam,“ povedal Dumbledore a naozaj sa tváril, akoby to, čo ju trápi bola jediná vec, pre ktorú sa oplatí sedieť v tejto kancelárii. „Pýtajte sa, Minerva.“

„Viete, nebude to vôbec príjemné ani pre vás, ani pre mňa, ale chcem to počuť radšej od vás ako by som si mala vypočuť prekrútenú verziu z  úst niektorých mojich kolegov...“ (Dumbledore sa pousmial. Veľmi dobre vedel na koho profesorka McGonagallová naráža.) „... alebo môjho otca,“ dodala a pokračovala. „Povedzte mi o vašej rodine. Počula som narážky na prostredie, z ktorého pochádzate.“

Dumbledore sa naklonil v kresle dopredu. Veselé ohníčky z jeho očí zmizli. Namiesto nich sa v jasnomodrých studničkách zračilo niečo podobné obavám. „Niektoré veci patria minulosti a mali by tam zostať.“

V kancelárii zavládlo na moment nepríjemné ticho. Pevne stisnuté pery mladej profesorky sa náhle s tichým cmuknutím roztvorili. „Ale no tak, Albus. Veľmi dobre poznáte pomery, ktoré vládli v mojej rodine, nič, čo mi poviete ma nemôže prekvapiť. Vaša rodina môže byť len veľmi ťažko horšia od tej mojej.“

„Moja rodina bola úžasná,“ vyhlásil zrazu Dumbledore s takým zápalom, až sa Minerva prekvapene mykla. „To ja som bol ten hlupák. Vy ste sa snažili byť súčasťou rodiny, snažili ste sa pomôcť chorej matke, ale u nás to bolo naopak. Moja matka potrebovala moju pomoc, ale ja som sa jej obracal chrbtom.“

„Ale čo to znamená?“ spýtala sa šokovane, pretože si nedokázala predstaviť Dumbledora ako sa  nečinne prizerá na niekoho, komu môže pomôcť. Najmä ak je to niekto, kto mu je taký blízky ako matka.

„Možno ste počula niečo o mojom otcovi...?“

„Nie. Neviem nič.“

Dumbledore si vzdychol. „Dobre teda. Poviem vám, čo možno najviac. Všetko začalo, keď sa môj otec dostal do Azkabanu, pretože napadol dvoch muklov. Áno, Minerva, dobre ste počuli, aj keď, musím poznamenať, že vášmu údivu sa nečudujem! Takže, môj otec, inak veľmi dobrý človek, sa viac nemohol starať o svoju rodinu a ja, ako najstarší syn som mal byť oporou matke, ktorá sa sama starala o moju chorú sestru. Nemusel som pracovať. Náš trezor v Gringottbanke bol dostatočne zaplnený rodinným dedičstvom. Mal som len pomáhať a starať sa a napriek tomu som zlyhal tak veľmi ako sa len dá.“

„Boli ste len chlapec...“

„Na prahu dospelosti, prehnane ambiciózny a veľmi sebecký,“ nenechal ju Dumbledore dohovoriť. „Ani po skončení školy som neplánoval pomáhať doma, hoci ku všetkým ťažkostiam sa pridali výčiny môjho brata. Napokon až smrť matky a sestry ma prinútili zosadnúť na zem. Až keď som ich stratil obe... Pochopil som, čo som mal vedieť už dávno.“

Minerva, ktorá až doposiaľ naňho uprene hľadela, odvrátila pohľad a Albus by odprisahal, že počul, ako si potichu utrápene vzdychla. „Takže to je tá zvláštna a pochybná rodina? Otec kriminálnik, chorá sestra a váš brat, pokiaľ viem, mal isté nepríjemnosti s ministerstvom kvôli pokusoch na živých tvoroch... ?“

„Áno, Aberforth sa snažil vylepšiť kozu,“ zhovievavo sa pousmial Dumbledore a zrazu, pri zmienke o jeho bratovi, sa mu tvár rozjasnila. V očiach mu zaihrali svetielka a celý sa rozžiaril, akoby ho osvietili príjemné lúče jarného slnka. „Mal by som ho navštíviť. Už som ho dávno nevidel. Bol taký dobrý, že mi všetko odpustil...“

„To by ste mali, je to vaša jediná rodina,“ pripustila Minerva a na perách sa jej zjavil úsmev, taký srdečný, ako u nej Albus už dávno nevidel. „Vážim si, že ste mi to všetko povedali. Mala som pravdu, vaša rodina nie je o nič horšia než moja. Nechám vás, určite si potrebujete oddýchnuť po tom súboji a cestovaní.“

„Ďakujem,“ povedal a v očiach sa mu leskli slzy. „Bez vás by som bol len tieň.“

„Zase to nepreháňajte,“ opäť sa usmiala a v očiach jej zaihrali plamienky. Potom so všetkou dôstojnosťou odišla.

 

Najlepšia správa, akú mohla Minerva dostať, ju zastihla pár dní pred koncom školského roka. Profesor OPČM sa rozhodol, že nebude tvrdnúť v škole, keď si môže užívať život niekde, kde je väčšia zábava a dal výpoveď. Dumbledore ani veľmi neprotestoval. Naopak, dal si predsavzatie postupovať pri výbere profesorov obozretnejšie ako jeho predchodca a okamžite napísal list s ponukou jednému zo starších kolegov, ktorý sa tešil vo svojom obore veľkým úspechom. Jediné, čoho sa pri jeho prijatí do zamestnania obával bola dĺžka jeho života, ktorá sa s každým dňom priam viditeľne skracovala. To však Minervu trápilo najmenej. už žiadne hlúpe narážky, žiadne pozvania na rande a žiadne studené vojny. Teraz bola v Rokforte obklopená ľuďmi, ktorí si ju vážili a mali ju radi takú, aká je. Prvý júl, keď sa hrad vyprázdnil a ona si zbalila to, čo bude nasledujúce dva mesiace nevyhnutne potrebovať, prišiel akosi prirýchlo. Vôbec sa jej nechcelo opustiť školu!

„Kde vlastne bývate, Minerva?“ vyzvedal profesor Slughorne, keď spolu kráčali cez školský areál, aby sa za hranicami odmiestnili.

„Neďaleko Londýna,“ odvetila, levitujúc vedľa seba ťažké kufre. Opäť bola dokonale upravená, tentoraz s klobúkom so širokou strieškou, ktorý ju chránil pred slnkom. „Kúpila som si podkrovný byt v jednej takmer výlučne čarodejníckej uličke.“

Slughorne sa zasmial. „Nikdy sa neprestaneme zgrupovať. Sme už raz takí, vrana k vrane sadá.“

„Je to veľmi milé miesto, ale len v Rokforte sa cítim naozaj ako doma,“ priznala a aby sa pred dlhými prázdninami naposledy rozlúčila s hradom, obzrela sa.

Namiesto mohutných hradieb jej však do očí udrelo niečo iné. Na schodoch pred hlavnou bránou stál muž v dlhom bledomodrom plášti, ktorý sa vlnil vo vetre a pozeral na nich, ako kráčajú smerom k Rokvilu.

„Toto premiestňovenie,“ komentoval zatiaľ Slughone, nevšímajúc si, ako spomalila. „Nikdy som to nemal rád, nabudúce sa určite rozštiepim! Asi by som s tým mal prestať kým je čas...“

Ona však jeho slová nevnímala. Albus vyšiel z hradu a pozeral sa ako odchádza. To pre ňu znamenalo všetko na svete. Na moment zaváhala a zastala.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa Slughorne, keď si uvedomil, že už nie je po jeho boku.

„Niečo som si zabudla,“ odvetila. „Nečakajte ma, asi sa zdržím. Príjemné prázdniny, Horace.“

„Dobre,“ odvetil prekvapene, keďže prudko vykročila späť ku škole a kufre poslušne leteli za ňou.

Keď Albus videl, ako sa vracia, neubránil sa úsmevu, zišiel dole schodmi a pomaly jej kráčal oproti. „Zabudli ste si niečo, moja milá profesorka?“ spýtal sa, keď bola pár metrov od neho.

„Áno,“ odvetila a jej tmavé oči sa v dennom svetle nádherne trblietali. „Zabudla som si to najcennejšie.“

Nechala kufre dopadnúť na zem a prvý raz, odkedy ju Albus poznal - a poznal ju takmer celý jej život, sa skutočne šťastne zasmiala, chytila ho za predok habitu a pritiahla k sebe. Skôr, než stačil namietať sa jej zvyčajne striktne zovreté pery priblížili k jeho tvári a pobozkala ho.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Skvelé

(Rosebelle, 5. 9. 2011 16:47)

Mňa už nebaví písať o tom, ako úžasne píšeš. Čo keby si niekedy napísala nejaký brak? Potom by som mohla byť v komentovaní originálnejšia. Ale takto? Stále píšem skvelé.(Všímaš moju úžasne velkú slovnú zásobu? :D :D :D ) No ku kapitole. Skvelé. :D :D To bolo úplne krásne že "zabudla som si to najcennejšie", och fakt skvelé :D Snád to už bude viacej romantiky. :) A pohni s ďalšou kapitolou! ;))

Re: Skvelé

(Lilly, 5. 9. 2011 19:22)

no, pokiaľ to slovo 'skvelé' vystihuje, tak mi to stačí :D (poznám jedného chalana, ktorý mi ku každej jednej poviedke napíše presne tú istú vetu! :D ) Ďakujem za pochvalu a romantika bude aj so všetkým, čo k nej patrí :) pohýnam, neboj, aj dnes som s ňou hýbala :D

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA