Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 25.

29. 1. 2014

 „Priveľa ťa mám rád...“

prof. Albus Dumbledore

 

„Prosím, Barty, prosím.“

Sedela oproti nemu za kuchynským stolom, po lícach jej ticho stekali slzy, ale hlas mala pevný, pokojný. Pred očami spínala ruky a v ozajstnej modlitbe a úplne ho hypnotizovala pohľadom.

„Vieš, že nemám nádej, ale on... ber to ako moje posledné želanie. Prosím, Barty, sľúb mi to. Zachráň ho. Zachráň ho, inak môj život nemal nikdy význam. Musíš ho zachrániť!“

„Keby som aj súhlasil, keby sa to podarilo, čo je úplne nemožné... aj tak nebude môcť von, medzi ľudí. Bol by som ho musel držať pod zámkom ako zviera,“ zamračil sa.

„Dobre, dobre, Barty, ja viem, ja tomu rozumiem, len ho tam premerlina nenechávaj umrieť! Lepšie žiť ako väzeň v tomto dome, než pomaly umierať za múrmi Azkabanu!“

Stále sa mračil, napil sa whisky a nemo hľadel do stola. Tento rozhovor už absolvovali snáď tisíckrát.

„Ako chceš,“ zašepkal a po chrbte mu prebehli zimomriavky. „Kvôli tebe, Marianne. Len kvôli tebe.“

Telo sa jej roztriaslo od návalu plaču. „Ďakujem!“ Nesmierne sa jej uľavilo. Opäť daruje synovi život, ktorý mu vzali. „Ďakujem, Barty, ďakujem!“

Prešiel okolo stola, nežne ju zovrel v náručí a pobozkal do vlasov. Nikdy mu to nevyčítala, nevyhadzovala na oči, že je to jeho chyba, že mu vzal život. „Odpusť mi to...“ zašepkal.

„Keď ho odtiaľ vyvedieš. Keď budem pozerať cez mreže ako odchádzate...“

„Už si uvarila Všehodžús?“

„Bude hotový o deväť dní.“            

Sťažka si vzdychol. „Budeš mi chýbať, Marianne.“

„To nič,“ pousmiala sa cez slzy. „Budeš tu mať Bartyho. A ja ťa počkám na druhej strane. Prisahám.“

 

Hradná pevnosť sa týčila na skale vysoko nad ľadovým oceánom. Marianne sa triasla, hoci bola zabalená v deke.

„To tí dementori,“ zašepkal Barty, keď stúpali po schodoch vytesaných do kameňa. Nad hlavami im čnel hrubý múr, obloha bola zatiahnutá a vo vzduchu visel sladkastý pach hniloby.

„A Barty je tu už skoro pol roka,“ odvetila roztrasene.

„Chceš sa vrátiť?“ spýtal sa rýchlo.

„Nie,“ povedala pevne a vykročila o niečo prudkejšie. Bola veľmi slabá a Barty ju musel podopierať, aby náročný výstup zvládla. Nad hradbami sa vznášalo niekoľko hliadkujúcich dementorov, ale brána bola otvorená. S nechuťou vošli dnu. Všadeprítomný pocit chladu, nešťastia a strachu sa mierne vytratil a Crouchovci veľmi rýchlo zistili prečo. Za okienkom vrátnice bola jediná miestnosť z celej pevnosti, v ktorej sa svietilo a keď nazreli dnu, videli na podlahe spať strieborného psa.

„Dobrý deň,“ pozdravil Barty bradatého zavalitého vrátnika, hoci si nebol istý, či sú to na tomto mieste tie správne slová. Vrátnik prikývol a vzal si od neho navštívenku.

„Pán Crouch!“ prečítal a pozrel sa aj na jeho manželku. „Choďte na štvrté podlažie. Trinásta cela napravo.“

Plesol na okienko železný kľúč a zdalo sa, že je rád, že nemusí opustiť svojho patronusa.

Pomaly vyšli po špinavom schodisku na štvrté poschodie. Hnilobný zápach štípal v nose a vháňal im slzy do očí. Keď prechádzali chodbou z niekoľkých ciel na nich pozerali páry vyhasnutých očí. Vycivené tváre bez záujmu sledovali ako prechádzajú okolo. Marainne sa triasla ako osika.

„Už sme tu,“ povzbudil ju a zastali pred celou s označením 13.

Ruka sa mu trochu triasla, keď sa snažil strčiť kľúč do dierky, ale zámok napokon uspokojujúco cvakol a vošli dnu.

Barty sedel na druhom konci cely schúlený do klbka sa opieral o stenu a nechápavo civel na prichádzajúcich ľudí. Oči mu takmer vyliezali z vyziabnutej tváre a v slabom svetle vyzeral akoby zrástol zo stenou.

„Barty,“ zašepkala Marainne a klesla na zem k nemu. Roztrasene mu prešla prstami po tvári. „Počuješ ma? Hovor so mnou, Barty!“

Zažmurkal a po líci sa mu skotúľala jediná ťažká slza. „Mama,“ prehovoril ťažkým zachrípnutým hlasom, ktorý už takmer nepoužíval. „Prišla si, mama...“

Vystrel ruky a objal ju okolo krku. Kým tichúčko plakala. „Neboj sa,“ hovorila potichu, aby sa jej hlas neniesol do susedných ciel. „Dostaneme ťa odtiaľto. Lem musíš urobiť ako ti povieme... Vnímaš ma, Barty? Rozumieš, čo hovorím?“

Pomaly prikývol.

Barthemius vytiahol dve malú fľaštičku z kabáta a podal mu ju. „Vypi toto, synak. Je to všehodžús.“

Zaváhal, pozeral ma matku.

„Neboj sa, pi,“ uistila ho, siahla mu do vlasov a prudko vytrhla pár vlasov aj s korienkom.

„Nerozumiem,“ zachrčal.

„Ty pôjdeš, ja zostanem,“ vysvetlila Marianne, vytiahla väčšiu fľašu s hustou tekutinou a hodila do nej Bartyho vlasy. „Napi sa a vymeníme si šaty.“

Barty neisto zdvihol fľašku k ústam a potom rýchlo vypil za dva glgy.

Marianne vstala, rozopla si habit s ozdobnou sponou, zložila klobúk a vyzula topánky. Keď sa otočila, na zemi sa chúlila jej vlastná podoba vo väzenskej uniforme.

„No tak, vstaň, a prezleč sa,“ pobádala ho.

Barty si skrehlo zhodil staré handry a navliekol ženský habit. Barthemius vybral vreckovku a rýchlo mu očistil tvár od hrubej špiny, kým Marianne mu  pripevňovala na hlavu módny klobúk.

„A teraz choďte,“ pobádala ich, naťahujúc si cez hlavu zafúľané väzenské oblečenie.

Barthemius v ruke nervózne zvieral kľúč. „Marianne...“

„Bežte už,“ zamračila sa, naposledy obaja syna i manžela a klesla na zem, kde bol predtým schúlený Barty, otvorila fľašu všehodžúsu, aby sa lačne napila.

Barthemius podoprel syna, vyšli na chodbu a opäť zamkol. Keď pozrel dnu cez malé zamrežované okienko, na podlahe už sedel jeho syn. „Odpusť mi to,“ zopakoval, kým Barty na jeho pleci plakal nádejou.

Zdvihla pohľad a po dlhých mesiacoch sa konečne usmiala.

 

Minerva si stiahla z hlavy smútočný klobúk a odložila ho na Dumbledorov stôl. „Myslím, že týmto to celé končí.“

Privrel modré oči. Zaobišli sa aj bez odpovede. Vedel, čo tým chcela povedať. Skončilo sa predstieranie, že sú rodina. Prišli o dcéru i o jediného vnuka.

„Mali sme pre ňu urobiť viac.“

„Prestaň s tými hlúposťami, Albus,“ zamračila sa. „Samozrejme, že sme mali, ale fňukanie teraz ničomu nepomôže.“

Prikývol, vzal do ruky jej klobúk a pozorne si ho prezeral. „Nevieme aké skúšky nás ešte čakajú.“

„Aspoň jedno už vieme s istotou. To najhoršie máme za sebou.“

Pousmial sa. „Áno, asi áno. Chcem tomu veriť.“

 

Barty stál pri okne svojej izby a sledoval, ako jeho otec odchádza z domu. Od chvíle keď ho matka vyslobodila z väzenia ubehlo viac než desať rokov, no on neopustil múry tohto domu. Nič vzrušujúce sa za celý čas nestalo okrem ošúchaných stránok kníh, ktoré už poznal naspamäť nemal iného rozptýlenia. Cítil však, že dnes sa stane niečo veľké.

Barthemius už dávno zašiel za roh záhrady, no Barty ešte vždy nepohnute pozeral z okna. A vtedy sa to stalo. Na konci ulice sa objavil územčistý mužík a v rukách držal do deky zabalené dieťa. Sledoval ako prichádza k dverám ich domu. Neobťažoval sa s klopaním. Dvere sa otvorili a Barty prešiel ku schodisku, aby videl, kto je jeho očakávaná, no ešte vždy neznáma návšteva.

Muž stál v hale a upieral na neho tmavé vodnaté oči. „Barty Crouch Junior?“

„Áno,“ odvetil a hoci samu mužík zdal povedomý, v prvej chvíli si nevedel vybaviť odkiaľ ho pozná.

Muž siahol na dečku s dieťaťom a prstom so zažltnutým nechtom potiahol obrúsok zakrývajúci mu hlavu.

Barty zmeravel. Nebolo to dieťa, aké očakával. Malo priveľkú hlavu s haťou tvárou a veľmi bledou pokožkou.

Fascinovane zbehol dole schodmi, pristúpil k desivému stvoreniu a padol na kolená.

„Môj pane!“ zvolal a sklonil hlavu pred jeho červenými očami. „Som tu, aby som ti slúžil.“

Päsťou si udrel do pŕs a cítil, ako ho zaplavuje radosť.

 

 

V roku 1995 Barty Crouch Junior zabil svojho nevlastného otca v službách Temného pána. Jeho telo transfiguroval na kosť a zahrabal v zakázanom lese.

Barty Crouch Junior a Peter Pettigrew pomohli lordovi Voldemortovi opäť získať moc.

Barty bol pobozkaný dementorom na rozkaz Ministra mágie Corneliusa Fudga. Jeho starí rodičia Minerva McGonagallová a Albus Dumbledore sa dozvedeli, že Marianne zomrela v Azkabane len vďaka Bartyho odhaleniu.

 

V roku 1997 bol zavraždený Albus Dumbledore rukou svojho kolegu Severusa Snapa.

 

V žiare zelenej trblietajúcej sa lebky ležalo na zemi bezvládne telo.

„Albus,“ neveriacky zašepkali jej skrehnuté pery.

Niekto ju zachytil za ruku. Cítila telplý dotyk a na tvári ju pošteklili dlhé vlasy. Hagrid zavlykal. „Je to hrozné, pani profesorka... profesor Dumbledore...“

Minerva starostlivo odvrátila pohľad. Podarilo sa jej zatlačiť slzy tisnúce sa do očí, ale vedela, že len čo otvorí ústa, vykríkne od bolesti.

Párkrát sa zhlboka nadýchla, potom pootvorila pery a takmer nečujne zašepkala: „Dobrú noc, pán profesor. Dobrú noc, Albus...“

 

 

Až jednou večer z blankytu a z růží

blesk vyměněný naší dvojí kůži

jak vzlykot vzeplá na roaźloučenou,“

* Baudelaire - Smrt milenců

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Poviedky

(Daniela, 16. 7. 2017 18:21)

Ahoj, prepáč že ti to píšem tu, nevedela som kde by som to mala hodiť. Viem že už prešiel dlhý čas od tvojho posledného updatu ale aj tak dúfam že si to tu možno nájdeš.
Po rokoch som si opäť spomenula na tvoju poviedku Ešte vždy môžeš a už zase rozmýšľam nad tým, že si ju prečítam. Vtedy som ti k nej nenechala komentár, čo mi príde ako škoda, vzhľadom k tomu, že je to moja srdcovka v oblasti Harryho Pottera. Bolo by úžasné môcť si prečítať niečo ďalšie so Severusom :)
Ešte stále dúfam že sa k písaniu vrátiš :)

Úchvatné

(Hranolka, 2. 4. 2015 19:13)

Úžasné pri tejto poviedke som sa aj pár krát rozplakala. Zbožňujem Bártyho juniora

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA