Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 24.

29. 1. 2014

  „Takže možno syn pána Croucha do toho nebol zapletený?“

„Nemám ani tušenia.“

Harry Potter a prof. Albus Dumbledore

 

Marianne vstala a pritackala sa k oknu. Prečo tu už Barty nebol tak dávno? Pomedzi námrazu na okne žmúrila do záhrady. Možno ho uvidí škrabať sa na strom, ako toľkokrát predtým. Záhrada však bol pustá a čerstvo napadnutý sneh neporušený.

Zakrútila sa do dlhého plášťa a prehrabla si rukou vlasy. Dnes sa cítila silná. Takmer úplne jasne si uvedomovala svet okolo seba a bola rozhodnutá stráviť tento krásny deň so synom. Možno by dokonca mohli zájsť do Šikmej uličky. Po tom, ako Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať padol musí byť opäť krásnym miestom plným rozkoší a s blížiacimi sa Vianocami určite svietia v každom výklade nežné modrobiele svetielka. Aspoň mu kúpi poriadny darček. Barthemius si určite nespomenie, pri všetkej tej práci na Ministerstve.

Vytratila sa z izby a zmierila do synovej izby. Zaklopala a pootvorila dvere. „Barty? Zlatíčko?“ nakukla dnu, ale izba bola prázdna. Sklamane zatvorila a zamierila dole schodmi. Z obývačky sa niesli hlasy, určite bude tam.

„Vypočuli sme ich trikrát,“ doniesol sa k nej manželov hlas a tak radšej zastala. Čo ak je tu niektorý jeho vážený kolega a majú dôležitý pracovný pohovor? Nebolo by vhodné aby tam vošla zabalená v obyčajnom domácom plášti, s bosými nohami a rozcuchanými vlasmi.

Vzápätí však spoznala matkin hlas. „Je to celé nechutná záležitosť. Musí to byť omyl.“

„Ako by mohol, Minerva? Prichytili ho na mieste,“ namietol Dumbledore.

„Sám to vidíte!“ zavrčal Barthemius a už podľa hlasu Marianne vedela, že je strašne nervózny a nahnevaný. „Taká hanba. Hlúpy chalan! Musí byť potrestaný s ostatnými. Verejnosť šalie! Takýto strašný útok a nevieme im stopercentne dokázať vinu! Denný Prorok nás roznosí na kopytách, ak konečne nevynesieme rozsudok!“

„Nemôžeš ho predsa  držať v Azkabane. Je to tvoj syn!“ namietala Minerva.

Marianne stuhla.

„Ako by som vyzeral, keby som ho oslobodil?“ zahundral. „Má rovnaký podiel viny. Spravodlivosť...“

„Premerlina, Barty! Máš srdce z ocele?“

„Ja? A čo on, keď sa bez mihnutia oka pozeral ako mučia Longbottomovcov ak nie horšie... Je Smrťožrút rovnako ako zvyšok tej bandy.“

„Ale Longbottomovci ho neidentifikovali,“ trvala na svojom.

Barthemius zostal ticho, no atmosféra viditeľne oťažela.

„Nespoznali ani svojho syna,“ zašepkal Dumbledore. „Barty musí pykať za to, čo spravil, nepochybne. No možno by ho mohol súdiť niekto iný, nie ty. Je to príliš kruté.“

Marianne zišla posledných pár schodov k dverám a zastala. Jej matka sedela na okraji gauča a sústredene sledovala vzorec na koberci pod svojimi nohami, kým Albus zamračene pozeral do plameňov v kozube.

„Budem spravodlivý,“ obhajoval sa Barthemius. Stál k nej chrbtom a tak si nevšimol jej tiché kroky, až keď sa zľahka dotkla jeho ramena, prekvapene sa otočil.

„Ty nie si v posteli, Marianne?“

Minerva vyskočila na nohy.

„Barty je... v Azkabane?“ spýtala sa Marianne dôrazne mu hľadiac do očí, ale hlas sa jej triasol.

„Si rozrušená, poď si ľahnúť,“ zovrel jej obe ruky v dlaniach, no ona sa mu vytrhla.

„Odpovedz mi! Kde je môj Barty?!“

Obzrel sa na jej rodičov. „Poď hore, Marianne, sľubujem, že ti všetko vysvetlím, ak si ľahneš a budeš pokojná.“

 

Cítila na sebe všetky oči, keď prešla pomedzi prísnych sudcov, ktorí budú o chvíľu rozhodovať o vine jej syna. Sadla si na nízku stoličku pri Batyho sudcovskom kresle a snažila sa ovládnuť plač, ktorý sa jej vydieral z hrdla. Keď sa ráno videla v zrkadle, nespoznávala svoju tvár. Po dlhej chorobe a strašnej správe o Bartyho väzbe jej pleť úplne ovädla. Bola nepríjemne bledá, vychudnutá a pod očami sa jej črtali tmavé kruhy. Počas choroby jej matka ostrihala dlhé vlasy a teraz stratili svoj žiarivý ryšavý odtieň. Ich popolavú farbu sa pokúsila prekryť klobúčikom, ale stále vyzerala akoby ju sem pustila smrť len na návštevu.

„Si si istá, že nechceš ísť radšej von?“ naklonila sa k nej jedna z porotkýň.

„Musím ho vidieť,“ odvetila.

Z druhej strany si k Bartymu prisadol Dumbledore a znepokojene dcéru pozoroval.

Zrazu Barty narovnal plecia, akoby si dodával odvahy a nahlas prehovoril do dusivého ticha: „Priveďte ich.“

Marianne zatajila dych a nesmelo zdvihla pohľad, aby uvidela syna, ako kráča k stoličkám s reťazami v sprievode dementorov. Bol vychudnutý, bledý a inokedy pekné svetlé vlasy mu zašpinené a pridlhé padali do tváre. Je to ešte dieťa! Chcelo sa jej zakričať, no namiesto toho ju premohol plač.

Počula ako Barty oficiálne otvára proces a Bartyho hlas: „Otec... otec... prosím...“ No on nepočúval, namiesto toho zvýšil hlas, aby jeho prosby neprenikli k jeho ušiam.

„Mama!“ zakričal Barty a Marianne opäť zdvihla uplakané oči. „Mama, zastav ho, mama!“

Zalapala po dychu, ale na nič sa nezmohla.

„Ja som to neurobil! To som nebol ja!“ prosebne na ňu hľadel. Slabou rukou zovrela nohu Bartyho kresla. Dúfala, že sa na ňu pozrie, ale on neoblomne pokračoval.

„Žiadam teraz porotcov, aby zdvihli ruky, ak sú presvedčená tak ako ja, že tieto zločiny si zasluhujú doživotie v Azkabane!“

Marianne zdesene sledovala ruky vystierajúce sa ku stropu sály a následne sa rozľahol víťazný potlesk. Tlieskali, pretože jej syn zahynie v Azkabane s pocitom, že na svete nie je nikto, komu by na ňom záležalo, že ho na strašné muky odsúdil jeho otec a matka sa prizerala a ani necekla.

„Som tvoj syn! Som tvoj syn!!“ kričal, kým ho odvádzali a Marianne tuho vzlykala, vstala a vyprevádzala jeho kroky ospravedlňujúcim pohľadom.

Barty sa postavil, aby ju podoprel a teraz zakričal: „Ty nie si môj syn! Ja nemám syna!“  

Zahmlilo sa jej pred očami a cítila ako sa opúšťa. Skôr než dopadla na zem, omdlela.

 

„Čo sa to s tebou stalo, Marianne?“ pýtal sa potichu sediac pri nohách jej postele, ale ona nemo pozerala z okna a už vyše týždňa na neho odmietala pozrieť či prehovoriť.

Čaromedik usúdil, že prekonala silný šok a treba byť len trpezlivý, no Bartyho už trpezlivosť opúšťala. Vedel, že ju jeho čin raní, že mu možno nebude schopná odpustiť, ale keby nekonal spravodlivo, nikdy by nenašiel úľavu vo svojom vlastnom svedomí.

Marianne odvrátila pohľad od okna a zrazu sa usmiala. „Sú Vianoce.“

„Áno,“ prikývol prekvapene a cítil, ako sa mu prudšie rozbúšilo srdce. „Zajtra. Zajtra sú Vianoce.“

„Pošli Bartymu darček, aby ho mal ráno pri posteli. A napíš mu... nech sa poriadne učí. MLOK-y sú čo nevidieť.“

Na moment onemel, potom prikývol, chytil ju za ruku a ubezpečil ju, že mu všetko napíše tak ako povedala. Zase si neuvedomovala kde je a čo sa udialo za posledné mesiace. Bál sa pomyslenia, že nikdy nevyzdravie, ale ešte viac ho desila predstava, že si na všetko spomenie. Napokon usúdil, že v jej svete je teraz všetko dobré a to ho upokojilo.

„Otec mi kúpil krásny klobúk a lodičky,“ povedala s úsmevom. „Strašne sa teším až si ich budem môcť dať na naše ďalšie rande. Pôjdeme do divadla, Barty? Sú červené... vlasy si nechám rozpustené a ty pozveš niektorého zo svojich kolegov, aby strašne žiarlil.“

„Dobre, miláčik,“ pobozkal jej ruku. „Všetko bude tak, ako si praješ.“

„Ak Barty urobí MLOK-y, mohli by sme ho poslať na pár mesiacov do zahraničia. Nájde si nových priateľov, získa rozhľad, zabudne na tie myšlienky...“ Stíchla a vážne pozrela manželovi do tváre. „Nemala som ti to povedať,“ zašepkala dramaticky. „Ale bojím sa, že bude neskoro. Sníval sa mi taký sen... hrozný sen o Bartym, že si ho... že musel do Azkabanu.“

Celá sa roztriasla. „Ale on ešte študuje, ešte má čas napraviť sa.“

„Neboj sa, bude to v poriadku,“ upokojoval ju. „Pošleme ho do Francúzska alebo niekam ďalej. Do Ruska, na rok... na inú školu.“

„Tam ho nenájde?“

„Kto? Koho?“

Zaváhala, uhla očami a potom opäť prehovorila o trochu pevnejším hlasom. „Chcel ho ísť hľadať. Ty-Vieš-Koho. Chcel ho ísť hľadať, ale nedovolila som mu to.“

Pohladil ju po vlasoch a povzbudivo sa usmial. „To si urobila dobre, Marianne. Tam ho určite hľadať nebude.“

Prikývla, pokojne zatvorila oči a za chvíľu zaspala.

Odvtedy sa jej myseľ na niekoľko dní zatemňovala, vtedy dlho spávala a keď sa prebudila hovorila nezmysly, no väčšinu dní vedela o všetkom, čo sa stalo. Ticho chodila po dome a s nikým sa nerozprávala. Barty ju párkrát našiel plakať v synovej izbe, inokedy pozerala z okna s vráskou medzi očami nad niečím uvažovala. Koncom februára začala tráviť veľa času v knižnici. Vypisovala objednávky do všetkých kníhkupectiev a vyčkávala sovy s ťažkým nákladom. Barty nevedel čo tak úpenlivo študuje, no bol rád, že sa niečím zamestnáva.

Oveľa menšiu radosť však mal čaromedik, ktorý prišiel na kontrolu. „Jej stav sa vôbec nezlepšuje, skôr naopak,“ prezradil pánovi Crouchovi znepokojene.

„To nie je možné,“ ohradil sa. „Vyzerá lepšie...“

„Je mi to ľúto, ale nezostáva jej veľa času. Možno rok...“

Barty sa spustil do ťažkého koženého kresla, hlava mu spadla do dlaní a potichu sa rozplakal. 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA