Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 23.

29. 1. 2014

 Tie útoky spôsobili takú vlnu hnevu, akú som nikdy predtým nezažil.

prof. Albus Dumbledore

 

„Augustus,“ jeden z aurorov sa oprel o dvere výťahu a sledoval kolegov, ktorí obkolesili podozrivého. „Obávam sa, že budeš musieť ísť s nami.“

„Ale...“ jeho už i tak pretiahnutá tvár akoby sa ešte zúžila prekvapením, „... chceš tým povedať?“

„Iste sa to objasní,“ prehovoril auror hlbokým, pokojným hlasom, obzrel sa a až vtedy si uvedomil, že Barty ešte vždy stojí opretý o chrbát výťahu a sťažka vdychuje vzduch. „V poriadku, pán Crouch?“

„Áno,“ zaklamal a konečne sa pohol. Jeho oči sa skrížili s vyplašeným pohľadom podozrivého a vtedy pochopil. Musí preč tak rýchlo, ako to pôjde.

„Kto ma obvinil?“ počul Rookwoodov sipot, keď ho postrčili do výťahu a tak ešte viac natiahol krok. Snažil sa nepriťahovať pozornosť, no každým ďalším krokom akoby sa na neho pútalo viac a viac očí. Vedia už o tom? Určite áno. Rookwood určite vykríkol niečo, čo prepočul, príliš zamestnaný vlastnými úvahami. Čo si to šepká tá dvojica pri fontáne? Vedia všetko! Musí sa odtiaľto dostať. Niekto vyslovil Frenkovo meno. Longbottom! Alebo sa mu to len zdalo? Stará zhrbená čarodejnica na naho podozrievavo zagánila.

„Crouch Junior!“

Strhol sa. Cítil studený pot, ktorý mu omýval tvár, počul vlastný zrýchlený dych a pulzujúcu krv, duniacu v sluchách. Podvedome siahol po prútiku.

„Váš otec je ešte v sieni?“ spýtal sa Cornelius Fudge.

„Ešte neskončili,“ meravo odvetil Barty a každým kúskom tela sa snažil nepodliehať panike. Ruku na prútiku pomaly kŕčovito spustil.

„Nerád chodím tam dole,“ zveril sa mu pracovník oddelenia pre čarovné nehody a katastrofy, zložil si z hlavy čierny klobúk a začal ho nervózne žmoliť. „Počul som, že vaša matka sa nemá dobre.“

„Určite sa uzdraví, treba veriť.“

„Teraz, keď Veď-Viete-Kto nadobro zmizol, všetci máme nádej! A potom príde šok ako... iste ste o tom počuli. Váš otec zúril, keď sa to dozvedel. Máme na tom nasadených viac ľudí ako keď ten šialenec Black... Iste chápete, že tých zloduchov, ktorí to spravili chceme mať pod dohľadom v Azkabane.“

„Prepáčte, ale asi sa ku mne niektoré informácie ešte nedostali...“

„Oh, hovorím, samozrejme, o tom zmiznutí aurora Franka Longbottoma a jeho ženy. Také niečo teraz, keď sme si už vydýchli. Snažíme sa to pred verejnosťou držať v tajnosti, aby nevypukla panika... Takéto zmiznutia mali skončiť spolu s Ním.“

„Mali...“ zopakoval úplne bez rozmyslu. Vedel, že to bola chyba. Mal byť obozretnejší, mal to predvídať.

Fudge prikyvoval hrdý na svoj neutíchajúci protivoldemortovský zápal. „Ponáhľate sa niekam, chlapče? Idem práve s vaším otcom a pani ministerkou na obed. Teraz, keď sa uvoľnilo pár stoličiek na lepších pozíciách, chceme dosadiť ľudí, ktorým možno bezvýhradne dôverovať. Chápete, ešte pár rokov potrvá, kým ľudia zabudnú na minulosť, pookrejú. Napokon, Dumbledore hovorí, že každý robí chyby, len ešte nedozrel čas na ich odpustenie. Rany sú... príliš čerstvé. Poďte s nami, Barty, váš otec nebude namietať.“

„Obávam sa, že budem musieť odmietnuť,“ zavrtel hlavou a už sa nevedel dočkať, kedy tento bezcieľny rozhovor skončí. „Musím ísť k matke, to určite pochopíte. Nenechávame ju samú.“

Zdalo sa, že Fudge konečne skončil, podal mu ruku na rozlúčku a Barty vďačne zamieril k najbližšiemu kozubu, vstúpil do plameňov a so srdcom v hrdle sa odmiestnil tak blízko k tajnému úkrytu, ako sa len dalo, no stále to bolo príliš ďaleko na to, aby naň dovidel. Rozbehol sa pomedzi stromy nahusto vysádzané v parku za domami, no v tomto ročnom období boli holé a studené, akoby tam stáli len za jediným účelom - nepustiť ho ďalej. O pár minút sa dostal k domu, zastal na konci záhrady a započúval sa. Zdalo sa, že ticho narušuje len jeho zrýchlený dych. Šibol očami z jedného okna na druhé, no nevidel žiaden pohyb. Nervy mal vybičované napätím, každý vlastný krok zdal sa mu podozrivý. Vytiahol prútik a konečne sa odvážil vstúpiť dnu. Ostražito sa priblížil k zadnej miestnosti, prútik držal pripravený pred sebou a pomaly pootvoril dvere.

„Čo vystrájaš, chlapče?“ zaškeril sa Rodoflo, pohodlne opretý o stenu a nerušene si nechtom špáral medzi zubami.

Bellatrix sedela v hlbokom kresle, prežúvala jablko a špičkou nohy v pravidelnom rytme narážala do tela Franka Longbottoma. „Práve sa rozhodujeme čo s nimi spravíme. Rodolfo je natoľko milosrdný, že by ich chcel zabiť.“

„Musíte vypadnúť, okamžite,“ zavrčal Barty. „Dostali Rookwooda. Práve teraz ho vypočúvajú asi piati aurori.“

Rabasten vyplašene vyskočil na nohy a rozbehol sa ku dverám. „No tak, rýchlo, Bella, musíme vypadnúť!“

„Ale čo s nimi?“ zaváhala, akoby sa jej ťažilo nechať tu svoju hračku.

„Ja sa o nich postarám,“ zavrčal Barty a zrazu všetci stíchli. Na zakryté okno padol tieň.

Bellatrix vytiahla prútik, nečujne vstala a namierila na okno. „Reducto!“ zvreskla, sklo sa s hučaním zrútilo a vzápätí sa ako odpoveď malou miestnosťou prehnal červený svetelný lúč.

Barty sa zvrtol a rozbehol k východu, no sotva urobil pár krokov, cestu mu zastal jeden z aurorov, ktorí sa s ním viezli ministerským výťahom.

„Relacio!“ zahnal sa prútikom, no jeho súper bol rýchlejší a kliatbu odklonil. Skúsil ho odzbrojiť, ale opäť neúspešne. Počul Bellatrix páliť jednu kliatbu za druhou a Rabastenov výkrik, ktorý mu prezradil, že na jeho pomoc sa už spoliehať nemôže. Načo tu šiel? Mal ísť domov a tváriť sa, že o ničom nevedel, mal sa ukryť sám, kým bol čas!

Momentom zaváhania stratil prevahu v súboji, teraz sa dostal do ofenzívy auror a Barty len s námahou odvracal jeho zaklínadlá, keď spoza jeho chrbta priletelo pás svetla a zasiahol aurora priamo do hrude, ten sa zvalil na zem a Barty fascinovane sledoval, ako sa mu končatiny vykrúcajú do neprirodzenej polohy.

„Vypadni,“ zavrčala mu pri uchu Bellatrix a sama sa rozbehla k dverám, no vonku zastala pred pokrčenú tvárou Alastora Moodyho.

Barty sa rozbehol do zadnej miestnosti, preskočil nehybné telo jedného z aurorov a vyskočil oknom do záhrady. Rozbehol sa k plotu, ktorý zakrývali konáre hustého kra.

„Petrificus Totalus!“

Okolo tváre mu preletel tenký lúč, obzrel sa, namieril prútik a vtom ho druhý lúč zasiahol do chrbta.

 

„Ten dom sme predsa SLEDOVALI!“ vrieskal Scrimgeour a silnou päsťou búchal do stola, až prevrhol fľaštičku s atramentom, no vôbec si to nevšímal. Tmavé oči sršiace hnevom zabodával do skupinky aurorov pred sebou. „Kto z vás idiotov bol na poslednej hliadke?!“

Miestnosť stíchla, ale muži pred ním len previnilo klopili oči.

„Priznajte sa vy zbabelci!“ hrmel a hoci aurori denne vystavovali svoj život smrteľnému nebezpečenstvu, nemali odvahu pozrieť šéfovi do tváre. „Priznajte sa skôr ako budem nútený zistiť si to sám!“

„Ja,“ ozval sa napokon tichý, no pevný hlas. A skupinka aurorov sa rozostúpila, aby vysoký mladý auror mohol postúpiť dopredu.

„Savage,“ prekvapene pokrútil hlavou Scrimgeour, zamračil sa a ešte viac sa nahrbil nad stôl. „Počúval vysvetlenie tvojej nedozernej hlúposti.“

Savage sa zamrvil. „Bol som tam včera...“ začal nesmelo. „Obišiel som dom, ale nepočul ani nevidel som nič podozrivé.“

„Moody,“ zavrčal Scrimgeour. „Ako sa robí obhliadka domu?“

Alastor sa znepokojene zamračil. „Z bezpečnej vzdialenosti sledujeme dom a pokiaľ sa zdá bezpečný, priblížime sa, aby sme skontrolovali zabezpečenie okien a dverí. pokiaľ je prístup narušený alebo pri bližšej obhliadke zistíme prítomnosť druhej osoby okamžite voláme hliadku.“

„Urobili ste to, Savage?“ opäť prudko pozrel na mladíka.

„Nie,“ priznal. „Neskontroloval som dvere.“

„STE IDIOT, SAVAGE!“ zreval, opäť buchol päsťou po stole a unavene si sadol. „Budete predvolaný na vyšetrovanie za zanedbanie pracovných povinností a budete skákať radosťou, ak sa vám nepokúsia prišiť spoluúčasť.“

Savage protestne potriasol hlavou a sťažka prehltol.

„Choďte domov a čakajte na oficiálne predvolanie. Nateraz ste suspendovaný,“ zavrčal Scrimgeour. „My ostatní ideme vypočúvať tie zvery. Alastor, na trojke vás čaká Crouchov syn. Dobrá práca Alastor,“ dodal, keď sa pohol na odchod. „Shacklebolt, ty pôjdeš so Serapovou na šestku za Rabastenom. A Dawlish s Williamsonom na päťku za Rodolfom. A so mnou pôjde Proudfood. Zoznám ťa s Bellatrix Lestrangeovou, takže žiadne chyby, chcem ju vidieť hniť v Azkabane.“

 

Moody vstúpil do malej vypočúvacej miestnosti a zamračil sa na dementora, ktorý sa plazil po miestnosti. Priam cítil ako sa nevie dočkať, kedy dostane pokyn prisať sa na chlapcove ústa a nasýtiť sa jeho dušou. Moody sa napil z príručnej fľaše a odpľul do kúta. „Pfuj, ty pľuha,“ zahundral, mávol prútikom a miestnosť naplnila modrá žiara.

Barty, ktorý sa doteraz triasol spútaný na stoličke mierne zdvihol pohľad. Dementor stál v kúte za jeho chrbtom, no už necítil jeho mrazivú moc, pri dverách sedel veľký strieborný lev s bujnou hrivou a ostražito sledoval každý dementorov pohyb.

Moody podišiel k stoličke a s usadil sa oproti chlapcovi, ktorý potichu plakal.

„Barthemius Crouch Junior.“ Povedal znechutene a zaboril do neho čierne oči. „Čo si to urobil, chlapče?“

„Nič,“ vyrazil zo seba pomedzi vzlyky a triasol sa na stoličke. „Som nevinný, nič som nespravil, prisahám, že nie!“

„Ty si ich priviedol do toho domu? Vedel si, že je prázdny. Aká hlúpa chyba chlapče... prvá z mnohých.“

„Ja som to nebol, prisahám vám! Ani som sa ich nedotkol! To oni... oni ich mučili.“

„A ty si sa prizeral?!“ zahrmel Moody, naklonil sa k nemu a pozorne si premeriaval jeho vydesenú tvár. „Bol si na procese s Karkarovom a potom si sa vytratil. Šiel si ich varovať, však?“

 „To Rookwood... stretli sme sa v Átriu. Začaroval ma. Ma ja som nechcel!“

„Klameš,“ pomaly povedal Moody. „Začni rozprávať rozumne, lebo ťa tu nechám s tou nenažratou potvorou, ktorá sa trasie na tvoju dušičku ako nadržaný chlap na ženskú. Rookwoodov prútik sme okamžite zabavili a prezreli. Posledné zaklínadlo nebol Imperius.“

Barty sa rozvzlykal, až sa mu natriasali plecia. „Nedotkol som sa im. Longbottomovcov som sa ani nedotkol. To Bella. Keď som prišiel, už tam boli, už ich mučili!“

„A ty si ich tam nechal?“ znechutene sa odtiahol akoby Bartyho špina mohla preskočiť cez stôl na jeho plecia. „Ešte dnes vás odvedú do Azkabanu, kde počkáte na súdny proces.“

„Nie, prosím, do Azkabanu nie!“ zhrozil sa Barty. „Ja som predsa nič neurobil! Nechajte ma tu!!“

Moody vstal, otočil sa mu chrbtom a vykročil k dverám. Počul ako štrngá reťaz, ktorou bol pripútaný k stoličke a vedel, že chlapec za ním prosebne vystiera ruky, ale neotočil sa. Vyšiel z miestnosti a veľký strieborný lev sa rozplynul. Ktovie, či toho mladého fagana jeho otec neoslobodí? Zaslúži si aspoň trochu pykať za to, čo urobil Alice a Frankovi. Za to, že ich videl trpieť a nepohol ani prstom, aby im to uľahčil. 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA