Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 21.

27. 1. 2014

 Dôsledky našich činov sú vždy také zložité, také rôznorodé, že predpovedať budúcnosť je naozaj veľmi ťažké.

prof. Albus Dumbledore

 

Nemohol tomu uveriť. Len pred týždňom mal tú česť. Temný pán ho prijal... celá snaha sa vyplatila, všetko bolo tak, ako si naplánoval. Bude ešte veľmi užitočný. Teraz musí držať otca stranou. Jeho úloha je jasná. Nenechať sa chytiť, nedopustiť, aby ho odhalili.

Barty Crouch... Junior.

„Srdiečko, ideme?“

„Iste, mami, už som hotový.“

Nákupy v Šikmej uličke! Aká oštara, aká zbytočnosť! Najradšej by sa do školy už nevrátil, chcel mu slúžiť spolu s ostatnými, stať sa jeho pravou rukou. Videl ich tam, prisluhovačov - pani so strapatými vlasmi a ťažkými viečkami.

„Bellatrix Lestrangeová, moja sesternica,“ prezradil Regulus s vážnou tvárou. „A jej manžel... Rodolfo.“

A ďalší - muž s pretiahnutou tvárou a malá zavalitá žena a tvár muža krčiaceho sa pri stene, akoby nevedel, či tam naozaj chce byť, tá tvár s vyplašenými vodnatými očami mu neschádzala z mysle.

„No tak, Barty! Čo je s tebou?“ poháňala ho Marianne. „V posledné dni si akýsi tichý.“

„To sa ti zdá, mama, nič mi nie je,“ zahováral, kým sa predierali Šikmou uličkou.

„Naozaj? Myslím, že viem presne čo za tým je!“ vyhlásila.

Zachvátila ho vnútorná panika. Bola to narážka? Naozaj vie, na čo posledné dni sústavne myslí? Prečo to nepovie priamo? Chce, aby sa priznal? Alebo ho týmto nepriamo podporuje? Bol úplne zmätený.

„Len sa ti to zdá...“ hlesol.

Marianne sa zasmiala, keď zastali pred výkladom s habitmi. „Keby si mi radšej povedal kto je tá vyvolená slečna, bolo by to oveľa rozumnejšie ako zatĺkať.“

„Ach, ták,“ uľavilo sa mu.

„No, aký habit si kúpiš, aby si v ňom bol na prvom rande neodolateľný?“ podpichla ho.

Poprosím jeden dlhý, čierny s veľkou kapucňou a k tomu na mieru vytesanú striebornú masku; pomyslel si uštipačne. „Stačí mi nová uniforma na leto. Som tam posledný rok, mami, nemusíš si robiť starosti.“

Otočil sa k dverám, aby rýchlo vybavil školský nákup a mohol sa venovať zaujímavejším obchodom nachádzajúcim sa v čarodejníckej štvrti, keď doňho vrazil neznámy muž.

„Pardon, pardon!“ zapišťal.

„Nič sa nedeje,“ odvetil Regulus a zabudol zavrieť ústa. Bol to ten istý muž, ktorý sa z kúta prizeral jeho oficiálnemu uvítaniu medzi Smrťožrútmi. Muž s vodnatými očami.

„Pettigrew,“ pozdravila ho Marianne kusmo, mysliac na Fénixov rád, kde sa stretávali aspoň dvakrát ročne. Snáď bude mať tento muž toľko duchaprítomnosti, aby sa nesprával príliš familiárne, ako to zvykol robiť v sídle rádu.

Jeho oči nervózne preskočili z jej syna na jej tvár. „Pani Crouchová, dlho sme sa...“ mierne sa uklonil. „Rád vás vidím... a Barty, mladý pán Crouch... na nákupoch?“

Nervózne si medlil ruky a pohľadom stále preskakoval z jedného na druhého.

„Ako inak,“ odvetila Marianne, a naznačila, aby sa nezdržiaval.

„Ponáhľam sa,“ vysypal zo seba, ešte raz sa mierne uklonil a takmer sa rozbehol pomedzi dav smerom k Gringotbanke. 

Marianne si vydýchla, usmiala sa na syna a postrčila ho ku dverám. „Nemám rada týchto ľudí, protivia sa mi. Keď poznajú tvojho otca, to ešte neznamená, že nás môžu obťažovať, nie?“

„Áno, asi áno,“ pritakal Barty a celkom bledý vošiel dnu.

 

Minerva pred ňu postavila šálku kávy a ponúkla ju sušienkami, ale Marianne odmietla a úplne ignorovala aj pripravený nápoj. Nemala chuť, ani náladu.

„Príde rýchlo, som si istá, že s tou...“ Minerve trvalo o sekundu dlhšie než zvyčajne, kým našla vhodný výraz na označenie nádejnej profesorky veštenia. „... dámou sa dlho nezdrží. Predstav si, veštenie. Čo je to za predmet?“

S dcérou sa nevídali často a keď prišlo na vec, rozprávali zväčša len o veciach rádu, alebo o práci. Marianne mala po dlhom čase opäť šancu nerušene si poobzerať matkinu tvár. Viditeľne zostarla. Našla celý vejár vrások, ktoré nekorešpondovali s jej spomienkami.

Minerva práve stisla pery, akoby povedala viac, než sa patrilo, potom sa na dcéru usmiala. „Počula som, že sa Barty uchádzal o to miesto na oddelení registrácie čarovných tvorov.“

„Niekde musí začať, veď len teraz skončil školu,“ odvetila Marianne. „Hlavu na to má, ale s jeho povahou... Je príliš mäkký, nepriebojný.“ Konečne siahla po jednom z ďumbierových mlokov, nejedla ,len ho držala v trasúcej sa ruke. Nerozumela, čo sa s ňou deje, no stávalo sa jej, že ju postihla náhla triaška, že si neuvedomovala, kde je a čo robí. Pousmiala sa, aby si to Minerva nevšimla a konečne zahryzla do mloka. „Dúfam, že sa otec nepustí do reči so strýkom Abom. To by som tu sedela do noci.“

Pokus jej však nevyšiel, Minerva sledovala jej trasúcu sa ruku so stisnutými perami. „Si chorá?“

„Možno mám zvýšenú teplotu,“ zahovárala.

„Mala by si si oddýchnuť,“ vystríhala ju Minerva.

Odložila zvyšok sušienky na tanier. Dobre vedela čoho sa Minerva bojí a ona sa bála rovnako, pretože o chorobe svojej babičky už počula. Šialenstvo, úplné fyzické vyčerpanie... „Budem na seba dávať pozor.“

„Myslím, že už ide Albus,“ potešila sa Minerva, pristúpila ku dverám a vykukla na chodbu. „Albus? Máme návštevu.“

„Dobrý večer, Minerva,“ zaznela odpoveď. „Dnešný večer je jeden z tých podivuhodnejších.“

„Chcete tým snáď naznačiť, že ste tú osobu prijali?“

„Zvažujem to, moja milá profesorka,“ zastal vo dverách vedľa nej a milo sa usmial. „Zdá sa, že ste prekvapená.“

„Keby som vás nepoznala, vážne by som sa obávala, či nestrácate rozum,“ odvetila a otočila sa k dcére. „Povedz, Marianne, je veštenie vôbec uznávaný obor?“

„Na väčšine zahraničných škôl sa vyučuje,“ odvetila, vstala a zamierila k otcovi. „Môžem s tebou hovoriť?“

O niekoľko minút sa bok po boku prechádzali chodbami hradu. Marianne hlásila zmeny na oddelení. Ďalší z Voldemortových posluhovačov sa prebojoval byrokratickou mašinériou až na post vedúceho.

Dumbledore dlho potichu uvažoval, no Marianne mala pocit, že nie nad jej slovami, akoby mu hlavou vŕtalo niečo celkom iné.

„Počúvaš ma vôbec?“ spýtala sa napokon.

„Ale iste,“ upokojoval ju, no nenechala sa oklamať.

„Vyrastala som s tebou, viem, keď mi klameš. Čo sa stalo?“

„Odpusť mi to, bolo hlúpe pokúšať sa niečo ti tajiť. Vždy si vo mne čítala ako v otvorenej knihe,“ pripustil, pousmial sa a potom pokračoval. „Dnes som bol svedkom veštby o Voldemortovom páde. Dosť nekonkrétnej, ale obávam sa, že ešte môže vstúpiť do hry.“

„Ako znela?“

„Narodí sa dieťa s mocou zastaviť ho,“ opäť sa usmial. „Nič nové, ani prekvapivé. Každý z nás má tu moc, pokiaľ nad nami nezvíťazí strach.“

 

„Prečo sa nepridajú aj Potterovci?“ spýtala sa Marianne akoby mimochodom, hoci tá myšlienka ju mátala už pár týždňov.

Boli sami, len ona a malý Peter Pettigrew v celom sídle rádu. Ráno sa tu stretla s Fabianom Prewettom a rozhodla sa vyčkať do poobednej schôdze, ktorá mala konečne uzatvoriť nepríjemnú záležitosť s náhlym zmiznutím niekoľkých členov. Vraj sa vie, ako to bolo...

„Určite si počula, že Ten - Č-čo - Ho - Netreba - Menovať...“ ospravedlňujúco sa odtiahol, akoby samotný fakt, že ho spomínajú mal kruté následky. „... po nich ide. Skrývajú sa.“

„Áno, aj s tým synčekom - Harry?“

„Áno, s Harrym,“ pritakal.

„Koľko má rokov? Dva?“

Peter chvíľu počítal. „Myslím, že nedávno mal rok.“

Usmiala sa. „Musí byť rozkošný. Vieš, možno by som ti to nemala hovoriť, ale myslím, že v jeho rukách je veľká moc.“

„Moc? V Harryho rukách?“ zamrvil sa.

„Takto pred rokom sa mi donieslo, že sa narodí dieťa, ktoré Veď - Vieš - Koho zničí.“

„Dieťa? Jeho? To určite... určite nie. Napokon, prečo by práve Harry...“

Tvárila sa, že nad tým premýšľa, ale odpoveď už mala dávno pripravenú. „Myslím, že ak sa pred Ním skrývajú, majú na to vážny dôvod. Veď predtým bojovali vždy v prvých radách, myslím, že sa boja. Chcú vyčkať, kým ešte zmocnie, trochu ho podučiť a potom Ho porazí s istotou. Ale podľa mňa je to hlúposť. Keď už raz bola vyslovená veštba, to dieťa musí byť zázračné, určite ho porazí aj teraz. V plienkach.“

Opäť ten odvrátený pohľad, nervózny tik, úsmev, ktorý by hocikoho iného presvedčil, že tento muž nikdy nemyslel dopredu, že len slepo a oddane nasleduje priateľov. Ale ona si pridobre pamätala jeho reakciu, keď videl Bartyho v Šikmej uličke a rovnako tvár svojho syna, ktorá bola ešte čitateľnejšia vo svojej neskúsenosti.

„Možno máš pravdu ty. Hovorím len hlúposti, ktoré mi nesúvisle letia hlavou,“ zasmiala sa, pozrela z okna a akoby mimochodom poznamenala. „Pamätáš si môjho syna? Bartyho? Videl si ho raz v Šikmej uličke?“

„Len matne,“ zapišťal a z líc mu zliezla červeň.

„Dostal miesto na Ministerstve a najradšej by sa odsťahoval z domu, ale mne sa ho nechce pustiť. Je to môj jediný syn! Musím na neho dávať pozor! Hlavne v týchto časoch. Bojím sa, aby ho nezviedli na nesprávnu cestu. Je tak krehký.“

Peter chápavo prikyvoval.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA