Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 3.

31. 8. 2011

 Od tejto chvíle opustíme pevné základy faktov a poputujeme spolu cez temné močiare spomienok.

prof. Albus Dumbledore

 

Prešlo mnoho zím a rovnako veľa liet. Dom rodiny McGonagallovcov stál v majestátnej nádhere. Z okna hľadieval ten istý prísny starý pán, ako pred rokmi. Záhrada bola rovnako stroho zariadená, ba zdala sa ešte menej prítulná, pretože okolo múrov viac nerástli rozvoniavajúce ruže, ktoré mala pani McGonagallová kedysi tak rada. Aj vnútro domu bolo chladné. Hoci sa využívali sotva štyri miestnosti, ktoré potreboval pán McGonagall ku každodenným činnostiam, domáci škriatok udržiaval v priam nemocničnom poriadku všetky priestranné izby.

A napokon sa zmenila ešte jedna vec. Hoci na posledného obyvateľa domu nemala táto udalosť veľký vplyv, bolo priam badateľné, že už pár dní sa z izby na prízemí neozýval žiaden zvuk. Pani McGonagallová prešla cez most večnosti v jedno chladné septembrové ráno. Jej manžel, ako zvyčajne, už  sedel vo svojej kancelárii a pripravoval nový návrh Zákona o utajení, pričom sa snažil presadiť prísnejšie pravidlá, keď domáci škritok so sklonenou hlavou vkročil dnu a oznámil mu tú nemilú skutočnosť.

Pán McGonagall zastrčil brko do atramentu a zamračil sa na škriatka. „O ktorej zomrela?“ Bola jeho jediná otázka.

„Byť šesť hodín desať, keď to Nony zistiť,“ odvetil škriatok so slzami na krajíčku.

„Zariaď všetko potrebné. Pohreb bude...“ nazrel do svojho diára a opäť sa zamračil. „O tri dni. Zariaď to. Choď.“

Odvtedy v dome panuje pokojnejšia atmosféra. Krik pani McGonagallovej nikoho nevyrušuje, neznervózňuje pána McGonagalla pri výkone povinností. Domáci škriatok nemusí dbať na presné dávkovanie liekov, nemusí viac bojovať s neodvratnou smrťou.

 

Slnko bolo vysoko, keď Minerva vošla do studenej predsiene. O pol hodiny sa má začať pohreb a jej otec určite ešte stále sedí nad zákonmi. V hale sa zdržiavalo pár hostí, rodinných známych a otcových spolupracovníkov, ktorí prišli vyjadriť úprimnú sústrasť kamennej soche a odprevadiť mŕtvu na jej poslednej ceste.

V skupinkách to potichučky zašumelo. Nízky muž s havraními vlasmi a nosom červeným ako reďkovka dopil štvrť poháru whiskey na jeden hlt a vyvali na ňu oči ako na zjavenie.

Vzápätí sa roztrhlo vrece so súcitným „úprimnú sústrasť...“ , „... bola to dobrá žena...“ a „... hrozná strata...“

Pokrytci, ani ste ju nepoznali; myslela si Minerva pri každom novom podaní ruky. Kde ste boli posledné roky, keď bola mama zavretá ako väzeň vo vlastnom tele a otec bol jej žalárnikom?

Pán McGonagall vyšiel zo svojej kancelácie asi o desať minút. Prijal všetky slová od hostí  s mrazivou ľahostajnosťou a nezmeneným výrazom.

„Otec,“ pozdravila Minerva a vystrela ruku, aby jej ňou ako zvyčejne potriasol.

„Slečna McGonagallová,“ odvetil pán McGonagall a rukou jej len letmo potriasol, akoby ju mala špinavú.

Potom sa všetci pobrali na neďaleký cintorín, kde mali uložiť Minervinu matku na večný odpočinok.

„Aký je chladný,“ začula Minerva za sebou ženský hlas.

„Je to silný muž,“ odvetil niekto potichu.

Dorazili na cintorín. Pán McGonagall prenechal kňazovi povinnosť povedať pár slov. Sám tam len nemo stál s pohľadom upretým na neurčitý bod na náhrobnom kameni. Minerva ho vážne upodozrievala, že mysľou je niekde medzi poskrúcanými paragrafmi nudných zákonov a premýšla, ako pevnejšie utiahnuť ich slučky.

Keď spúšťali truhlu do zeme a cintorínom sa rozornela smutná melódia akejsi piesne, ktorej slová sa nepredrali k jej mysli, zachvela sa. Už jej nezostal nikto, kto by ju podporil, ak sa bude musieť postaviť otcovi. Do očí sa jej nahrnuli slzy, no musela ich potlačiť. Už od detstava jej vtĺkal do hlavy, že je to hanba, plakať a ešte k tomu na verejnosti. Nikdy so sebou nenosila ani vreckovku. Dnes ju tiež nemala a keď tak nad tým premýšľala, nemá žiadne ani doma v byte, ani v spálni v škole.

Na rakvu sa začali sypať hromady hliny, no i pomedzi tupé údery k nej doľahol šepot.

„Pozri, ani slza jej nevyšla...“

„Bezcitné dievča! Vlastná matka jej nie je dosť dobrá, aby za ňou plakala.“

Minerva sa obrátila priamo k ľuďom, ktorí sa na pohrebe tak veľmi zaujímali o živých a tak málo o mŕtvu. Pohŕdavo si ich premerala.

Nestáli jej za námahu a plytvanie slovami, ktoré aj tak nepochopia. Nechcú ich počuť a nevzali by ich vážne.

Zamierila preč z cintorína.

„Slečna McGonagallová!“ zahrmel hlas jej otca.

Nezastala, no zvoľnila tempo, aby mal šancu ju dostihnúť. Podarilo sa mu to za bránou cintorína, keď sa už väčšina hostí stratila po slbých puknutiach za stomami a náhrobkami.

„Ešte stále pracuješ v tej podradnej škole?“ zavrčal.

„Írsky inštitút je slušná súkromná škola,“ odvetila.

Pán McGonagall zvraštil obočie. „Slušná? Nič nie je na nej slušné. Neželám si, aby si tam pracovala.“

„Domov sa nevrátim,“ vyhlásila rozhodne. „A neželám si, aby si mi rozkazoval.“

Zastali. Hoci boli od seba vzdialení len na dva malé kroky, akoby bol medzi nimi hrubý neviditeľný múr, kvôli ktorému si nedokázali porozumieť.

„Aj keď to ani jeden z nás nechce, si súčasťou mojej rodiny. Ľudia nás budú spájať, aj keď medzi nami nebudú žiadne putá, to si pamätaj. Pamätaj, že každý s kým sa zapletieš, všetko čo urobíš – ovplyvní aj mňa,“ zdôraznil posledné slovo. „Nájdi si lepšie miesto. Najideálnejšie by bolo po boku bohatého čarodeníka z dobrej rodiny.“

„Nebudem v tej škole celý život. Dúfam, že dostanem miesto v Rokforte,“ otvorene povedala Minerva, aby otca presvedčila, že sa o seba vie postarať.

„Rokfort. Tam učí Dumbledore. Hrozný chlap,“ zavrčal. „Nechcem ťa vidieť v jeho spoločnosti. Nech vynašiel a opísal čokoľvek, ja dobre viem kto to je a odkiaľ prišiel. Nie je na ňom nič čo by sa nedalo spochybniť. A tá jeho podarená rodina. Vidím, že ti to nie je po vôli, počúvať o ňom pravdu. Nezahadzuj sa s ním.“

„Je mi jedno z akej rodiny pochádza profesor Dumbledore, určite nebude horšia, než tá moja. S dovolením, pán McGonagall,“ prešla okolo neho s hrdo vztýčenou hlavou tak blízko, aby ju mohol zadržať jeniným šmahom ruky, no nechal ju odísť a za najbližším múrom sa odmiestnila.

 

Írsky inštitút mágie je len malá súkromná škola. Leží neďaleko Dromore Westu. Škola sa krčí pod nízkym paholkom, ktorý je v tomto kraji taký opustený ako loďaka na šírom mori. Rozľahlé roviny narúšajú len hladké kopčeky pripomínajúce vlnky na vode. V tomto kraji je všetko nádherne zelené, iba neďaleké morské pobrežie strážia drsné skalnaté útesy, o ktoré sa rozbíjajú vlny v pravidelných rytmoch.

Minerva sedela za stolom vo svojom kabinete a opäť čítala list, ktorý jej pred pár dňami priniesla veľká hnedá sova. Písmená zoradené na pergamene akoby podľa pravítka boli úzke a dlhé. V prvom momente mala pocit akoby jej prišiel list z Rokfortu obsahujúci zoznam kníh na budúci školský rok, ako keď bola malým dievčaťom. Aj tento list bol z tej nádhernej vysnívanej školy, ale neobsahoval žiaden zoznam. Albus Dumbledore ako novovymenovaný riaditeľ ju touto cestou veľmi srdečne pozval, aby prevzala jeho miesto učiteľa Transfigurácie.

Minerva poskladala list a vložila ho do zásuvky stola. Bol december a blížili sa vianočné prázdniny. Keby dostala túto ponuku inokedy počas školského roku určite by odpísala, že momentálne je zamestaná a nemôže svoju prácu opustiť len tak zo dňa na deň. Počas prázdnin však bude mať tunajší riaditeľ dostatok času na hľadanie nového zamestnanca... Nesmierne ju lákalo opäť sa vrátiť do Rokfortu - splniť si sen!

Riaditeľa už upovedomila o svojich plánoch a zostávalo len odpísať Dumbledorovi, že nastúpi hneď po prázdninách. Tento svoj zámer okamžite uskutočnila. Písala pomaly a nevzrušene, akoby to robila každý deň, hoci vnútro jej horelo nadšením a očakávaním.

O hodinu, keď bol list bezpečne na ceste, začalo vyučovanie. Celý tretí ročník, s ktorým mala prvú hodinu, sa skladal z dvanástich žiakov. Nepochybne to boli výnimočné osobnosti s vlastnými osudmi a každého z nich si Minerva tým svojím neosobným spôsobom obľúbila. Bola to predsa prvá trieda, ktorá bola jej, videla ako vyrastajú, ako prekonávajú svoje problémy a mnohokrát im radila, ako správne napredovať. O to ťažšie sa jej bude odchádzať z toho utešeného miesta, kde bola konečne niekým...

Minerva vošla do tiredy a pokynula žiakom, aby sa usadili.

„Dnes sa naučíme premeniť papierový zápisník,“ poklopkala prútikom po zápisníku ležiacom na katerde. „Na čistý sklený pohár.“

A neverbálnym zaklínadlom ho zmenila na lesklý pohár.

Študenti, už zvyknutí na dokonalú transfiguráciu u ich mladučkej profesorky, sa ani nepohli. Minerva si spomenula na ich prvú hodinu, kde premenila lavicu na ovcu a späť, všetci híkali od úžasu.

Prešla k tabuli a napísala znenie zaklínadla, niekoľkokrát ho zopakovala a opäť predviedla. „Nejaké otázky?“ dodala nakoniec, skôr zo zvyku, než akoby očakávala, že sa niekto skutočne bude pýtať. Prekvapila ju teda – hoci to nedala na sebe spoznať ani najmenším pohnutím – drobná dievčenská ruka týčiaca sa k stropu.

„Áno, slečna Edemsová?“

Zlatovlasé dievčatko vstalo, ako to bolo zvykom v tejto škole, keď sa študent zhováral s profesorom. „Je pravda, pani profesorka, že odchádzate?“

Minerva prešla za katedru a prikývla. „Sadnite si, slečna. Áno, je to pravda, odchádzam. Po Vianočných prázdninách dostanete nového vyučujúceho a dúfam, že som vás pripravila dostatočne na to, aby nový profesor mohol prevziať moje triedy a pokračovať vo vyučovaní.“

„A kam pôjdete?“vyhŕkol jeden z chlapcov bez vyzvania a vstal, aby zmiernil svoju neslušnosť.

„Budem vyučovať v Rokforte,“odvetila a pokynula mu, aby si tiež sadol. „Dúfam, že sa mi tam bude páčiť rovnako ako tu.“

Minerva si premerala ich smutné tváričky - pretože deti vždy smútia za každým, kto ich opúšťa, nech bol akokoľvek nepatrnou súčasťou ich života – a po prvý raz po veľmi dlhom čase ľutovala, že nevlastní žiadnu vreckovku.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Skvelé

(Rosebelle, 1. 9. 2011 0:11)

:D :D Ach, všade používam slovo skvelé. To aby človeka piclo. No k poviedke. Vždy ma zaujímal Minervin život, asi ako mohol vyzerať či mala nejakú lásku, v akej rodine vyrastala a tak. Tákže som rada že aj o tomto píšeš. Jen tak dál. Inak, prečo sa to volá Citrónový drops?

Re: Skvelé

(Lilly, 1. 9. 2011 10:58)

to nič, mám rada slovo "skvelé" :D :D Ďakujem, budem sa snažiť pokračovať ;) Ale vážne sa o nej píše ťažko, ona je taká múdra, taká svojská postava! :) A Citrónový drops z 3 dôvodov:
1. preto, že Albus ho miloval skoro tak ako v tejto poviedke ju :)
2. pretože milujem vetu "Nedáte si citrónový drops?" (Albus Minerve v 1. kapitole HP)
3. pretože sa mi to zdalo strašne zlaté :D (to je ale dôvod, čo?)

Re: Skvelé

(Lilly, 1. 9. 2011 10:58)

to nič, mám rada slovo "skvelé" :D :D Ďakujem, budem sa snažiť pokračovať ;) Ale vážne sa o nej píše ťažko, ona je taká múdra, taká svojská postava! :) A Citrónový drops z 3 dôvodov:
1. preto, že Albus ho miloval skoro tak ako v tejto poviedke ju :)
2. pretože milujem vetu "Nedáte si citrónový drops?" (Albus Minerve v 1. kapitole HP)
3. pretože sa mi to zdalo strašne zlaté :D (to je ale dôvod, čo?)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA