Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 5.

3. 9. 2011

 Rozdiel medzi pravdou a lžami, odvahou a zbabelosťou, skrátka rozdiel, ktorý vy (a vaša sestra) nechápete.

prof. Minerva McGonagallová

 

Minerva bola nútená vypočuť si ešte mnohé ponosy na svoj štýl vyučovania. Odvyknúť si od Dumbledora a jeho úžasnej osobnosti nebolo pre študentov ľahké, no podarilo sa im s tým zmieriť a po ďalších riaditeľových vylepšeniach sa úprimne radovali zo zmeny vedenia školy.

Zdalo sa, že všetko nabehlo do správnych koľají a Rokfort sa zmieril so zmenami. Dumbledore sa neustále vypytoval na pokroky svojich žiakov a Minervinu spokojnosť. Popri všetkých svojich problémoch s vedením školy a odpovedaním na neustále záplavy sov z ministerstva mágie si každý večer našiel čas na dlhý rozhovor so svojou mladučkou kolegyňou. Vždy so záujmom počúval jej názory na súčasný výskum a experimenty o ktorých informoval časopis Transfigurácia a dnešok.

V ten večer však odišla – Albus mal dôležité stretnutie s niekým z Ministerstva – skôr než zvyčajne. Za oknami ešte nezapadlo slnko a predlžujúci sa deň odmietal uvoľniť posledné prsty, aby padol za hory.

„Dnes máte voľno, Minerva?“ zasmial sa profesor Christinson, oprel sa plecom o stenu.

Minerve pripomínal tých typických školských fešákov, ktorí si myslia, že môžu všetko a nijako jej nešlo do hlavy, že tohto fešáčika zamestnal profesor Dippet, ktorý si dal veľmi záležať na výbere profesorov.

„Ja som voľná každý večer,“ odvetila chladne.

Od starších kolegýň počula o jeho „casanovovskom syndróme“ a pochopila to aj z pohľadov študentiek, keď mladý profesor prechádzal chodbou.

„Ale tento ste – povedzme – voľnejšia než zvyčajne,“ zaškerila sa od ucha k uchu. „Škoda, že práve dnes večer musím ísť do Rokvilu a nemôžem vám vynahradiť stratenú spoločnosť.“

Minerva podvihla obočie. „Dúfam, že sa tam stretnete s niekým, kto ocení vašu spoločnosť viac ako ja.“

Opäť sa zasmial. Sebavedomie mu nechýbalo. „Aký odmeraný postoj! Nebojte sa, čoskoro si nájdem čas aj na vás, Minerva. Zatiaľ, dovidenia.“

Minerva vchádzala do svojho kabinetu taká zhnusená a pobúrená, že si ani nevšimla Zloducha ticho poletujúceho nad jej hlavou, až keď sa sklonil k jej uchu a hlasno zaškriekal. Od ľaku sa mykla. Siahla po prútiku, no keď zistila, že je to len Zloduch, ktorý teraz lietal hore – dolu po chodbe a škrekľavo sa smial, uľavilo sa jej.

„Scivilizuj sa trochu, Zloduch!“

                                              

Čo sadlo Christinsonovi na nos bolo hotovou záhadou, no jeho neprestajné náznaky hovoriace o Minervinej „inej stránke osobnosti“ ju už pred Veľkou nocou poriadne rozčuľovali.

„Nie som si celkom istý pohnútkami, ktoré viedli profesora Dippeta k tomu, aby ponúkol miesto profesora práve Simonovi,“ priznal Dumbledore, keď sa Minerva ponosovala na jeho správanie. „Pokiaľ sa nájde niekto schopnejší, budúci školský rok sa s naším mladým kolegom rozlúčime. Ale určite ste ma nepoctili svojou prítomnosťou len kvôli profesorovi Christinsonovi?“

„Máte pravdu,“ súhlasila Minerva a zrazu vyzerala ustarostene. „Nemohla som si nevšimnúť vašu nečinnosť, čo sa týka mága Grindelwalda. Veľa sa o tom hovorí, Albus, prečo nekonáte? Začínajú kolovať chýry, že - považujem to, samozrejme, za úplný nezmysel - vraj sa ho obávate. Vraj sa mu nechcete postaviť.“

„Všetci máme z niečoho strach, Minerva. A ja som len obyčajný človek, prečo pokladáte za nezmysel, že by som mal mať strach?“

Minerva si sadla na stoličku oproti riaditeľovi, zadívala sa mu do očí a trochu sa k nemu naklonila, akoby mu chcela povedať niečo prísne dôverné. „Poznám vás pridobre na to, aby som uverila vášmu strachu z Grindelwalda. Uisťujem vás, pán riaditeľ, som si vedomá, že ste človek ako každý iný, ale na rozdiel od ostatných, máte na viac. Nebojíte sa ho, a ja som si istá, že vám nie sú ľahostajné jeho činy, tak prečo mu v nich nezabránite, kým je čas?“

„Prečo si myslíte, že to zvládnem lepšie, ako niekto iný? Čo ak sú tu isté skutočnosti, ktoré ma stavajú do ešte horšej pozície ako kohokoľvek, kto by sa mu postavil namiesto mňa?“ spýtal sa takmer šeptom.

„Teraz nie je čas na výhovorky, Albus! Kedysi ste ma naučili, že to, čo sa môže zdať ako chyba možno jedného dňa nadobudne podobu výhody. Ukážte mi, ako ste to mysleli. Neviem, aké máte argumenty, aby ste sa mu nemuseli postaviť, ale snáď stoja za vašu doterajšiu nečinnosť,“ hovorila rýchlo a prudko, takže ju nemohol nepočúvať, aj ak bol myšlienkami inde. Dumbledore sa pousmial, no skôr, než stihol prehovoriť, Minerva vstala. „Nechcem počuť vaše dôvody, sám najlepšie viete či vyvážia tie desiatky ľudských životov, ktoré Grindelwald denne ničí.“

„Ste naozaj neobyčajná, Minerva,“ bola jeho odpoveď, keď sa profesorka pobrala na odchod.

Premýšľajúc nad svojou neobyčajnosťou v Dumbledorových očiach a riaditeľovom neochotnom správaní sa voči úbožiakom, ktorí sú Grindelwaldovi nepohodlní zamierila do Veľkej siene kde sa už začala večera.

Neprešla ešte ani pol hodina, keď sa pomedzi dlhé fakultné stoly priblížil Dumbledore v cestovnom plášti a sadol si na zvyčajné miesto, aby sa pred cestou navečeral.

„Niekam cestujete, pán riaditeľ?“ spýtala sa profesorka Sproutová prekvapene. Profesor Slughorne, ktorý zastával funkciu zástupcu riaditeľa prekvapene zdvihol hlavu od svojej porcie kurčaťa.

„Áno, na pár dní prenechávam školu do vašich rúk, Horace,“ potvrdil Dumbledore.

Slughorne sa zvedavo naklonil k nemu. „Nechali ste sa presvedčiť, aby ste vyzvali na súboj Grindelwalda?“

„Presne tak,“ odvetil a Minerva, ktorá sa pridala k profesorom, neskrývane počúvajúcim Dumbledorove slová sa pousmiala. Podarilo sa jej to, v čom mnohí predtým zlyhali.

„Komu sa podarilo presvedčiť vás?“ zasmial sa Slughorne. „Prišla snáď ďalšia sova z ministerstva?“

Dumbledore sa usmieval, ale jeho pohľad nezaletel k Minerve, keď povedal: „Presvedčil ma hlas, ktorý bol silnejší ako môj.“

Slughorne sa opäť zasmial. „Načo toľká tajomnosť, Albus? Ako dlho počítate, že sa zdržíte?“

„Povedzme týždeň,“ nadhodil, akoby tipoval v lotérii. Hoci jedlo na jeho tanieri bolo úhľadne poukladané tak, ako vždy, no nejedol. Bol príliš nervózny pred tým, čo ho čakalo. Mal sa postaviť proti niekomu, koho sa bál, nie preto, čo by mu mohol urobiť... ale preto, čo už spravil. A Minerva mu tak verila, že ho presvedčila o vlastnej výnimočnosti. Neuvedomil si to hneď, až teraz, keď konečne na chvíľku vypol a po rozume mu nebehal Grindelwald s bazovým prútikom, ktorý údajne vlastnil, prichádzal celej veci na koreň. Neprehovorila ho tým, čo hovorila, ale tým, čím bola. Jediná žena, ktorá v ňom videla viac, než dokonalého profesora, ktorého treba obdivovať vo všetkých ohľadoch. Toto brala ako samozrejmosť a možno vďaka tomu mohla nazrieť za jeho polmesiačikové okuliare a uvidieť obyčajného človeka rovnakého, ako všetci ostatní. A on vedel, že len vďaka tomu bude schopný urobiť, o čo prosili davy, ale vybojovala to ona.

Zdvihol čašu s červeným vínom a zakrývajúc spokojný úsmev, sa napil. Zvládne to.

 

Minerva čakala napäto, akoby od toho závisel jej život, ale správy neprichádzali. Nadarmo prelistovala všetky noviny, ktoré jej prišli pod ruku, zbytočne sa pýtala profesora Slughorna, či riaditeľ nenapísal list, úplne bezvýsledne ladila staré rozhegané rádio, po Albusovi Dumbledorovi akoby sa na dva týždne zľahla zem.

Jej nervozitu a neustále vyhľadávanie informácií si začali všímať aj iní kolegovia, ale jediný, kto na to musel opäť upozorniť bol profesor Christinson s vehementným úškrnom. Zjavne ho opäť veľmi trápilo, že Minerva, hoci bola jeho najmladšou kolegyňou, neprejavila nijaký záujem o jeho osobu.

Počkal si ju pred jej kabinetom, aby ju odprevadil na raňajky. Keď videla jeho tvár, hneď ako vyšla z kabinetu, nálada jej klesla na minimum.

„Dobré ránko, Minerva!“ zaškeril sa podávajúc jej noviny. „Dnešný Prorok. Ale nič o Dumbledorovi tu nie je, nemusíte sa unúvať čítaním.“

„Ďakujem,“ odvetila stroho, ale noviny si napriek tomu požičala. „Potrebujete niečo?“

„Em, nie,“ škeril sa stále rovnako.

„Tak potom mi vysvetlite , čo vás ku mne privádza?“ spýtala sa vykročiac k Veľkej sieni.

„Všimol som si ako neomylne obdivujete nášho riaditeľa,“ povedal. „A tak som si povedal - nebudeme sa klaňať falošným modlám. Mali by ste o ňom vedieť pravdu.“

Opäť zastali, aby mohla doňho zabodnúť drobné korálkové oči. Už ju unavovalo počúvať narážky. Nech sa to dozvie raz a navždy. „Tak. Do toho.“

Profesor Christinson sa spokojne poobzeral. „Myslíte si, že je bezchybný, ale spýtajte sa jeho brata prečo mu zlomil nos po smrti matky. Myslíte si, že pochádza z dobrej rodiny a múdrosť k nemu jednoducho patrí, ale zistite si, prečo jeho otec zomrel v Azkabane a kto bola jeho sestra...“

„Domnievala som sa, že mi chcete povedať odpovede, nie otázky,“ zadrapila sa doňho s pochybovačným výrazom na tvári. „A neopovážte sa vyslovovať lži o tom, čo si myslím. Asi to viem najlepšie ja sama.“

Zamračil sa.

„Ak to je všetko, čo ste mi chceli povedať...“

„Nie.“

Posledná kvapka trpezlivosti padla a pohár pretiekol. „Poviem vám to inak,“ prísne strohým hlasom sa naňho osopila ako dravý vták, ktorému ohrozujú vtáčatká. „Vôbec ma nezaujímajú vaše hlúpe klamstvá a ak sa ešte niekedy opovážite obťažovať ma, budem nútená podať na vás sťažnosť riaditeľovi. Tak je to všetko, alebo nie?“

„Áno,“ zavrčal rozčúlene. „V tom prípade je to všetko.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA