Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 22.

28. 1. 2014

 „Bude to pre vás asi šok. Znova sa to stalo... a opäť dvojitý útok...“

prof. Minerva McGonagallová

 

Vrazil do dverí, bledý ako smrť. Marianne už čakala na schodoch, videla ho prichádzať, musela vedieť, ako ne tú správu zareaguje. Voldemort padol, je s ním nadobro koniec.

„Oslavoval si s priateľmi?“ spýtala sa, keď ju zaregistroval.

Prudko za sebou zabuchol dvere, odvrátený pohľad upieral do zeme. „Áno... oslavoval.“

Vykročil hore schodmi, no Marianne sa nehýbala. „Nech ťa otec takto nevidí. Ja viem, si z toho ešte v šoku. On by to nepochopil.“

„Ako to myslíš?“ zamračil sa.

„Oh, Barty! Nemysli si, že som si nevšimla... Vedela som to od samého začiatku.“

Prekvapene si ju premeriaval, akoby ju videl prvý raz po mnohých rokoch. Odhodlanie v jej pohľade... vedel, že hovorí pravdu, no nečakal to. Ešte pred pár hodinami si gratuloval, ako sa mu to darilo ukryť, že teraz, keď patrí medzi malú hŕstku Smrťožrútov, ktorí sa nemusia ukrývať, má šancu ukázať, čo dokáže.

„Nič si nepovedala,“ zašepkal nahnevane.

„Akoby som tým niečo dosiahla! Pridobre si pamätám vlastné chyby, ktoré som narobila z tvrdohlavej túžby niečo dosiahnuť. Nijaké slová by ťa neprinútili vzdať sa toho, čo si cítil ako predurčenie...“ pousmiala sa, keď videla ako sa Bartyho tvár mení. Triafala do čierneho. „Tak som si našla inú cestu. Odstavila som Christiansna, vybavila ti miesto na ministerstve, nie významné, aby si nemohol slúžiť Jeho záujmom, ale mala som ťa pod dohľadom ja. No, už je po všetkom. Voldemort je mŕtvy...“

„Nie, mýliš sa,“ zavrčal.

„Nemám ten dojem...“ odvetila statočne, ale cítila, ako jej od nôh prechádza známa triaška do celého tela. Ďalší záchvat? Sihla si uvedomiť, ako pravidelne prichádzajú pri psychickom vypätí.

„Ešte to neskončilo, mami, ešte to ani z ďaleka neskončilo.“

„Naozaj? A čo chceš robiť? Teraz sa heroicky priznáš? Na čo to bude dobré? Zničil by si si život. Musím priznať, že si to hral veľmi šikovne, nikto okrem mňa netuší... Oslavuj s nami, vybavím ti lepšie miesto, teraz budú loviť tvojich kumpánov, takže sa veľa stoličiek uvoľní.“

Vystúpil o pár schodov vyššie, takže teraz na ňu pozeral zhora. Pery sa mu vykrivili. „Si nechutná, matka. Vezmem si veci a viac ma doma neuvidíš.“

„Zbláznil si sa?“ vybehla k nemu a zdrapila ho za rameno, akoby sa bála, že sa odmiestni pred jej očami. „Spamätaj sa konečne! Je po všetkom!“

„Ničomu nerozumieš. Pusť ma!“ odsotil jej ruku o niečo silnejšie, než mal v úmysle. Marianne stratila rovnováhu.

 

Keď otvorila oči, boli tu obaja. Ešte vždy sa celá triasla.

„Je v šoku,“ usúdil Bartemius, priložil jej ruku na čelo a s vážnou tvárou pozrel na syna. „Má horúčku, musíme k Mungovi.“

„Nie,“ zaprotestovala, keď sa trochu spamätala. „Čo sa stalo?“

„Spadla si zo schodov,“ povedal Barty, stisol jej ruku a prosebne upieral oči na jej tvár.

Privrela oči. „Nič sa nestalo. Musím sa len vyspať. Celú noc sme oslavovali.“

V tú noc po prvýkrát blúznila. Prehadzovala sa zo strany na stranu, no napriek ťažkým nočným morám nevydala ani hláska.

 

„Pani profesorka.“ Barty prekvapene vyskočil zo stoličky.

„Pokojne seď,“ zašepkala Minerva ustarostene hľadiac na dcéru. „Profesor Dumbledore sa rozprával s tvojím otcom, takže som sa prišla pozrieť, či môžem nejako pomôcť.“

Barty zostal nepokojne stáť. „Neviem, je slabá. Bol tu liečiteľ zo Svätého Munga, ale dal jej len nejaké odvary na upokojenie a proti teplote...“

Pristúpila k dcérinej posteli. Marianne ticho spala. „Si tu zavretý už dlho, Barty, ak si potrebuješ niečo vybaviť, rada s ňou pár hodín zostanem.“

„Ja neviem...“

„Asi na to nie si zvyknutý, ale je to moja dcéra, postarám sa o ňu.“

Prikývol. Naozaj si nepamätal, že by profesorka McGonagallová prišla k nim domov ako babička. Možno okrem jednej spomienky z detstva, no ani pri nej si nebol istý, či to nie je skôr predstava. Dohodli sa teda, že Minerva chvíľu zostane a Barty si odskočí do Šikmej uličky trochu prevetrať hlavu.

Keď odišiel, Minerva si odložila kabát, vzala do ruky knihu a potichu čítala, kým sa Marianne neprebrala.

„Barty?“ bolo jej prvé slovo.

„Nie je tu,“ zareagovala Minerva.

„Nie je?“ Marianne si vyplašene sadla a obzrela sa okolo. „Nemala si ho nechať ísť! Čo ak urobí hlúposť? Priveď ho späť!“

„Už sa o neho nemusíš báť,“ upokojovala ju. „Je opäť mier. Ľudia už nemiznú. Vráti sa skôr ako znovu zaspíš.“

„Nerozumieš tomu, mami,“ zakvílila a unavene klesla späť na vankúš. „Je to moja vina... Vedela som to a... je to moja vina... zabrániť tomu!“

„To nič, Marainne,“ pohladila ju po ruke. „Budem ti teraz chvíľu čítať.“

Zdvihla knihu k očiam a pomalým, melodickým hlasom vyslovovala slová zo sveta bezstarostnej fantázie, kým Marianne opäť nezaspala.

Zložila si knihu na kolená a sklonila hlavu. Po toľkých rokoch opäť sedela pri lôžku niekoho, koho miluje a nedokázala pomôcť. Ten pocit bol možno o to ťažší, ne tentoraz vedela, čo bude nasledovať. Pamätala si každý deň matkinej choroby. Triaška, prudké záchvaty šialenstva, ktoré sa zmenili na únik do sveta snov, z ktorého ju len tak niečo nevytrhlo a keď sa tak stalo... ten strach z nepoznaného, akoby bol tento svet úplne cudzí!

 

Barty sa okázalo poobzeral a prekĺzol dierou v plote. Dom profesora Christiansona viac nebol neobývaný, bol to perfektný úkryt v labyrinte víl na okraji mesta, kde sa pre istotu nestaral nikto o nič. Prešiel do zadnej miestnosti a s údivom zastal vo dverách. Na zemi ležali spútaní dvaja ľudia, kým Bellatrix, jej manžel a jeho brat stáli po kútoch a upierali na nich planúce oči.

„Čo s tu deje?“

Rabasten Lestrange zdvihol hlavu. „Prichytili sme ich ako sa obšmietajú okolo toho prekliateho domu Potterovcov.“

„Muklovia?“ mračil sa Barty stále nerozumejúc, prečo sú tí ľudia v dome, ktorý poskytol azyl jeho spojencom.

Bellatrix sa zasmiala, pristúpila k jednému z dvojice a dosť surovo ho podvihla za vlasy, aby mu svetlo padalo do tváre. „Nespoznávaš ho, Barty? Tvoj otec mal predsa vždy dobré vzťahy s aurormi.“

„Longbottom,“ prekvapene vošiel hlbšie do izby a až vtedy si uvedomil, že druhá osoba je žena. „A toto je jeho manželka?“

„Výborne, Barty,“ pochválil ho Rodolfo, kým si znudene obhrýzal nechty. „Premýšľali sme... keďže teba osud Temného pána zjavne netrápi...“

„Hľadáme ho predsa...“ namietal Barty.

„... rozhodli sme sa konečne niečo podniknúť na vlastnú päsť.“

„A jediné, čo vám napadlo bolo ísť do Godrickovej úžľabiny? Každý deň tam hliadkujú aurori!“

„Práve preto, maličký,“ zaškriekala Bella nepríjemne. Úbohého Longbottoma už dávno pustila, teraz sa prechádzala po izbe ako lev v klietke. „Nikto z našich ľudí netuší kde sa Temný pán nachádza. Pettigrew, ten odporný potkan, sa nechal zabiť skôr ako som sa k nemu dostala! Tak sme si povedali... keď to nevie nikto z našich, musia v tom mať prsty ONI!“

„Myslíte, že vedia kde ho máme hľadať?“ uisťoval sa Barty.

„Vedia,“ rozhodne prikývla, pohrávajúc sa s prútikom. „Ale hrajú sa na hrdinov.“

Barty sa lepšie prizrel ich obetiam. Obaja ležali schúlení na podlahe, tvárami k sebe, ale nepozerali si do očí, nepokúšali sa komunikovať. Alice ticho plakala, kým na Frankovej tvári a krku boli jasne viditeľné škrabance a nepríjemné rany.

„Mučili ste ich?“ spýtal sa znechutene. Nerád sa uchyľoval k takýmto primitívnym spôsobom.

Odpoveďou mu bol Bellin pohŕdavý smiech.

„A bolo to aspoň na niečo dobré?“ zavrčal, cítiac príjemné mrazenie.

„Nie,“ zafrflala, zastrčila si prútik za opasok a zvalila sa do kresla v rohu, ktoré bolo ešte vždy zabalené do igelitovej fólie. „Títo nevedia nič.“

Barty prešiel späť ku dverám a starostlivo si poutieral topánky, akoby chcel z nich zotrieť špinu tohto miesta. „Idem teraz na ministerstvo, otec o pol hodiny vypočúva Karkarova. Hovorí sa, že je ochotný menovať výmenou za svoju slobodu. Musíme vedieť koho je ešte bezpečné kontaktovať.“

„Včera sa mi podarilo naraziť na Rookwooda.“

„Vie o nás?“

„Dá sa mu veriť,“ uisťoval ho Rabasten. „Temný pán si ho veľmi cenil.“

Barty neurčito prikývol a pomaly odkráčal.

 

„Rookwood bol špión a odovzdával Tomu-Koho-Netreba-Menovať užitočné informácie priamo z Ministerstva mágie!“ kričal Karkarov a v sieni to zašumelo ako v úli.

Barty vstal, aby sa vytratil tak rýchlo, ako sa len dalo.

„Augustus Rookwood z Oddelenia záhad?“ dunel hlas jeho otca na celú sieň.

Pár aurorov stojacich pri dverách čakalo len na potvrdenie.

„Presne ten,“ odvetil Karkarov a niekoľko mužov vybehlo zo siene aby hneď preverili, pravdivosť jeho slov. Barty ich nasledoval, nastúpil s nimi do výťahu a ticho počúval.

„Rookwood,“ vrčal jeden z nich. „Nechce sa mi to veriť. Snáď to bude falošná stopa.“

Kým dorazili do Átria, Bartymu vŕtala v hlave myšlienka, či by nebolo najrozumnejšie všetkých ich vo výťahu omráčiť a varovať Rookwooda, ale boli v zjavnej presile a navyše vycvičení na podobné situácie. Nie, musí späť domov. Varovať svojich kumpánov prv, než tam prídu ľudia z Ministerstva. Bola tu aj možnosť, že ich Rookwood nezradí, ale ako by sa na to mohol spoliehať? Vedel si život predstaviť ako stojí pred Wizengamotom a menuje... Lestrangeovci, Malfoy, Crouch...

„Átrium.“ Oznámil príjemný ženský hlas a dvere výťahu sa otvorili. Skôr, než stihol Barty vystúpiť, uvedomil si, že pred ním stojí Augustus Rookwood.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA